22. Duchovia
IVAREEL
Na stenu som pomocou kosti naškriabal piatu čiarku. Bol to piaty deň, čo som trčal v tomto vezení. Ticho som prešiel, celú celu- Bola tu kopka sena, v ktorej nebolo nič nech som to prehádzal akokoľvek, pár lebiek a kostí, mohutné dvere s mriežkou a mreže, ktoré ukazovali nádherný hustý les.
Bol to jediný prísun svetla. Snažil som sa spať cez noc, no, nie vždy sa mi to darilo. Nevedel som, čo mám robiť. Skúšal som všetko. Ošmátraval som kameňe, či niektorí nie je uvolnený, lomcoval som mrežmi na okne, či búšil do dverí od cely. Skúšal som dokonca kosťou vypáčiť zámok, no, veľmi rýchlo som skončil.
Moje odmietanie jedla a vody nevydržalo dlho a o chvíľu som neodolal a pustil sa do toho. Do celi mi raz dali jedlo a vodu- nie veľa, tak aby som vydržal. Moje otázky, ignorovali.
Ležal som v kúte miestnosti. Na stene bolo päť čiar- môj ukazateľ času. Išiel som sa zblázniť, keď som nevedel čo s nimi je. Bolo to zožierajuce ma. Celý deň som len tupo čumel do steny.
* * *
Na stene pribudlo ďalších niekoľko čiarok. Bol som tu už viac než mesiac. Prestal som robiť čiarky. Nevládal som ani zdvihnúť ruku. Moje plece sa zahojilo. Od strážcov, som prestal vyzvedať. Celé dni som strávil v kúte, kto som sa topil v myšlienkach, čo s nimi je. Mohli byť mŕtve, mučené, alebo z nich boli vlkodlačky, či čo....
* * *
Mohlo to byť 3 mesiace. Alebo aj pol roka. Úplne som to prestal počítať. Za celý deň som sa pohol len párkrát- po jedlo, do kúta na záchod a späť do svojho kúta. Bol som na ten smrad zvyknutý za tú dobu čo som tu bol. Vyzeral som len von oknom a sledoval, ako sa svet menil. Bola už zima, a všetko pokryl sneh. Predstavoval som si, ako mi pod nohami chrupčí sneh. Ako mi snehové vločky padajú na hlavu. Ako sa Lily zvonivo smeje a hádže po mne snehové guľe. Nepoznal som ju dlho- dohromady dva dni- ale bola fajn. Jediný niekto s kým som sa bavil. Večšinu času som strávil na ceste- sám a opustený. Mal som niekoho kto mi dal prezývku Ivi.
Otvorili sa dvere, no ja som to nevnímal. Ta to bolo dlho. Keby som bol pri zmysloch, divil by som sa- obed už bol.
"Ivi" Ozval sa hlas. Ženský. Hneď som v ňom spoznal Lily. Pomaly som otočil hlavu a zaklipkal očami.
"Ivi? Tak tak sa volá?" Spýtala sa Laura vedľa nej.
"Nie, nie, Ivareel" zasmiala sa Lily.
Nechápavo som na ne hľadel.
"Vstávaj ideme" povzbudila ma Lily aby som vstal. Horko-ťažko som sa postavil. Vyšli sme von-von z cely von z nory. Bolo to tak ľahké.
"Nechal si ma umrieť" Povedala Laura.
"Čo?" zachrapčal som.
"Umrela som. Chcel si ma vymeniť." Pokračovala nekompromisným tónom.
"Snažil som sa ťa zachrániť...."
"Keby som ťa vtedy nestretla v lesa nič by sa nebolo stalo...keby som ťa nechala zomrieť pri tom Tigrovi" Povedala Lily. Pozeral som raz na jednu a raz na druhú.
"Kvôli tebe, som umrel aj ja" videl som, ako z lesa vyšiel Meron.
"Mal som...priateľov. To, čo ty nemáš" povedal.
" Prestaňte..."Vzlykol som. Nechápal som, prečo to robia. Skryl som si tvár do dlaní a ticho vzlykal. Počul som Lily, Lauru, Merona, otca, brata....všetci, vraveli že to je moja vina.
Prebral som sa. Ležal som v kúte svojej veznici. Ako dlho tu som? Neviem. Mesiace? Možno roky?
Moja jemná elegantná briadka vzrástla na dlhé strnisko- pripadal som si ako mladý trpaslík. Vlasy som mal dlhé po lopatky. Znova som zízal do sveta za mrežami. Prečo to Felios tak naťahuje? Už to mohlo byť aj niekoľko rokov...nič som nepočul. Dlho. Nič nenaznačovalo, žeby boli niekde nablízku uveznené, ani, žeby sa blížila záchrana....