Anjel skazy
Koncom 17.storočia stál v jednej dedine kaštieľ. Bol obrovský a krásny, proste taký, aké boli kaštiele v tom období. V ňom sa oženil jeho majiteľ - Matej so sedliackou dievčinou Annou. Svadba bola prekrásna, tak ako sa patrilo. Ibaže Lucia, matka Mateja, bola proti tejto svadbe, pretože pohŕdala poddanými a z celej duše ich nenávidela. Bolo to tak preto, lebo sa v minulosti zamilovala do jedného sedliaka, ale on ju nechcel, pretože už bol šťastne oženený. Láske sa však rozkázať nedá. No aj tak to nezmenilo postoj Lucii k Anne. Stále ju nenávidela. Rozhodla sa teda, že pôjde do väznice navštíviť bosorku, ktorú mali o pár dní upáliť. Lucia jej prikázala, aby Annu prekliala za sľub, že bosorku neupália. Bosorka ju poslúchla, veď chcela žiť a Annu prekliala. Lucia jej ani len nepoďakovala a hrdo, ako vždy odišla. Lucia však svoj sľub nedodržala a dva dni po zoslaní kliatby na Annu, bosorku upálili. Dokonca sa tam prišla Lucia osobne aj pozrieť! V poslednej chvíli, keď bosorku spaľovali neznesiteľné pekelné plamene však stihla vyriecť.
"Nech ťa anjel skazy priťahuje a potom sa budeš topiť vo vlastnom žiali!" Lucia sa nad tým iba zasmiala, mávla rukou a odišla, hoci sa cítila trochu neisto. Ale keďže na Annu ešte kliatba nereagovala, myslela si, že bosorka čarovať nevie. Lucia teda ďalej žila v nenávisti k sedliakom a robila Anne stále napriek. Keď jej Matej a Anna oznámili, že čakajú dieťa, skoro Annu zabila. Z čírej nenávisti ju bodla nožom do brucha. Anna skoro vykrvácala, no to sa našťastie nestalo. Prišla však o svoje dieťa. Anna je však dobrý človek a tak Lucii odpustila. O pár rokov neskôr prišiel do kaštieľa nádherný muž, zahalený tajomstvom a Lucia sa doňho zamilovala. No on si ju nevšímal a to Lucii robilo starosti. Muž mal však záujem o Annu a dával jej to najavo. Posielal jej kvety, dary, drahokamy, no Anna si ho nevšímala, pretože manžela už mala a milovala ho nadovšetko. A okrem toho čakala s Matejom ďalšie dieťa, takže na iných mužov nechcela ani pomyslieť. Sklamaný muž sa teda obrátil na svoju druhú možnosť. Na Luciu. Hoci bol od nej oveľa mladší. Jej to však nevadilo. Vyzeralo to, že sa do nej zaľúbil. O pol roka neskôr mali svadbu a o rok sa im narodila krásna dcéra - Amália. Bola nádherná - mala bielučkú pokožku a zelené mačacie oči. Spolu sa im žilo výborne, pretože sa Matej a Anna presťahovali do svojho vlastného kaštieľa aj s deťmi, ktoré sa im narodili. Každý si šuškal o vekovom rozdiele medzi Luciou a jej mužom. Obidvaja si to však nevšímali, pretože sa pri ňom Lucia cítila veľmi mladá. Keď mala Amália pätnásť, odhalil jej otec svoje tajomstvo. Pred Luciou sa mu objavili na chrbte čierne krídla a roztvorili sa. Úplne mu stmavli oči. Boli ako bezsenná noc.
"Bola si zlá a aj teraz si... Tvoje srdce nemá v sebe ani kúsok ľudskosti!" Riekol anjel hrubým hlasom bez citu. Potom schytil Amáliu do náručia a vyletel s ňou von z okna. "Nie! Moje dieťa! Nechaj ju!" Kričala Lucia a snažila sa ho chytiť. Bolo však už neskoro. Boli už ďaleko preč. Lucia si povedala, že žartujú a tak presedela pri okne celý týždeň. Už nikdy sa však nevrátili. Lucia sa nakoniec išla zblázniť od žiaľu. Stále len plakala a plakala, až sa nakoniec topila vo vlastných slzách a vtedy si spomenula na kliatbu bosorky – jej muž bol anjel, anjel skazy. No na to už bolo neskoro... Celý kaštieľ bol zaplavený jej slzami a ona sa začala topiť a pomaly, bolestne umierať, pretože nevedela plávať. Keď sa jej hlava ponorila pod vodu stihla si pomyslieť iba na jednu vec. Ľúbim ťa, Amália! Pomyslela si a potom posledný krát vydýchla. A bolo po jej kyslíku. Pľúca sa jej naplnili slzami a ona sa udusila. A takto sa Lucia utopila vo vlastnom žiali.