Zlý osud (1.časť)
Tam kde sa to všetko začalo...
Talisha stála ako skamenená vo dverách svojej spálne a pozerala sa na nahé telá svojej sestry a svojho manžela. Niečo ju muselo prezradiť, lebo zrazu sa zastavili vo svojej ´práci´ a pozreli sa smerom ku dverám. Saraya rýchlo vyskočila z dverí, obliekla sa a celá červená v tvári sa pozrela na sestru, ktorej stekali slzy po bledých lícach.
„Tali...“ Začala, ale Talisha zdvihla ruku aby ju umlčala. Zhlboka sa nadýchla a pozrela sa do očí svojej sestry.
„Ako si mohla?“ Dostala zo seba nakoniec. Hlas mala chrapľavý, ale pevný. Utrela si slzu rukou a chcela pokračovať, no slová akoby sa jej zasekli v hrdle.
„Zmizni!“ Povedala nakoniec. Sarayi vyhŕkli slzy z očí a pokúsila sa ju objať, ale Talisha ju odstrčila. „Tali nechcela som...“ Hlesla.
„Naozaj...“ Slzy jej tiekli prúdom po lícach. Talisha zdvihla ruku a z celej sily dala svojej sestre facku. Sarayna hlava sa hodila na pravú stranu a na líci jej zostal červený fľak.
„Vypadni...“ Vyslovila to slovo nahlas a zreteľne. Saraya sa posledný krát podívala na Williama už oblečeného na konci izby a potom na Talishu.
„Prepáč,“ bolo jej posledné slovo kým nevyšla z dverí a už viac sa nevrátila....
O tri mesiace neskôr...
Saraya stála v muklovskej lekárni a potichu sa pýtala na tehotenský test.
„Madam,“ oslovila ju už po 3 krát predavačka. „Žiadny test nie je stopercentný, ale na 99.5 percent sú skoro všetky.“
Ubezpečila ju a do ruky jej strčila jeden z testov. Saraya bola vždy krásna žena, no teraz vyzerala o dvadsať rokov staršia. Pod očami mala čierne kruhy a otrhané šaty. Bývala v malom mestečku na vidieku, kde žila sama okrem jednej starej čarodejnice, ktorú spoznala na ceste. Sar nikdy nemala priateľov, ale starena jej vynahradila aj sestru, ktorú stratila kvôli svojej veľkej chybe. Saraya zaplatila za test, zabočila za tmavú uličku kadiaľ nechodia žiadny ľudia a premiestnila sa domov. Greta sedela v kuchyni a prútikom miešala hrniec, vedľa nej sa krájal chlieb a mäso.
„Máš?“ Spýtala sa jej hneď ako začula hlasné puknutie za sebou. Saraya klesla na stoličku a pred seba postavila test.
„Načo čakáš?“ Zhúkla na ňu Greta. Sar sa na ňu zamračila, no poslúchla ju. Postavila sa a zabuchla za sebou dvere do kúpeľne. Po piatich minútach z tade vyšla, na tvári mala prázdny výraz a hľadela na Gretu neprítomnými očami.
„Dieťa...“ Šepla Greta, rozbehla sa za Sar a objala ju. Saraya privrela oči a cez viečka sa jej prelial vodopád sĺz. Ruky si položila na brucho a hlavu si oprela o plece Grety.
„Bude to chlapec.“ Povedala nakoniec a sadla si na starú drevenú stoličku.
„A bude taký krásny ako jeho ...otec.“ Slovo otec vyslovila neisto no s veľkou láskou.
Saraya pomaly schádzala po schodoch, keď sa jej zrazu zatočila hlava a skotúľala sa z celého schodiska až na zem. Greta zdesene pribehla do haly, keď začula ten hluk a skoro omdlela od strachu, keď zbadala Sarayu nehybne ležiacu pod schodiskom. Pribehla ku nej a kúzlom ju odniesla do postele a chytila Sarayu za ruku. Keď sa prebudila a zistila, že si necíti dolnú časť tela, zhrozene sa pozrela na Gretinu tvár a hneď jej bolo všetko jasné.
„Nie!“ Zvreskla na ňu.
„Musíš ho zachrániť! Ja mám už život za sebou! Musíš to spraviť!“ Okríkla ju Saraya, keď sa posadila na posteľ a odhrnula si spotené vlasy z čela. Greta si zahryzla do spodnej pery no poslúchla. Keďže Greta kedysi pracovala v nemocničnom krídle vo vzdialenej škole na východnom pobreží Japonska, vedela postupovať pri pôrode no bála sa o život svojej „dcéry“ ako ju vždy nazývala. Saraya odpadla a zobudila sa po dvoch hodinách. Dieťa bolo ešte stále v nej. Chytila Gretinu ruku, ktorá jej utierala pot z čela.
„Musíš ho zachrániť! Musíš zachrániť to dieťa!“ Zašepkala Saraya. Starene vyhŕkli slzy, lebo Sar ju vlastne žiadala, aby obetovala jej život za život toho malého.
„Musíš...“ Šepla a pustila jej ruku. Greta sa zhlboka nadýchla a pokračovala v pôrode. Vedela že toto je posledná chvíľa čo strávi so svojou „dcérou“ no aj tak chce spraviť všetko pre to, aby ju a aj jej syna udržala pri živote. Po pár hodinách neustáleho tlačenia a kriku sa ozval detský plač. Bol to chlapec. Malý chlapček s ružovými líčkami. Greta ho pomocou mágie umyla a uložila spať. Ale ďalej sa starala o Sar.
„Je to chlapec dieťa moje...“ povedala jej.
„Jory... Jory William Essaly.“ Usmiala sa cez slzy, ktoré jej vyhŕkli. Udychčane sa pozrela na dieťa, ktoré sa vznášalo vedľa postele.
„Je celý po otcovi.“ Posledné slová, ktoré vyslovila zneli ako vánok.
„Greta postaraj sa mi o syna. V zásuvke mám pre neho list. Daj mu ho hneď ako dovŕši štrnásty vek života. Miluj ho ako vlastného, daj mu to čo som ja stratila. Ale nezabudni že ja som jeho matka.“ Dodala a zatvorila oči. V momente ako sa pred jej očami prehnal obraz Williama sa jej srdce zastavilo a Saraya umrela s úsmevom na tvári.
„Spi dieťa“ zašepkala Greta a vtisla jej bozk na spotené a chladné čelo.
O štrnásť rokov neskôr...
Jory sa prevalil na bok keď ho zrazu osvietilo svetlo.
„Vstávaj spachtoš, je 12 hodín!“ Zvolala na neho Greta a vyťahala ho za obe uši.
„Všetko najlepšie ku tvojim štrnástim narodeninám.“ povedala a pobozkala ho na čelo.
„Bože, nemohla si mi to povedať včera, že sa ma chystáš prepadnúť? Mohol som sa pripraviť.“ Zašomral Jory, no aj napriek tomu sa na Gretu usmial. Greta sa nepresvedčivo usmiala, vedela že tento okamih príde ale nechcela aby to bolo už teraz. Sadla si na kraj jeho postele a chytila ho za ruku. Z oka jej vypadla slza, ktorú sa snažila zadržiavať už od včerajška.
„Jory... Tvoja mama mi dala list pred tým ako zomrela.“ Sledovala pozorne jeho reakciu a keď zbadala ako sa jeho tvárou mihla bolesť, pevnejšie mu stisla ruku.
„Povedala, že ti ho mám dať, keď dovŕšiš štrnásty vek svojho života.“ Greta potiahla nosom a pohladila Joryho po tvári.
„Nečítala som ho.“ Dodala a vytiahla z vrecka malú bielu obálku. Jory ju zobral do roztrasených rúk, pozrel sa na Gretu, ktorá len mlčky prikývla a otvoril ju.
„...Milý Jory,
keď som bola mladšia, zamilovala som sa do jedného mladého muža. Volal sa William a bol to ten najlepší človek na celom svete, no patril inej. Patril mojej sestre. Veľmi som ho milovala, tak som ho zviedla. Moja sestra nás našla a vyhnala ma z domu. Nevedela som, že som otehotnela. To som zistila až po 3 mesiacoch, ako som spoznala Gretu. Mrzí ma, že som nebola pri tebe keď si spravil svoje prvé kroky, ale som presvedčená že Greta ti bola skvelou matkou, matkou ktorou som ja byť nemohla. Milovala som tvojho otca, ale to čo som spravila bolo odo mňa veľmi podlé, ranila som tých, ktorý ma milovali a ublížila som tým, ktorý sa mi nikdy neotočili chrbtom. Pochop ma a neodcudzuj. Keby som sa nebola zamilovala do manžela svojej sestry, nikdy by sa mi nenarodil taký krásny chlapec ako si ty. Aj keď som nemala to šťastie, aby som ťa mohla zbadať, viem že sa veľmi podobáš na otca a dúfam že máš niečo aj z mojej najstaršej neterky, s ktorou sme sa bohužiaľ nemali radi. Volala sa Dajanath a bolo to veľmi inteligentné dievča, no bohužiaľ tiež zomrela. Môj krásny malý Jory. Si ešte taký mladý, ale ja chcem aby si spoznal svoju rodinu a zistil, že oni sú úžasní. Majú radi každého aj toho kto si to nezaslúži. Rodina Naraine býva pri Noringthanskej akadémií, čo bola čarodejnícka škola do ktorej som kedysi chodila. Chcem od teba, aby si tam prišiel, našiel svoju rodinu a býval s nimi. Viem, že od teba žiadam veľa. Viem, že od teba chcem aby si opustil Gretu. No Greta je už stará a tak jej dopraj odpočinok, ktorý si zaslúži. Nezabudni, že ťa milujem a som na teba hrdá nech už sa rozhodneš akokoľvek. V tejto obálke je ešte jeden list. Keď nájdeš moju sestru, odovzdaj jej ho a povedz jej, že ma to veľmi mrzí. Ona to pochopí. Nikto nie je viac chápavejší ako moja Shaly. Musíš nájsť svoju rodinu.
S hlbokou láskou tvoja mama Saraya.
P.S: Si démon. Grete som to nepovedala ,myslela som si že je to naša osobná vec, ale si démon po svojom otcovi a matke. Tvoje celé meno je Jory William Naraine. Mrzí ma čo som ti spôsobila ...“
Jory hľadel na list a pri poslednej vete bol odtlačok Sarayiných pier. Dotkol sa ich prstom a z oka mu vypadla slza. Konečne pravda, konečne vie kto je. Je démon má rodinu niekde v Londýne alebo kde. Musí ich nájsť, musí ich nájsť lebo to je jediná vec čo môže spraviť pre svoju milovanú matku ktorú nemal možnosť spoznať.
„Greta...“ začal váhavým hlasom. „Mama...“ nadýchol sa, bolo pre neho ťažké vyslovovať jej meno. „Mama chce, aby som išiel hľadať svoju rodinu a ostal bývať u nich.“ Pozeral sa jej do očí a čakal na jej reakciu, tvárou sa jej striedala bolesť a úsmevom.
„Ja viem zlatko.“ Povedala nežne a rukou ho pohladila po tvári.
„Pobalím ti veci.“ Usmiala sa cez slzy a pobozkala ho na čelo. Jory len sedel na posteli a hľadel na odtlačok matkiných pier na pergamene . Potom sa pozrel na jej fotku kde stojí usmiata s Gretou po boku a jednou rukou si drží veľké brucho. Zobral fotku z nočného stolíka priložil si ju ku srdcu a potom ju vložil do otvoreného a už skoro naplneného kufra, ktorý mu chystala Greta. Postavil sa a obliekol si tričko a nohavice. Greta tam len stála a v ruke držala jeho pyžamo. Podišiel ku nej chytil ju za obe líca a povedal.
„Nikdy na teba nezabudnem, bola si mi matkou aj najlepšou priateľkou. Ľúbim ťa, zbohom.“ Pobozkal ju na čelo, zatvoril kufor a zniesol ho dole schodmi. Má štrnásť rokov a až teraz sa dozvedel celú pravdu. Opúšťa jediného človeka, ktorého pokladal za svoju rodinu, kvôli rodine jeho matky. Vo vchodových dverách sa otočil a pozrel sa na uplakanú Gretu. Usmial sa a zakýval jej. List ešte stále držal v ruke, neskôr ho dá do kufra. Prútik ležal niekde v bočnom vrecku kufra aj s jeho rodným listom. Mal všetko.
„Tvoja matka bola dobrá žena.“ Zvolala na neho Greta od dverí. „Nikdy na ňu nezabudni.“ „Nezabudnem...“ Riekol a zatvoril dvere svojej minulosti, aby mohol otvoriť dvere budúcnosti, ktorá vedie do hradu Noringhtan.