Zelená víla
Si krásna, si zvodná... si ako tvoja mama. Stále dookola si opakovalo malé dievča. Sedela na sivom kameni a uhládzala si zelené vlasy. Mala ich dlhé po pás, možno aj dlhšie. Žiadna iná nebola krajšia než ona. Okrem toho dievčaťa. Sledovala ju dňom i nocou. Každé ráno to dievča chodilo po vodu ku studni. Studňa bola veľmi blízko pri jazere... Každý večer sa vracala a tiež brala vodu, alebo sa umývala. Umývala sa v jazere, presne v tom jazere pri ktorom teraz sedela víla a čakala. Čakala na svoju chvíľu. Matka jej sľúbila, že dnes to môže spraviť sama. Že dnes, sa konečne stane plnohodnotnou vílou. Konečne bude mať nejaký rešpekt v ich veľkej "zelenej" rodinke. Zbadala ju. Naozaj je krásna, až príliš krásna. Zamračila sa na ňu, nepáči sa jej toto dievča, no musí to urobiť. Začala spievať. Nechápala prečo nemala takýto hlas dávnejšie, dávnejšie pred tým. Ako ho nemohla potrebovať? Jednu úzku nohu položila na hladinu, neponorila sa, len sa usmiala na dievča. "Spinkaj dieťa spinkaj, sni o riečke striebristej, spinkaj dieťa spinkaj, zbav sa myšlienky tienistej." Začala odhaľovať svoje biele zuby a približovať sa ku dievčaťu. Spievala rovnakú pesničku ako jej mama. Vždy sa spieva tá istá, je to tradícia. Dievčatko sa na ňu dívalo, akoby nechcelo veriť vlastným očiam. Hneď zbadala, že to pomohlo. Videla to v jej očiach, ten známy zelený odtieň. Podala jej ruku, nechty si pred tým upravovala, zelený lak sa na jej pokožke krásne vynímal. Pocítila na dlani teplo ľudskej ruky. "Spinkaj dieťa spinkaj, moja láska ochráni ťa, spinkaj dieťa spinkaj ja dobre vychovám si ťa." Vzala si dievčatko na ruky a pozorovala ako sa jej zlatisté vlásky menia na zelené. Bude krásna a bude len jej. Nedá ju nikomu. Len jej...
.:Zelená:.
Hladina sa hýbala. No nikoho vidieť nebolo. Až keď sa Sonya rozhodla, že už ju nebude poslúchať. Že nebude poslúchať svoju matku. Nikoho nebude poslúchať, bude si sama svojím pánom. Adail ju pohladila po líci. Odtiahla sa. Prečo sa to dievča len prieči? Čo sa jej nepáči byť krásnou? Nádhernou? Zvodnou? Hádku však videla aj Adailina matka. Keby sa mohla červenať, bol by to práve tento okamih. "Nezvládla si to." Karhala ju. Ako sa len hanbila. Najradšej by sa vybrala do ľudského sveta a žila by so smrteľníkmi len, aby nemusela znášať matkin vyčítavý tón. Tak veľmi ju chcela potešiť. Zlyhala. "Nechaj ju ísť... pochopí." Odišla. Adail sa posledný krát pozerala na svoju dcéru a už jej nebolo. Ona to však nepochopí. Pozná jej náturu, dostala viac jej vlastností, tých zlých, ako vlastností matky. Vystúpila spod hladiny jazera a dívala sa na chrbát jej odchádzajúcej dcéry. Začínala sa meniť. Už nebola zelená... chcela plakať, no nemohla. Nedá sa. Opakovala si v hlave matkine slová. Dúfa, že má pravdu...
.:Pochopila:.
Sonya kráčala ku vode. Pokúsila sa spievať, no jej hlas nebol ten hlas, ktorý mala tak rada. Zo všetkého o čo prišla, o čo sa sama obrala ju najviac mrzel hlas. "Odpusť mami..." Vyslovila nahlas. Určite ju nepočula, určite nepočúvala čo sa deje nad hladinou, no aj tak zazrela vlnky. Srdce jej poskočilo. Zbadala ju. Tú, ktorá jej najviac chýbala. Adail sa na ňu usmiala. Znovu bolo počuť tú ľúbeznú pieseň, presne tú známu, ktorú tak rada počúvala. "Spinkaj dieťa spinkaj, sni o riečke striebristej, spinkaj dieťa spinkaj, zbav sa myšlienky tienistej." Podala jej ruku. Adail ju uchopila a už spolu kráčali do ich kráľovstva. Ako sa mohla len takto zmýliť? Ako si mohla len myslieť, že svet ľudí bude lepší? Samé vraždy, klamstvá. Tu je pokoj. Pokoj, láska, radosť, pochopenie... niečo neopísateľne väčšie, ako všetko bohatstvo sveta. Matka sa ani neusmiala, keď ich spolu videla. Veď to predvídala, nemusí na sebe javiť žiadnu emóciu. Matka chytila Adail za ruku. "Musí sa učiť... a daj pozor, aby si bola tento krát pozornejšia!" Pobozkala ju na vrch hlavy a odišla...
.:Prvý krát:.
"Zvládneš to, si krásna... presne taká ako máš byť." Usmiala sa na svoju dcéru Adail. Toto bol jej prvý rituál. Dcéru už mala vyhliadnutú. Bola krásna. Volala sa Anya. Nádherné dievčatko, presne také po akom vždy túžila. Dívala sa na západ slnka, keď začula hlasy. Srdce jej poskočilo. Už ide. Prešla si rukou po vlasoch, aby ich uhladila. Zrazu ich zbadala. Oboch. Zamračila sa na chlapca. Určite jej ju nebude chcieť dať. Začala spievať. Tú istú pesničku, akú počula prvý krát. "Spinkaj dieťa spinkaj, sni o riečke striebristej," spievala a prečesávala si dlhé svetlozelené vlasy, "spinkaj dieťa spinkaj, zbav sa myšlienky tienistej." Nevšímala si chlapca. Bol pre ňu nezaujímavý. Nemali radi mužov, nikdy ich nepotrebovali. "Spinkaj dieťa, spinkaj," začala znova, "ochranná náruč zviera ťa, spinkaj dieťa spinkaj, dobre vychovám si ťa," a opäť stíchla, keď zastala pred nimi. Prezrela si ich od hlavy po päty. No svoj pohľad upierala najmä na Anyu. Čupla si k nej a pohladila ju po blonďavých, takmer bielych vlasoch. Chlapec sa znovu ozval, čo nemôže byť ticho? Bola krásna. Vystrela ku nej ruku. Anya sa jej chytila. Teplá dlaň, už chápala, čo tým Adail myslela, keď vravela o materinskej láske. Vzala ju na ruky, privoňala si ku jej vlasom, voňali po broskyniach. Otočila sa ku chlapcovi chrbtom, no on si nedal povedať. Stále ju chcel, ešte nepochopil, že ona je už jej. Pozrela sa na neho zeleným pohľadom. Okolo neho sa začali obtáčať konáre a korene stromov a pomaly ho vťahovali do vnútra neďalekej vŕby. Keby do toho nestrkal nos a odišiel, nič by sa nebolo stalo. Blonďavé vlásky sa jej začali meniť a Adail sa usmievala na svoju dcéru. Bola lepšia ako ona, keď to skúšala prvý krát. V tom momente bola na ňu... tak hrdá.