Nenechaj ma odísť iba kvôli tomu, že tu viac nie som
Zástup žlto-oranžových stromov mi ukazoval cestu. Po jednej strane sa nachádzala vodná nádrž a po tej druhej les, ktorý čaká až nastane jeho chvíľa a on opadne. Stiahol som nohu z plynu. Zložil som ľavú ruku z volantu a prehrabol si ňou vlasy. Stiahnuté okienko mi do tváre vialo stále viac čerstvého vzduchu. Auto šlo relatívne pomaly, no i napriek tomu som mal pocit, že zastaviť ho bude veľmi ťažké. Čo urobím až tam prídem? Budem mať odvahu vyjsť z auta? Na moment som zatvoril oči. Vybavila sa mi jej tvár. Úsmev, ktorým si podmanila moje srdce, dotyky, ktorými ma zahŕňala. Jej žiarivé modré oči ma prenasledovali v snoch. Neboli to nočné mory, lež nesplnená predstava. Iba vysnívaná ilúzia, ktorú už nebudem mať možnosť uskutočniť. Otvoril som oči. Sklamane som si uvedomil, že môj Chevrolet stále brázdi cestu. Stále sú tu tie stromy, tá atmosféra, ktorá mi podlamuje nohy. Tá krásne pozitívna, no zároveň deprimujúca príroda, ma i naďalej obklopuje. Vzdychol som si, ľavú ruku som znovu spustil z volantu a lakťom som sa oprel o rám dverí. Spomalil som na päťdesiat kilometrov v hodine. Vodná nádrž zmizla z môjho zorného poľa. Nahradil ju les, ešte viac odhodlaný provokovať ma. Pridal som nohou nepatrne trochu plynu, aby sa auto znovu rozbehlo a nezastalo na mieste. Chcem tam prísť? Som pripravený na ten pohľad? Minul som akúsi tabuľu. Jazdieval som sem mnohokrát, nemusel som sa otočiť a prečítať si čo na nej bolo napísane. Šiel som ďalej, priemernou rýchlosťou.
Autorádio zapraskalo. Surovo som doňho udrel, čo bol jasný povel k tomu, aby ma konečne prestalo hnevať. Priškrtené zvuky, prestali opúšťať reproduktory a ja som sa ukľudnil. Aspoň trochu. Túžba rozkopať toto blbé auto vo mne stále prevládala. No zakryl som ju omnoho silnejším želaním. Zamyslel som sa. Koho, želanie to vlastne bolo? Moje, alebo tej príšery, ktorá vo mne vrieska? Jedna moja časť sa chcela otočiť a upaľovať najvyššou možnou rýchlosťou späť. No akási druhá, nanešťastie silnejšia polovička, chcela navštíviť to miesto. Ale čo to so mnou potom urobí? Dokážem sa pozbierať natoľko, aby som, až to miesto zazriem, neskolaboval? Aby som sa nezosypal ako kocka ľadu vystavená priamemu slnku? Nevedel som. No musel som vidieť miesto, kam sa tak rada vracala. Odbočil som doľava, z asfaltky na neudržiavanú prašnú cestu. Moja čerstvo umytá hnedá Impala sa behom sekundy premení na niečo neidentifikovateľné. Bolo mi to jedno. Ďalšia práca, ktorá ma udrží a nedovolí mi myšlienkami zabehnúť k tej udalosti, je vítaná. Úsek vedúci od tej hlavnej cesty až k tomu miestu som mal takmer za sebou. Dovolil som Impale nech sa vlečie rýchlosťou dvadsať kilometrov za hodinu. Užíval som si jazdu? Nie. Snažil som sa o to, aby moja psychická stránka, bola pripravená, obrnená, čo najlepšie. Dalo by sa povedať, že som to odďaľoval. Moje auto mizlo za poslednou zákrutou.
Jesenný les sa rozširoval a ukázal mi to, čo tak starostlivo ukrýval. Už je neskoro na návrat. Je neskoro, zmeniť sa to už nedá. Dvojtvárny zmysel tej vety ma rozrušil. Moje oči sa zaliali slzami skôr, než som zbadal ten dom. Srdce sa mi stiahlo a obmedzilo jednotlivé údery. Bol som mu vďačný. Ticho panujúce v lese ma pripravilo o slová. Nechcel som nič povedať. Nevedel som čo. Nemal som potuchy, prečo som sa tak týral. No horšie, ako to bolo doteraz, to byť nemôže. Táto veta ma uisťovala a zároveň klamala. Pravda bola, že som sa chcel cítiť mizerne. Pretože dôvod, ktorý ma robil šťastným, sa vyparil. Zmizol a nikdy viac sa nevráti. Zastavil som. Dupol som na brzdu, aj napriek tomu, že auto už neprodukovalo žiadnu aktivitu. Zostal som sedieť v aute s pohľadom zabodnutým do toho starého domu. Červené dvere, ktoré bili do očí, ma vždy rozveselili. Absolútne neladili s ostatným. Zakaždým, keď som v nich videl to usmievavé, veselé dievča, ktoré tie dvere tak nelogicky namaľovalo, mnou prebehol pocit celkového šťastia. Vtedy som cítil, že som kompletný. Nič na svete mi nechýbalo, mal som všetko. A teraz, keď už nie je nikto kto by ma radostne privítal, sedím v aute. Spomínam. Presne na to som prišiel. No tá vreštiaca beštia chcela niečo viac. Prinútila ma vystúpiť. Na chladnom vzduchu som sa otriasol. Cez tenkú bundu mi do tela prúdil neželaný chlad. Ostatne, bolo mi to jedno. Nezáležalo mi na tom, či sa budem cítiť pohodlne, alebo či mi bude teplo. Každá jedna bunka môjho tela chcela prekročiť prah toho domu. Jeden váhavý krok nasledoval ďalší. Jedna nesúhlasná myšlienka sprevádzala druhú. Nenačiahol som sa za kľučkou. Jednoducho som s ľahkosťou udrel do dverí. Tie sa automaticky otvorili. Nikdy nezamykala. V okolí nebol nikto kto by sa namáhal vojsť dnu a niečo si neprávom vziať. Nechávala otvorené.
Zotrel som si slzu stekajúcu po líci. Besniaca príšera prestala kričať. Načisto sa zo mňa vyparila. Ostal som sám so svojím pocitom prázdnoty. Smútok mi zalial srdce pri pohľade na každú jednu vec, ktorá bola v dome. Veľký bledý gauč v stredu miestnosti, špinavý kozub v rohu obývačky, pero položené na liste papierov. To všetko mi ju pripomínalo. Videl som, ako sa nadšene prechádza pomedzi stoličky v jedálni, ako sa smeje na niečom v televízii, ako sa mračí na hrniec na stole. To bola ona. Všetky tieto maličkosti, situácie v ktorých som ju tak často vídal, sa mi vynárali v hlave. Napádali moju, už dosť chorú, myseľ. Donútili ma žialiť ešte viac. Bolesť zo straty, z toho, že už ju nikdy neuvidím v týchto domácich činnostiach, ma prinútila pokľaknúť. Zviezol som sa v zármutku na zelený koberec, ktorý tak neznášala a naplno som sa oddal svojej bolesti. Prečo? Otázka tak fádna. Klišé. Deja vú. Dva krát v živote som si túto otázku položil v súvislosti so smrťou. Ani raz som však na ňu nenašiel odpoveď. A predsa ma napadá stále častejšie. Aj tak mi zaplavuje myseľ, akoby dúfala, že tento krát sa tá odpoveď nájde. Obrazy, spomienky sa mi nepretržite preháňali hlavou. Nie!!! Toto slovo ma napadlo v momente, ako som začul tú správu. Nejaký policajt volajúci na môj telefón mi oznámil, že Alesia Rayová mala smrteľnú autonehodu. Hovoril som mnou celkom 10 minút, ale ja som mal v hlave iba tie slová. Počúval som, ako mu je to ľúto, že to nebola jej vina a že toho druhého vodiča chytia, no akoby mi tie vety išli jedným uchom dnu a druhým von. Neregistroval som chvíľu kedy zložil. Jednoducho som ten telefón držal v ruke dovtedy, kým som si to nepripustil. Alesia je mŕtva. Prečo? Celý deň som strávil posadený na gauči, a kládol som si túto otázku stále dookola. Na tretí deň som opustil svoj byt. Zabuchol som dvere s kľúčmi vo vnútri. Nemal som dôvod vracať sa tam. Na pohrebe bolo veľa ľudí. Známy, rodina, priatelia, no aj taký, ktorých som nepoznal. Obrad som prestál v tieni pod vysokým dubom. Slnko pálilo, no ja by som bol radšej keby pršalo.
Dažďové kvapky by zakamuflovali slzy, ktoré sa mi nemilosrdne tlačili do očí. No moje prosby neboli nikým vyslyšané. Stál som tam a dusil v sebe potláčanú zlosť. Na seba, že som tomu nezabránil, na Boha, že to dopustil a na celý svet, že sa stále točí ďalej. Nepripúšťal som si fakt, že ona už so mnou nemala nič. Rozišli sme sa pred pol rokom, no ja som ju miloval aj napriek tomu. Doteraz neviem, prečo ten policajt volal mne. No nevyčítam mu to. Naopak. Som rád, že ma informoval. Inak by som bol doteraz v nevedomosti a zaujímal by som sa malichernosťami práce. Rozlepil som vlhké oči. Svetla ubúdalo. Na les sa čoskoro vznesie súmrak. Spomenul som si aké západy slnka tu bývajú. Neraz sme ich s Lessie pozorovali. Držiac sa za ruky sme si plánovali budúcnosť. No to bolo dávno. Tie časy sú nenávratne preč. Nič na svete mi nevráti ten pocit, tú chvíľu, keď som mal zo všetkých emócii iba tú jednu. Lásku. Namáhavo som sa postavil. Na nohách ma držala nádej. Nenechaj ma odísť iba kvôli tomu, že tu viac nie som. Túto vetu mi povedala pri našom výročí. Vtedy som ju s úprimnosťou v očiach chytil za tvár a pobozkal. Teraz viem, čo tým myslela. Ak bude živá v mojich spomienkach, bude so mnou naveky.