9. - 10. kapitola
9. kapitola - Otázka dôvery
Nastalo ráno a Snape bol rád že má pred sebou opäť jeden kľudný deň, ktorý nebude plný ukričaných študentov ani učenia. Pozrel sa na okná a zistil že za nimi zúri príšerná búrka. Bolo pol deviatej keď mu niekto zaklopal na dvere jeho izby. Nemotorne vstal a pootvoril ich na pár centimetrov, následne na to ich otvoril úplne. Pred nim stála študentka Melanie Wilsonová ktorú ešte včera večer prepustili z ošetrovne a hľadela na neho ako na prízrak. Trochu zmätene zažmurkala očami. Po chvíli si uvedomil že je v pyžame. Nikdy ho takto nevidela a tento jej výraz hovoril o tom, že ju nadmieru prekvapilo že Snape nosí klasické pyžamo. Čierne, no nadmieru elegantné a zjavne pomerne dosť drahé nažehlené pyžamo pre pánov, na gombíky pozostávajúce z pyžamovej košele s rozkošným malým vreckom na hrudi a dlhých pyžamových nohavíc ktorých spodok šúchal o koberec pri každom kroku. Havranie vlasy dopadajúce mu na plecia odeté v čiernej na dotyk jemnej látke mu dodávali výraz jemne elegantného čarodejníka so vznešeného rodu. Nebolo žiadnym tajomstvom že profesor Snape do svojich odevov investoval značné sumy peňazí, do kvalitných látok a strihov na mieru ktoré by ulahodili jeho náročnej povahe. Hanblivo skryl svoje telo za dvere. „ Čo chcete Wilsonová?!“ okríkol ju. „ Mám čo ste chceli“ odpovedala a nastavila ruku s amuletom s kameňom. „ Patrí profesorovi Alenovi“ pokračovala. Snape si náhle spomenul že jej zabudol povedať aby to nechala tak, no vlastne na to ani nemal priestor. Vzal kameň. „ Ešte niečo?“ spýtal sa rozospato. Študentka sa veselo zazubila. „ Čomu sa smejete do čerta?!“ vyprskol. „ Pán profesor...to vaše pyžamo, to je teda fakt niečo“ vyprskla smiechom.“ Wilsonová máte rezolútny zákaz približovať sa k mojej izbe!!“ okríkol ju. „Prestaňte zneužívať to že vám dovolím viac ako iným, pretože ak si myslíte že mi tu môžete odvrávať ako sa vám zapáči, veľmi rýchlo vás z toho omylu vyvediem! A teraz sa odtiaľto radšej odpracte skôr ako si premyslím spôsob potrestania za vašu neodpustiteľnú drzosť!“ reve. „ Iste pane, nehnevajte sa“ odpovie Melanie s trochu bojazlivým výrazom. Snape jej nahnevane zabuchne dvere pred nosom a viac sa s ňou nemieni baviť. Položil prívesok s kameňom na policu keď si všimol Alicin prívesok s dvojkrížom. „Asi by som jej to mal vrátiť“ pomyslel si keď ho držal v rukách. Obliekol sa a odišiel sa naraňajkovať. Odchádzal z raňajok keď ho opäť zastavila Melanie Wilsonová. „Pán profesor!“ vyhúkla na neho z niektorého rohu. „Wilsonová vy ma nebodaj sledujete?“ Snape sa zamračí. „Nie ja iba ..iba vám chcem povedať že dnes bude vyhodnotenie súťaže a myslím že vy to vyhráte“odpovie vyzubená Melanie patrične hrdá na to čo dokázala. „V poriadku, uvidím či sa tej hlúposti zúčastním..“odpovie odmerane a odkráča. Po raňajkách sa v pracovni riaditeľa McSorrelyho zišli všetci učitelia aby prebrali situáciu na hrade. Mnohých učiteľov desil prízrak ktorý sa tam potuloval, mnohí nevedeli čo to je a kto ho vyvolal. Nikto z nich však nevedel ako to zastaviť. Alica stála vo svojej izbe a dívala sa na fotku svojich rodičov. Zaspomínala si na to, aké to bolo kým sa nedostala do tohto čierneho sveta ktorý ju desil každý deň. „ Keď ide o život vždy hľadáme útechu i v tých najmenších maličkostiach však?“ ozval sa od jej dverí Snapeov hlas ktorý prechádzal okolo keď smeroval k riaditeľovi. Alica položila fotku a otočila sa k nemu so zarmúteným výrazom. „ No keď sa neobjaví, musíme sa s tým vyrovnať po svojom...“ pokračoval a pomaly k nej kráčal. „ Niekto si zvolí útek, niekto ostáva a bojuje...“ díval sa na ňu. V tej chvíli sa jej vyjavili všetky spomienky ktoré mala predtým než spoznala Snapea, a aj všetky ktoré jej ostali keď ho už poznala. Uvedomila si že žila úplne iný život, že bola iným človekom. Snape sa na ňu díval a ona si jasne uvedomovala že jej číta myšlienky. Urobil pár krokov a postavil sa za ňu, sklonil sa k jej uchu a prihovoril sa jej tajomným, tichým hlasom bez akéhokoľvek náznaku irónie, ktorá mu bola tak vlastná. „ Je to príšerné keď si siahneš na dno však?“ zašepkal. „ Keď ti vezmú aj poslednú možnosť, keď už nedokážeš ísť ďalej..... nájdeš temné miesto vo svojom vnútri, zabudneš na svet odkiaľ pochádzaš.....a príjmeš svet v ktorom žiješ“ dokončil. Alica si uvedomovala že Snape má pravdu. Že to isté urobila ona, že už nie je priateľská a milá ako kedysi ale takisto že musí prijať to čo je, kde žije a čomu musí čeliť. Že sa musí prestať báť toho čo príde. „ Máš pravdu, takto už to ďalej nejde“ obrátila sa k nemu. „ Každý z nás nosí masku, až keď spadne, potom zistíš aký si vlastne bola človek...“ odpovedal. „ Ja som bola veľmi.... nevedela som že existuje aj takáto temná stránka života. Všetko bolo vtedy ľahšie, všetko bolo pekné....“ odpovedala. „ Alica čo..“ vo dverách sa objavil James Alen. „ Čo vy tu robíte?“ vyprskol len čo zbadal Snapea a okamžite k nemu prikráčal. „ Čo je vám do toho? Nemali by ste sa už venovať vašemu slávnostnému príhovoru kvôli výhre v súťaži?“ spýtal sa ho uštipačne Snape. Alica na Alena hľadela s odporom a hnevom v očiach. Alen si to všimol a opäť sa obrátil na Snapea. „ Čo ste jej nahovorili?“ vykríkol Alen. „ Vôbec nič“ odpovedal odmerane Snape a na tvári mal škodoradostný úškrn. „ Takže nič. Dávam vám 3 sekundy na to aby ste odtiaľto odišli. Potom a to si buďte istý si my dvaja budeme musieť vybaviť niekoľko veľmi naliehavých záležitostí“ dokončil zlovestne Alen. Snape iba stál a kamennou tvárou na neho hľadel. Rázom sa jeho škodoradostný úsmev vytratil. „ Jeden“ začal pomaly Alen. „ Dva!“ okamžite sa ozval Snape a pristúpil k nemu so zrejmým úmyslom prijať jeho návrh. Alen chvíľu stál a obaja na seba vražedne zazerali. „ To by stačilo...“ zamiešala sa Alica. „ Obaja z mojej izby odídte“ dodala s neústupčivou tvárou a prekrižila si ruky na prsiach. Snape sa pohol ako prvý. Zazrel na Alena. „ Si mŕtvy ....“ v Alenovej hlave zaznel Snapeov desivý hlas keď na neho hľadeli jeho chladné čierne oči. Odišiel. „ Alica..“ ozval sa Alen ktorý ostal. „ Povedala som aby si odišiel“ zopakovala ľadovo. „ Dobre...“ odpovedal rázne, odišiel a zabuchol za sebou dvere. Alen sa vrátil do svojej pracovne a premýšľal. „ Hmm už o tom vie, je načase zbaviť sa jej...“ pomyslí si keď sa mu opäť vybavil jej pohľad. „ Snape jej to už určite povedal...“ premýšľal ďalej. Netrvalo dlho a v Hlavnej sieni sa začal prepočet hlasov o najlepšieho učiteľa školy. Asi o tretej hodine poobede sa tam všetci včetne učiteľov zhromaždili a čakali na vyhodnotenie výsledkov. Snape sedel na svojom mieste a tváriac sa kyslo dával všetkým najavo že je mu ukradnuté čo sa okolo neho deje a že tam sedí z donútenia. Na predom pripravené pódium vystúpil riaditeľ McSorrely. „ Milí žiaci, vážení kolegovia“ začal svoj monológ s obálkou v ruke. „ Je čas aby sme si vyhodnotili našu súťaž o najobľúbenejšieho učiteľa tohto roku“ odpovedal veselo riaditeľ. „Dúfam že každy z vás si dal tú námahu a odovzdal aj kladný aj záporný hlas. Všetky kladné hlasy sme spočítali a tu v tejto obálke mám mená troch najlepších. Všetky záporné hlasy aj s vašími komentármi budú adresované príslušným učiteľom“ pokračuje McSorelly a Snapea okamžite napadne myšlienka na pohľad na svoju pracovňu zapratanú samými čiernymi pergamenmi. Riaditeľ medzi tym obálku otvorí a vytiahne z nej malý pergamen ktorý rozvinie. „Podľa vášho hlasovania sa na treťom mieste usmiesnila profesorka Tomarová“ vyhlási slávnostne riaditeľ a smerom k Alici sa ozve potlesk a jačanie študentov pričom sa vedľa riaditeľa vo vzduchu vysvieti meno „Tomarová“. „Na druhom mieste sa umiestnil, a to je pre mňa veľké prekvapenie“usmial sa riaditeľ. „ Profesor James Alen“ dopovedal a v sieni sa ozval ešte hlasnejší krik. Vedľa riaditeľa sa nad menom „Tomarová“ vysvietilo meno „Alen“. „A teraz...vyhlásenie najobľubenejšieho učiteľa tohto roku..“pokračoval slávnostne McSorelly. „Dovoľte mi venovať toto ocenenie nováčikovi v našom učiteľskom zbore. Profesor Severus Snape“ vyhlási riaditeľ a zatlieska. V sieni nastane hrobové ticho a všetky zraky sa presunú na Snapea ktorý je z toho mimoriadne prekvapený a celý nesvoj. Rozpačitým pohľadom pozrie na zaskočených študentov a aj na Alicu ktorá pozerá doslova s otvorenýmí ústami. Hrobové ticho preruší Leana O´Neilová ktorá sa postavi. „Hurááá pre profesora Snapea!“ zakričí a okamžite to po nej zopakuje drvivá časť študentiek , v sieni sa ozve tlieskanie a jačanie mena Snape a nad menami „Tomarová „ a „Alen“ sa vysvieti meno „Snape „ doprevádzané ohňostrojom v sieni. Snape ostane sedieť a začne sa cítiť čudne, začne si pozerať na ruky ktoré má zložené na stole len aby sa nemusel dívať na ľudí ktorý na neho pozerajú. „Výborne!“ vyhlási riaditeľ. „ Večierok na počesť profesora Snapea sa uskutoční zajtra večer, verím že všetci sa zúčastníte a dobre sa zabavíte“ odpovie riaditeľ a v sieni sa opäť ozve potlesk. Len čo sa tak udeje, Snape sa postaví a panicky sa zo siene vytratí okamžite nasledovaný hŕbou študentiek ktoré sa taktiež postavili a nasledovali ho von. „Pán profesor..pán profesor!“ chodbami sa ozýva jačanie študentiek ktoré bežia za Snapeom. Ten už medzitým pridal do kroku aby ho nedostihli. Vstúpi na chodbu a zbadá že z chodby oproti sa na neho valí ďalšia plejáda študentiek v hábitoch. Rýchlo zacúva do prvých dverí ktoré zbadá a zvnútra ich zamkne. Ustúpi až k stene „Čo má znamenať..“ pomyslí si a panicky vydychuje. Hľadí na to ako sa kľučka pohla a ako sa zámok pomocou kúzla študentiek otvoril. Dvere sa vyrazili a okamžite sa k nemu zbehla hŕba študentiek. Na chvíľu nastalo ticho a Snape sa tváril podivne vystrašene keď videl ako sa na neho upierajú oči dievčat. „Gratulujeme pán profesor“ozval sa dievčenský hlas s pomedyi hŕby hláv ktoré sa na neho dívali. „ Ďakujem..“odpovie Snape a nedôverčivo si ich premeriava nalepený na stenu. „ Môžem prosiť jeden podpis do mojej knihy elixírov?“ ozve sa k nemu jedna siedmačka a niekoľkokrát zažmurka očami. „Čo prosím?“Snape sa tvári zhrozene. „Prosíííííím „ dievča sa začne tváriť nevinne. „ M...“ Snape chce niečo povedať keď sa mu zlomí hlas. „Máte tu niečo čím by som vám to tam napísal?“spýta sa opatrne pretože hŕba náruživých študentiek ktorá mu zatarasila cestu von ho mimoriadne vydesila. „Mám“usmeje sa dievča a podá mu samoatramentové brko a svoju knihu. Snape ju vezme a nespúšťajúc oči z diečat jej do knihy naškrabe svoje iniciály“ Aj my chceme!“ ozve sa hŕba dievčat a okamžite sa k nemu natiahnú ruky s knihami. Snape ich mlčky vezme a do každej naškrabe kostrbatým písmom vydeseným z toľkej pozornosti voči jeho osobe slovo „Snape“. „Už musím ísť..tak ma pustite“ pokračuje a snaží si uchovať svoj tradične prísny výraz. Dievčatá mu urobia cestu aby prešiel. “Uvidíme sa na večierku pán profesor“ ozve sa za ním keď sa náhli do svojej pracovne aby sa z toho spamätal.Nastal večer a riaditeľ opäť zvolal všetkých učiteľov. „ Milí kolegovia, je načase aby sme túto situáciu začali riešiť“ začal svoj prednes McSorrely. Nemôžeme sa nečinne prizerať na to ako tu tá vec tyranizuje naších študentov. Od dnes máte všetci povolenie od ministerstva mágie, používať zakázané kúzla. Ak tú vec uvidíte, neváhajte na ňu použiť aj to najhoršie včetne neodpustiteľných kliadob. Musíme sa toho zbaviť raz a navždy“ pokračoval bojovne riaditeľ a všetkým učiteľom rozdal malé obálky ktoré obsahovali povolenie od ministerstva mágie zaručujúce používať zakázané kúzla aj z oboru čiernej mágie. „ Hlavne do vás sa vkladajú moje nádeje profesor Snape“ ozval sa k Snapeovi ktorý iba spýtavo dvihol hlavu od obálky ktorej obsah čítal. „ Spomedzi všetkých učiteľov toho viete najviac o používaní čiernej mágie“ vysvetlil riaditeľ. „ Áno pane“ mechanicky odpovedal Snape a pozeral opäť do listu ktorý v obálke našiel. „ Severus.....Severus!“ ozvalo sa v jeho hlave. Zmätene sa poobzeral zatiaľ čo riaditeľ pokračoval vo vydávaní bezpečnostných pokynov. Zahľadel sa a videl Alicu ako na neho spoza listu nenápadne hľadí. „ Severus, keď výjdem von nasleduj ma....Alen ma niečo v pláne...prosím ťa pomôž mi....“ opať sa ozval jej hlas v jeho hlave a on z nej v tej chvíli videl iba smutné oči. Okamžite sa v ňom rozľahol pocit ochrany a súcitu. „prosímťa pomôž mi...“ jej slová si v hlave zopakoval a pôsobili na neho mimoriadne stimulačne aby niečo urobil a ochránil ju pred Alenom. Následne na to riaditeľ dokončil svoj prednes a učitelia sa pomaly a postupne presuvali von z McSorrelyho pracovne. Videl Alicu ako odišla a za ňou aj Alena. Okamžite sa otočil a chcel ich nasledovať. „ Severus...“ zastavil ho riaditeľ. „ Áno pane?“ nervózne sa opýtal Snape pretože McSorrely ho len zdržiaval. „ Od vás očakávam že sa postaráte o to aby sa tá vec z našej školy stratila. Ak to neurobíte vy myslím že nikto iný, z učiteľov ste v čiernej mágii najskúsenejší“ pokračoval riaditeľ. „ Budem sa snažiť nesklamať Vás pán riaditeľ, teraz ale musím ísť“ takmer ani nedopovedal a vystrelil z miestnosti. Poobzeral sa po chodbe ktorá bola pustá.
Čo ti hovoril Snape?“ ozval sa Alen a s nebezpečným výrazom kráčal k Alici v jednej s opustených bočných chodieb na poschodí. „ Vôbec nič“ odpovedala a chcela odísť. Alen ju však prudko pritlačil k múru. „ Kam by si išla?“ spýtal sa výhražne. „Pusti ma“zavrčala Alica.„ Veľmi dobre viem že vieš že som smrťožrút..“ pokračoval. „ Snape sa ťa pred nami pokúša chrániť to áno, narozprával tým hlupákom lži aby ťa nechali napokoji, ale zabudol na mňa...“ zlovestne jej zašepkal. Prudko ju schytil pod krk a nadvihol. Špičky jej nôh sa ani len nedotýkali zeme. „ My dvaja sa teraz vyberieme na menší výlet súhlasíš?“ spýtal sa arogantne. Alica nič neodpovedala iba chrčala. Pod náporom jeho silného stisku akým jej zvieral hrdlo jej pomaly dochádzal dych. „ Myslím že nemá rada keď sa jej niekto dotýka...“ ozval sa Snape a vystúpil spoza veľkej sochy. Mávol prútikom a kúzlo Alena okamžite od Alice odhodilo.
„ Nebol si to náhodou ty kto mi tu hovoril niečo o násilí na ženách?“ spýtal sa povýšenecky Snape. Alen sa narazil o stenu oproti padol na zem kde ostal ležať. Len čo Alicu pustil tá sa takisto spotácala na zem a držala sa za krk. Snažila sa dýchať. Snape po nej hodil letmý pohľad či je v poriadku a venoval sa naďalej Alenovi. Prudko ho schytil za košeľu a narazil k stene.
„ Nezabijem ťa tu, tu je príliš očí ktoré by to mohli vidieť...“ pokračoval zlovestne. „ No my dvaja sa čoskoro porozprávame a ako si sám povedal..vysvetlíme si isté záležitosti“precedil cez zuby. Alen ho od seba odtlačil a mieril na neho prútikom. „ Ty si myslíš že sa mi môžeš vyhrážať?“ arogantne sa zasmial. „ Abominate Aconitum!“ zreval Snape a Alen sa opäť zložil k zemi. Jeho žily na rukách i krku okamžite navreli a z jeho úst sa začala valiť pena. Ležal na zemi a triasol sa. Jeho krv sa v tej chvíli zmenila na prudký jed spôsobený touto krutou kliadbou využívanou hlavne majstrami jedov a elixírov. Trvalo to ešte pol minúty, kým sa zmietal v obrovských kŕčoch lapajúc po dychu. Následne na to naposledy vydýchol a na zemi ostalo ležať iba jeho bezvládne mŕtve telo. „ Ty si ho otrávil?“ spýtala sa Alica keď na to hľadela a stále sa pritom držala za krk. „ Povedzme že áno“ odpovedal odmerane Snape. „ Začal prekážať....“ dodal potichu s pokojným tónom.„ Ako ho odtiaľ chceš dostať? Severus teraz si neurobil dobre, niekto ho tu môže nájsť. Nehovoriac o tom že bol učiteľom, každý si všimne ak zmizne“ pokračovala Alica s obavami. „ Nikto ho tu nenájde...pozeraj sa...“ odpovedal, mávol prútikom a Alenovo telo sa zmenilo na čierny dym ktorý sa následne stratil. Neostal jediný náznak toho aby sa tam niečo stalo. „ A to že zmizne nie je moja vec...“ pokračoval odmerane. „Ďakujem“odpovedala Alica a hľadela do zeme.„Ako si vedela že sa ti chystá ublížiť?“ spýtal sa. „ Videla som to v jeho mysli, videla som ako o tom premýšľa, ako si to celé pripravuje“ odpovedala. „ No iste, zabudol som na to že v tomto si ty naozaj dobrá...“ odpovedal. Chcel odísť keď ho chytila za zápästie. „ Severus...“ oslovila ho. „ Tak čo je ?“ spýtal sa nervózne. Trochu ho udivilo že je k nemu akási iná, nie tak odporná ako predtým. „ On povedal...že...“ začala. „ Čo?“ nechápavo sa spýtal a zvraštil obočie. „ Povedal že sa ma pokúšaš chrániť pred smrťožrútmi, že si im klamal aby mi dali pokoj....je to....pravda? „spýtala sa. „ Mysli si o tom čo len chceš...“ odpovedal a chystal sa odísť. „ Pozri sa na mňa“ vyzvala ho a chytila ho za rukáv. „ Nie“ odpovedal rázne. „ Pozri sa na mňa!“ Snape dvihol hlavu a zahľadel sa na ňu s kamennou tvárou. Vedel čo chce urobiť, vedel že si chce pozrieť jeho myšlienky aby tak zistila či Alen hovoril pravdu. „ On mi neklamal však nie ?“ spýtala sa prekvapene. „ Naozaj si to urobil....“ pokračovala prekvapene. Veľmi ju prekvapilo čo sa dozvedela, odrazu si uvedomila že mu krivdila, hovoril pravdu keď povedal že jej nikdy neublíži a že ju pred nimi ochráni. Uvedomila si že bola zaslepená prílišnou nenávisťou aby videla pravdu, no taktiež nemohla vedieť čo všetko robí za jej chrbtom len preto aby ju ochránil. Snape sa na ňu chvíľu díval no potom mlčky odišiel. Uvedomovala si že je stále smrťožrútom, ale je smrťožrútom ktorý ju chráni aj keď sa jej ostatní pokúšajú ublížiť.
10. kapitola – Splnená túžba
Bolo pol druhej ráno keď na jeho dvere niekto zaklopal. Ospalo vstal z postele rozsvietil svetlá a podišiel k dverám. Otvoril ich. „ Severus prišla som na to!“ rázne sa ozvala Alica. Odstúpil sa, otvoril dvere dokorán a nechal ju vojsť. „ Na čo?“ spýtal sa a pretrel si svoje rozospaté oči.“ Ja už viem čo s tým urobíme ako by sme to všetko prikryli a...“ nedokončila. „ Dobre. Ešte raz a pomaly pretože hovoríš jedno cez druhé a ja ti absolútne nerozumiem“ napomenul ju. „ Keď sa niekto bude pýtať na Alena povieme im že bol smrťožrút a že keď sme na to prišli tak jednoducho zmizol pretože sa bál Azkabanu ak by sme to prezradili“ odpovedala nadšene. „ To môžeme...“ zamrmlal unavene Snape. „ Máš ešte niečo? Chcel by som ísť spať“ pokračoval ospalo a aj keď mal na tvári nie príliš prívetivý výraz so strapatými vlasmi a ospalými očami vyzeral nadmieru milo. „ Áno, chcem...sa ti ospravedlniť...že som ti neverila..“ sklonila hlavu. „ Nemáš dôvod veriť mi....“ odpovedal ľadovo a nacvičeným rituálom si vložil ruky do vrecák od čiernych pyžamových nohavích ktorých spodok ťahal po zemi.. „ Ale ja ti verím...teraz už áno...“ odpovedala. „ Odpustíš mi?“ podišla k nemu s absolútne nevinným výrazom. Najprv sa na ňu díval prísne no jeho pohľad sa rázom zmäkčil. Vydýchol si. „ No iste..ale teraz budem rád ak ma necháš spať..“ zašepkal. Ticho sa na neho dívala a pomaly ho nežne objala, hlavu si s úľavou položila na jeho rameno cítiac to bezpečie ktoré jej predtým tak chýbalo. Nechal sa objať a najprv iba stál. Po chvíli jej objatie opätoval. Držal tu jak pevne akoby ju zo svojho objatia už nikdy nechcel pustiť. Nadvihla hlavu a pobozkala ho. Rukou sa hrala s jeho vlasmi ktoré mu padali na plecia. „ Je to ako predtým“ zašepkala mu a naďalej sa k nemu tisla. „ Nechceš mi už povedať nič iné?“ zašepkal jej nazad. „ No áno“ usmiala sa a odtiahla sa od neho. „Myslím že obvykle máš na sebe až príliš veľa čiernej....“ dodala usmievavo a nedalo jej aby si nezažartovala na tému jeho jednofarebne zameraného obliekania sa keď videla jeho nažehlené čierne pyžamo. Snapea jej úsmev doslova hypnotizoval. „Veľmi sa mi páči tento tvoj zmysel pre humor“ dodá s kamenným výrazom a štipkou irónie. „ Naozaj? A čo sa ti ešte páči?“ pobavene dvihne obočie Alica s úmyslom provokovať ho a zvádzať. „ Je toho viac...“ zašepká Snape. Opäť sa k nej pritúli. „ A v tejto chvíli toho máme na sebe príliš veľa my obaja“šepká. Nepočul nič iba jej tichý chichot kým sa k nej znovu sklonil aby ju bozkával. Položil ju na posteľ. „ Severus...“ zašepkala vzrušene a tisla ho k sebe. On sa však vzoprel na rukách pozdĺž jej hlavy a díval sa na ňu ako si jeho prítomnosť užívala so zavretými očami. „ Pozri sa na mňa...“ vyzval ju. Rázom oči otvorila. Opäť sa k nej pritúlil. „ Povedz mi to....“ zašepkal. „ Dobre vedela čo chcel počuť. Trochu sa podvihla a zašepkala mu tie krásne slová hneď niekoľkokrát. Netrvalo dlho a blížilo sa to, o čom on sám tak dlho sníval, čo si tak dlho odopieral, po čom tak veľmi túžil. „Chcel som aby to bolo takto..“vzrušene jej zašepká a vyzlieka jej hábit a podprsenku. Len čo to urobil,okamžite si rukami hanblivo prekryla prsia a celá zčervenela keď videla kam sa díva. „Nemusíš sa hanbiť si nádherná...“zašepkal a odsunul jej ruky preč,dívajúc sa na jej hruď žiadostivým a hladným výrazom. Ľahol si na ňu a po dlhšej chvíli vzájomnej lásky, na ňu unavene klesol a pevne ju objal. Držal ju tak pevne a dychtivo, že nemala absolútne žiadnu možnosť vyslobodiť sa z jeho objatia. „ Milujem ťa..... ani si to nevieš predstaviť ako veľmi ...nikdy som nič podobné necítil ale tento cit ma úplne pohltil...“ zašepkal jej a hovoril o tom s neskrývaným úžasom. Následne dvihol hlavu od jej ramien a díval sa jej do očí. Smutné čierne oči a strapaté čierne vlasy mu dodávali neobvykle nevinný a utrápený výraz. „ Máš ma aj ty aspoň trochu rada?“ spýtal sa s trochu skľúčenou tvárou pretože nevedel aká bude odpoveď. Dvihla hlavu a zamierila k jeho uchu. „ Milujem ťa“ vyslabikovala mu to slovo. V tej chvíli sa na ňu díval ako keby mu oznámila niečo neuveriteľné no zároveň nádherné, niečo čomu by nikdy za svoj život neuveril. Aj keď ju poznal už veľmi dlho mal pocit že ona je pre neho nedostupná. Nedíval sa na ňu ako na obyčajnú ženu, priateľku, ale ako na bytosť ktorá je pre neho príliš vznešená, príliš dobrá a nádherná na to aby s ním strácala čas. Príliš krásna a jedinečná na to, aby sa jej človek ako on mohol dotknúť.„ Milujem ťa....milujem......veľmi ťa potrebujem mať vo svojom živote....nechcem byť bez teba už nikdy.... už ani jednu sekundu nie...“ šepkal jej a vzrušene sa k nej tisol. Natlačil sa na ňu celou svojou váhou tak, že o chvíľu ju to veľmi ťažilo a nevedela dobre dýchať. Pod vplyvom udalosti ktorú práve prežil jej doslova vysypal to všetko o čom premýšľal a čo sa vždy hanbil priznať dokonca aj sám pred sebou. Alica jeho slová počúvala s prekvapením. Nikdy nevidela aby jej hovoril takéto slová. Sama vedela že Snape nie je ten typ čo žene niečo pekné povie hoc ju aj miluje. Jej nikdy nič také nepovedal, preto ju to trochu aj vydesilo, že je na ňu akosi príliš naviazaný, príliš posadnutý. „ Severus....“oslovila ho keď na nej ležal so slastným potešením,neuvedomujúc si že svojou váhou jej útle telo doslova lisuje. „ Severus neviem dýchať „ ozvala sa znovu. Dvihol hlavu a uvedomil si že uvoľnene na nej ležať nemôže pretože by ju zrejme po chvíli zapučil nadobro. „ No iste prepáč..“ nadvihol kútiky pier na znak úsmevu keď si uvedomil že sa nechal uniesť a zabudol na to, že ona na sebe jeho váhu určite neunesie. Opäť sa vzoprel na rukách a bez slova sa na ňu díval veľkými čiernymi očami. Stačilo mu to, aby sa na ňu mohol dívať, nepotreboval nič hovoriť, nepotreboval aby niečo povedala ona. Po chvíli ju však nechal aby sa uložila na druhú polku postele a tváril sa nadmieru pobavene keď videl ako si pozakrývala svoje nahé telo keď videla že sa na ňu díval. Nevadilo mu ani to že sa pred ním stále hanbila. Aj jeho zmáhal spánok, no nemohol spať. Nemohol keď vedel že ona leží pri ňom, keď premýšľal o šťastí ktoré mal v tej chvíli na dosah. Ležala na boku a pomaly zaspávala. Ležal za ňou, odhrnul jej vlasy a bozkával jej krk i plecia. „ Hmmm nemohol by si ma teraz nechať trochu sa vyspať?“ spýtala sa pobavene no rozospato. „Nie“ odpovedal potichu. „ Na túto tvoju odpoveď začínam byť háklivá, ešte raz a začnem okolo seba vysielať samé neodpustiteľné kliadby „ zasmiala sa a otvorila oči. „ O tejto chvíli som premýšľal vyše roka každý jeden deň, preto sa o teba teraz nemienim deliť s nikým...ani so spánkom nie....“ odpovedal a zvalil ju opäť na chrbát.“Páčilo sa ti to?“spýtal sa premýšľajúc ako zareaguje keď jej odpoveď bude negatívna. „ Netrvalo to dlho ale bolo to nádherné“odpovie úprimne Alica. Snape k nej priložil svoju hlavu a ležiac za ňou ju pevne objal. „Nezáleží na tom ako dlho to trvá, proste som mal pocit že sme spojení...a tomu sa nič na svete nevyrovná vieš?“ zašepkal jej.
Nastalo ráno keď sa zobudili. „ Severus mali by sme vstávať“ ozvala sa Alica. „ Nie...je nedeľa“ozvala sa veľká hromada osemdesiatichtroch kíl rovnomerne rozložená pozdĺž postele, zakrytá perinou z ktorej von trčali iba pramene čiernych vlasov rozložené na vankúši a v Alici sa v tej chvíli prebudila myšlienka o tom že Snape snáď dokáže byť možno aj romantický. Táto myšlienka ju pobavila keď si predstavila jeho všednú zachmúrenú tvár a ironické poznámky ktorými obvykle odháňal kohokoľvek kto s ním chcel nadviazať rozhovor. „ No vážne by sme mali vstať“ zasmiala sa a chcela sa vyslobodiť z jeho zovretia. „ Nie.....“odpovedal a nehodlal ju pustiť. Ako keby pustiť ju znamenalo, že sa k nej takto už nikdy nepriblíži. „ No tak Severus buď rozumný“ znovu sa zasmiala. Prvýkrát to z nich dvoch bola ona, ktorá mala v tej chvíli viac rozumu a súdnosti. „ Nechcem byť rozumný....“ odporoval a pritisol sa k nej ešte viac držiac ju pevne aby mu neušla. Keď videla ako neústupčivo odmietal a držal ju, napadla ju myšlienka na malé dieťa ktoré vytrvalo vzdoruje a odmieta sa vzdať svojej obľúbenej veci. Pri tejto myšlienke sa opäť pomyselne zasmiala.
„ Veď prídeme neskoro k raňajkám“ zasmiala sa. „ Nepotrebujeme raňajky, vyčarujem ti čo len chceš nemusíš chodiť dole“ odpovedal a vystrčil z pod periny hlavu aby sa posadil za ňu stále ju držiac rukami. „ No to je milé, ale ľudia by si mohli niečo začať myslieť keby sme práve my dvaja neprišli, navyše dnes je ten večierok na tvoju počesť, stále neverím že si to vyhral ty“ zasmiala sa a keď pocítila že svoje objatie povolil, odtiahla sa a postavila z postele. Sedel na posteli a zachmúrene hľadel. „ Nezaujíma ma čo si kto myslí....“ odvrkol s opäť už nakvaseným výrazom keďže videl že Alica ostať nechce.“Naozaj čo ak nám niekto niečo povie a....“ Alica nedokončí. „ Len nech to skúsia! Ja im veľmi rýchlo ukážem čo sa stane ak sa niekto začne miešať do naších vecí! A ten prekliaty večierok ma nezaujíma...“ Snape zvýši hlas a okamžite sa zamračí. „ Dobre, dobre veď som sa len pýtala“bráni sa Alica.
„ Nechcem odtiaľto odísť...ostaňme tu, dnes celý deň, dám ti čokoľvek si zažiadaš nemusíš odchádzať....“ postavil sa a prikrývkou omotanou okolo pása k nej podišiel dúfajúc že ju presvedčí aby ostala. Alica sa znovu pomyselne zasmiala nad myšlienkou, že je v malom kútiku duše predsa len romantik keď jej čosi také navrhuje. Zahľadela sa na jeho hruď kde mal malý pozostatok symbolu Najvyššej ochrany. Nevedela čo to je keďže symbol sa už z veľkej časti stratil. Uvážila že to bude zrejme dôsledok,malé poranenie, jazva po nejakej hroznej situácii z jeho detstva a tak sa na to radšej nepýtala. Snape si okamžite všimol že sa na to díva a rázom sa pripravil na otázky ktorými by ho mohla zasypať ak by zistila čo to je. „ Hmm no a nedoučuješ dnes náhodou?“ spýtala sa pobavene. Snape sa zasekol a vystrúhal zúfalý výraz. „..vlastne áno..“ odpovedal keď si spomenul že dnes podľa nariadenia riaditeľa naozaj musí doučovať tých odporných študentov s ktorými sa jeduje každú hodinu elixírov.
„ To nič ja niečo vymyslím..odložím to na zajtra“ zapol svoj prenikavý rozum a rázom našiel riešenie tohto problému.“ Obleč sa „ usmeje sa Alica. „Nie...“odpovie s prenikavým pohľadom Snape a povalí ju znovu na posteľ. Alica sa zachichoce „Čakám ťa dole...“ odpovie keď na seba hodí aj posledný zbytok oblečenia, horko-ťažko ho na seba navliekajúc pod ním. „Nie počkaj...“schmatne ju za hábit. „Nechoď preč.....veľmi chcem aby si ostala...“ odpovie Snape zatvári sa utrápene. „Po tom čo sa stalo včera už bez teba nemôžem ostať...ani jednu malú chvíľu.......pretože...pretože už nechcem...“odpovie dúfajúc že ju presvedčí. Alica mu prejde rukou po tvári. „Ja viem, ale toto nie je rozumné“odpovie vážne. „ Obleč sa a príď dole“dopovie a odíde. On si len niečo šomre popod nos a vyberá zo skrine veci. Alica sa blížila do Kranwallskej siene na raňajky. Hradom sa niesla pokojná atmosféra nedeľného dňa doprevádzaná diskusiami o Snapeovom nečakanom víťazstve v súťaži. Po chvíli prišiel aj Snape aby sa najedol. Pokoj a hármóniu nedeľných raňajok prerušilo prudké otvorenie dverí do ktorých vbehol profesor Bailey. „ Kolegovia, kolegovia!“ kričal a prudko dýchal. „ Rýchlo poďte to by ste mali vidieť“ odpovedal so znepokojeným výrazom. „ Všetci študenti ostatnú tu!“ prehlásil náhle na to riaditeľ McSorelly. Všetci učitelia sa presunuli na štvrté poschodie. Na chodbe videli ležať telo študenta ktorý sa s neprítomným pohľadom zmietal v kŕčoch no po chvíli len tak ležal na zemi. „ Čo sa mu stalo?“ spýtala sa Olympia Greedová. „ Niekto....niekto ho zaklial?“ spýtala sa Alica a otočila sa na ostatných profesorov. „ To je možné, je však celkom možné aj to, že mu to urobila aj tá vec ktorá sa na hrade zdržuje“ odpovedal riaditeľ. Chlapec sa po chvíli nehýbal a s pootvorenými ústami hľadel do prázdna. Snape k nemu pristúpil a sklonil sa k nemu. „ To vyzerá ako Cruciatus“ ozval sa profesor Bailey keď videl na tele študenta otvorené rany zjavne po mučení. Snape na neho chvíľu hľadel. „Amotio suggestibilitas“ predniesol takmer nepočuteľne. V tej chvíli kliadba prestala pôsobiť a ubolený študent začal vnímať svoje okolie. „ Výborne Severus“ pochválil ho riaditeľ. „ Vezmem ho na ošetrovňu, postarám sa o neho“ ozval sa profesor Bailey, mávol prútikom a telo študenta sa vznieslo do vzduchu a nasledovalo ho do ošetrovne. „ Zašlo to príliš ďaleko...“ ozval sa riaditeľ a začal nervózne pochodovať po chodbe. „ Musíme zistiť kto mu to urobil“ pokračoval a hladil si svoje dlhé fúzy. „ Viem kto to urobil pán riaditeľ“ ozvala sa Alica. Snape na ňu pozeral pohľadom ktorý jej nahováral aby nepovedala niečo čo by neskôr mohla ľutovať. „ Kto?“ spýtal sa riaditeľ. „ James Alen pane, bol smrťožrút“ odpovedala rázne. Riaditeľ rovnako tak ako ostatní učitelia stáli s otvorenými ústami a nechápali o čom hovorí. „ Včera v noci sme na to s profesorom Snapeom prišli“ pokračovala. „ Pokúsil sa mi ublížiť keď sme vyšli z vašej pracovne, profesor Snape mi pomohol ochrániť sa pred ním a keď sme to zistili tak jednoducho zmizol“ vysvetlila. „ Je to pravda Severus?“ spýtal sa riaditeľ. „ Áno pane“ prikývol Snape. „ Myslíme si...že to bol on kto vypustil tú vec čo je na hrade“ doplnil Alicu. Riaditeľ šokovane stál. „ Už je to tu..ja som to tušil, tušil som že smrťožrúti sa len tak nevzdali, ale James... veď mi bol ako syn“ riaditeľ sa musel posadiť na najbližšiu lavičku. „ Nevieme čo to je..nemôžeme s tým bojovať“ pokrútil hlavou riaditeľ. „ Je to démon pane“ Alica si sadla vedľa neho. „ Démon?“ nechápavo pokrútil hlavou. „ Áno, James Alen ho zhmotnil iba náhodou, sám nevedel čo vypustí“ vysvetlila. „ Ako ho vypustil?“ nechápavo sa opýtal riaditeľ. „ Existuje jedna kniha...“ začala Alica. „ Pán riaditeľ teraz by sme mali hľadať spôsob ako to odtiaľto dostať preč“ Snape jej skočil do reči aby svoju vetu nedokončila. „ Viete ako to zastaviť slečna Tomarová?“ spýtal sa riaditeľ ktorý bol viditeľne v koncoch. „ Démon je tvor ktorý pozná autoritu. No rozkázať mu môžete len ak sa vás bojí, alebo ak mu za to niečo sľúbite len vtedy urobí čo od neho chcete“ vysvetlila. Jej výklad ostatní učitelia s úžasom počúvali keďže sami o démonoch nevedeli takmer nič.“ Zahnať ho môže čarodejník z ktorého pocíti autoritu“ dopovie. „ To ste vy Alica, nikto nemá väčšiu moc urobiť to“ odpovie jej riaditeľ a s pohľadom plným očakávania na ňu hľadí. „ Môžem..sa o to pokúsiť pane“ odpovie trochu nerozhodne Alica. Bez slova sa dvihne a odkráča. Snape za ňou nechápavo hľadí. Nasleduje ju. Po chvíli ju dobehne. „ Čo to malo znamenať? Môžem sa o to pokúsiť pane“ odcituje ju. „ No že sa môžem pokúsiť o to aby sa vrátil tam odkiaľ prišiel“ vysvetli „ Pozri ja viem že toho o démonoch vieš dosť ale naozaj si nemyslím že to je dobrý nápad, nie som v tomto tak vzdelaný ako ty ale dobre viem čo všetko sa ti môže stať ak sa s démonom stretneš “odpovie zachmúrene.“ Mne sa nič nestane“ odvkne Alica. „ Nie ? Nevidela si čo to robilo s O ´Neilovou?“ nechápavo pokrúti hlavou. „ Ty ma snáď chceš porovnávať so študentkou?“ vyprskne Alica. „ Nie ja iba hovorím že by si to nemala robiť“ odpovedá Snape.“ To sa mám iba nečinne prizerať? Severus je iba otázkou času kedy si vezme telo nejakého študenta, potom bude veľmi ťažké ho nájsť. Musíme čo najskôr zabrániť tomu aby sa to stalo“ odpovie. „ Súhlasím, ale nesúhlasím s tým aby si to urobila ty. Do čerta čo to nevidíš? Oni hľadajú niekoho kto ich toho zbaví aby si s tým oni sami nemuseli špiniť ruky a ohroziť svoj život. Využívajú ťa, som si absolútne istý že napríklad Bailey vie ako sa toho zbaviť, dokonca aj riaditeľ to vie!“ zvýši hlas. „ Sám som ho pred časom počul ako o tom hovoril a myslím že niečo skrýva, tá vec tu asi bola už dávno predtým než sme sem prišli a ako ty hovoríš že ju vypustil Alen. Riaditeľ o tom hovoril ako keby to už dôverne poznal a iba hľadajú niekoho kto ich toho zbaví pretože sami sa tomu boja postaviť“ pokračuje rozčúlene. „ To je iba tvoj názor“ odpovie odmerane Alica. „ Naozaj? Je zaujímavé že popri tvojom nadmieru vyvinutom vnímaní si si ešte nevšimla že ostatní učitelia ktorí tu učili už skôr a rovnako tak aj riaditeľ sa pred nami izolujú a niečo nám taja. Je zvláštne že si si nevšimla že títo ľudia sú zomknutí natoľko že nám nehodlajú povedať čo tá vec je a radšej sa tvária že nevedia o čo sa jedná a riskujú že to napadne študenta“ pokračuje nahnevane.“ Myslíš?“ spýta sa Alica. „ Komu podľa teba nedôverujú? „ spýtavo nadvihne obočie.“ Mne, tebe a Olympii Greedovej, učiteľom z Rokfortu“ odpovie s úplnou istotou v hlase. „ No myslím že hlavne mne a tebe. Riaditeľ rovnako tak ako aj ostatní sa tvária že nevedia čo sa stalo v tú noc keď Voldemort zmizol. Som si ale úplne istý tým že vedia o tom, že si tam bola ty aj ja a že my obaja máme prsty v tom že Temný pán je teraz veľmi slabý. To je dôvod prečo sme tu, pretože si myslia že ak by sa niečo stalo, ochránili by sme aj ich preto sme tu, preto sa nás držia. Preto za mnou McSorelly prišiel až domov aby mi ponúkol miesto učiteľa na tejto škole“ vysvetlil. „ Hmmm za mnou bol tiež...“ odpovie Alica. „Hlavne riaditeľ si to myslí pretože sa smrťožrútov bojí a drží nás tu aby bol chránený“ pokračuje. „ Nevie však že ja sám som smrťožrút“ odpovie so zlovestným úškrnom Snape. „ Kto vie ako zareaguje keď to zistí“ pokračuje pobavene. Po chvíli sa chodba zaplnila študentmi ktorí si ich obzerali. „ Poď“ zašepkala mu. Vošli do jej pracovne a zatvorili dvere. „ Vieš o tom, že ja som v tvojej pracovni ešte nikdy nebol?“ spýtal sa zatiaľ čo si prezeral vybavenie v miestnosti, množstvo kníh, množstvo čarodejníckych predmetov. „ Tu sa posaď“ ukázala na gauč zatiaľ čo sa hrabala v knižnici a niečo hľadala. Vybrala niekoľko kníh položila ich na stôl pred neho a posadila sa. „ Niečo ti ukážem, našla som to keď som listovala knihami ktoré tu boli keď som sem prišla“ ozvala sa a začala listovať knihou. Otvorila knihu na kapitole „ Dejiny Kranwallu“. „ Pozri sa, toto je zápis o démonovi Mefistofelovi ktorý sa na hrade usídlil pred vyše 800 rokmi“ ukázala mu knihu. Vzal ju a začal čítať:
„ V roku 1200 sa na Kranwallskom hrade udialo niekoľko nevysvetliteľných udalostí pri ktorých prišli o život traja študenti, dvaja učitelia a vtedajší riaditeľ Sir. Arthur Burns. Miestni obyvatelia Kranwallu uvádzali nevysvetliteľnú smrť dobytka, nepochopiteľné správanie niektorých ľudí ktorí boli následne vyhlásení za bláznov. Členovia senátu z ministerstva mágie priznali na škole prítomnosť démonických aktivít preto bol Kranwallský hrad v roku 1202 vypálený a nanovo postavený a posvätený o tri roky neskôr. Miestny obyvateľ Kranwallu, alchymista a mág Thomas San Deelen opísal prejavy démona ako nadprirodzenú silu ktorá pre svoju existenciu využívala telá živých ľudí a menila ich správanie a zmýšľanie. Démona ktorý v Kranwallskom hrade zabil šiestich ľudí a následne na to terorizoval okolité domy a statky nazval Mefistofel. Vo svojom diele Saducimus Demonici detailne rozpísal prejavy tohto démona:
„ Nemôžeme výjsť von, Mefistofel je všade. Celým Kranwallom sa nesie neznesiteľný hnilobný zápach, neustále nám uhýňa dobytok. Vzal si telá niekoľkých ľudí, ktoré zmenil na nepoznanie, množstvo ľudí zomrelo, niektorí sa zbláznili. Ľudia sa zo strachu pred ním radšej zamkli vo svojich domoch. Nemyslím, že prekonať drevené či kamenné prekážky bude pre neho zložité, mnoho ľudí posvätilo svoje domovy ,pôdu, aj svojich príbuzných aby ho od seba odohnali. Zdá sa že nič z toho nepomohlo. Mefistofel hýbe vecami, hádže predmetmi, kradne ľudom ich myseľ, mení ich myšlienky, krutým spôsobom zohavuje ich telá. Pri dôkladnom študovaní správania tohto tvora som došiel k názoru že Mefistofel využíva nadmieru mocnú deštruktívnu mágiu ktorá ho činí nezastaviteľným. Som si takmer istý že ho čosi spája s Kranwallským hradom. Po jeho zničení zmizol, no keď ho znovu postavili, Mefistofel sa znovu objavil. Nedokážem jasne vysvetliť ako mu čeliť, je lstivý a rafinovaný, premýšľa. Videl som jeho pôvodné telo. Takmer dva metre vysoké stvorenie s kopytami a rohami má červeno-hnedú farbu, výrazne veľké a mohutné telo posiate chlpmi a ostňami. Jeho tvar sa podobá ľudskej. Na chrbte má dve krídla ktorých rozpätie však nedokážem určiť. Zdržuje sa v okolí Kranwallského hradu, je možné vidieť ho na Skalnatom brale za hradom, myslím že práve tam sa zdržuje najčastejšie. Skutočnosť že som ho stretol a videl ho v jeho pôvodnej podobe ma pripravila o nohy a jedno oko, no ministerstvo s tým nič nerobí, dívajú sa na skazu ktorú sem tento temný tvor priniesol. Vedia že tu je, no v oficiálnom vyjadrení ktoré priniesli noviny som si prečítal že je Kranwallský hrad bezpečný. Je mi ľúto študentov ktorí v ňom búdu musieť zotrvať. Domnievam sa, že v tejto chvíli neexistuje spôsob ako ho zahubiť, nedokážem ani povedať ako sa sem dostal a kto ho privolal...
Snape zloží knihu a udivene na ňu hľadí.Okamžite si spomenul na neznámeho lietajúceho tvora ktorého videl pri Skalnatom brale. „ Ty si myslíš že je to pravdivé?“ spýta sa so záujmom. „ Myslím že áno“ odpovie Alica. „ Všetko to sedí nemyslíš?“ spýtavo na neho hľadí. „ Neviem, možno áno, ja takým veciam príliš neverím“ pokrúti hlavou Snape. „ Severus ten človek to napísal aby o tom ľudia vedeli,aby vedeli že tu niečo také je. Prečo by si niečo také vymýšľal?“ spýta sa. „ Mne je čudné už to, že sa tu vôbec takáto kniha nachádza, kto ju sem tak asi mohol dať?“ odporuje jej. „ Myslíš že riaditeľ o tom vie ? „ spýta sa Alica. „ Určite áno, počul som ako o tej veci hovorí ešte s niekým iným“ prikývol. „ Jedno je isté... hrad nie je bezpečný“ ozve sa opäť Alica a začne pochodovať dookola. „ Možno by sme mali odísť“ navrhne Snape. „ Čo? A kde?“ nechápavo krúti hlavou. „ Niekde kde budeš v bezpečí, navyše to že si tu už vedia aj smrťožrúti. Videla ťa Narcissa a ten incident keď sa ti v tvojej izbe pokúsil ublížiť Stoot sa môže veľmi rýchlo zopakovať“ odpovie jej. „ Dokážem....ho zahnať....aspoň myslím...“ reaguje no sama si svojou odpoveďou nie je istá. „ Verím že áno, ale aj tak by bolo lepšie odísť odtiaľ....“ pristúpi k nej. „ A čo sa smrťožrútov týka..nejako sa ubránim“ odpovie mu Alica. „ Aha nejako“ ozve sa ironicky Snape. „ Oni si myslia že som na ich strane, nemôžem im viac klamať Alica, nemalo by to žiaden význam pretože skôr či neskôr ťa aj tak budú chcieť zabiť. Navyše Bellatrix vie že im klamem, že nestojím na ich strane, vždy ma podozrievala“ vysvetlí jej. „ Niektori smrťožrúti chcú aby sa Temný pán vrátil a mňa sa pokúšajú zbaviť. Nemám u nich takú dôveru aby mi uverili ak by som im znovu klamal“ pokračuje. „ Nemusíš im klamať...“ Alica odstúpi a ruky si prekríži na prsiach. „ Ak budem musieť tak sa im postavím“ odpovie rázne a díva sa do steny. „ Ty nebudeš musieť“ odpovie Snape opäť k nej pristúpi a otočí ju k sebe. „ Ale Severus to predsa nemôžeš tak brať. Ja, ja sa dokážem brániť aj sama tak ma nechaj....“ ozve sa k nemu.“ Oceňujem tvoju podporu, ale musíš ma nechať aby som sa mohla brániť sama áno?“ nevinne na neho pozrie. Snape sa zachmúri na znak že nesúhlasí. „ Ja sa dokážem brániť“ Alica znovu zopakuje. „ Áno to veľmi dobre viem....ale nechcem aby si musela čeliť mučivému vplyvu smrťožrútov, povedal som ti že to do tvojho života nepatrí...nepatrí do neho strach ani obavy...“ vysvetlí jej. „ Musím ísť...“ skloní hlavu. „ Práve v tejto chvíli už mám doučovať, uvidíme sa na tom nezmyselnom večierku“ Snape to dopovie s trochu smutným výrazom. „ Ty si dávaj pozor...“ zašepká jej, ešte raz na ňu pozrie a odíde. Mieri do učebne elixírov kde sa medzitým už zoskupilo všetkých päť študentov ktorých sa to týka. „ Wilsonová čo vy tu robíte?“ spýtavo hľadí na študentku Melanie Wilsonovú keď otvára dvere do učebne. „ Napadlo ma pane,...či by som sa nemohla pridať“ prehovorila dívajúc sa na svoje topánky. „ Vy ale nepotrebujete doučovanie“ nedôverčivo na ňu hľadí. „ Ja viem, len som chcela..viete ja sa tu strašne nudím a napadlo ma že..“ nedokončila. „ Ušetrite ma toho Wilsonová..“ otrávene prekrúti očami len čo zistí že mu hodlá vysvetľovať všetky jej dôvody prečo je tu. „ Poďte dnu a niekam si sadnite“ pokračuje odmerane. „ Helye kde sedíte?! zvýši hlas na študenta Thomasa Heylea ktorý si sadol do poslednej lavice. „ Presuňte sa sem a dúfajte že niečo odpozeráte od iných“ dodá uštipačne a ukáže na prvú lavicu, pretože vie že Heyle nie je v elixíroch veľmi dobrý. „ Otvorte si knihy na strane 216, v dnešnej hodine sa pokúsite pripraviť Elixír tekutej radosti. Prípravu aj všetky potrebné suroviny máte vysvetlené v knihe, začnite robiť“ dodá znechutene pretože sa mu doučovať elixíry vôbec nechce. „ P-pán profesor“ ozve sa študentka Tifanny Jonesová. Vrhne na ňu spýtavý pohľad aby vysypala čo chce. „ Ja sa ospravedlňujem ale zabudla som si svoju učebnicu“ ozve sa študentka a čaká že Snape ju za to poriadne okríkne. „ Nad čím premýšľate slečna Jonesová,?Povedzte mi...“ zamrmle a hodí po nej jednu zo starých učebníc. Tiffany by chcela odpovedať niečo ako „nad vami..“ ale radšej si to nechá pre seba a pustí sa do prípravy.Po dvadsiatich minútach sa prejde po učebni a vidí že študentom sa elixír príliš nedarí. Každý sa díva do kotlíka alebo do zeme len aby nemusel čeliť Snapeovmu prenikavému pohľadu. Pozrie do kotlíka Tifanny Jonesovej. Sama svoj elixír pred chvíľou ochutnala a nemala pocit radosti, preto jej bolo jasné že niečo urobila zle. „ Čo vám tam chýba slečna Jonesová?“ spýta sa s rukami za chrbtom. Študentka pokýve hlavou na znak toho že nevie. „ Ja som to robila všetko podľa učebnice pane, neviem kde sa stala chyba“ odpovie a hľadí na svoje ruky. „ Naozaj?“ spýtavo hľadí. „ Prečítajte mi druhú vetu na strane 217“ prísne na ňu hľadí. V tej chvíli jej dôjde že na stranu 217 sa ani nedívala, sama nevedela prečo mala pocit že príprava končí na strane 216. „ Ehm, po pridaní všetkých potrebných surovín, je nutné očarovať elixír esenciou Železnej ruže“ posledné slová prečítala takmer nepočuteľné. „ Už viete čo ste urobili zle?“ Snape spýtavo hľadí dúfajúc že na to prišla sama. „ Áno pane“ odpovedala potichu a bola rada že ju za to nepotrestal čo ešte viac posílilo jej pozitívnu mienku o ňom. Vracal sa ku katedre keď sa pozastavil pri kotlíku Thomasa Heylea.
„ Tomu vy hovoríte elixír tekutej radosti?“ uštipačne sa spýtal. Mávol prútikom a tekutý obsah kotlíka sa vzniesol do vzduchu kde chvíľu levitoval. Snape prižmúril oči a díval sa na kúsky niečoho ktoré sa v elixíre nachádzali. „ To ste tam miesto drveného koreňa Mandragory nahádzali takéto veľké kusy?“ spýtavo dvihne obočie. Mávne prútikom a obsah elixíru sa vráti nazad do kotlíka. „ Bolo tam napísane kusy pane“ urazene sa ohradí Heyle. Snape pozrel na jeho učebnicu ktorá bola zatvorená. „ Ale čo, tak vy sa so mnou budete hádať?!“Snape zvýši hlas. Mávne prútikom a Heyleho učebnica mu okamžite priletí do ruky, otvorí ju na strane 216 a očami prejde niekoľko riadkov. „ Pán Heyle nespomínali ste že by ste mali problémy s čítaním ani s videním“ začne ironicky. Študent na neho vražedne zazerá. „ Nemám s tým problémy pane“zabučí . Snape jeho pohľad opätuje rovnako smrtiacim výrazom a hodí mu učebnicu pred nos. „ Nie? Tak mi prečítajte čo sa tam píše“ pokračuje nahnevane. Študent vezme učebnicu a číta. Po chvíli sa jeho urazený výraz zmení na zúfalý. „ No pred tým tam bolo že kúsky“ odpovie potichu keď si prečíta že to trebalo podrviť. „ Takže pán Heyle, máte nejaké problémy s čítaním alebo mi chcete tvrdiť že sa ten text nebodaj sám od seba mení?“ uštipačne sa spýtal. „ Nie pane“ odpovie študent so sklonenou hlavou. „ Wilsonová pomôžte mu, lebo tu budeme do rána“ mihne hlavou na študentku keď vidí že Heyle to robí úplne zle.
Keď skončil smeroval opäť za Alicou. Len čo chcel zaklopať na jej dvere, tie sa rázne otvorili a s príšerným jačaním z nich vybehla vystrašená Alica oblečená v slávnostných čiernych šatách na ramienka. Nielen že do neho narazila ale okamžite dvere zatvorila a zvierala kľučku akoby sa ich mal z druhej strany pokúšať niekto otvoriť. „ Čo ti je?“ nechápavo sa na ňu díval Snape. „ Niečo tam vletelo nejaký slizký..“ koktala. „ Čo tam vletelo?“ pokojne sa spýtal. „ Neviem začalo to na mňa bzučať a nevidela som to pretože som vybehla von“ vysúkala zo seba. Snape sa pobavene uškrnul. Už dávnejšie si všimol že Alica sa bojí motýľov a ktovie čoho iného ešte. „ No tak pusť...pozrieme sa...“ odpovedal pobavene. „ Čo? Nie, nie...počkáme kým tá vec odletí a tú izbu potom musíme spáliť...“ zdesene pokrúti hlavou. „ Ale no tak nepreháňaj“ odbije ju. „ Severus ja sa do tej izby už nevrátim“ pokrúti hlavou. „ A čo ak je to niečo odporné? Alebo nebezpečné?“ snaží sa ho presvedčiť aby dvere neotváral. „ Neboj sa...“ odpovie potichu Snape a otvorí dvere. Vkročil do izby a Alica ho krčiac sa za ním nasledovala. „ Nič nevidím“ otočí sa na ňu. „ Zaliezlo to tam“ ukáže k svojmu šatníku a naďalej sa pre istotu krčí pri zemi a premýšľa že všetky svoje veci v šatníku kde je tá vec bude musieť bezpodmienečne vyhodiť. Snape podíde k šatníku otvorí ho a rázom z neho vyletí veľká chlpatá potvora s krídlami a posadí sa na strop. Len čo sa tak stane Alica začne príšerne jačať a opäť vybehne von z izby. Snape sa len pobavene zaškerí a nasleduje ju. „ Prečo tak vyvádzaš? Veď je to obyčajný hmyz len trochu väčší “odpovie úplne pokojne. „Je to odporné! Ja sa tam už nevrátim“ odpovie a slzy má na krajíčku. „ Prestaň veď je to hmyz tak čoho sa bojíš?“ nechápavo pokrúti hlavou. „ Ja neviem toho ako to bzučí a je to celé také slizké a chlpaté..“ strasie ju. „ Potrebujem ísť na vzduch“ zdrvene sa oprie o stenu. „ Poď „vzal ju za ruku. Zacúvala. „ Neboj sa..“ ubezpečil ju. Nasledovala ho opäť do izby. Vošli a obrovský chlpatý hmyz sedel stále na strope izby. „ Cinis“ zašepkal Snape a svojím kúzlom premenil tohto tvora na popol. „ Už môžem plakať?“ spýta sa Alica mimoriadne prestrašene a s pocitom že sa tá odporná vec nachádza niekde na jej tele. „ Ty si blázon, ako sa môžeš báť niečoho takého..to teda nechápem“ pokrúti pobavene hlavou Snape. „ Už sa tam nevrátim“ pokrúti hlavou Alica mysliac na svoju izbu keď z nej výjde. „ Poď sa radšej najesť, myslím že už je tá slávnostná večera“ odpovie jej zachmúrene Snape keď zistí že je šesť hodín večer a podáva sa večera na jeho počesť, na počesť víťaza súťaže. O niekoľko minút sa ocitnú v Hlavnej sieni a akonáhle vstúpi Snape ozve sa príšerné dievčenské jačanie a tlieskanie. Snape sa s kyslým výrazom posadí a pustí sa do svojej večere. Alica na neho iba pobavene hľadí ale poobzerá si aj ostatných kolegov ktorí sa jej po tom čo jej Snape povedal zdajú byť nesmierne zaujímaví. Po večeri vystúpil riaditeľ ktorý však na sebe nedokázal skryť obavy z toho čo sa na škole stalo so študentom. „A teraž vážené dámy a páni dovoľte mi odovzdať túto pozornosť nášmu víťazovi“ začne riaditeľ a drží v ruke malú sochu s vyzubeným učiteľom v hábite ktorý sa na každého usmieva a vedľa neho sa nachádza sivý domáci škriatok. „Poprosim vás, profesor Snape aby ste prišli sem na pódium“ pokračuje riaditeľ. Snape sa neochotne dvihne a kráča k riaditeľovi za skandovania a jačania dievčat. „Toto vám právom patrí pán profesor“ odpovie riaditeľ a potrasie mu rukou. Odovzdá mu sochu aj škriatka. V tej chvíli sa dievčenské jačanie zintenzívni a na pódium k Snapeovi začnú lietať metly, makety kotlíkov, plyšové hračky, hábity a čarovné listy s odkazmi a s malou ružičkou na okraji. Snape vystrúha podivnú grimasu keď zbadá že na pódiu pred ním pristálo aj niekoľko nohavičiek a podprseniek. Okamžite sa na to prestane dívať zamumle slovo „Ďakujem“ a celý bledý odkráča dole k svojmu miestu. „ Ty ale vyzeráš...“ zasmeje sa Alica keď vidí že Snapea to celkom pekne vzalo. „ Cítim sa nepríjemne..“zamumle Snape a pozerá niekde na svoje kolená pod stôl. Okamžite sa rozbehne tanečná časť večierka a tanečný parket sa zaplní učiteľmi aj študentmi. „Nechcem tu byť...poď so mnou preč...“ zašepká Snape a chytí Alicu pod stolom za koleno. Alica iba stroho prikývne a postaví sa. „Ty ostaň tu!“ Snape zavrčí na škriatka ktorý sa už chystal že ide s nimi.Kráčajú pustou chodbou, čo najďalej od siene plnej zabávajúcich sa ľudí. Po chvíli pocítia neznesiteľný zápach. „ Fuj cítiš to?“ Alica si zapchá nos. „ Áno“prikývne suchopárne Snape. Pokračujú chodbou a zápach neustále silnie. Zahnú za roh a naskytne sa im príšerný pohľad. „ S-s....“ Alica sa snaží vysloviť Snapeove meno a preľaknutím ho zaťahá za plášť. Snape na to hľadí rovnako zhrozene ako ona. Naskytne sa im desivý pohľad na študenta visiaceho za ruky na stene vysoko nad zemou so sklonenou hlavou a zatvorenými očami. Na prvý pohľad vyzerá že je mŕtvy. „ I-i- idem pre riaditeľa“ vysúka zo seba Alica a beží do siene za riaditeľom aj ostatnými učiteľmi. Po chvíli sa vrátila aj s riaditeľom a ostatnými učiteľmi. Pri pohľade na študenta visiaceho na stene za ruky sa nikto nezmohol ani na slovo. Všetci sa na to iba zdesene pozerali. „ Kto mu to urobil?“ zúfalo zašepká riaditeľ. Nikto mu neodpovie. Nikto to nevie. Po chvíli sa na stene vedľa tela visiaceho študenta objaví veľký nápis. „ Iba ten, kto sa vyhýba tomu, nahliadnúť skutočnosti do očí, nechce vziať na vedomie, že smrť je najväčšie zlo života, že smrť som ja...“ každý z učiteľov si tento nápis prečíta. Alicu až strasie. Snape sa otočí na McSorrelyho. Prečo mu tento nápis tak veľmi pripomína fakt že riaditeľ nechce vidieť pravdu o tom, že Temný pán nezomrel? Lepšie je mu žiť v ilúzii?Chvíľu mu to pripadá ako keby bol tento odkaz venovaný práve McSorrelymu. Alica zťažka prehltne a priblíži sa k visiacemu študentovi. „ Vingardium Leviosa“ zašepká a znesie jeho telo na zem. Okamžite sa okolo neho zbehnú všetci učitelia. Alica si k nemu kľakne. Vidí že jeho telo je akosi podivne skrútené, jeho ruky aj nohy v neprirodzenej polohe ako keby ich mal zlomené. Dotkne sa ho. Cíti že jeho kostí sú polámané na márne kúsky. „ Je ako handrová bábka“ odpovie potichu. „ Ako keby ho..niečo chytilo a vyžmýkalo ako handru“ pokračuje a hľadí na riaditeľa. „ Pozrite sa, jeho kosti sú...ako keby ich ani nemal..“ šokovane pokrúti hlavou. Postaví sa. „ To urobil ten tvor...ten ten démon“ riaditeľ sa chytí za hlavu. „ Nie pane“ odpovie Alica. „ Ako že nie ?“ riaditeľ nechápavo zvraští obočie. „ Démoni nevedia písať pán riaditeľ, to bol...ten ktorého meno nesmieme vysloviť“ odpovie úplne potichu Alica. „ Prestaňte! To sú hlúposti. On je mŕtvy,musel to byť niektorý smrťožrút“ podráždene vykríkne riaditeľ. Chvíľu na seba učitelia iba nemo zazerajú a väčšine z nich je jasné že Alica má pravdu a naozaj to urobil Voldemort aj keď o tejto možnosti riaditeľ nechce ani počuť.“ Nie je mŕtvy pane, on prežil neodpustiteľnú kliadbu a potom..“ nedokončí. „ Prestaňte s tým! „ okríkne ju nahnevane riaditeľ. Snape na neho iba podozrievavo hľadí, nikdy nevidel aby bol takto rozčúlený. „ On zomrel, povedalo to tak ministerstvo tak to tak aj bude!“ dodal rázne. Otočil sa a odišiel. Nasledovalo ho niekoľko učiteľov. „ Alica si si istá tým čo hovoríš?“ozve sa Olympia Greedová. „ Áno“ prikývne Alica. „ Nezomrel, aj Severus to videl“ ukáže na Snapea. Ten sa iba otočil a odišiel do svojej pracovne. Ešte v ten večer sa na škole roznieslo všetko o smrti študenta aj keď sa to učitelia pokúšali uchovať v tajnosti. Medzi študentmi zavládol strach a nepokoj. Množili sa slová o tom že Temný pán nikdy nezomrel a ministerstvo klame a zastiera pravdu. Takisto študenti nevedeli čo sa stalo s Jamesom Alenom, kde je , nikto im neposkytol žiadne vysvetlenie toho prečo odrazu zmizol. Hodiny transfigurácie boli dočasne pozastavené kým si škola nenájde nového učiteľa.