Klamstvo
Buchot... pohyb... šuchot a vzlyky. Už je to niekoľko rokov ako sú tri malé dievčatá uväznené, netušiac kde a netušiac prečo. Ešte ako malé ich zobrali od rodičov a umiestnili do tejto tmavej komory. Bez slnka, bez svetla, bez nároku na hru. Jediné čo mali boli oni a strach a nádej. Nádej... To jediné im zostávalo. Mohli len dúfať, že vždy keď sa otvorí malý otvor na dverách, cez ktorý im dávali potraviny, že pustia do ich životov aj nejaký svetlý bod, niečo čoho by sa mohli chytiť, niečo vďaka čomu by mohli veriť, že nastane nový začiatok. Práve táto ich viera ich držala pri živote, žili pre nový začiatok, pre niečo čo sa mohlo stať. Amelie, Sonya a Maya teraz schúlené v najteplejšom kútiku chladnej miestnosti jedli studené jedlo a snívali raz o tom, že odletia ako vypustené biele holuby... Dúfali v slobodu...
***
Päsť udrela do stola. „Musia už odísť!“ Ženský hlas sa niesol po celom dome, počuli ho aj dievčatá. Nevenovali tomu nijakú pozornosť. V poslednom čase bola téma: ich odchod, veľmi často. Bolo im to viac-menej jedno. Títo ľudia ich nepustia z dohľadu či už budú tu, alebo niekde inde. „Nikam nepôjdu, ešte nie sú pripravené na normálny svet.“ Zrazu všetky spozorneli. Najstaršia chytila obe sestry za ruky a pokynula hlavou ku medzierke pod dverami. Pohli sa smerom k štrbinke a počúvali. Muž sa prechádzal hore dolu po miestnosti a niečím hrkal, asi kľúčmi. Pri každom šuchote sa všetky mykli. „Sú pripravené! Spravíme to ako som povedala, sú moje, taká bola dohoda.“ Asi mu niečo spravila, lebo už neprotestoval. „Zajtra odchádza najstaršia na Natyrn. Prišiel jej list. Ostatné si budú musieť počkať. Do myšlienok jej vložíme, že má šťastnú rodinu, že tamtie dve sú jej sestry, ktoré sú od nej mladšie a stále čakajú, že ju zoberú na nejakú školu. Bude sa volať Sonya... Sonya Delinne...“ Viac nechceli počuť. Odsunuli sa od dverí a obe najmladšie objali tú najstaršiu. Keď sem prišli vôbec sa nepoznali, netušili kto sa ako volá. No teraz, po rokoch strávených spolu, si nevedia predstaviť, žeby niektorá z nich odišla... Je to niečo, na čo nechcú myslieť. Dvere sa otvorili a ich oslepilo svetlo. Vedeli čo príde. Chytili ju ešte pevnejšie a všetky na toho muža hľadeli so strachom. „Rozlúčte sa s priateľkou.“ Uškrnul sa a vytrhol im ju z objatia. Chceli kričať, no za tie roky sa naučili byť ticho. Nič nezmohli, ruky im ochabli a pritúlili sa k sebe. Mali len seba. Jediné, čo zbadali bol namyslený pohľad tej ženy, keď chytala za ruku vydesenú Sonyu.
***
Ubehli štyri roky od odchodu Sonye. Maya a Amelie o nej nič nevedeli, nemali potuchy ako sa má. Vedeli len, že majú 15 rokov a presne v tomto roku odišla Sonya. Každý boží deň čakali na otvorenie dverí a kruté a tvrdé ruky muža, ktorý ich pripravil o Sonyu. Dvere sa otvorili, zadržali dych. Držali sa za ruky... veľmi silno... ich neoddelia... budú spolu... Muž ich vzal obe za ruky a ťahal ich cez druhú miestnosť. Museli žmúriť aby, niečo videli. Takmer celý život boli v tme a teraz videli hneď svetlo. Je to šok a snažili sa aby neoslepli. Zaviedol ich do nejakej bielej miestnosti, mali si sadnúť na posteľ. Sadli si. Mali si obliecť biele košele, čo boli na posteli. Obliekli si ich. Čakali v tej bielej miestnosti akoby na smrť. Prišla tá žena a vzala ich do inej izby. Bola pekná, naozaj pekná. Svetlozelené steny, skrine zo svetlého dreva, luster s kvetmi. Obzerali sa s otvorenými ústami. Žena ich posadila na posteľ. Kľakla si pred ne a jednu ruku položila na hlavu Mayi a jednu na hlavu Amelie. Chceli sa uhnúť, no tá ruka ich ťahala naspäť. Cítili, že strácajú myšlienky. Že zabúdajú na tmavú miestnosť, na ten chlad... na strach... na ľútosť... na bolesť... nahrádza to láska, šťastie. Žena sa na obe dievčatá usmiala a oni jej úsmev opätovali. Už neboli len Maya a Amelie, dievčatá bez mena, bez života, bez rodiny. Boli to Maya, Amelie a Sonya Delinne, sestry s krásnym detstvom a šťastnou rodinou.