Albansko
V krajine orlov
Cestopis
Sedím v prachu na námestíčku malého zhluku kamenných budov niekde hlboko v horách albánskych Álp, na severe krajiny. To, čo podľa mapy malo byť stredne veľké mestečko, sa napokon ukázalo ako ospalá diera pripomínajúca klasické westernové fi lmy. Obchod z rozličným tovarom, zafúľaná tmavá krčma, zelovoc a mäsiarstvo preplnené muchami ako makovník makom... Vitajte v Albánsku, po domácky nazývanom Shqiperia, čo v preklade znamená Krajina orlov. Ale je to skôr o horách, národných parkoch, bunkroch a Mercedesoch.
Vybrať sa do Albánska a priniesť si so sebou staré ošúchané sako a nohavice, za ktoré by sa hanbili už pred päťdesiatimi rokmi, len aby som splynul z davom, bol naozaj skvelý nápad. Mal som nejakú predstavu o tej krajine a toto je také symbolické, že sa na tom smejem ešte dnes. Hneď ako nás starý rozheganý Mercedes dopravil po polorozpadnutej ceste z hraničného priechodu na brehu Skadarského jazera do mesta Skadar na severe Albánska, začalo mi byť pri predstave toho, ako vhupnem do toho odevu, niečo čudné. Až na pár naozaj starých mužov som z okna taxíka nevidel nikoho, že by podliehal móde z čias kolektivizácie. Možno aj preto som nevidel, lebo ten veľký opálený chlap za volantom toho úžasného nemeckého auta, ako nám stále naznačoval, fajčil jednu cigaretu za druhou.
Nevedel povedať anglicky či nemecky jediné poriadne slovo, ale pri platení sa z neho stal priam lingvista. Hneď nás obtiahol o pár eur, keďže miestnu menu lek sa nám v Čiernej Hore nepodarilo zameniť. Pozerali sme zúfalo okolo seba a čakali, kedy sa na nás niekto vrhne, pokúsi olúpiť alebo minimálne aspoň bude škaredo pozerať.
Nič. Prešlo desať minút a sedeli sme na centrálnom námestí tohto priemyselného mesta, v tieni ozrutných sôch vojakov osloboditeľov ako zmoknuté kurence. Okolo nás prebiehalo bežné letné ráno, ľudia sa náhlili za svojimi životmi, prácou, priateľkami, alebo aj nie, posedávali v malých kaviarničkách a fajčili cigarety. Všetci oblečení moderne, štýlovo a trendy. Predsudok padol. Nápad obliecť si na seba tie handry tiež.
Ranná káva rozprúdila moju krv a pulz sa rozbehol ako splašený kôň. Jedna malá šálka a mám pocit, že mi vyskočí srdce, ešte neskôr, poobede v malom autobuse na ceste do Korce, podupávam nohou na divoký rytmus albánskej tradičnej hudby. Prefrčali sme Tiranou, šialenou premávkou pred mestom a za mestom, hnali sme sa minibusom do neustáleho stúpania až do horského sedla, stráženého možno až do konca vekov, alebo skôr rozpadu betónu, veľkými vojenskými bunkrami ako nemými spomienkami na paranoidný systém Envera Hodžu. Nasledoval zostup k jazerám Ohrid a Presba, ležiacich na hraniciach s Macedónskom.
Sú to najstaršie a najhlbšie jazerá v Európe, ktorých pobrežia sú posiate najväčšími albánskymi vnútrozemskými turistickými centrami. Mimochodom, bunkre. Je nimi posiate celé Albánsko, lebo od roku 1956 sa miestni komunisti rozkmotrili so Sovietskym zväzom a jeho ostatnými satelitmi, zároveň si vôbec nerozumeli so Západom, a tak sa nemohli spoliehať na žiadnych spojencov v prípadnom konfl ikte. Diktátor zodpovedný za túto izoláciu Enver Hodža dal zlikvidovať všetky stromy a kríky na pobreží i v horách blízko hraníc, aby sa prípadný nepriateľ nemal kde ukryť.
Hlavnou prekážkou v postupe mu potom mali byť bunkre, ktoré sú rozsiate po krajine ako betónové hríby a je ich až okolo milióna. Často boli stavané na jedného vojaka so zbraňou a zásobou jedla a pitia len na pár dní. Zakopávame o ne všade. Na pláži, na sídliskách, v horských sedlách, v záhradách rodinných domov. Vliezol som do viacerých, ale nechcel by som zomrieť ani v jednom z nich. Veľmi skľučujúce podmienky. Dnes sa mnohé z týchto skvostov architektúry premenili na chlievy, šopy, stavebný materiál, ale asi najviac na verejné toalety. Asi aj preto som časom prestal liezť do každého jedného z nich.
Korce nás privítalo zapadajúcim slnkom a starobylou atmosférou. Pár tisícročí osídlené miesto na náhornej plošine, obklopené pohorím Morava, dalo základ dnešnému vzhľadu mesta, z ktorého sála grécky vplyv. Nachádza sa tu aj najväčší kresťanský ortodoxný kláštor v Albánsku. Hory naokolo ponúkajú množstvo športového vyžitia, od turistiky a lezenia až po zimné skialpinistické túry. Mesto má aj tienisté stránky histórie. Počas nepokojov roku 1997, keď celá krajina bola v absolútnom bezvládí a chaose, práve tu v Korce boli najtvrdšie prestrelky a vybavovanie si účtov medzi gangmi.
Celé sa to začalo tým, že v krajine, ktorá sa len pred pár rokmi, kdesi na začiatku deväťdesiatych rokov, otvorila svetu, padol systém nebankových subjektov, fungujúcich skôr ako pyramídové hry. Dve tretiny národa v jednom okamihu prišli o celoživotné úspory. Obvinili vládu z toho, že tomu nezabránila, a to, čo nasledovalo, nemalo obdobu. Ľudia zobrali útokom najprv všetky vládne inštitúcie, školy, úrady, hotely, ale postupne sa situácie chopili ozbrojené gangy, ktoré mali väčšiu drzosť aj organizovanosť. Zaútočili na kasárne a banky. Odhaduje sa, že počas nepokojov zmizlo v Albánsku vyše pol milióna zbraní.
Dodnes sa pri viacerých neúspešných amnestiách na zbrane vrátil štátu len zlomok zmiznutého. Väčšina zbraní skončila v Kosove. Práve v Korce ukradli z banky niekoľko stokilový sejf tak, že ho reťazou pripevnili za tank a následne celý vytrhli cez steny von. Krajinu zožieral rozklad a anarchia. Na cestách vyrástli ako huby po daždi ozbrojené checkpointy, kde si mladíci s ľahkými prstami na spúšti kalašnikova a maskami na tvári (najobľúbenejšou maskou bol zajačik Duracell) dokazovali mužnosť a odvahu pred roztrasenými starcami, ženami a deťmi nastúpenými pred starými autobusmi. Rabovaniu a lúpeniu nezabránil ani vládou vyhlásený výnimočný stav. Až v apríli roku 1997 začali západné štáty vojenskú misiu na ochranu humanitárnych konvojov a odstránili kriminalitu aspoň z hlavných cestných ťahov vedúcich cez krajinu.
Najmä navečer a v noci bolo cestovanie mimo mesta životunebezpečné. Z tohto obdobia je dodnes zavedeným pravidlom, že medzimestské autobusy odchádzajú na cesty veľmi skoro ráno, aby boli najneskôr podvečer v cieli. Práve preto sme museli často vstávať v nekresťansky skorú hodinu a ísť na autobus. Opustili sme Korce, príjemné miesto s horským vzduchom, a zamierili na západ k moru. Prespali sme v prístavnom meste Vlore, odkiaľ si pamätám len neuveriteľne vlhké teplo, ktoré ma obalilo mojimi mokrými šatami, jednu z najlepších pízz, aké som vôbec jedol, a austrálske pivo Fosters.
Vlore je tiež miesto, odkiaľ sa za už spomínaných nepokojov ľudia prepravovali na malých a neuveriteľné preplnených rybárskych lodiach do Talianska vzdialeného len asi 60 kilometrov. Albánsko vtedy opustila neuveriteľná tretina národa. Najviac Albáncov skončilo v Taliansku vďaka benevolentnosti talianskych úradov a aj vďaka tomu, že Albánci sa akosi ľahšie učia tento spevavý jazyk. Naším ďalším cieľom sa stalo mesto Sarande, ležiace na juhu tzv. albánskej riviéry. Betónové domy, od slnka vyťahané dobiela, ako obrovský amfi teáter padajú z pobrežného kopca do mora.
Rybárov vystriedalo množstvo turistov, ktorí sem zväčša prichádzajú z Grécka, ale už aj veľa našincov spoznalo, ako chutí Albánsko, aspoň tak na jemný dotyk. Prichádzajú rozochvení a jemne vzrušení, už len to, že dostali pečiatku do pasu, je zážitok. Práve v Sarande sa začína tzv. albánska riviéra. Je to asi 70-kilometrový úsek pobrežia, kde sa kedysi malé rybárske osady menia v prudkom tempe na moderné strediská turistického priemyslu. Hotely, reštaurácie, bary, celý neodmysliteľný cirkus, čo patrí k turistickému priemyslu.
Pobrežia sa menia a modernizujú veľkou rýchlosťou, ale vnútrozemie stále spí spánkom zabudnutia a čas tam plynie oveľa pomalšie. Slnko spaľuje moje telo, len tak pohodené na pláži. Obloha bez mraku, rozpálené kamene, more hádže vlny o breh, okolo nás sa bláznia mladí a starí ľudia. Na to, že je Albánsko prevažne moslimská krajina, je tu priveľa sporo odetých krások. Časom som pochopil prečo. Môže za to aj Hodžov šialený experiment, keď chcel urobiť z tejto krajiny prvú ateistickú krajinu na svete. Dal odstreliť veže kostolov, dal zhodiť aj štíhle veže minaretov. Z rozvalín dal spraviť rôzne manufaktúry, mnohé z nich fungujú dodnes v tých istých budovách.
Vlastníctvo Biblie sa trestalo väzením, krst smrťou. Možno práve tento nepochopiteľný útlak napokon naučil ľudí tolerancii. Prešli sme si aj mesto Gjirokaster, ktoré je zapísané v zozname svetového dedičstva UNECSO. Starobylé mesto si zachovalo svoj pôvodný ráz, a aj preto sa mu hovorí aj Kamenné mesto. Staré otomanské domy nemajú balkóny, ale za to sú vybavené veľkými oknami a strechy budov sú pokryté kameňmi. Žiaľ, väčšina z nich je v dezolátnom stave.
Tirana je hlavné a najväčšie mesto Albánska. Centrálne je Skanderbegovo námestie, z ktorého lúčovito vyrastajú ulice na všetky svetové strany. Už síce nie štrkovité a hlinené, ale prach sa dvíha všade. Uprostred mesta je veľké Skanderbegovo námestie s jeho sochou a historickou mešitou zo 17. storočia. Do mesta sme pricestovali rozbitým vlakom z juhu krajiny. Spolucestujúci sa väčšinou vracali od iba 25 km vzdialeného mora. Opálení, navoňaní, my dvaja spotení a likvidovaní slnkom, teplom a únavou. Predmestia, kadiaľ sa vlak predieral, boli posiate zhlukmi bunkrov a igelitkami.
Všeobecne Albánci nemajú v sebe nastavené žiadne ekovnímanie okolia. Odpadky, plastové poháre, igelitky, šupy z ovocia vyhadzujú z áut, autobusov, vlakov a netrápia sa ekologickou otázkou. Nad mestom sa vznáša opar smogu. Mesto sa trápi problémami spojenými s preľudnenosťou, ako je napríklad zlé spracovanie odpadu, nedostatok elektriny, ale i mimoriadne vysoká úroveň znečistenia ovzdušia, hlavne vďaka státisícom starších áut, pohybujúcich sa po Tirane.
Tento problém je ešte umocnený zlou infraštruktúrou, avšak v posledných desiatich rokoch prebieha jej radikálna modernizácia. Tirana zároveň prežíva veľkú výstavbu budov, a preto vzniká znečistenie aj z výstavby. Niektoré ulice na predmestiach ešte nie sú vinou veľkej výstavby ani len pomenované. Zástupcovia mesta sa snažia všetky tieto problémy riešiť, a preto popri uliciach nasadzujú nové stromy, modernizujú infraštruktúru a stavajú mestské parky.
Hrad Rozafa, kúsok za Skadarom, ponúka úžasné výhľady na Skadarské jazero. Je to vlastne bývalá morská zátoka, ktorá bola odrezaná od Jadranského mora, keď pred tisícročiami poklesla jeho hladina. Jazero je najväčšie na Balkáne, s dĺžkou 41 km a rozlohou 370 – 530 km². Skadarské jazero je jedna z najväčších vtáčích rezervácií v Európe, na jeho brehoch žije okolo 240 vtáčích druhov vrátane jedných z posledných európskych pelikánov. Trávime posledné dni v tejto nádhernej a z nášho pohľadu turizmom nepostihnutej krajine.
Zapadajúce slnko sa prediera pomedzi mraky, teplé svetlo ožaruje krajinu podo mnou. Máme ešte prichystaný posledný výlet. Chceme sa pozrieť do neďalekých hôr, na jazero Komani. Divoké a nedostupné hory sú centrom albánskej drogovej mafi e, vláda tam nemá veľkú moc, všetko podlieha drogovým kartelom a ich vládcom. Turistickému ruchu neprospela ani správa, ktorá obletela svet koncom 90. rokov o zmiznutí trojčlennej skupiny českých turistov v tejto oblasti. Ťažko povedať, či boli v nesprávny čas na nesprávnom mieste a videli niečo, čo nemali, alebo sa im stala nejaká nehoda v náročnom horskom teréne, faktom je, že ich telá neboli nikdy objavené.
Rozbitý minibus nás po niekoľkých hodinách dopravil na breh úzkymi štrkovitými cestami, krútiacimi sa ako obrovský had po úbočiach strmých hôr na breh jazera Komani. Ono to v podstate nie je prírodné jazero, ale sieť troch navzájom prepojených priehrad, vybudovaných v 60. a 70. rokoch minulého storočia. Na brehu stojí naša loď. No loď. Aké silné slovo. Na veľkých plavákoch privarená karoséria z autobusu aj so sedadlami. Fúzaté chlapisko ma hádže na palubu, pomáha ďalším ľuďom na palubu. Plavidlo je o pár minút plné škatúľ, vriec, ľudí. Ohlušujúci hukot lodnej trúby ma takmer prehodil cez palubu.
Zadymilo sa a horko-ťažko sme sa odrazili od brehu. Spolucestujúci zaliezli z dosahu spaľujúceho slnka pod strechu, ale mňa predstava preplnenej klietky vnútri dosť odpudzovala. Rukami-nohami som sa opýtal lodníka v tričku s obrázkom speváčky Madonny, či si môžem pre seba uzurpovať hornú palubu. Nie je problém, zavrtel hlavou, ako to vedia len Albánci a Bulhari, čo mi spočiatku cesty spôsobovalo miernu zmätenosť, ale teraz som len poďakoval „faleminderit“ a už som liezol na doskami obitú plochú strechu tohto plavidla. Strmé skalnaté steny padajúce kolmo do zelenej vody jazera, divoké rozoklané hrebene okolitých hôr, množstvo vodných vtákov.
Miestami sa zdalo, že už nemôžeme plávať ďalej, lebo nám cestu zahatal protiľahlý svah, ale vzápätí sa za malou zákrutou objavila úzka tiesňava, ktorou sme hravo prešli a jazero sa znova rozlialo do šírky. Na brehu sa kde-tu objavila osamotená usadlosť obkolesená malými políčkami kukurice. Posedával som na tej streche, slnko prijemne hrialo a chladný vetrík osviežoval. Spoza chrbta sa ozval hlas. Otočil som sa a pozeral do svetlomodrých očí mladého chalana, ktorý akoby Steve McQueenovi z oka vypadol. Vraj odkiaľ som a kam idem.
To som pochopil až na tretíkrát, lebo najprv sa ma to opýtal albánsky, potom taliansky a až ako poslednú použil lámanú angličtinu. Ukázal som za chrbát, že idem odtiaľ, a pichol prstom pred seba, že idem tam. Zasmial sa bielymi zubami a ľady boli roztopené. Mladík cestoval domov na prázdniny k rodičom. Na strechu po chvíli vyliezol aj jeho kamarát. Ten bol zvedavý, čo fotím a či nemôžem aj jeho odfotografovať. Loď sa medzičasom priblížila k brehu, kde by sme mali chvíľu stáť.
Chalanisko sa postavilo proti smeru jazdy, vycerilo zuby. Nastavil som fotoaparát, že ho idem odfotiť, ale v tom som spozornel. Tá naša bárka sa blížila k tomu brehu nejako prirýchlo. Už dávno mal naskočiť spätný ťah motora. Zúfalo som sa chytil dopraskaných lát pod sebou, chcel som ešte zakričať na toho nešťastníka, ale loď už v tom momente narazila do skál na brehu. Chalanisko bolo akoby obrovskou neviditeľnou rukou zmietnuté zo strechy a zmizlo za hranou môjho obzoru a už sa ozvalo iba viacnásobné šplechnutie do vody.
Mal som čo robiť, aby som sa neodporúčal za ním. Hlučný náraz nasledovalo ešte hlučnejšie padanie škatúľ, prevracanie vriec a nadávanie cestujúcich. Tým niekoľkým zúfalcom vo vode sme hneď hodili laná a pritiahli ich na palubu. Problém nastal až vtedy, keď kapitán zistil, že loď sa stala neovládateľnou a robí si, čo chce. Pár členov posádky otvorilo kryt motora, kapitán si vymenil šuštiaky Adidas za montérky, vykasal rukávy a snažil sa asi zašpiniť čo najviac, aby to nevyzeralo, že to jednoducho nepôjde opraviť. Popri tom sa každý muž na palube premenil na strojného inžiniera a prekrikovali sa jeden cez druhého, v čom je asi chyba. Kapitán sa snažil, potil sa, chcel aj niekam telefonovať, ale, žiaľ, nebol signál.
Loď medzitým ľahký vetrík unášal po jazere. jemne nás to pohupovalo a vtedy takmer všetci chlapi, čo to vzdali, vyliezli ku mne na strechu, povyzliekali si biele košele a niekto mi podal do ruky domácu pálenku a čudne vyzerajúcu žltú malinovku. Zaznela píšťala a ja som po chvíli zavrel oči... Zo snov o bryndzových haluškách a pohári piva ma vytrhlo silné drgnutie. Nado mnou stál mohutný tieň a chcel odo mňa, aby som sa presunul. Najprv som nerozumel kam, ale keď som sa trocha spamätal, uvidel som vedľa našej úbohej karosérie na plavákoch naozajstný trajekt, pričom na mňa z hornej paluby gánila asi päťdesiatka ľudí s cigaretami.
Dopravili nás do mesta Fierze, ktoré na mape vyzerá ako pomerne veľká bodka, no v skutočnosti to bola ospalá diera. Sedím v prachu pri ceste, po ktorej sem-tam prejde rozheganý Mercedes, ale, žiaľ, nie naším smerom. Čakáme, čo bude. Zatiaľ som pokojný, slnko je ešte relatívne vysoko. Chlap, čo za mnou dopíja kávu, sa má o nás postarať. Požiadal ho o to jeho priateľ, policajt. Vraj sme urobili chybu a neradí nám zdžiavať sa tu. Sme v nebezpečnej oblasti a musíme ísť na noc odtiaľto preč. Tento muž, ukázal kdesi do tieňa, ten sa o vás postará. Zoženie vám odvoz späť do Skadaru.
Okolo sa začali združovať divoko vyzerajúci chlapi a zatienili mi výhľad na prasatá, ktoré sa vracali spoza krčmy. Vraj kam chceme ísť. Do Skadaru, odpovedám. Jeden z nich, s veľkým tetovaním na svalnatom ramene, krúti kľúčikmi od neďaleko zaparkovaného Passatu. Vraj nás odvezie do polovice cesty. Za sto eur za každého. Nie, ďakujeme. Chlapi si niečo rýchlo vymenili medzi sebou a zasmiali sa. Náušnicu jedného z nich zdobil malý zlatý granát. Chlap s tetovaním chcel zjednávať, ale hlas z tieňa za nami ho zahnal.
Na námestí prudko zastavila dodávka Mercedes. Z prachu ožiareného slnkom sa vynorila postava staršieho muža so širokou dobráckou tvárou a širokým úsmevom. Tento vás zoberie do Skadaru, zahučal chlap v hojdacom kresle a podal nám medvediu ruku. Bol rád, že sa konečne zbaví problému. On chce len pokoj a ďalšiu kávu. Rozlúčili sme sa narýchlo aj so zhlukom našich „známych“ pri modrom Passate a nastúpili do dodávky. Ja, natlačený na okne, a ďalší člen posádky s rýchlostnou pákou medzi nohami, si sadol na malú drevenú škatuľu. Vodič zablýskal bielymi zubami a zaradil rýchlosť. Zbohom, Fierze, veľká čierna bodka na mape, ale malý zhluk domov v skutočnosti. Len prasatá sa veselo rozbehli krížom cez námestíčko kdesi za zelevoc v slintavej predstave nejakej šťavnatej stravy.
Krvná pomsta
Vraj vznikla v Albánsku a na Sicíliu sa dostala až „vďaka“ albánskym prisťahovalcom. V Albánsku si stále vyberá svoje obete aj napriek úsiliu vlády skoncovať s touto tradíciou. Témou číslo jeden počas nášho pobytu v „Krajine orlov“ bola v médiách pretriasaná vražda mladého muža. Po dlhých 10 rokoch sa vrátil z Francúzska a vražedná guľka pomstiteľov si ho našla hneď na druhý deň, ako bol doma. Najdlhšia omerta trvala skoro 200 rokov a mala veľké množstvo obetí. Takmer v každej dedine sú kamenné veže, kde sa uchýli mužská časť rodiny a prečkávajú najtvrdšie obdobie. Ženy ich zásobujú potravinami a všetkým potrebným, na tie sa pomsta nevzťahuje.