Nikdy som neverila na veci ako vlkolaci, ufo či upíry. Je to iba výmysel naivných ľudí. Ja som odjakživa realistka. Jednoducho na to neverím. No môj pevný a ucelený názor sa zmenil v priebehu jediného dňa. Jedného dňa, ktorý doslova naveky zmenil moju existenciu.
Volám sa Sarah Connorová. Mám len dvadsaťdva rokov a žijem v Amerike, v meste Houston. Pracujem v Houstonskej organizácii SPCA na ochranu zvierat. Nastúpila som do tejto práce len nedávno – asi pred polrokom. Milujem zvieratá. Vždy som ich mala rada a vždy som túžila ich zachraňovať. Moji rodičia zo mňa chceli mať právničku alebo doktorku, no ja som jednoducho povedala nie. Ako strednú školu som si vybrala veterinu. Rodičia s tým najprv nesúhlasili, no napokon na to pristúpili. Ja som bola šťastná že mi to schválili a začala som študovať. Po ukončení školy som sa zamestnala najprv ako čašníčka v reštaurácii. Pracovala som tam asi štyri roky. Všetci tam boli ku mne milý a ja som si tam našla veľa kamarátov. Potom ma prijali do SPCA. Zo začiatku to bolo ťažké ako vždy na nových miestach. Po pár dňoch som sa tam zoznámila s Elizabeth Clarcovou. Má tridsaťtri rokov. Je to malá žena s ryšavými vlasmi, je šťastne vydatá a má tri deti. V SPCA pracuje šesť rokov ako telefonistka. Od začiatku sme dobré kamarátky. Na tejto mám rada hlavne to, že zachraňujeme životy zvierat. Som vegetariánka a som na to hrdá. No nikdy by som neverila že niekedy budem nútená živiť iba zvieratami. Nikdy by som neverila že budem nútená naveky skrývať svoju identitu. A nikdy by som neverila že práve zo mňa sa stane legendárna obluda, ktorej sa báli ľudia v stredoveku.
Bol utorok, 24. máj 2009. Začalo sa to ako celkom obyčajný deň. Mala som mať nočnú, tak som vstávala neskoro predpoludním o desiatej. Keď som vstala dala som si najprv horúcu sprchu. Poriadne som si umyla zuby a spravila som si kávu. Obliekla som si župan a vyšla s kávou na balkón. Sadla som si na lavičku umiestnenú na balkóne a kochala som sa výhľadom na mesto. Nad mestom sa vznášal hustý smog. Rozmýšľala som nad tým čo spravím potom ako dopijem moju rannú kávu. Mohla by som zájsť na raňajky do Tomyho reštaurácie kde som kedysi pracovala, no a potom upracem celý byt... ,,Cŕn, cŕn!“ zo zamyslenia ma vytrhol telefón. ,,Och!“ Pomaly som vstala a prešla k bezdrôtovému telefónu v obývačke. „Áno?“ spýtala som sa. „Sarah? Ahoj. Dobré ráno spachtoš. To som ja Elizabeth,“ ozvalo sa z druhého konca. „Ahoj El,“ pozdravila som ju nadšene, „ čo sa deje?“ „No, nič len som sa ťa chcela opýtať, či k nám neprídeš na raňajky. Teda ak si ešte neraňajkovala a nemáš nič v pláne,“ dodala. „No jasne že prídem. Veľmi rada. Steve je doma?“ spýtala som sa jej. Elizabeth robí úžasné palacinky, no Steve je v tom omnoho lepší. Je to zvláštne, ale on veľmi rád varí. „Jasne. Dnes má voľno. Sú doma aj Kelly a Tim. Majú dnes riaditeľské voľno. Malú Anny som odviezla do škôlky. To je super že prídeš. Kelly si s tebou dobre rozumie a už dlhší čas sa chce s tebou o niečom porozprávať.“ Kelly je dcéra Elizabeth. Má len trinásť rokov, no ja ju mám veľmi rada a dobre si s ňou rozumiem. Pripomína mi mňa keď som bola malá. „Verila by si? Kelly ťa má pomaly radšej než mňa. Vôbec sa so mnou nechce rozprávať o dievčenských problémoch. Vždy si žiada len teba,“ Elizabeth nahodila šokovaný tón. Ja som sa nad tým len zasmiala. ,,Fajn. Za pol hodinku som u vás. Maj sa,“ pozdravila som ju a zložila. Pousmiala som sa nad tým a začala sa chystať. Postavila som sa pred šatník a rozmýšľala som čo si oblečiem. Nakoniec som sa rozhodla pre tyrkysové tričko na ramienka, k tomu som si dala modré džínsy a bielu jarnú bundičku. Dala som si na tvár jemný mejkap a len čiernu ceruzku na oči. Pred odchodom som sa ešte zastavila pri zrkadle v predizbe a obzrela sa v ňom. Sarah, máš celkom dobrú postavu, povedala som si v duchu. Od malička som štíhla a celkom pekná. Nedávno som sa dala ostrihať. Teraz mám vlasy postupne ostrihané. Nikdy som si ich nefarbila. Páčia sa mi také, aké sú - farby špinavý blond. Raz keď som šla po meste, zastavil ma jeden pán a ponúkol mi prácu modelky. Prekvapilo ma to, pretože nie som podľa mňa až tak pekná. Táto skúsenosť mi však rozhodne zdvihla sebavedomie. Síce som to odmietla, ale cítila som sa oveľa lepšie. Pri tejto spomienke som sa usmiala a vydala na cestu k Elizabeth.
Cesta k nim domov mi trvala asi desať minút. Zaparkovala som pred ich domom. Vyšla som z auta, vybrala som si z neho kabelku a prešla ku vchodovým dverám. Keď som zazvonila, Steve otvoril dvere a usmial sa.
„Ahoj Sarah. Poď dnu,“ povedal a odstúpil sa aby som mohla vojsť. Keď som vošla odložila som si bundu a objala ho. Potom som prešla do kuchyne. Ich dom poznám už naspamäť pretože som tu veľmi často. V kuchyni sedela za stolom Elizabeth a čítala noviny. Keď som vošla narýchlo odtrhla zrak od novín a usmiala sa na mňa. Zhora sa z Jackovej izby ozývala hlasná hudby. Jack má pätnásť a ako každý teenager všetkých ignoruje. Cez dvere do záhrady som videla ako Kelly sedí na lavičke pod stromom a číta časopis. „Ahoj Sarah. Som veľmi rada že si prišla. Steve práve ide robiť palacinky,“ povedala a usmiala sa naňho. Ten spoza mňa prešiel, objal Elizabeth okolo pliec a pustil sa do robenia cesta na palacinky. Ja som sa usmiala a prešla som k Elizabeth a sadla si k stolu vedľa nej. Viem že Elizabeth noviny veľmi nečíta no teraz ma sa do nich dajako začítala. „Čo to čítaš?“ spýtala som sa jej a naklonila sa cez stôl aby som jej do nich videla. „Ranné noviny. Videla si ich už? Je to strašné. Predstav si čo sa v nich píše. Vraj sa po meste potuluje nejaký masový vrah. Polícia o ňom zatiaľ nič nevie a nemá absolútne žiadne stopy. Už stihol zabiť devätnásť ľudí! Je to strašné. Sarah sľúb mi že si večer v službe budeš dávať pozor,“ Elizabeth vyzerala naozaj vyľakaná. Strašné! Zobrala som si od nej noviny a začala nahlas čítať:
Záhadné vraždy v uliciach Houstonu
Za posledné dva mesiace došlo v uliciach Houstonu k devätnástim vraždám. Odborníci sa zhodujú na tom, že zrejme ide o masového vraha. Obete neboli spolu nijako prepojené. Boli rôznych vekových kategórii, rôznych rás a podobností. Je len málo vecí, ktoré tieto vraždy spájajú. Všetky vraždy boli spáchané v noci. Útočník nikdy nevraždil cez deň alebo nad ránom. Všetci doktori, ktorí prezerali telá len krútili hlavami. Na obetiach sa nikdy nenašli stopy po páchateľovi ako odtlačky prstov, vlasy či kúsky odevu. Obete našli v rôznych lokalitách Houstonu. Boli nájdené vo zvláštnych polohách a lekári im vždy našli na krku stopy po vpichnutí. Tieto obete boli tiež dôkladne vysaté. V ich vnútri sa nenašla ani kvapka krvi. Svedkovia, ktorí obete našli a uvideli na ich krkoch tie stopy po vpichnutí došli k záveru že ide o upíra. Vedci, odborníci i policajti však upozorňujú že určite nejde o upírov. Upíry sú iba rozprávkové stvorenia, ktoré si vymysleli ľudia v stredoveku. Nech už ide o čokoľvek polícia žiada ľudí aby v noci nevychádzali z domu keď nemusia...
Ďalej už Sarah nechcela čítať. Toto jej úplne stačilo na to aby sa jej srdce divoko rozbúchalo. Upíry? Záhadné stopy po vpichnutí, ktoré vyzerali ako stopy zubov? Obete boli bez kvapky krvi? Nešlo jej to do hlavy. Ako tam mohli napísať takéto hlúposti? Veď predsa každý vie že tvory ako upíry neexistujú. To je vedecký fakt! Nech už je tým vrahom ktokoľvek musí to byť riadny psychopat. Zo zamyslenia ju vytrhol až Elizabethin ustarostený tón: „Sarah, si v poriadku? Zdá sa že ťa ten vystrašil...“ Do reči jej skočil až Steve, ktorý bol zrejme taký pohrúžený do varenia že si ani nevšimol čo sa okolo neho deje: „ Sarah? Čo chceš na tie palacinky:? Máme jahodový džem, jahody a maliny, čokoládu, med a šľahačku.“ Ako som čítala som si ani nevšimla že už sú palacinky hotové. „Myslím že si dám čokoládu, jahody a šľahačku, ak môžem,“ povedala som si že po tom zdrvujúcom článku sa poriadne najem aby som naň zabudla. Potom som sa pozrela na Elizabeth, ktorá sa nado mnou ešte stále ustarostene skláňala. Pokúsila som sa o silený úsmev. Zrejme to na ňu zabralo, lebo už nevyzerala tak ustarane. Vystrela sa a zavelila: „Všetci na terasu! Ide sa raňajkovať.“ Pomaly som vstala a pomohla som Stevovy vyniesť všetky veci na terasu. Bola som taká pohrúžená do svojich myšlienok, že keď som niesla taniere a príbory, potkla som sa a skoro som s nimi zletela. Našťastie Jack tiež akurát prechádzal cez dvere a bol tesne za mnou. Zachytil ma a pomohol mi vstať. Zobral mi taniere z rúk a položil ich na stôl. „Dík,“ povedala som a usmiala sa naňho. Jack mal v ušiach slúchadlá z MP3-ky, ale zrejme pochopil čo som mu vravela. Dal si ich dole a povedal: „Neni zač.“ Potom sa posadil k stolu s ostanými. Teenageri! povedala som si v duchu. Potom som sa usadila aj ja k stolu. Kelly sa na mňa usmievala z druhého konca, Elizabeth a Steve boli zabratí do rozhovoru a Jack počúval rock. Keď som sa tak na nich pozerala mala som pocit že som súčasťou ich rodiny. Bola som šťastná. Mala som pocit že k nim patrím a v tej chvíli som si myslela že toto určite nie sú posledné raňajky s nimi – s mojimi priateľmi a ľuďmi ktorí ma majú radi... No mýlila som sa.
Po výdatných raňajkách, ktoré pripravil Steve som pomohla Kelly umyť riad. Jack sa medzitým opäť zašil do svojej izby. Elizabeth odkladala veci zo stola na terase a Stevovi zavolali z práce, takže musel na chvíľu odísť. S Kelly sme sa bavili o módnych trendoch. Podľa nej sa do toho vyznám. Kelly je na svoj vek celkom vysoká. Má síce len trinásť no meria stošesťdesiatosem centimetrov. Skoro ako ja. Kelly má odmalička krásne husté, hnedé vlasy. Má veľké oči s dlhými riasami. Som si istá že keď bude staršia, budú na ňu chalani len tak letieť. Keď sme doumývali, prešla som do ich záhrady. Majú ju naozaj veľkú a plnú kvetov. Elizabeth mala vždy rada kvety. Posadila som sa na lavičku pod stromom a zatvorila oči. Na tvári som cítila teplé slnečné lúče. Príjemne ma hriali. Dnes bol naozaj pekný deň. Zrazu som začula kroky. Niekto si sadol vedľa mňa na lavičku. Otvorila som oči a videla som že je to Elizabeth. Usmiala som sa na ňu. „Ahoj. Dnes je prekrásny deň,“ povedala a zjavne si tiež vychutnávala lúče slnka. Elizabeth som vždy mala rada ako svoju mamu. A zdalo sa že ona ma má tiež rada ako dcéru. „Sarah, naozaj si v poriadku? Zdalo sa že ten článok v novinách ťa dosť vzal. Poznám ťa už dlho. Ak ťa niečo trápi, kľudne mi to môžeš povedať,“ presne ako mama. „Nie El. Je to v poriadku. Naozaj i nič nie je. Bola som len dosť šokovaná. Ten článok bol strašný. Po meste sa potuluje masový vrah a polícia o ňom nič nevie. Bola som len trochu vystrašená, to je všetko.“ Zdalo sa že ju táto odpoveď už trochu upokojila, no nezmizli jej z tváre všetky starosti. Oprela sa a pozrela sa na nebo. Niekoľko minút sme tam len tak pokojne sedeli. Každá bola zahĺbená do svojich myšlienok. „Chcem aby si vedela Sarah, že ťa mám rada ako svoju dcéru. Ty už v podstate patríš k nám do rodiny. Ak budeš mať nejaké problémy, kľudne sa mi s nimi zver. Ak budem môcť, pomôžem ti s nimi. Bola by som rada, keby si si dnes večer dávala v práci pozor. Asi by ma porazilo keby ťa ráno našli mŕtvu dakde v meste,“ jemne sa na mňa usmiala, vstala a odišla do kuchyne.
Potom ako som absolvovala rozhovor s Elizabeth u nich v záhrade, som ešte chvíľu zostala. Asi po polhodinke som si povedala že už radšej pôjdem domov. Cestou som sa zastavila v supermarkete a nakúpila som nejaké potraviny. Zaplatila som pri pokladni a šla domov. Auto som zaparkovala v garáži vedľa bytovky. Cestou hore som si prevzala poštu. Nastúpila som do výťahu a pozerala som čo mi prišlo. Boli tam nejaké účty, reklamné letáky a list od mamy. Chcela som ho otvoriť, ale v tom vošiel do výťahu sused z tretieho. Volá sa Matt Hopkins. Má dvadsaťosem rokov. Je vysoký, príťažlivý a má vyšportovanú postavu. Je nakrátko ostrihaný a má hnedé vlasy. Chlapčenský idol všetkých dievčat. Vždy sa mi páčil, no vzdala som sa ho lebo má priateľku. Škoda. „Ahoj. Ty si Sarah, že? Ako sa máš?“ Myslela som že odpadnem. „Hej. Mám sa dobre. A ty? Ako sa má tvoja priateľka?“ Pozrel sa na mňa a ešte viac sa usmial. ,,Mám sa dobre. V poslednom čase je to ťažké, ale ide to. Chcel by som zajtra pri večery požiadať Kristen o ruku. Chodím s ňou už dlho a veľmi ju milujem. Chceš vidieť prsteň? Akurát som ho bol vyzdvihnúť z klenotníctva,“ usmial sa na mňa a vybral z vrecka malú škatuľku. Dal mi ju nech si ho pozriem. Opatrne som ju zobrala do ruky a otvorila ju. Videla som v nej nádherný prsteň. Bol zrejme z bieleho zlata. V strede sa bol malý kamienok. Bol nádherný. „Je z bieleho zlata a v strede je malý diamant.“ Zrejme tým bol veľmi nadšený. Prsteň bol naozaj pekný. Aká škoda, pomyslela som si a túžobne sa na naň zahľadela. Potom som opatrne zatvorila škatuľku a podala mu ju. ,,Myslíš že sa jej bude páčiť?“ spýtal sa ma Matt. Po pravde som odpovedala: „ Myslím že ním bude nadšená. Určite ním bude nadšená. Je nádherný.“ Usmial sa na mňa. Asi bol s odpoveďou spokojný. Vo výťahu sa ozval tón, ktorý naznačoval že výťah zastal. „Fajn. Tak mi drž palce. Čau a pekný deň,“ usmial sa a vypochodoval z výťahu. Pozerala som naňho až kým sa dvere výťahu nezavreli. Potom som sa oprela o výťahovú stenu a rozmýšľala som. Ach! Keby aj mňa postihlo také šťastie, povedala som si sama pre seba. Vždy som túžila aby to aj u mňa bolo takto. Snívala som o tom chalana svojich snov, budem s ním dlho chodiť a napokon ma požiada o ruku. Presne ako v rozprávke. A žili šťastne až do smrti. Lenže realita je krutá. Nemám priateľa a pochybujem že nejakého tak skoro mať budem. Vystúpila som z výťahu keď zastal na šiestom poschodí. Domotkala som sa k dverám môjho bytu a odomkla. Nákup som položila na stôl v kuchyni. Odložila som jedlo do skriniek a do chladničky. Umyla som riad čo bol v dreze ešte zo včera a potom som upratala byt. Tieto povinnosti ma zamestnali aspoň natoľko aby som nemusela myslieť na článok v novinách. Keď som to mala hotové, prešla som ešte raz do obývačky a pozrela si poštu. Najprv som pozrela všetky účty. Bolo ich tam celkom hojne. Mamin list som si nechala nakoniec. Moja mama vždy dávala prednosť písaniu listov ako telefonovaniu. V liste sa písalo, že sa chystá ísť s otcom na dovolenku do Európy. Radi by navštívili Taliansko. V liste sa ma tiež mama pýtala ako sa mám a ako mi ide práca. Potom mi opisovala ako jej sesternica nedávno spadla a zlomila si nohu. Vraj ju museli odviezť do nemocnice. Mamina sesternica má tridsaťosem rokov a je dosť nemotorná. Potom mi popriala všetko dobré a nech jej skoro napíšem. Keď som dočítala list, povedala som si že dnes som dosť lenivá aby som jej naň odpovedala. Pozrela som sa na hodiny. Boli už tri. Do práce som mala ísť až o piatej. Zvalila som sa na gauč a zapla telku. Po chvíli, keď som zistila že v televízii nič nie je, postavila som sa a zobrala si laky. Rozhodla som sa že si spravím pedikúru. Nechty na nohách som si nalakovala na svetloružovo a na ne som si potom nakreslila kvietky. Počkala som desať minút kým mi to uschne. Akurát bolo pol piatej keď som sa začala chystať do práce. Dala som si svoj pracovný odev a schytila si vlasy do chvosta. Popozerala som sa po byte či je všetko tak ako má byť a či som nezabudla zavrieť okná. Na dnešnú noc totiž hlásili prehánky. Do svojho ruksaku som si zobrala plechovku energy drinku, kľúče, mobil, peňaženku a dala som si to všetko do veľkej športovej kabelky. Zamkla som byt a vybrala som sa na cestu do práce.
Cesta do práce mi trvala asi pätnásť minút. Keď som došla do roboty, zaparkovala som svoje auto pred budovou SPCA. Pomaly som vyšla z auta a šla som dnu. „Ahoj Lucy. Ako sa dnes máš?“ spýtala som sa jednej z doktoriek, ktoré dnes večer mali tiež služby v SPCA. Lucy je vysoká, štíhla a vyšportovaná žena. Aj keď je doktorka, pravidelne chodí plávať a venuje sa rôznym športom. Je naozaj dobrá doktorka a v SPCA pracuje už dva roky. „Ahoj moja. Dík. Mám sa dobre. Dnes by to mala celkom pokojná noc. No, dúfajme,“ povedala a usmiala sa. Potom mi ešte zakývala a niekam odbehla. Ja som zobrala moju identifikačnú kartu zacvakla som sa. Tým som potvrdila svoju prítomnosť v práci. Potom som zobrala svoje veci a šla som ešte do šatne. Síce sa môžeme do pracovnej uniformy prezliekať tu v šatni, no ja som dosť hanblivá tak sa vždy prezlečiem radšej doma. Cestou k svojej skrinke som sa ešte pozdravila s niekoľkými kolegyňami z SPCA. Potom som si uložila svoje veci do skrinky. Moja skrinka nesie číslo 14. To je určite dobre, pretože 14 bolo vždy moje obľúbené číslo a to už od mojich štrnástich narodením. Presne na tie narodeniny som totiž našla svoju prvú lásku. Bol to chlapec a mal 15. Chodili sme spolu až šesť mesiacov. Potom sa niečo stalo. Prestal mi dvíhať telefóny, vyhýbal sa mi – aj všetkým ostatným. Ani jeho rodičia nevedeli čo sa s ním stalo. Nakoniec ušiel z domu. Už sa nikdy nevrátil. Nikto nevedel čo sa stalo. V deň keď odišiel som si od neho našla odkaz že ma miluje a nikdy neprestane, a vraj ho to mrzí. Dlho som za ním plakala. Jeho rodičia boli z toho na dne a ja som nevedela čo robiť. Nakoniec sa mi podarilo cez to preniesť, no odvtedy som už s nikým nechodila, aj keď ma už viac krát niekto pozval na rande. Doteraz neviem kde je a čo sa s ním stalo.... Ale to je už preč a ja na neho nemienim myslieť. Tak či tak to boli moje najkrajšie chvíle života a preto je toto číslo mojím obľúbením.
Keď som sa vybalila, šla som sa pozrieť za jednou doktorkou v ordinácii. Pred dvoma dňami sme totiž dostali hlásenie o mačke, ktorá spadla do nejakej šachty. Tento prípad som dostala na starosť ja. Tá mačička mala možno dva týždne a hneď mi prirástla k srdcu. Dala som ju tej doktorke nech ju vyšetrí a teraz som ju chcela ísť pozrieť. Rázne som vykročila po dlhej chodbe. Po oboch stranách som míňala plno dverí. V každej bola buď nejaká veterinárna ordinácia kde doktori práve prezerali nejaké zvieratá, alebo miestnosti kde sa zvieratá zotavovali. Šla som až pokým som nenašla tie správne dvere. Usmiala som sa a vošla dnu. Doktorka, ktorá tam bola ma hneď spoznala. Volala sa Candy. „Ahoj Sarah. Prišla si pozrieť to mačiatko z pred včerajška?“ spýtala sa ma. „Hej. Presne. Ako sa jej darí? Veľmi mi chýba,“ povedala som. Doktorka sa usmiala a zobrala kľúče. Vyšla z dverí a zamkla svoju ordináciu. Potom vykročila dlhou chodbou. Ja som šla poslušne za ňou. Potom vošla do dverí, za ktorými boli zvieratká. Dnu bol muž, sedel za stolom a čítal noviny. Keď nás zbadal usmial sa od ucha k uchu. „Ahojte kočky.... Tak čo? Prišli ste niekoho pozrieť?“ spýtal sa nás. Bol to Tonny. Je už dosť starý. Tiež je zverolekár a tu pracuje asi desať rokov. Dnes tu mal zrejme tiež službu. „Čau Tonny. Ako sa máš? Prišli sme pozrieť to malé mačiatko, ktoré sem Sarah nedávno doniesla,“ povedala Candy. „To malé umrnčané? Je hneď tu,“ povedal a postavil sa zo stoličky. Potom vykročil smerom k zvieratám. Vyzeralo to tam ako v útulku. Po oboch stranách boli malé boxy kde ležali zvieratká. Niektoré mali obviazané obväzom rôzne časti tela. Bolo mi ich strašne ľúto. Ako som tak prechádzala uličkou zbadala som v jednom boxe to mačiatko. Bolo zababušené v deke. Bolo také milé. Tonny prešiel k tomu boxu a opatrne ho otvoril. Naklonil sa dnu a vybral stade to mača. Otočil sa a s úsmevom mi ho podal. Opatrne som ho zobrala na ruky a pritúlila som si ho. Začalo mňaukať a škrabať všade naokolo. Vyzeralo ako zúrivý tiger v mini podaní. Jemne som ho pohladkala. Začalo priasť. Bolo také milé a ja by som pri ňom dokázala ostať celú večnosť... No pravda je vždy krutá. Zrazu mi zapípala vysielačka. Vraj dostali hlásenie o túlavej mačke. „Škoda,“ pomyslela som si. Potom som vrátila to mačiatko späť Tonnymu. Candy medzitým odišla na svoju ošetrovňu. Pozdravila som Tonnyho a šla pracovať.
Za šesť hodín som stihla päť prípadov. Celkom dobré. Keďže som nedostala ďalšie hlásenie, vybrala som sa späť do centra SPCA. Keď som sa vrátila šla som do jedálne. Bolo tam pár ľudí. Sedeli pri stoloch a rozprávali. Vošla som dnu a vykročila k automatu na kávu. Niekoľko ľudí sa otočilo a zakývalo mi. Ja som sa usmiala. Strčila som mincu do automatu a stlačila gombík. Zohla som sa dolu a pozerala som ako do plastového pohárika steká káva. Bola som veľmi ustatá a vedela som že mi teplá káva padne dobre a snáď ma trochu preberie. Zobrala som ju do ruky. Bola fakt teplá. Rýchlo som prešla k jednému stolu. Tam som si prisadla k pár ďalším ľuďom. Boli tam pracovníci SPCA, veterinári telefonistky aj iní ľudia. Do kopy nás tam bolo asi sedem. Pri stole sme sedeli ja, Tonny, Candy, Lucy, Denis, Peter, Luke a Alice. Všetci boli zabratý do rozhovoru o tých záhadných vraždách po meste. Kvôli práci som na ne celkom zabudla. Napadlo ma to už síce cestou k tej túlavej mačke. Trochu som nad tým rozmýšľala. Myslela som hlavne na to, aké svedomie musí mať ten vrah, keď je schopný dopustiť sa takých strašných zločinov. Až ma striaslo. No a potom som už nemala čas myslieť na také veci. Ako som tak sedela pri stole s ostatnými, zaškvŕkalo mi v bruchu. Denis s Lukom sa na mne zasmiali a Lucy mi povedala nech sa radšej najem aby mi neprišlo zle. Asi mala pravdu. Dnes som nejedla nič okrem raňajok u Elizabeth. Lenže čo som si mala dať? Tu nebolo nič okrem automatov na kávu, nealko, sušienky a čipsy. Začala som rozmýšľať. Nakoniec som sa dohodla s Alice že si spoločne objednáme vegetariánsku pizzu. Alice bola tiež vegetariánka ako ja. Má dvadsať rokov a len tu vypomáha. Je moc milá. Zavolali sme do pizzerie a objednali sme si jednu strednú vegetariánsku pizzu. Keď sme sa otočili späť k stolu Candy, Peter a Denis už boli preč. Asi mali nejakú prácu. Luke sa bavil s Tonnym o záhradných kosačkách a Lucy robila niečo na mobile. Na stole ležali noviny. Keďže som sa nudila, zobrala som si ich a začala v nich listovať. Hlavu som si oprela o ruku. Listovala som a listovala. Našla som pár dobrých článkov, no bola som veľmi unavená aby som ich aj prečítala. Bola som veľmi unavená. Začali sa mi zatvárať oči a vravu okolo seba som začal vnímať už iba ako vzdialený šum. Úplne som sa ponorila do sveta fantázie a snov. Zrazu som sedela na obrubníku chodníka. Všade bolo plno ľudí a všetci nariekali, kričali a plakali. Naokolo boli nosidlá a na nich ležali mŕtvoly. Všetky ležali na zemi divne skrivené. Hlavy aj ruky mali divne obrátené a skrivené v kŕčoch. Boli divne biele a zvláštne vráskavé, akoby nemali v sebe ani štipku krvi. Ja som bola tiež divne biela. Pomaly som vstala a prešla sa pomedzi mŕtvoly. Každá bola iná. Boli rôzneho veku, rasy či pohlavia. skoro nič ich nespájalo. Zrazu sa mi zdali tieto telá a všetko okolo podivne známe. Naklonila som sa nad jednu a pozrela sa jej na krk. Mala tam dve veľké prázdne jamky. Vyzerali ako stopy po vpichnutí... alebo skôr ako po uhryznutí. Vtedy mi svitlo že sú to presne tie vraždy, ktoré boli opísané v novinách. Vyľakane som sa začala pozerať okolo seba. Cez ten dav ľudí som nič nevidela. Všetko sa mi tam zdalo podivne červené. Zrazu všetky postavy zmizli. Bola som tam len ja a mŕtvoly na zemi. Nie! Bol tam aj niekto iní. Akási postava v tieni. Zbadala ma a vykročila smerom ku mne...
„Sarah. Sarah! Zobuď sa! Prišla pizza,“ niekto na mňa volal. Otvorila som oči. Nado mnou sa skláňala Alice. Bolo vidno že si o mňa robí starosti. Vystrela som sa a pretrela si oči. Asi som zaspala. Nemohlo to byť dlhšie ako polhodinku. Alice si ku mne prisadla. V ruke mala škatuľu s pizzou. Položila ju na stôl a ja som ju otvorila. Vôňa pizze mi vrazila do nosa. S chuťou sme sa do nej obidve pustili. Ako som jedla, rozmýšľala som nad tým mojím snom. Rozmýšľala som nad tými vraždami. Zrazu mi v hlave skrsla zvláštna myšlienka. Čo ak tých ľudí naozaj zabil.... „Nie!“ zamietla som to v duchu. „Upíry predsa neexistujú!“ Od únavy mi už zrejme šibe. Opäť som si zahryzla do pizze. Bola dobrá. Lucy mala pravdu. Jedlo bol naozaj dobrý nápad. Zobrala som si druhý kus. Pozrela som sa naň a zahryzla sa. Keď som bola v polovici, ozvala sa moja vysielačka. Dostali sme hlásenie o nejakom zrejme túlavom zvierati, ktoré zbadal okoloidúci pohybovať sa pod jedným mostom v parku. Ten muž počul pod mostom zvláštne zvuky a videl ako sa tam pohybuje niečo veľké. Usúdil že to je nejaké zviera. Toto hlásenie ma dosť prekvapilo. Veď kto by už chodil po parku o polnoci? A k tomu, keď po meste kolujú správy o masovom vrahovi? Smutne som si vzdychla a túžobne som sa zahľadela na nedojedený kus pizze. Ešte raz som sa doň zahryzla a položila ho do škatule. Vstala som a poprosila Alice aby mi ešte aspoň jeden kus z tej pizze nechala, vraj keď sa vrátim tak to dojem. Vyšla som von z budovy a vydala sa smerom k služobnému autu. Nasadla som doň a naštartovala. Cesta do Houstonského parku mi trvala len desať minút. Cez deň by mi to trvalo aj o polovicu viac, no v noci boli ulice prázdne. To zviera bolo hlásené v parku Houston City Park. Keď som tam dorazila zobrala som si baterku a špeciálne vodidlo na odchytenie psa. Opatrne som vykročila. Snažila som sa byť maximálne potichu aby som to zviera nevyľakala. Dávala som si veľký pozor aby som sa nepotkla.Ako som tak kráčala v tej tme začínala som mať strach. Ľutovala som že nešiel niekto so mnou. Ale čo. Nie som predsa nejaká bábovka! Zvládnem to aj sama.A tak som s novou dávkou sebaistoty vykročila do tmy.
Po chvíli sa zdvihla hmla. Zvláštne, pomyslela som si. Hmla uprostred noci a v Houstone. Pripomenulo mi to jeden fakt strašný horor, ktorý som videla keď som bola malá. Ešte týždeň potom som sa bála večer vyjsť na ulicu a niekoľko dní ma prenasledovali nočné mory. Odvtedy som už žiadny horor nevidela. Som veľký strachopud a nemám dosť odvahy aby som videla hoci i len Scary Movie. Striasla som sa a vykročila. Konečne som konečne dorazila k malému potôčku, vydala som sa pozdĺž neho. Chvíľku som kráčala a napokon som dorazila k malému mostu. Podľa toho pána sa to zviera malo nachádzať presne tu. Zasvietila som si tam baterkou a sledovala som či tam nezachytím nejaký pohyb. Nič sa nepohlo tak som šla bližšie. Výhľad mi zakrývali aj vysoké kríky. Natiahla som sa na špičky. Potom som vykročila ešte bližšie. Zrazu som za kríkmi zachytila pohyb. Zasvietila som tam baterkou, no nič tam nebolo. Vzdychla som si a začala sa predierať kríkmi. Keď sa mi to podarilo bola som celá špinavá. Začala som sa rozhliadať. Výhodou bolo to že ten moste bol vysoký a ja som sa vďaka tomu mohla pohybovať vystretá. Čakala som že tam nájdem nejaké zatúlané zviera, ale nič tam nebolo. Zrazu som niečo začula. Za mnou sa niečo pohlo. Prudko som sa otočila. Nič tam na mňa nečíhalo no aj tak som cítila ako divoko mi bije srdce. Adrenalín vo mne vysoko stúpal. Prvá myšlienka čo mi skrsla v hlave bola, že tu na mňa určite číha ten masový vrah z novín. Upokoj sa. Upokoj sa, začala som si hovoriť v duchu.
A presne v tej chvíli sa zmenil celý môj osud.
Ovanul ma mrazivý vánok. Chcela som sa otočiť. Nestihla som. Z ničoho nič sa pri mne objavila veľká biela ruka. Chytila ma pod krkom a zdvihla do výšky. Od vnútorného múru mostu som stála asi dva metre, no aj tak som bola v zlomku sekundy nalepená na ňom. Vrah ma tlačil k múru tak silno až ma z toho rozbolela hlava. Ruku mal na mojom krku. Nezvieral ho silno. Ako by sa bál aby sa mu nič nestalo. Pozrela som sa mu do očí. Bol to vysoký a svalnatý muž. Aj tak som videla že je iný ako ostatný ľudia. Oči mal krvavo červené. Sršalo mu z nich zlo a niečo veľmi zvláštne. Nebola som si istá, ale zrejme to bol hlad. Pokožku na celom tele bielu, miestami až sivú. Bola studená až mi naskočili zimomriavky. Potom vytrčil zuby. Mal ich krásne biele no jeho očné zuby boli veľmi dlhé. Veľmi, veľmi dlhé a ostré ako britvy. Vtedy mi svitlo. Je to upír. Naozaj je to upír. Masový vrah, ktorý sa potuloval po meste bol upír. To nebolo normálne. Zrazu som dostala neskutočný strach a začala som panikáriť. Chcela som sa nadýchnuť, ale kvôli jeho pevnému stisku sa to nedalo. Na jeho tvári som zbadala niečo ako úškrn. A vtedy sa to stalo. Zabodol do mňa svoje ostré zuby a ja som cítila ako mi saje krv. Cítila som ako zo mňa odteká život. Nie! Takto sa to nesmie skončiť! To nie je možné! Nemôžem takto zomrieť! Mám toho ešte veľa v pláne. Chcem mať rodinu, veľký dom a deti! A muža čo by ma neskutočne miloval! Nesmie sa to takto skončiť!
Neviem ako dlho mi sal krv. Mne sa zahmlievalo pred očami. Pomaly som ich zavrela a zmierila som sa s osudom že dnes večer zomriem. A zrazu bol preč. On aj jeho ostré zuby už neboli vo mne a nesali mi krv. Dopadla som na chladnú trávu pod mostom. Zrejme som už mŕtva, povedala som si. Áno! Už musím byť mŕtva. Nie. Nebola som mŕtva. V mieste kde sa do mňa zahryzol som ucítila tú najväčšiu bolesť, akú si viete predstaviť. Liala sa mi telom ako jed. Otvorila som oči a aj napriek tej strašnej bolesti som videla že predo mnou sa odohráva krutý boj. Nevedela som čo sa tam dialo. Videla som iba šmuhy. Bolo to príliš namáhavé. Nevedela som to sledovať kvôli tej bolesti. Zavrela som oči a topila sa v bolesti. Zrazu som na sebe pocítila niečie studené ruky. Zdvihli ma do výšky. Potom som na sebe ucítila vietor. Akoby sme leteli. Aj napriek tým kŕčom sa mi podarila ich otvoriť. Pohľad, ktorý sa mi naskytol bol taký bizarný že som myslela že snívam. Leteli sme. Pohybovali sme sa tak rýchlo až sme skoro leteli. Pod sebou som uvidela niečie nohy. Potom si už nič nepamätám.
Bolela ma hlava. Všetko ma bolelo. Pomaly som sa snažila otvoriť oči. Aj to ma bolelo. Zrazu som niečo začula. Hlasy. „Už je hore. Myslím že sa už prebrala,“ povedal niekto. Bol to ženský hlas. Otvorila som oči a rozhliadla sa. Bola som v nejakej miestnosti. Ležala som vo veľkej posteli. Bola som zakrytá niekoľkými prikrývkami. Najvrchnejšia z nich bola jemne okrová a vyzdobená rôznymi čipkami. Rámy postele boli ozdobené železnými ozdobami. Tá posteľ vyzerala ako zo stredoveku. Izba, v ktorej som ležala tiež vyzerala ako zo stredoveku. Bola vyzdobená tapetami. Pred posteľou bola veľká drevená skriňa. Vedľa bolo veľké zrkadlo so zlatými rámami. V rohoch izby boli veľké kvety. V prvej chvíli som si pomyslela, že sa mi sníva. Sadla som si. Na sebe som mala pyžamo, ktoré mi siahalo až pod kolená. Vtedy som si spomenula čo sa stalo. Upír! Vtedy večer ma uhryzol upír! Alebo to bol len sen? Siahla som si na krk. Mala som tam obväz. Takže naozaj! Odrazu sa otvorili dvere. Mňa len tak myklo. Vo dverách stál muž. Bol vysoký, chudý, svalnatý a mal hnedé vlasy. Bol príťažlivý, pekný... Potom som si to všimla. Jeho oči. Boli krvavo červené. A jeho pleť. Bola sivo-biela. Vôbec som nepochybovala, že je aj neuveriteľne studená. Čo sa deje? Mala by som byť vyľakaná. Veď aj som vyľakaná. Normálne by mi mal vysoko stúpnuť tep. No nič. Zrazu mi niečo napadlo. Ten upír včera večer. To uhryznutie. Pozrela som sa na svoje ruky. Moje tušenie sa potvrdilo. Mala by som mať jemne opálenú pokožku. Ale teraz bola sivo-biela. Presne ako pokožka upíra čo stál predo mnou. Pozrela som sa naňho a začala koktať: Ja... ja... no... čo sa stalo? Kde... kde to som?“ Uprel na mňa pohľad. bol zvláštny. Hypnotizujúci. Tvrdý, no zároveň jemný a pokojný. Za ním sa objavilo dievča. Bolo tiež vysoké. Vlasy malo blonďavé, ostrihané vzadu úplne nakrátko a vpredu malo ofinu učesanú na bol. Presne ako Rihana v blond podaní. Tiež bola upírka. Na tvári sa jej pohrával veselý úsmev. Keď som sa na ňu pozrela, zakývala mi. Potom sa pretlačila popri tom, ktorý stál vpredu vo dverách. Vykročila smerom ku mne. Sadla si na okraj postele. „Ahoj. Ja som Katty. Všetko ti vysvetlíme. Len sa upokoj. Toto je Daniel,“ povedala a ukázala na toho muža čo stál vo dverách. ,,A ty... sa voláš?" „Ja... ja som Sarah. Sarah Connorová,“ povedala som. Bola som úplne mimo. Nechápala som čo sa deje. Stále som mala pocit, že snívam. „Fajn. Hmmm... Vieš čo? Tu máš nejaké veci. Nevedela som čo nosíš... Dúfam že to nevadí. Obleč sa a potom zíď schodmi do obývačky. Myslím že to nájdeš. Dole ti všetko vysvetlím,“ zdalo sa že bola tiež nervózna. Usmiala sa a odišla. Daniel bol ešte stále vo dverách. Upieral na mňa zvedaví pohľad. Chvíľu sme sa na seba dívali. Potom sa na jeho tvári zjavil pobavený výraz. Usmial sa na mňa a odišiel. Zavrel za sebou dvere. Bol taký pekný... Nie! Čo to tu trepem. Je to predsa upír. Krvilačná beštia, zahriakla som sa v duchu. Postavila som sa a obzerala sa okolo seba. Vtedy som si všimla že na izbe nie sú žiadne okná. Vôbec neviem či je deň alebo noc. Jediné svetlo v miestnosti boli sviečky a malá lampa, čo svietila na strope. Potom som si všimla dvere vedľa skrine. Zamierila som k nim a otvorila ich. Bola tam tma. Podarilo sa mi nahmatať svetlo na ľavo od dverí. Zažala som. Stála som v kúpeľni. Bola vykladaná krémovými kachličkami. Oproti mne Bola veľká vaňa. Naľavo bolo umývadlo a napravo wc. Ani tu neboli žiadne okná. Nevedela som čo mám robiť. Schúlila som sa v rohu kúpeľne. Potrebovala som si utriediť kilometre myšlienok, čo sa mi hnali hlavou. Kde to som? Čo sa vtedy v noci ešte stalo? Prečo som tu? Chcú mi ublížiť? Ako dlho tu budem? A tá najhlavnejšia otázka: Som upír? Nevedela som čo mám robiť.