Memories - 2.kapitola - Psychika
Po tých informáciách, čo som dala Hannah, som si išla dať kúpeľ, pretože som začínala byť smutná a nejako čudne sa cítiť. Ako som tak vystúpila z vane, o niečo som sa potkla, udrela sim si hlavu a na nič iné som sa nepamätala.
(RÁNO) Vstala som a trochu ma bolela hlava. Mama stála oproti postele a trochu sa asi bála. Hneď, ako ma uvidela vstávať, zvýskla od radosti a hodila sa mi okolo krku. "Lizzie! Vieš, ako som sa bála? Našla som ťa v kúpeľni odpadnutú!" mama dostala hysák a zalamovala rukami. "Mami, už mi nič nieje. Dobré ráno inak. Vieš, musím niečo vybaviť." vychystala som sa, spravila si trochu vlasy a vybrala som sa na miesto. Odišla som z nášho pozemku a vybrala sa na miesto, pre ktoré som musela obísť celé mesto:(. Ale niečo ma tam ťahalo, musela som tam ísť, musela. Dorazila som asi za polhodinu. Na miesto smútku. Miesto obrastené stromami, kríkami... Bolo neudržiavané a bolo na ňom len pár... len pár hrobov. Podišla som k mne najznámejšiemu hrobu, s celkom drahými kvetinami. Vlastne, ten hrob nebol iba jeden. Zastavila som sa tesne pred hrobmi a môj výraz som menila každú druhú sekundu. Raz rozpačitosť, potom nerozhodnosť, potom smútok. Pustila som sa do revu, takého, pre ktorý sa zmôžem len na tomto mieste. Plač, ktorý ma bolel, štípal a stekal po lícach. Všetko mi bolo jedno, iba toto nie. Iba toto nie... "Ocko, braček... Milujem vás..."