V revolučnom roku 1848 fascinovali maďarský národ dvaja muži - Lajos Kossuth a Sándor Petőfi. Ten prvý bol nedostižný rečník, ten druhý nedostižný básnik. V proklamácii sformulovanej Petőfim a vydanej 20. septembra básnik plamennými slovami burcuje: „Naše peniaze si strkali do vlastných vreciek, našu mlaď odvliekli za rakúskych vojakov. Naši vlastní synovia a bratia s vytasenými šabľami strážili našu väznicu a rakúska nemecká vláda týchto väzenských dozorcov platila z našich peňazí, z nášho krvavého znoja... Všemohúci Boh nám môže vziať iba život, slobodu však nie!“ Proklamácia ohlasovala ďalšiu etapu revolúcie - najkrvavejšiu.
Európske hromobitie:
Prvá etapa sa odohrala vo februári vo Francúzsku. Vrcholil útlak a nespokojnosť s vládou a po neúrodných rokoch prepukol hlad. To vyhnalo ľud do ulíc. V Paríži vyrástli barikády. „Barikádami nazývate prevrhnutý kabriolet?“ spýtal sa kráľ Ľudovít Filip posmešne, keď mu túto správu oznamoval minister polície. Prikázal strieľať. Ale demonštranti premohli vojakov. Výstrely pochovali monarchiu, ktorú mali zachrániť. Kráľ ušiel, vláda padla a víťazi vydali vyhlásenie: „Parížsky ľud celej Európe: sloboda, rovnosť, bratstvo. 24. februára roku 1848.“
Revolúcia sa prehnala Európou ako uragán. Už zakrátko sa na ľudovom zhromaždení v bádenskom Mannheime dožadovali slobody tlače, zrušenia feudálnych povinností, vytvorenia nemeckého parlamentu. Podobné požiadavky formulovali i v ďalších nemeckých štátoch. Prepukli boje na barikádach v Berlíne, Prahe, Palerme, v neapolsko-sicílskom kráľovstve. V Rakúsku sa zdvihli až tri vlny revolúcie.
V pohnutých marcových dňoch sa Kossuth na zasadnutí uhorského snemu v Bratislave dožadoval základných reforiem. Medziiným utvorenia uhorskej vlády a štátneho zväzku spojeného iba osobou panovníka. Cisár Ferdinand V. uznal utvorenie vlády a za jej predsedu vymenoval grófa Lajosa Batthyányho. Jedenásteho mája sa v Liptovskom Sv. Mikuláši zišli predstavitelia slovenského národa a sformulovali svoje požiadavky. Týkali sa predovšetkým svojbytnosti národa.
S pribúdajúcimi týždňami a mesiacmi sa však včerajší mocní po celej Európe šikovali do protiútoku.
Vojnový valec:
V habsburskej monarchii sa začal rozbiehať v septembri 1848. Uhorsku hrozilo nebezpečenstvo z dvoch strán, od Jelačičových i od cisárskych vojsk. Uhorský snem zvolil Krajinský výbor národnej obrany a do jeho čela vymenoval Kossutha. Dvadsiateho ôsmeho septembra maďarské oddiely zastavili medzi Pákozdom a Sukoróm Chorvátov. Víťazstvo vydobyli vlastne iba sedliaci vyzbrojení kosami - celé hodiny vytrvali v zúrivej delostreleckej paľbe. Údajne preto, lebo vtedy boli v daždi a nečase už dva dni na pochode a v premočených huniach ťažkých ako olovo by ich nijaká sila na svete neprinútila zvrtnúť sa na ústup.
„Cisárska strana,“ píše G. K. Zechenter-Laskomerský odvážne vo svojich pamätiach, „vynikala nadutosťou a neschopnosťou, a to v okruhu politickom i strategickom.“ Aj jej vojskám sa ušli porážky. No aj maďarským. Víťazstvá i porážky sa striedali a spolu s vojskom trpelo aj obyvateľstvo. Laskomerský zaznamenáva situáciu v Banskej Bystrici koncom zimy 1849, keď odtiahli honvédi a cez Kremnické pohorie sa blížili cisárske vojská: „Vzmáhali sa trenice, vyhrážky a povstávali nemilé, smutné rozopre nielen v obecenstve, ale čo najhoršie, medzi rodinami: zvady, hnusné, komisné udavačstvá boli v kvete. Neistota na všetky strany. Spoločenský život bol okutý v putách strachu, zlosti a pomsty.“
Na jar vzbĺkla maďarská revolúcia znova naplno. Jej vojská dobyli späť Budín, porazili cisárske vojská pri Gödöllö a 14. apríla uhorský snem zbavil Habsburgovcov uhorskej koruny. Ale o to sa v Uhorsku už neraz pokúšali. Mohli to azda Habsburgovci dopustiť? František Jozef požiadal o pomoc ďalšieho despotu, ruského cára Mikuláša I. Vari si despoti Európy neprisahali pomoc v podobných prípadoch?
V smrteľnom zovretí:
Maďarská revolúcia mala vynikajúcich vodcov. Advokáta Kossutha, skvelého organizátora, ktorý - ako to napísal spisovateľ Gyula Illyés, znalec jeho života - „zapálil“ dušu Maďarov. Hlavného veliteľa Artúra Görgeyho, odchovanca pražskej univerzity, ktorý - ako to konštatoval Laskomerský - „cisárskymi naháňaný, vycibrený ukázal im skoro figu... prešiel z defenzívy do ofenzívy a duril cisárskych vodcov pred sebou na posmech...“ Generála Józefa Bema, Poliaka, ktorý v mene revolúcie rozdával i dostával rany vo viacerých európskych krajinách, a hoci nevedel ani slovo po maďarsky a aj po nemecky len veľmi zle, na bojisku dokázal zázraky.
Ale aj títo vynikajúci muži sa dopúšťali chýb. Kossuth a Görgey, dvaja rozvadení kohúti, vynaložili takmer toľko síl na vzájomné potýčky ako na porážku nepriateľa. Okrem toho vodcovia maďarskej revolúcie dovolávajúci sa slobody nedopriali slobodu iným národnostiam v Uhorsku. Slovanský kongres v Prahe v apríli 1848 neprijali s pochopením a neposlali naň svojich delegátov. A keď v septembri 1848 vznikla Slovenská národná rada, Kossuth vydal zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu. Maďarská revolúcia nenašla teda veľa pochopenia u iných národov.
Proti presile zostali Maďari osihotení. A bola to strašná presila. Prinajmenej dvojnásobná. Nepriateľské vojská sa valili na nich zo všetkých strán, zo severu a východu ruské, z juhu chorvátske, zo západu rakúske. Ruských bolo 140 000, rakúskych o niečo menej.
Masakra:
Ráno 31. júla 1849 sa pri Segesváre, dnes Sighisoara v Rumunsku, rozhorela bitka. Úlohou generála Bema bolo zastaviť cárske vojská, aby sa nedostali k Görgeymu od chrbta. Až do piatej popoludní nepriateľ nepostúpil. Potom pochopil, že obrancov je len hŕstka. Kozáci sa pod ochranou kukuričnísk a krovísk chystali na obchvat. Zároveň sa pohol aj peší pluk so vztýčenými bodákmi. Kruh sa rýchlo uzavrel a nebolo z neho úniku.
Nastalo strašné krviprelievanie. Útočníci nepoznali zajatcov. Podľa pokynov cárskej armády mali piku vraziť nepriateľovi do mäkkých častí tela, do brucha. Držali sa tých pokynov. Potom prepukla divoká honba na utekajúcich. Potom rabovačka mŕtvych. Okolo šiestej stotina ruských vojakov obstúpila asi dvadsaťšesťročného Maďara v civile, jedného z posledných živých. Mal celkom pekné šaty. A čo vo vreckách? Prepichli ho.
Sándor Petőfi sa ocitol medzi 1 030 padlými Maďarmi pri Segesváre. Na druhý deň ich víťazi prišli pochovať. A ešte pozbierať cennosti, čo zostali. Do hrobu hádzali i ranených. Podľa legendy hodili aj básnika. Z jamy vraj ešte vykríkol. „Nepochovávajte ma! Žijem.“ „Zdochni!“ zaznela odpoveď a nahádzali na neho mŕtvoly. Podľa inej z množstva legiend ho raneného zobrali do zajatia, tam sa vraj oženil a až do konca života žil pod menom Petrovič. Zabudol na svoju milovanú zákonitú manželku Júliu? Zabudol na svoju milovanú vlasť?
Na kolenách:
Na aradskom hrade 10. augusta Kossuth rokoval s Görgeym medzi štyrmi očami. Dohodli sa, že ak generál Bem, ktorému sa podarilo ujsť od Segesváru, vyhrá rozhodujúcu bitku pri Temešváre, spoločným silami zaútočia proti ruským vojskám. Ak nie, tak zvyšuje len jediné - kapitulácia. Nádej na víťazstvo bola však mizivá. Už predtým utŕžili maďarské jednotky porážku pri Rábe, Komárne, Budíne. Katastrofálnu utŕžili i pri Temešváre.
Na druhý deň Kossuth a jeho vláda abdikovali a utiekli do Turecka. Kossuth v prestrojení za komorníka poľského grófa. Povestnú bradu si oholil a zmenil si aj účes. Keď prechádzal cez hranice, kľakol na zem a so slzami v očiach ju pobozkal. Za hrsť z nej si zobral so sebou. Za hranicami sa postupne zhromaždilo asi päťtisíc utečencov.
Görgey a jeho štáb sa vzdali pri Világoši neďaleko Aradu. Pre istotu ruským generálom. V nádeji, že tí budú zhovievavejší.
V pondelok 13. augusta o 10. hodine sa velitelia Görgeyho vojska objali, potom vyskočili na kone. Zbrane zložili pred generálom grófom Teodorom Vasiljevičom Rüdigerom. Celý akt trval až do večera. Na záver Rüdiger na koni v Görgeyho sprievode vykonal prehliadku zajatcov.
Ruské vojsko odtiahlo z Uhorska koncom augusta a zajatcov odovzdalo rakúskym generálom. Tí zhovievaví neboli.
Pomsta úchylného Haynaua:
O živote a smrti - skôr o smrti - takmer 34 000 zajatcov rozhodoval generál Július Jakob von Haynau. Haynau si vydobyl tú najhoršiu povesť. Ako vojvodca sa osvedčil na talianskom fronte. Smutne sa však preslávil krutosťou. Vyslúžil si prezývku „hyena z Brescie“. Na uhorskom fronte ho poverili funkciou najvyššieho veliteľa. Vymohol si, aby bol aj najvyšším sudcom a aby sa mu nikto do toho nemiešal. Stačilo, aby rozsudky smrti boli uvedené v hlásení. Vláda vo Viedni s tým súhlasila. Vraždeniu dala požehnanie.
Haynau vyhlásil: „Maďarom dám takú príučku, že najbližších sto rokov nepomyslia na ďalšie povstanie.“ V Arade zakrátko popravili trinásť hlavných predstaviteľov revolúcie. Medzi nimi deväť generálov. Na druhý deň v kostole minoritov slúžili slávnostné Te Deum. Aj cirkev dala vraždeniu požehnanie. Krvavé účtovanie pokračovalo aj v nasledujúcich týždňoch a aj v iných mestách. Popravili dovedna okolo 120 ľudí. Asi 2 000 povstalcov dal Haynau uvrhnúť do väzenia. Úchylný generál, ktorý sa vo voľných chvíľach chodil do márnice vo Viedni pozerať na pitvanie mŕtvol, triumfoval. Vyslúžil si ďalšiu prezývku: „krvavý pes“.
Po poprave hlavných vinníkov si rakúski dôstojníci vraj štrngli pivom. Na úspech. Odvtedy sa v Maďarsku pivom neštrngá, pokladajú to za urážku. A až do dnešných dní - dokonca i na Slovensku - hrozba „dostaneš világoš!“ znamená bitku, výprask.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.