22496630
Tretie stretnutie HZDS a ODS bolo pôvodne plánované na nedeľu 14. júna do Bratislavy, preložilo sa však o niekoľko dní a do Prahy - podľa vyhlásenia HZDS dôvodom bolo predĺženie rokovaní o slovenských orgánoch. V rozhovore s novinármi V. Mečiar na margo dovtedajších rokovaní zdôraznil, že Klaus má od prezidenta poverenie rokovať len o zostavení federálnej vlády: „To, čo robí Klaus, je politická propaganda, a nie rokovanie o zostavení vlády.“
Reakcia ODS bola jednoznačná - zrušenie plánovaného stretnutia sa stalo „bez vedomia a súhlasu vedenia ODS a jej predsedu“, ktorý sa o tom dozvedel v sobotu o polnoci. V nedeľnom vyhlásení ODS sa ďalej uvádza, že „rýchlosť, konštruktívnosť, neodďaľovanie a nepredlžovanie rokovaní sú jediným východiskom či už pre udržanie fungujúceho spoločného štátu, či pre nájdenie iného riešenia. Neprijímame interpretáciu, že z rokovania robíme politickú propagandu a prekračujeme svoj mandát, že sme to my, kto rozbíja spoločný štát... Najväčším nebezpečenstvom neúspechu našich rokovaní s HZDS je nezostavenie federálnej vlády, nezvolenie prezidenta a strata riaditeľnosti tohto štátu.“
HZDS neprijalo ani ponuku ODS, aby sa stretnutie konalo už v pondelok v Prahe, keď malo HZDS naplánovanú návštevu prezidenta V. Havla.
Vzťahy medzi ODS a HZDS narušilo aj nešťastné vyjadrenie predsedu ODS V. Klausa na mítingu v Českých Budejoviciach v piatok 12. júna: „Názory našich partnerov pri rokovaniach boli spočiatku - síce jedna mena, ale každá republika, každý štát iné dane. Diskutovali sme niekoľko hodín. Povedal by som, že v tomto predsa len sme tam boli skôr ekonómovia ako herci...“ Jedným z dôsledkov tohto výroku pravdepodobne bolo, že už na ďalšom stretnutí sa zúčastnil aj Rudolf Filkus. Druhým zasa nepopierateľná skutočnosť, že odvtedy sa V. Klaus podobných znevažujúcich vyhlásení zdržal a zostalo mu to fakticky dodnes - s výnimkou výroku na adresu Moravčíkovej vlády, ktorá pre Klausa nebola partnerom na rokovanie.
Snáď na tomto mieste môžem odcitovať jediný text, ktorý sme 14. novembra 1994 napísali spolu s vtedajším šéfredaktorom denníka Sme Karolom Ježíkom, v ktorom sme si to „rozdali“ s vtedajším českým premiérom:
Politikovo umenie mlčať
Český premiér trvá na svojom výroku, že jeho vláda čaká na novú slovenskú vládu, pretože prakticky od jari nemá s kým rokovať. Pre Lidové noviny Václav Klaus dodal, že "slovenská vláda v posledných mesiacoch bola skutočne vládou provizórnou a myslím, že to vedel celý svet. Vedela to Česká republika, vedel to iste i pán minister Kukan". Nechceme sa teraz sústrediť na otázky, či o tom vedeli českí ministri J. Dlouhý a I. Kočárník, ktorí neraz rokovali so svojimi slovenskými partnermi o otázkach colnej únie, certifikátov a dovoznej prirážky. V záujme jednoty ODS ponecháme bokom výrok ministra J. Zielenca: "Česko-slovenské vzťahy sa v období Moravčíkovej vlády vyvíjali veľmi dynamicky. Z prehľadu, ktorý som si nechal urobiť, vyplýva, že takú intenzitu vzťahov nemáme so žiadnou krajinou." Takisto môžeme obísť skutočnosť, že o dočasnosti Moravčíkovej vlády "vedel celý svet", a aj napriek tomu sa zvýšili zahraničné investície do slovenskej ekonomiky.
Chceme hovoriť o niečom inom.
Nielen my, ale aj Česká republika potrebuje stabilné Slovensko. Problémom je, že napriek proklamáciám sa politická situácia na Slovensku po januári 1993 nestabilizovala. Ak pán Klaus nemal o čom hovoriť s provizórnou slovenskou vládou pod vedením J. Moravčíka, treba pripomenúť, že vláda V. Mečiara nevydržala ani dva roky a do zostavovania ďalšej sa V. Mečiar neponáhľa práve kvôli obavám, že ani tretí raz sa mu nepodarí zostať vo funkcii celé volebné obdobie. Samozrejme, plne chápeme želanie V. Klausa, aby malo Slovensko stabilnú vládu, hoci celkom nechápeme, prečo ju spája práve s "čakaním na Mečiara" a s predstavou, že v najbližších mesiacoch bude mať s kým rokovať.
Oceňujeme viaceré vyjadrenia pána Klausa na adresu českých publicistov, aby vnímali Slovensko ako samostatný štát a vyjadrovali sa k jeho vnútorným záležitostiam v podobnej miere ako k rakúskym či nemeckým pomerom. Nebolo by od veci, keby si rovnaký postoj osvojili aj poprední českí politici, premiéra nevynímajúc. Ak totiž ministerský predseda porovnáva povolebnú situáciu na Slovensku s rakúskou či nemeckou, možno mu pripomenúť, že v Rakúsku aj Nemecku je zostavenie vládnej koalície jasné, že pokračuje kontinuita s predvolebnými vládami a hovorí sa len o nuansách, nie o dilemách medzi koalíciou a opozíciou. Ak by sme disponovali takým zmyslom pre iróniu ako V. Klaus, možno by sme mu naznačili, že nie je veľmi pravdepodobné, aby nemecký alebo rakúsky parlament začal svoje rokovania nočným kádrovaním.
Oceňujeme ekonomické úspechy nášho českého suseda, na ktorých má uznávaný podiel práve pán Klaus. Takisto si však pamätáme, že na protireformnej vlne sa vyniesol do čela slovenského štátu pán Mečiar, a že priaznivci a odporcovia ekonomickej reformy sa označovali ako klausovci a mečiarovci. Rovnako sme presvedčení, že Slovensko nemusí byť krajinou druhej kategórie. Samozrejme, prvou podmienkou je politická stabilita. Z tohto pohľadu diskvalifikáciu Moravčíkovej vlády a optimistické očakávanie novej vlády, ktorú by malo zostaviť víťazné hnutie, považujeme za neprimerané zjednodušenie. Takýto bezbrehý liberalizmus znepokojil mnohých Klausových priaznivcov na Slovensku. Viacerí sa nespamätali zo šoku, dokonca hovoria o tom, že rozpad Česko-Slovenska priniesol výrazné pozitívum. Mať v jednom štáte Klausa aj Mečiara, to by bolo priveľa. Až takto ďaleko nechceme ísť.
Úspešní politici vedia, kedy majú mlčať. Tešíme sa na čas, keď pán Klaus opäť prehovorí.
A až o niekoľko rokov neskôr v týždenníku Slovenský Profit Alica Ďurianová poodhalila pozadie tohto výroku - kým totiž Moravčíkova vláda pri bilancovaní vzájomných českých a slovenských pohľadávok vychádzala pri výmene akcií VÚB (kde časť akcií vlastní český FNM) a Komerční banky (akcie vlastní slovenský FNM) z výpočtov, že česká strana dlhuje slovenskej pri tejto výmene 7,1 mld Kč, Mečiarovi experti uvádzajú sumu už len 2 mld Sk. "Preto je namieste sa domnievať, že práve toto bol dôvod, pre ktorý odmietol V. Klaus ponuku J. Moravčíka na rokovanie o nedoriešených problémoch delenia federácie. Radšej si počkal na odskúšanú garnitúru V. Mečiara a vyplatilo sa mu to," píše A. Ďurianová a z nečakanej strany detronizuje mýtus "otca vlasti", urputne bojujúceho za slovenské záujmy.
Počas rokovania predstavenstva HZDS v nedeľu 14. júna V. Mečiar opäť zopakoval, že predstavitelia ODS nepresne informujú českú verejnosť, akoby Slováci chceli rozbiť spoločný štát. Podobnosť mnohých názorov medzi ODS a HZDS podľa Mečiara umožňovala zostaviť funkčnú federálnu vládu. Predseda HZDS opäť zdôraznil, že už na prvom stretnutí v Brne ODS oznámila, že má mandát na rozpustenie štátu, a ak sa tak nestalo, bolo to len na naliehanie slovenských politikov, ktorí presviedčali ODS, že na takéto konanie nemá mandát ani jedna strana. Mečiar konštatoval, že rokovanie predstavenstva HZDS dalo delegácii presné hranice, pokiaľ môže v rokovaniach s ODS ísť. Takisto navrhoval zrušenie niektorých zákonov (napríklad lustračného) a redukovanie federálnej vlády o niekoľko ministerstiev.
Mečiar na Hrad
Presne o 19. hodine 15. júna sa Havlovými slovami "Vitajte na Hrade, blahoželám vám k výsledkom volieb na Slovensku, poďte ďalej" začalo odkladané stretnutie prezidenta ČSFR a predsedu HZDS. Obaja najprv rokovali medzi štyrmi očami takmer hodinu, potom sa k nim pripojili M. Kňažko, A.M. Húska a M. Kováč, K. Schwarzenberg, A. Vondra a M. Žantovský.
V prvej časti rokovania delegácia HZDS informovala prezidenta o svojich názoroch na možnosti štátoprávneho usporiadania, potom sa obe delegácie odobrali na spoločnú večeru. Približne okolo 23. hodiny prišiel pred novinárov V. Mečiar a o niekoľko minút po ňom aj prezident Havel. V. Mečiar povedal, že proces štátoprávneho usporiadania by mohol byť urýchlený tým, že by sa spracoval projekt, ktorý by znamenal prechod od federatívneho ku konfederatívnemu usporiadaniu, ktorý by občania v referende schválili alebo odmietli. Jeden zo základných rozdielov medzi HZDS a Havlom vyplýval podľa Mečiara z toho, že HZDS navrhovalo medzinárodnoprávnu subjektivitu oboch republík: "Existencia dvoch medzinárodných subjektov znamená v podstate rešpektovanie konfederatívneho usporiadania." Mečiar povedal aj to, že HZDS je ochotné akceptovať jednotnú obranu štátu, jednu menu a celý systém finančných vzťahov, garantovaný oboma republikami, ako aj spoločnú hospodársku politiku.
Prezident Havel však pripomenul, že v najzákladnejšej otázke, akou je štátoprávne usporiadanie, nejestvuje zhoda. Zdôraznil, že "HZDS trvá na svojej predstave dvoch subjektov medzinárodného práva, čo je niečo iné ako spoločný štát". Takisto povedal, že s HZDS rokoval o technológii prechodu federácie na dva subjekty a zhodli sa na tom, že táto cesta by mala byť pokojná. Zhoda sa prejavovala aj konštituovaní federálnych orgánov, keď HZDS presadzovalo paritu v štyroch dôležitých funkciách - prezident, predseda federálnej vlády, predseda FZ a predseda Najvyššieho súdu. Informácie o tom, že HZDS nebude podporovať kandidatúru V. Havla na post prezidenta, či zámer HZDS pokračovať smerom k vyhláseniu zvrchovanosti a prijatiu ústavy SR, len potvrdzovali, že proces delenia federácie nadobúdal čoraz jasnejšie obrysy.
Klaus na Hrad
Na druhý deň sa prezident Havel stretol s predsedom ODS V. Klausom. Havlove slová po ňom však neboli vzhľadom na budúcnosť federácie veľmi optimistické: "Verejnosť by mala jasne vedieť, o čo ide. Ide o to, či budeme štátom jedným alebo štátmi dvoma, ktoré budú, dúfajme, dobre spolupracovať. Doteraz sa hovorilo o transformácii federácie na konfederáciu, o akomsi prechode na voľnejšiu úniu alebo zväzok. Tieto formulácie mohli trochu zmiasť verejnosť."
Pre Václava Klausa boli prezidentove informácie veľmi cenné. Niektoré vraj dokonca naznačovali isté posuny po rokovaní predstavenstva HZDS. "Posilňuje sa argumentácia slovenskej strany vzhľadom na jej medzinárodnoprávnu subjektivitu - pôvodne to bola okrajová záležitosť a zdá sa, že tento fakt hrá pre HZDS čoraz väčšiu rolu," povedal Klaus.
Obaja sa zhodli na tom, že rokovania musia byť rýchle a Klaus poznamenal, že ODS urobí všetko pre to, aby stredajšie pražské a následné piatkové bratislavské rokovania boli rokovaniami konečnými. ODS mala na pražskom rokovaní predložiť návrh vládneho programového vyhlásenia a konkrétne návrhy týkajúce sa budúcej federálnej vlády.
Námietky alebo pochybnosti, či obe delegácie konajú legitímne, prezident vyvracal slovami, že ak "majú vládnu koalíciu tvoriť dve strany s podstatne odlišným názorom a ak má byť federálna vláda funkčná, musia obe strany hľadať riešenia, ktoré sú pre ne prijateľné". Ak by sa občania rozhodli pre to, aby sa Česko-Slovensko rozdelilo na dva štáty, považoval prezident za svoju povinnosť urobiť všetko pre to, aby vznik dvoch nových štátov bol pokojný a odohral sa bez konfliktov.
Nielen rozdeľovaním bol štát živý
Slovenský politický život však determinovali aj iné udalosti - v pondelok 15. júna zasadalo Predsedníctvo SNR a prevzalo všetky dokumenty o priebehu a výsledkoch volieb do SNR. Predsedníctvo rozhodlo, že ustanovujúca schôdza novej SNR sa bude konať 23. júna a jej vedením bol poverený dovtedajší podpredseda SNR Milan Zemko. Na rokovaní tejto schôdze mala byť prítomná aj odstupujúca vláda J. Čarnogurského a dovtedajšie Predsedníctvo SNR, aby takto podľa slov Františka Mikloška odovzdali moc novému parlamentu. F. Mikloško v hodnotení práce slovenského parlamentu pripomenul udržanie sociálneho a náboženského mieru, pokojný priebeh volieb bez nátlaku: "Odchádzam s pocitom, že tento parlament splnil svoju funkciu, položil základy demokracie."
Svoje posledné zasadanie malo aj Predsedníctvo Federálneho zhromaždenia. Podľa jeho odporúčania sa voľba prezidenta ČSFR mala začať 3. júla 1992 predpoludním. Ustanovujúca schôdza Snemovne ľudu a Snemovne národov a ich následná spoločná schôdza sa mali konať 25. a 26. júna.
Na druhý deň poslednýkrát rokovala aj vláda Jána Čarnogurského. Pod prizmou posledného rokovania vlády V. Mečiara v roku 1994 – po jeho odvolaní vyznie nesmierne pikantne fakt, že Čarnogurského vláda mala na programe 98 bodov, z toho takmer sedemdesiat tvorili privatizačné projekty podnikov určených na priamy predaj (porovnateľne pikantne vyznieva informácia, že rozpočtový schodok SR v tom čase bol 1,6 mld Kčs).
Možno nebude od veci ani pripomenúť, že v ten istý deň vo švajčiarskom týždenníku DIE WELTWOCHE bývalý dôstojník ŠtB L. Čimo potvrdil, že v roku 1990 dostal od vtedajšieho ministra vnútra V. Mečiara rozkaz, aby odniesol (v rozpore s vtedy platnými zákonmi) niektoré spisy ŠtB z tzv. Tisovej vily v Trenčíne - v tejto súvislosti sa žiada takisto povedať, že rozpornými tvrdeniami o samotnej kauze sa na jar roku 1992 prezentoval aj V. Mečiar, čo pri jeho narábaní s realitou nie je ničím výnimočným: 19. februára 1992 na tlačovke tvrdil, že po tom, ako dostal informáciu, že v Tisovej vile prebieha skartácia dokumentov ŠtB, okamžite na miesto vyslal inšpekciu MV SR, aby zistila, kto tam je a čo tam robí, zabránila ďalšej skartácii a vilu zapečatila - "tento príkaz som vydával nie sám v kancelárii, takže sú svedkovia, ako ten príkaz bol formulovaný".
O šesť týždňov 30. marca 1992 už V. Mečiar tvrdil niečo iné: "Počas vydania tohto rozkazu je niekoľko vecí zaujímavých. Prvá je tá, že pán Čimo tvrdí o dni a hodine, kedy som mu vydal rozkaz, že má ísť zobrať nejaké materiály, ale v ten deň som preukázateľne, a to mám v týchto dokladoch zdokumentované, bol od šesť tridsať do prvej hodiny rannej v okrese Považská Bystrica. Čiže je vylúčené, aby som mu v Bratislave vydával rozkazy takéhoto charakteru." Drobnosť, že V. Mečiar popieral sám seba, sa od toho času stala jeho pracovnou metódou, čo približne o rok neskôr začal tvrdiť práve Milan Kňažko.
ODS a HZDS po tretí raz
Rokovaniu delegácií ODS a HZDS predchádzalo rokovanie zástupcov federálnych parlamentných strán. Do funkcie predsedu FZ bol navrhovaný M. Kováč, prvým podpredsedom sa mal stať F. Šedivý (ODS), ďalšími podpredsedami mali byť R. Zelenay (HZDS), V. Benda (ODS.KDS) a J. Stank (SDĽ). Sporné bolo kreslo posledného podpredsedu, o ktoré mali záujem Levý blok, ČSSD i KDU-ČSL - rozhodnúť sa malo na ustanovujúcej schôdzi FZ 25. júna.
Na rokovanie v Prahe 17. júna prišli obe delegácie posilnené nielen o ekonomických expertov - HZDS zastupovali V. Mečiar, M. Kňažko a M. Kováč, doplnení o R. Filkusa, A.M. Húsku, M. Čiča, I. Laluhu a J. Moravčíka, na českej strane sa k pravidelným zástupcom V. Klausovi, M. Mackovi, J. Zieleniecovi, P. Čermákovi a J. Kovářovi pripojili J. Stráský a I. Kočárník. Toto zastúpenie signalizovalo, že okrem štátoprávnych otázok má byť na programe aj zloženie federálnej vlády a jej ekonomický vládny program.
M. Macek pred rokovaním vyhlásil, že delegácia ODS má pripravené programové vyhlásenie "normálnej federálnej vlády" s redukovaným počtom ministerstiev. Tento návrh podľa Macka neobsahoval žiadnu zmienku o rozdelení štátu a počítal s funkčnou federálnou vládou. ODS síce podporovala zoštíhlenie federálnej vlády, bola však proti princípu parity i proti návrhu HZDS, aby vo vláde hlasoval okrem ministra aj jeho štátny tajomník, ktorý mal mať opačnú národnosť.
V. Klaus pokladal za nutné "dospieť veľmi ďaleko v budúcej federálnej vláde. Ak sa to nepodarí, je to známkou toho, že to už nie je možné".
M. Kováč oznámil, že HZDS má so sebou tézy vyhlásenia a písomný materiál o zložení federálnej vlády i o zlučovaní jednotlivých ministerstiev. M. Kňažko neobišiel ani lacné populistické vyhlásenia na námestiach a uliciach: "Myslel som, že máme po voľbách. Úlohou HZDS a ODS je dohodnúť sa na zostavení federálnej vlády a parlamentu. Neprislúcha nám rozhodovať o existencii spoločného štátu." Jeho slová, že "rokovania o štátoprávnom usporiadaní prislúchajú parlamentom" dosť jasne vypovedajú o defenzíve HZDS v priamom kontakte s ODS a o istej nádeji, akú "otcovia slovenskej štátnosti" po narazení na tvrdého súpera vkladali do Federálneho zhromaždenia.
O osude federácie je rozhodnuté...
Po niekoľkých hodinách a náznakoch tém rokovania od oboch hovorcov krátko pred 21. hodinou prišli obaja predsedovia pred novinárov a najdôležitejšou informáciou bola skutočnosť, že vedenie ODS poverilo V. Klausa, aby kandidoval na funkciu predsedu českej vlády. Predseda ODS toto rozhodnutie vysvetľoval neveľkou vierou ODS vo funkčné zachovanie spoločného štátu, čo bolo len eufemistické vyjadrenie, že federácia končí. Nie je celkom isté, či V. Mečiar pochopil toto rozhodnutie správne, lebo ho označil za múdry krok a predsedovi ODS k nemu na tlačovke aj verejne blahoželal.
Oveľa viditeľnejším a jednoznačnejším výsledkom tohto stretnutia však bola dohoda o základných princípoch zostavenia federálnej vlády. V. Mečiar povedal, že federálna vláda obnoví svoju činnosť čo najskôr, a o konkrétnych menách sa dohodnú na najbližšom stretnutí v Bratislave. Program tejto vlády mal akceptovať dve obdobia - do referenda a po ňom. Podľa viacerých informácií mala mať vláda desať členov v pomere 5: 5, pričom sa vytvorili dvojičky premiér - minister zahraničia, minister vnútra - minister obrany, hospodárstvo - financie (záujem slovenskej strany o kreslo ministra zahraničia bol pochopiteľný. Ak spočiatku sa českí politici nazdávali, že HZDS bude mať záujem o kreslo ministra vnútra a prekvapilo ich, že HZDS preferuje ministra obrany, pochopili ho neskôr ako prejav zámeru HZDS posilniť obranyschopnosť budúceho samostatného Slovenska. Napokon, spor o kreslo šéfa FBIS a o materiály bývalej ŠtB, ktorý mimoriadne skomplikoval vzťahy ODS-HZDS, bol ešte len kdesi za rohom). Vyriešila sa aj otázka zástupcov ministrov a ich hlasovania - mali nimi byť prví námestníci a hlasovacie právo mali iba v prípade neprítomnosti ministra. Spor oboch premiérov sa však prejavil v otázke pôsobnosti tejto vlády. Kým V. Mečiar sa nazdával, že takáto federálna vláda by mohla fungovať aj vyše roka a pol ("minimálna pôsobnosť tejto vlády, minimálna, je rok a pol - skutočne minimálna. Aj keby referendum rozhodlo negatívne, ešte je jednoročná lehota na plnenie jej úloh"), V. Klaus označil tento predpoklad za optimistický, pretože "vývoj štátoprávneho usporiadania môže nadobudnúť vlastnú dynamiku. Nie všetko sa musí končiť alebo začínať referendom. Sú napríklad aj varianty dohody".
Pri piatom výročí týchto rokovaní poskytol prezident SR rozhovor pre TA SR: "Spomínam si, že V. Mečiar absolútne nerealisticky odhadoval, že delenie federácie potrvá niekoľko rokov a federálny parlament bude existovať do skončenia volebného obdobia." (A keď sme už pri spomienkach, nechcel by som zabudnúť na svoj rozhovor s vtedajším poslancom SNS V. Miškovským v druhý deň volieb popoludní - V. Miškovský mal určite k slovenskej samostatnosti oveľa bližšie ako V. Mečiar, ale ani on nepočítal s rozdelením ČSFR do konca roka, skôr sa prikláňal k názoru, že nadchádzajúce volebné obdobie využije Slovensko, v tomto prípade najmä SNS, ako prípravu na samostatnosť a až ďalšie voľby budú o zániku spoločného štátu.)
Novým prvkom v rokovaní oboch delegácií bola otázka rozpočtov oboch krajín - podľa V. Klausa ODS vzala na vedomie stanovisko HZDS, že sa prikláňa ku konfederačnému princípu "každý za svoje".
Asi treba čitateľom priblížiť, ako podľa viacerých zdrojov tento princíp vznikol: počas rokovania V. Klaus navrhol V. Mečiarovi, aby obaja vstúpili do federálnej vlády, čo HZDS odmietlo, lebo počítalo s Mečiarom ako slovenským premiérom. Keďže pri rokovaniach o štátoprávnom usporiadaní sa neustále ukazovalo, že HZDS viac-menej počíta s konfederáciou, vznikol problém s rozpočtom federácie - ak česká strana nevedela, ako by takýto rozpočet mal vznikať, zo slovenskej strany odznievali argumenty najmä o nespravodlivom pohybe peňazí medzi republikami a o zákaze ich prerozdeľovania. ODS namietala, že konfederácia dvoch medzinárodne suverénnych štátov by viedla k ekonomickému rozvratu oboch republík. Podľa M. Čiča nebolo však možné dosiahnuť ekonomickú emancipáciu bez politickej, neskorší prezident M. Kováč však tieto slová dotiahol ešte ďalej (ako píše vo svojej knihe Osudové okamžiky Československa Milan Pacner, ktorý dokonca mal k dispozícii aj magnetofónové záznamy niektorých rokovaní): "Musíme sa naučiť žiť za to, čo si vyrobíme. Politické rozhodnutie o medzinárodnoprávnej subjektivite sme urobili s vedomím všetkých dôsledkov. Slovenskí občania budú musieť priniesť krátkodobé obete."
Podľa neskorších slov M. Maceka boli na slovenskej strane dva prúdy - fundamentalistické názory zastávali Húska a Kňažko, kým Mečiar bol pragmatickejší. "Dokonca sa mi zdalo, že Mečiara náš tvrdý postoj zarazil - stále sa vracal k Slovensku s českou poisťovňou a nijaké rozdelenie nechystal", spomína v Pacnerovej knihe o "otcovi slovenskej štátnosti" podpredseda ODS. Po tom, ako HZDS odmietlo Mečiarov vstup do federálnej vlády, Klaus navrhol vytvorenie federálnej vlády na prechodný čas, ktorá by riadila rozdelenie štátu. Ono sa to niekde zastaví, súhlasil podľa Pacnera Mečiar, a keď zo všetkých rokovaní o rozdelení federálnych funkcií stále akosi vyčnievalo koketovanie so samostatným štátom, V. Klaus pripomenul, že Slováci chcú samostatnosť za české peniaze a spýtal sa zástupcov HZDS: Ste hrdý národ alebo nie ste? A vtedy Mečiar povedal tú jednoznačnú vetu: Každý za svoje! Nebol by Klaus Klausom, keby nevedel, že dva rozpočty sú dva štáty, a že nemôže byť premiérom federálnym, ale českým.
V. Klaus na tlačovke potvrdil dohodu o štruktúre federálnej vlády, zdôraznil však, že ďalšie vyjasňovanie si predstáv o budúcej podobe Česko-Slovenska opäť potvrdilo ich odlišnosť (čo vzhľadom na už uverejnené informácie nie je ničím prekvapujúcim).
Po tlačovke obaja predsedovia odišli na Hrad, aby informovali V. Havla o obsahu ich dohôd. Na následnej tlačovke V. Havel povedal, že je možné, že federálna vláda bude ustanovená ešte pred voľbou prezidenta.
Namiesto postrehov zo zahraničia si v tejto chvíli neodpustím (aj s trochu neskromným zámerom štylizovať sa do pozície vojaka, ktorý bol generálom už pred bitkou) jeden vlastný postreh: "Rozhodnutie V. Klausa kandidovať na funkciu predsedu českej vlády je najvýznamnejším faktom stredajších rozhovorov medzi ODS a HZDS. Klaus si ako ekonóm veľmi dobre uvedomuje, že politické napätie ohrozuje ekonomickú transformáciu ČR, na ktorej V. Klausovi záleží určite viac ako na spolužití so Slovenskom. Sľub daný HZDS voličom, že si budú môcť vybrať z piatich variantov štátoprávneho usporiadania, sa dostáva do výrazne teoretickej polohy hraničiacej s kamuflážou. Obom zoskupeniam išlo viac-menej o nerušené rozdelenie si vplyvu na jednotlivé republiky a nevdojak im v tom požehnala približne tretina voličov v oboch republikách. Uchovanie spoločného štátu prostredníctvom referenda sa nechtiac pohybuje v rovine hypotéz, o čom výrazne svedčia posledné postoje českých a slovenských lídrov."(Smena 19. júna 1992)