Veľmi dôležitým bodom rokovaní ODS a HZDS bolo augustové stretnutie v Brne, kde boli ústrednými témami otázky Štefana Bačinského a vedenia FBIS - bolo vymenené vedenie FBIS za rozdelenie Česko-Slovenska?
Myslím, že toto je veľmi silné tvrdenie. Rozdelenie federálneho štátu bolo jasné českej strane už po voľbách. Od chvíle, keď sa Klaus stal predsedom českej vlády, bolo jasné, že cesta k udržaniu štátu nejestvuje. Klaus mal z toho dosť veľkú traumu a keď si mal voliť, akým premiérom má byť, či českým alebo federálnym, tak obišiel všetkých poradcov a pýtal sa, čo má robiť. Klaus to veľmi seriózne zvažoval, ale keď toto rozhodnutie urobil, tak bolo jasné, že rokovania musia ísť týmto smerom. Ako človek, ktorý uvažuje veľmi koncentrovaným spôsobom, vidí presnú líniu a nejaké parciálne veci ako tajné služby sú iba kartami v hre, ale nie sú podstatou problému. Tam bolo jasné, že sa to vylicitovať nedá. Jednoducho tak ako sa vzťahy národných reprezentácií dostali ďaleko, bolo jasné, že buď sa proces agónie bude predlžovať, alebo si nalejeme čistého vína a povieme si, ako čo najracionálnejšie naše vzťahy trvalo usporiadať, aby obe krajiny mohli fungovať. Viem však, že sa toho slovenská strana zľakla, to bolo známe, dokonca na niektorých rokovaniach sa povedalo, buďte chlapi, tie rokovania sa dostávali až do týchto polôh. Na augustovom rokovaní som to vnímal už ako technicistné, lebo slovenská strana potrebovala využiť čas, aby si to priznala, ale žeby sa to dalo kúpiť, to asi nie.
Programy HZDS a ODS boli dosť zjavne odlišné, dokonca keď pán Kočárník alebo Tošovský porovnali oba programy a vyšlo im, že to boli nekompatibilné veci, ktoré nemôžu jestvovať v jednom spoločnom ekonomickom priestore. Kedy Klaus, že zistil, že sa to ďalej nedá udržať? Prvé rokovania boli predsa o udržaní federácie...
Pán Klaus bol predtým aj federálnym ministrom financií, ja som bol aj na tom ministerstve a v tomto medziobdobí sa na oboch stranách hralo, kto koho dotuje, kto na koho dopláca. ODS sa na tomto spore dosť profilovala ako zástanca českých záujmov a hovorila, že je nutný koniec peňazovodov a podobne. Federálny minister financií však musí rozpočet federácie zostaviť a bolo úplne jasné, že bez masívnych fiskálnych transferov federácia nemôže existovať. Na Slovensku boli dopady transformácie väčšie ako v Čechách a vymýšľali sa rôzne kúzla, aby tie peniaze mohli ísť na Slovensko a pritom sa to nepovedalo... Vytiahli sa všetky sociálne výdavky z národných na federálnu úroveň a potom to bolo zamaskované, že nejde o transfer, ale v podstate to išlo z federálneho rozpočtu, ktorý z väčšej časti tvorili české daňové výnosy, ale platili sa z toho dôchodky a dávky v nezamestnanosti. Toto robil Klaus z racionálnych dôvodov, lebo vedel, že bez toho by sa federácia rozpadla ešte skôr.
Všetka tá iracionalita, keď sa povedalo, že budú dve centrálne banky a finančné rady, republikové a federálne fondy národného majetku, tá neskutočná komplikovanosť rozhodovania, iracionalita tých parciálnych politických vplyvov v čase, keď obe krajiny stáli na prahu hospodárskej katastrofy, ak nebude politika jasne profilovaná, zameraná a koncentrovaná, ak nebude vôľa k tomu, aby štát fungoval na nejakých racionálnych a trošku jednotných princípoch z hľadiska hospodárskej politiky, ale ak išlo o dve centrálne banky...
Ja myslím, že Klausovi to bolo jasné po voľbách – svedčil o tom Mečiarov comeback s veľkou podporou a prevzatím aj národoveckých hesiel – že Slovensko smeruje k samostatnosti takmer nezvratne, nejestvovala tam žiadna profederálna sila. Aj Klaus to na Slovensku skúšal a veľmi neuspel. Nejestvovala nádej, že by sa kríza štátoprávneho usporiadania dala vyriešiť nejako jasne a stabilne a dlhodobo, a pokiaľ sa to „nerozřízne“, tak vlastne tu bude permanentná agónia. A po oťuknutí predstáv bolo jasné, že nejaká konfederácia nemá nádej na úspech, že politická samostatnosť a hospodárska previazanosť asi nie je možná.
Takže prijatie federálneho rozpočtu na rok 1993 nebolo možné a otázka priorít slovenskej a českej ekonomiky viedli Klausa k tomu, že to treba radšej rozseknúť ako udržať...
Navyše tu bolo nebezpečenstvo, že sa napätie bude eskalovať, a nieže sa my teraz dohodneme aj na referende a budeme hlasovať za spoločný štát. Ale to by tam muselo byť tisíc otázok, ako štát udržať. Takže potom česká reprezentácia došla k záveru, že je lepšie sa priateľsky rozísť ako sa zapliesť do nekončiacich diskusií, ktoré môžu eskalovať napätie a to môže prejsť aj do otvoreného nepriateľstva. Balkán bol celkom jasný príklad. To boli asi hlavné motívy. Neviem, kedy sa to presne zlomilo, ale v podstate si myslím, že vo chvíli, keď prijal funkciu českého premiéra, tak to bolo jasné.
Videl Klaus nejakú šancu alebo nádej na to, že sa dá spoločný štát udržať? Aké by museli byť ústupky českej alebo slovenskej strany?
Čo sa týka ekonomických programov, že jedna strana videla ekonomiku viac sociálne a druhá viac liberálne, na tom by kompromis bol možný. Ja si myslím, že prevládli tie inštitucionálne dôvody, t. j. dve meny, dve centrálne banky, slovenský ťah za atribútmi štátnej suverenity, to sa potom nedá robiť žiadna konzistentná politika, ľavicová alebo pravicová. Na predvolebných rokovaniach, na ktorých sa zúčastňovali Pithart a Havel, sa Klaus vedome nezúčastňoval, lebo sa proste snažil na Slovensku si nebudovať nepriateľov. Klaus má výraznú charakteristiku rešpektu k silnému partnerovi, a v Mečiarovi ho našiel, našiel partnera, s ktorým sa možno dohodnúť. Keď do toho procesu Klaus a Mečiar prišli, bol už tak „rozjetý“, že sa to rozdelenie nedalo zastaviť. Klaus má tendenciu hľadať partnera, s ktorým sa možno dohodnúť – aj v Čechách našiel Zemana a ich dohoda vydržala štyri roky. Bez ohľadu na krátkodobé zisky má Klaus tendenciu dohody dodržiavať a aj s Mečiarom to proste fungovalo celkom podobne.
Pri schvaľovaní zákonov o spôsobe zániku federácie a o delení majetku vo FZ po spoločnom postupe slovenských poslancov a poslancov ČSSD bolo prijaté uznesenie o komisii na vytvorenie čs. únie. Klaus na to ostro reagoval a po stretnutí v Jihlave bola čs. únia odmietnutá. Ako vnímal Klaus túto kooperáciu HZDS a ČSSD?
Klaus to vnímal ako politický atak, ktorému nešlo ani o delenie štátu, ale o využitie situácie na oslabenie klausovského smeru. Miloš Zeman bol predsedom rozpočtového výboru FZ a bol Klausovým veľmi výrazným protihráčom, takže Klaus to bral ako pokus o torpédovanie nejakého racionálneho východiska. Nikto ho však nebol schopný formulovať, len sa ten proces predlžoval a paralyzoval štát.
Nevnímali ste to ako pokus o predčasné voľby?
Myslím, že v tom čase ešte česká ľavica nemala silu na vyvolanie predčasných volieb, lebo víťazstvo ODS vo voľbách bolo úplne jednoznačné a sociálna demokracia ešte bez Miloša Zemana bola vlastne marginálnou silou. Komunisti boli na okraji a OH prepadlo, takže nebolo reálne, aby ľavica mohla niečo vyvolať v českej spoločnosti, ktorá bola v tom čase tak nadšene liberálna a pravicová a Klausova autorita bola na vrchole.
Nevnímal Klaus ten pokus ako snahu zastaviť proces delenia v istej fáze? V ktorej by to Slovákom stačilo a chceli by ten vyhovujúci stav zastabilizovať?
To by bolo vtedy fiasko. Zastavenie alebo spomalenie nevyhnutného procesu by eskalovalo do ďalších politických konzekvencií, lebo nesmiete zabúdať, že hlavným záujmom českej strany bolo, aby delenie štátu prebehlo cestou ústavnou, aby delenie štátu bolo zákonné a nie spontánne so všetkými nepredvídateľnými dôsledkami, či už zmluvnými, zahraničnými, finančnými, bola tam otázka pôžičiek... To všetko bolo na to naviazané, takže záujem, aby delenie prebehlo konsenzuálnou a zákonnou cestou, bol veľmi silný. Práve takáto iniciatíva, ktorá hrozila nejakým zablokovaním, nedávala nádej, že ten proces zastavíme a vytvoríme niečo racionálne fungujúce. Naopak, vytvárala riziko, že znemožníme civilizované riešenie a necháme priestor pre spontánne aktivity politických síl, hoci aj extrémnych, ktoré sa budú snažiť ten proces dokončiť za každú cenu aj spôsobom, ktorý nebude mať tieto parametre dôležité z hľadiska ďalšieho právneho vývoja oboch krajín.
Na rokovaniach oboch vlád v Kolodějoch, na Javorine a v Židlochoviciach došlo k dohode o prechodnej spoločnej mene aj o tom, za akých podmienok spoločná mena skončí. Z českej strany došlo k prísľubu, že do 30. 6. 1993 by nemalo dôjsť k oddeleniu mien. Dalo sa tomu vtedy veriť? Viacerí české ekonómovia neskôr hovorili, že spoločná mena tak dlho nemôže vydržať.
Myslím, že sa tomu verilo, to nikto nečakal. Na to by vám vedel viac odpovedať Pavel Kysilka, hlavný ekonóm českej sporiteľne, ktorý bol viceguvernérom a mal to na starosti. To bola jeho životná kauza. Spoločná mena a dva štáty - to sú veľmi komplikované veci, ktoré nie sú úplne jasné ani dnes. V tom čase absolútne nikto netušil, ako sa to celé bude vyvíjať. Situáciu destabilizoval hlavne presun peňazí zo Slovenska do Čiech, miliardy korún sa začali zo Slovenska presúvať do Čiech a bolo evidentné, že to nemôže dlho trvať. Vlastne žiadny pripravený scenár na oddelenie meny nebol. Rozhodla vlastne informácia centrálnej banky, ktorá sledovala pohyb menovej zásoby. Devízové rezervy išli strašne dolu, nastal pohyb hotovosti vkladov zo Slovenska do českých bánk, takže menová zásoba v Čechách začala prudko rásť a na Slovensku klesať. Ďalším problémom bolo, že slovenská centrálna banka iba vznikala, všetko bolo v Prahe, aj know-how. ČNB naliehala, že treba menu urýchlene oddeliť. Hoci neskôr politici hovorili, že to vedeli, ja si myslím, že s tým nikto nepočítal. Tie dohody boli uzavreté v dobrej viere.
Tošovský už v médiách spomínal, že spolu s ministrom financií pripravovali zákon o rozdelení meny už v októbri a objednali kolky dokonca v Kolumbii, aby tie prípravy boli utajené...
To robila ČNB vo vlastnej réžii, ani medzi nás neprenikli informácie, že sa niekde v zahraničí tie kolky objednávajú. O celom pláne uzatvorenia menového teritória a kolkovania vie Kysilka.
Ja si spomínam - tá mena sa rozdelila vo februári – že niekedy v januári bolo niekoľko porád, kde sa analyzovali tie dáta a informácie, že oddelenie meny je nevyhnutné. Volali sme na Slovensko, Klaus pod tlakom ČNB hovoril s Mečiarom, že situácia je vážna a nemožno otáľať a držať sa dohodnutého scenára, tak sme jeden podvečer odleteli do Trenčianskych Teplíc a Klaus tam strávil s Mečiarom medzi štyrmi očami niekoľko hodín a potom sme sa vrátili naspäť. Tam sa pripravila tá idea odluky , kde si vysvetlili, že tá operácia je nevyhnutná. Za Slovensko tam bol len Mečiar. Potom bolo rokovanie v Prahe, kde Mečiar tiež prišiel na noc, bol tam Klaus, Kočárník, Tošovský, neviem, kto zo Slovenska. Tam sa rozdelenie meny kompletne dohodlo, bolo to veľmi dramatické asi šesťhodinové jednanie. Malo taký štandardný priebeh, že sa začalo veľmi priateľsky, potom sa prešlo k vecným problémom, potom sa treslo po stole, Klaus vždy zámerne podriemaval a Kočárník sa hádal a keď už to bolo na ostrie noža, Klaus sa prebral a povedal, Kočárníku, ja ťa vyhodím, ty to tu komplikuješ...
Na slovenskej strane v takých chvíľach nasadzovali pána Húsku...
Na našej strane bol taký Kočárník a nakoniec, keď to prešlo tým nevyhnutným priebehom expozícia, kolízia, kríza, tak prišiel happy end a tu sa to dohodlo. Potom nasledovalo technické rokovanie v Smoleniciach, Tošovský, Tóth, Jusko a ľudia z ČNB, kde sa prerokovávali technické detaily...
Na českej strane sa hovorilo o 25-miliardovom transfere z Čiech na Slovensko...
To bolo reálne číslo, týkalo sa aj podpory v nezamestnanosti a sociálnych dávok.
Minister hospodárstva Jaroslav Kubečka niekoľko mesiacov po rozdelení štátu hovoril o 200-miliónových devízových rezervách Slovenska. Vtedy bol pod týmto tlakom predaný tabakový priemysel za príšerne nízku cenu, pritom samostatné Slovensko robilo v niečom podobnú ekonomickú reformu ako Česko...
Tých možností vrcholovej transformácie nebolo veľa. Ja si myslím, že je falošná predstava, že sa štát rozdelil preto, že na Slovensku vyhrala ľavica a v Čechách pravica, to nie je pravda. Keby to bolo také jednoduché, že by išlo iba o rozdiel ľavica alebo pravica, či bude viac štátu alebo viac trhu, tak to by sa dalo nejako dohromady. Ale tam bol konflikt tých identít, proste v tom čase slovenská spoločnosť chcela – aspoň tak sa to vníma na českej strane - naplniť svoje ambície, želaním väčšiny slovenského národa bolo, že chcú dozrieť a manifestovať sa ako zrelý národ so štátnosťou a plnou suverenitou a že tie pokusy im v tom nejako brániť, alebo to niekde zastaviť sú nereálne. Lebo proste kým si na to nesiahnu, tak to bude komplikovať všetko ostatné. Lebo ľudia na Slovensku nebudú veriť, že to nie je tými Čechmi, českou politikou, českým víťazom volieb... Ono sa to potvrdilo vo chvíli, keď naraz všetky nacionalistické heslá stratili akýkoľvek apel. Dôvody rozdelenia vidím v tej národnej alebo nacionálnej rovine, a nie v programe ľavica, pravica, socializmus...
Pokiaľ má krajina vôľu a šancu robiť podobnú ekonomickú politiku, tak tá spoločná mena môže vydržať, to je príklad aj eura. Otázne bolo, do akej miery bol spoločný štát výhodný pre Slovensko. Slovensko prišlo o 25 miliárd transferov, ale malo aj nadhodnotenú menu, ktorá nezodpovedala jeho ekonomickej výkonnosti, a preto investície išli do Čiech a nie na Slovensko. Na tom práve Slovensko strácalo spoločným štátom – vo chvíli, keď sa to zmenilo a slovenská koruna má nižší kurz ako česká, je to komparatívna výhoda Slovenska a aj kapitál si Slovensko napokon našiel. Nakoniec bol každý prekvapený, že Slovensko prosperovalo a prekonalo to oveľa lepšie, ako sa čakalo.