Podľa posledného prieskumu Focusu by sa teda voľby skončili remízou a súčasné koaličné a opozičné strany by mali v parlamente po 75 hlasov. Hoci viacerí politológovia tento variant spochybňujú, vylúčiť sa celkom nedá a bolo by určite zaujímavé, ktorý blok by dokázal získať podporu z druhého brehu.
Smer-SD 34,3 36,2 38 40,8
SDKÚ-DS 16 13,8 12,7 14,4
KDH 11,9 13,2 13,4 10
SaS 9,9 9,2 8 8,1
Most-Híd 5,3 6,2 6,7 6
SMK 5,1 5,8 5,9 5,1
SNS 5 5,3 5,2 5,6
ĽS-HZDS 4 4 4,4 4,1
Tieto trendy v podstate potvrdzuje aj porovnanie posledných prieskumov troch agentúr, ktoré sa prieskumom venujú dlhodobo a systematicky (Polis - 15. až 25. mája, Focus - začiatok mája, MVK – apríl).
Strana Polis Focus MVK
Smer-SD 34,3 35,3 35,1
SDKÚ-DS 16 14 11,7
KDH 11,9 8,3 11,4
SaS 9,9 13,3 11,6
Most-Híd 5,3 5,6 5,1
SMK 5,1 5,9 6
SNS 5 6,1 6,2
ĽS-HZDS 4 5,1 5,2
Axiómy a špekulácie
Zo všetkých spomínaných prieskumov vyplýva niekoľko viac-menej zjavných a niekoľko viac-menej špekulatívnych konštatovaní.
K tým zjavným, o ktorých sa nepochybuje a možno ich označiť za axiómu, patrí najmä tá, že voľby vyhrá Smer-SD. Nie je to nič prekvapujúce, dlhodobo ho vedie najpopulárnejší slovenský politik, zdedil sľubné ekonomické dedičstvo a nakoniec jeho preferenciám veľmi neublížila ani globálna kríza, na ktorú sa dá zvaliť mnohé. Čo už dnes, samozrejme, neznamená, že aj bude zostavovať vládu. V slovenských politických reáliách by to nebolo nič mimoriadne, napokon, stalo sa tak aj v roku 1998, aj v roku 2002, keď vládu zostavoval Mikuláš Dzurinda, prvýkrát v drese SDK (bol druhý za ĽS-HZDS), druhýkrát v drese SDKÚ (víťazom volieb bola takisto Mečiarova strana a Ficov Smer skončil až tretí). Aj keď by to v slovenských dejinách nebolo nič mimoriadne, v prípade Smeru-SD by to bolo prinajmenej pozoruhodné, lebo prešustrovať taký voličský kapitál, akým disponoval po väčšinu volebného obdobia, by bolo skutočne povšimnutiahodným kúskom.
A nemožno obísť ani najčerstvejší český príklad, kde síce Paroubkovi socialisti mali najviac, na zostavenie vlády však mali málo poslancov a dva dni po voľbách sa zdala stredo-pravá koalícia (ODS, Top 09 a Veci verejné) ako najpravdepodobnejšie riešenie.
Ďalším trendovým javom je, že v pôvodnej alternatívnej trojici voči Smeru-SD nahradila Csákyho stranu Sulíkova Sloboda a solidarita. Dôvodom je nielen to, že Csákyho pozícia sa oslabila vznikom Bugárovho Mostu, ale aj to, že SMK sa čoraz viac podobá na slovenskú filiálku Orbánovho Fideszu a to do veľkej miery limituje nielen jeho elektorát na Slovensku, ale aj koaličný potenciál. Dôsledkom je, že sa znižuje nielen voči koalícii, ale aj voči opozícii – čo sa len veľmi ťažko racionálne vysvetľuje, pretože ak má SMK obhajovať a presadzovať záujmy maďarskej menšiny na Slovensku, nemôže tak robiť s Orbánom za chrbtom. Maďarská menšina bude teda stáť pre dilemou – či má voliť verbálne agresívnejšiu SMK, ktorá navonok vyzerá ako lepší obhajca jej záujmov, ale smeruje do opozičných lavíc, skadiaľ sa presadzujú záujmy takmer bez výsledkov, alebo empatickejších bugárovcov, ktorých až tak veľmi nepočuť bubnovať na nacionalistickú nôtu, ale ktorí sa môžu podieľať na vládnutí oveľa skôr, pretože budú prijateľnejším partnerom.
Základným zistením doterajších prieskumov však je, že sa vyrovnali sily vládnuceho Smeru-SD a trojice opozičných strán – dvoch parlamentných SDKÚ-DS a KDH a(zatiaľ?) mimoparlamentnej SaS. Ktoré podľa doterajších vyhlásení nemajú vôbec, ale vôbec záujem o vládnutie spolu so Smerom. Isteže, predvolebné vyhlásenia a povolebné činy sú neraz dve odlišné entity, čo sa ukázalo aj po voľbách v roku 2002, kedy o koalíciu so Smerom mali záujem aj kresťanskí demokrati aj dzurindovci, to však bolo ešte predtým, ako KDH a SDKÚ zistili, čo je Smer vlastne zač. Čiže s istou licenciou na omyl – a pre potreby tohto článku, aj keď nevylučujem, že ani Radičová, ani Figeľ nebudú takí odmietaví voči Smeru po voľbách ako teraz, hoci u Sulíka by som to neočakával, lebo v tom prípade môže s politikou skončiť, takýto podraz by mu jeho voliči neodpustili – môžeme očakávať, že pri rovnosti či porovnateľnosti ziskov Smeru a trojkoalície SDKÚ –KDH – SaS budú o zostavení vlády rozhodovať tzv. malé strany HZDS, SNS, SMK a Most. De facto rozhodne, kto z nich sa do parlamentu dostane a s akým ziskom.
Čo nás teda čaká?
I. Smer spolu s SNS a HZDS získa väčšinu a ak sa mu nepodarí vymeniť SNS za SMK alebo Most (vtedy by vládu tvorila trojkoalícia Smer – HZDS –SMK/Most), alebo HZDS za KDH (vtedy by vládu tvorila trojkoalícia Smer –KDH – SNS), bude pokračovať v terajšej zostave.
II. Opozícia získa väčšinu a ak nikto z nich nepodľahne lákadlám Smeru, budeme mať po štyroch rokoch opäť neľavicový „zlepenec“ aj so všetkým, čo je s tým spojené. Vtedy skúsme dúfať, že táto koalícia bude poučenejšia a teda menej arogantná a naklonená korupcii ako tá v rokoch 2002-2006.
III. Ak sa do NR SR nedostane niektorá z maďarských strán, bude platiť jemne pozmenený variant I.
IV. Ak sa do NR SR nedostane SNS alebo HZDS, bude platiť jemne pozmenený variant II.
V. Parlamentný pat, keď majú strany koalície (dve alebo tri) rovnako 75 mandátov ako strany opozície (tri až päť). Vtedy rozhodne, kto skôr podľahne lákadlám druhej strany, či Smer získa KDH, SMK alebo Most, alebo opozícia získa na svoju stranu HZDS. Tieto rokovania bude limitovať, že v jednej koalícii bude len ťažko SNS s ktoroukoľvek maďarskou stranou. Záujem o zmenu postoja Jána Figeľa alebo Vladimíra Mečiara bude teda eminentný.
Čo rozhodne?
Volebné programy čítajú voliči len v minimálnej miere a zdá sa, že v konečnom dôsledku rozhodne dôveryhodnosť a presvedčivosť lídrov. Volebná kampaň prechádza zaujímavými výkyvmi a kým sa spočiatku zdalo, že výsledky budú do veľkej miery determinované globálnou krízou, kolapsom gréckeho variantu sociálneho štátu či Hanzelove škandálne tvrdenia o pozadí financovania strany Smer, súčasnej koalícii mimoriadne pomohla maďarská karta, ktorú vytiahol tesne pred voľbami maďarský premiér Viktor Orbán – či tak urobil vedome alebo nevedome, o tom možno viesť spor, ale je jednoznačné, že Orbánovmu Maďarsku bude viac vyhovovať medzinárodne slabšia vláda, v ktorej by boli Slota s Mečiarom, ako vláda s vysokým medzinárodným kreditom, kde by sa predsedovia SNS a HZDS nenachádzali. Faktom však takisto je, že namiesto toho, aby sa diskutovalo o vývoji štátneho rozpočtu a zadlžovaní krajiny, ako sa to stalo v Česku, kde uspeli strany „rozpočtovej zodpovednosti“, slovenská volebná kampaň je podobných citlivých tém ušetrená. Že sa tak stalo aj zásluhou nedvižnej opozície,je jej hoistorickou zodpovedosťou a zrejme jej to bude spočítané.