Bitka u Gettysburgu
Dňa 21. júla 1861 sa pri riečke Bull Run v severnej Virgínii strhla prvá veľká bitka americkej občianskej vojny. Krátko po rozvidnení zaútočila takmer 30-tisícová federálna armáda na početne slabšie južanské vojsko. Víťazstvo sa spočiatku klonilo na stranu Severu, ale Južania sa dokázali znovu vzchopiť okolo neústupne stojacej brigády generála Thomasa Jonathana Jacksona. Boj sa skončil hanebným útekom Yankeeov (Severanov) a Jackson si za svoju statočnosť vyslúžil prezývku Stonewall (Kamenný múr).
Občianska vojna v USA patrí k najdôležitejším udalostiam svetovej histórie. Zahynulo v nej 620 000 Američanov, teda viac než v druhej svetovej, kórejskej a vietnamskej vojne dohromady. Všeobecne rozšírený mýtus tvrdí, že v tomto bratovražednom konflikte sa bojovalo výlučne za oslobodenie čiernych otrokov. Pravda je však oveľa zložitejšia. Postoj k otroctvu rozdeľoval obyvateľov Spojených štátov amerických na nezmieriteľné bloky, no medzi severom a juhom americkej Únie existovali aj iné spory. Najzávažnejší sa týkal – ako inak – peňazí.
Už pri vzniku USA bolo zrejmé, že krajinu tvoria dva nesúrodé celky. Ekonomika južných štátov závisela od exportu bavlny, ktorú na obrovských plantážach pestovali čierni otroci. Priemysel tam neexistoval. Takmer všetok spotrebný tovar a stroje sa dovážali zo Severu a z Veľkej Británie. Ale príjmy z vývozu bavlny postupne klesali a južanské plantáže upadali do dlžôb. Otrokári sa preto odmietali zriecť “svojich” černochov, pretože tvorili cennú časť ich majetku. Chudobní belosi mali zase strach, že po oslobodení otrokov budú vytlačení z obmedzeného trhu práce. Jediným východiskom z tejto neutešenej situácie bola výstavba vlastného priemyslu, ktorý by všetkým Južanom zaistil prácu a slušnú životnú úroveň. Na to však chýbal potrebný kapitál.
Odlišný obraz poskytovali severné štáty, kde od polovice 19. storočia prebiehala rozsiahla industrializácia. Lenže tamojší bohatí podnikatelia nechceli investovať peniaze do budovania južanských tovární, ktoré by im konkurovali. Vo federálnom Kongrese zároveň presadzovali zavedenie vysokých colných poplatkov, aby chránili domácu výrobu pred britským importom. Britské textilky však boli najväčšími odberateľmi americkej bavlny a pre južanskú ekonomiku znamenala ochranárska colná politika katastrofu. Hospodárska diskriminácia južných štátov zákonite posilňovala separatistické tendencie ich obyvateľstva, takže USA by sa zrejme rozpadli aj v prípade, ak by sa problém otroctva podarilo nejakým spôsobom vyriešiť.
Krehké prímerie medzi Severom a Juhom sa skončilo 4. novembra 1860. Za amerického prezidenta bol vtedy zvolený Abraham Lincoln, kandidát Republikánskej strany, ktorá presadzovala zrušenie otroctva a zvýšenie colných taríf. Radikálni Južania to prijali ako povestnú poslednú kvapku. Južná Karolína, Mississippi, Florida, Alabama, Georgia, Louisiana a Texas sa odtrhli od Únie a 8. februára 1861 vytvorili nový zväzok – Konfederáciou amerických štátov (Confederated States of America), skrátene Konfederácia
Bezprostredným dôvodom vypuknutia vojny bola Lincolnova snaha udržať federálnu posádku v juhokarolínskej pevnosti Fort Sumter. Dňa 12. apríla 1861 začalo konfederačné vojsko pevnosť ostreľovať a na druhý deň Severania kapitulovali. Lincoln vzápätí povolal 75 000 dobrovoľníkov na obranu Únie. Virgínia, Arkansas, Severná Karolína a Tennessee však odmietli bojovať proti južanským susedom a pridali sa ku Konfederácii. Napriek tomu nevyzerala situácia vzbúrencov povzbudivo. V 11 konfederovaných štátoch žilo 9 miliónov ľudí (z toho 3,5 milióna černochov), zatiaľ čo 23 štátov Únie malo 22 miliónov obyvateľov a sústreďovalo sa v nich 97 % zbrojárskej výroby. Na Severe preto panovalo všeobecné presvedčenie, že Konfederácii je predurčená rýchla porážka. Bitka pri Bull Rune znamenala koniec tejto ilúzie. Ukázalo sa, že vojna nebude krátka, no málokto mal predstavu, ako ju vyhrať. Zvyšok roka 1861 strávili obe strany posilňovaním armád a upevňovaním pozícií.
Diktátor aj idol
V polovici 19. storočia nastali vo vedení vojen prevratné zmeny. O víťazstve už nerozhodovala len početná sila vojsk, ale aj kapacita priemyselnej výroby a hustota železničnej siete. Drevené plachetnice vystriedali obrnené parníky, výrazne sa zdokonalilo delostrelectvo, nepresné muškety nahradili pušky s drážkovanými hlavňami a štvornásobne vyšším dostrelom. Práve pre rozšírenie ďalekonosných zbraní sa v americkej občianskej vojne skončilo sedem z ôsmich útokov neúspešne. Väčšina vojvodcov Únie i Konfederácie videla východisko z tejto slepej uličky v masívnych čelných útokoch, ktoré sa končili hroznými stratami. Dúfali, že sa im tak podarí nepriateľa vyčerpať a donútiť na ústup. Generál Jackson predstavoval výnimku. Uvedomoval si, že pri plytvaní ľudskými životmi musí populačne slabší Juh podľahnúť. Zavrhol frontálne útoky a presadzoval dosiahnutie víťazstva nepriamymi metódami. Krátko po víťazstve pri Bull Rune navrhol prezidentovi Konfederácie Jeffersonovi Davisovi, aby južanská armáda obišla dobre chránený Washington a spustošila priemyselné zóny medzi Filadelfiou a New Yorkom, čím na majetku občanov Únie vzniknú obrovské škody a tlak verejnosti prinúti Lincolnovu vládu uzavrieť mier. Davisovi však chýbala Jacksonova predstavivosť a jeho originálnu stratégiu odmietol.
Aký človek bol vlastne tento neohrozený bojovník za južanskú nezávislosť?
Thomas Jonathan Jackson sa narodil 24. januára 1824 v Clarksburgu, štát Virgínia, v chudobnej rodine škótsko-írskeho pôvodu. Matka i otec mu predčasne zomreli a o osirelého chlapca sa potom staral jeho strýc. Po dovŕšení 18. roku vstúpil Jackson na slávnu vojenskú akadémii West Point. Vybral si službu pri delostrelectve a najviac ho zaujímala taktika. Učitelia boli prekvapení jeho nezvyčajnými nápadmi a skvelými postrehmi. Reputáciu hrdinu si získal už vo vojne s Mexikom (1846 – 1848). Roku 1851 armádu opustil v hodnosti majora a až do vypuknutia občianskej vojny prednášal taktiku a prírodné vedy na Virgínskom vojenskom inštitúte v Lexingtone.
Jackson na seba pútal pozornosť nielen svojou inteligenciou, ale aj výzorom a správaním. Meral vyše 180 cm, nosil hustú bradu, mal hnedé vlasy a výrazné modré oči. Ako ortodoxný presbyterián nepil alkohol, nefajčil, nenadával a opovrhoval hazardnými hrami. Hoci bol Južanom z “lepšej spoločnosti” otrokov, nikdy nevlastnil. Otroctvo považoval za ohavnosť a v Lexingtone zriadil školu pre černošské deti. Asketickým spôsobom života a prísnymi morálnymi zásadami pripomínal viac novoanglického puritána než južanského džentlmena. Keď však došlo k rozdeleniu Spojených štátov amerických, jeho lojalita patrila rodnej Virgínii.
Thomas Jackson bol zbožný kresťan, milujúci manžel a otec, ale najväčšou láskou jeho života zostala armáda. V celej Konfederácii ani Únii sa nenašiel iný vojvodca, ktorému by bol boj spôsoboval väčšie potešenie. Pre južanských vojakov bol idolom, hoci sa k nim správal vyslovene diktátorsky. Od dôstojníkov vyžadoval presné plnenie rozkazov, námietky nepripúšťal a neúspechy netoleroval. Mužstvu zase zakazoval kliať a rozprávať oplzlé vtipy.
Ťaženie v údolí Shenandoah
Koncom roka 1861 došla prezidentovi Lincolnovi trpezlivosť a požadoval od svojich generálov, aby pristúpili k rozsiahlejším vojenským operáciám. Obával sa, že ak rýchlo nezvíťazí, Veľká Británia a Francúzsko, poškodené blokádou južanských prístavov, uznajú Konfederáciu a vyhlásia USA vojnu. Hlavný veliteľ federálnej armády generál George McClellan vybudoval obrovské vojsko a v marci 1862 začal mohutnú ofenzívu. Osobne velil Potomackej armáde (90 000 mužov), ktorá sa po mori presunula na východné pobrežie Virgínie a postupovala na hlavné mesto Južanov Richmond. Dve menšie armády – Frémontovu (15 000 mužov) a Banksovu (23 000 mužov) – vyslal do údolia rieky Shenandoah v západnej Virgínii a 40 000 mužov ponechal v zálohe na obranu Washingtonu.
Úrodné údolie Shenandoah medzi Alleghenským pohorím a Modrým hrebeňom (Blue Ridge) bolo dôležité pre obživu konfederačného vojska a z jeho severného konca pri rieke Potomac mohli Južania ohrozovať Washington, Maryland i Pennsylvániu. Údolie však chránilo len 4 600 vojakov pod Jacksonovým velením. Hlavné sily Konfederácie vo Virgínii (57 000 mužov), ktorým velil generál Joseph Johnston, boli sústredené pri Richmonde. Jackson musel splniť tri zdanlivo neriešiteľné úlohy: ubrániť údolie Shenandoah, znemožniť generálom Johnovi Frémontovi a Nathanielovi Banksovi podporiť McClellanov útok na Richmond a držať v šachu washingtonskú posádku.
Jacksonovi vtedy paradoxne pomohli jeho nepriatelia. Frémont nedokázal rýchlo prekonať Allegheny a Banks ho podcenil – ponechal v údolí len 9 000 mužov pod velením generála Jamesa Shieldsa a s väčšinou svojej armády pochodoval na Richmond. Jackson okamžite využil ponúkanú príležitosť: 23. marca 1862 napadol Shieldsa pri meste Kernstown. Veliteľ záložnej brigády generál Richard Garnett však nariadil bez jeho vedomia ústup (Jackson ho za to degradoval). Južania utrpeli porážku, ale bitka mala nečakaný strategický účinok. Lincoln neveril, že by sa Jackson odvážili zaútočiť s takým malým vojskom. V obave o Washington odvolal nazad Banksa a odmietol uvoľniť posily pre Potomackú armádu.
Jackson následne zosilnil svoje vojsko na 17 000 mužov a zaujal výhodné postavenie medzi Frémontom a Banksom. To mu umožnilo poraziť každého zvlášť. Dňa 8. mája 1862 rozprášil Frémontov predvoj a zatlačil jeho armádu ďaleko na západ. Potom sa obrátil proti Banksovi a 25. mája 1862 ho zahnal za Potomac. Priblížením k Washingtonu súčasne dosiahol, že Lincoln stiahol k metropole Únie všetky McClellanove zálohy a Potomacká armáda zostala stáť pred Richmondom neschopná, akejkoľvek akcie.
Stratené víťazstvo
Jackson chcel využiť priaznivú situáciu, pokiaľ boli hlavné sily Severu paralyzované pri Richmonde, a Lincoln sa obával oslabiť obranu Washingtonu. Intervenoval u Davisa a prezidentovho hlavného vojenského poradcu generála Roberta Leeho, aby jeho armádu rozšírili na 40 000 mužov. S nimi plánoval prekročiť Potomac, prerušiť zásobovanie hlavného mesta Únie a systematicky ničiť severné továrne. Bol si istý, že ak prinúti federálnu vládu opustiť vyhladovaný Washington, Yankeeovia stratia vôľu pokračovať vo vojne.
Žiaľ, jeho návrhom sa nevenovala pozornosť. Lee, ktorý medzitým prevzal obranu Virgínie po zranenom Johnstonovi, bol posadnutý predstavou, že musí odstrániť bezprostrednú hrozbu Potomackej armády. Keď mu plukovník Alexander Boteler predložil Jacksonov návrh preniesť vojnu na územie protivníka, dostal túto odpoveď: “Plukovník, nemyslíte si, že by mal generál Jackson prísť najskôr sem dole a pomôcť mi vyhnať týchto otravných ľudí od Richmondu?” Davis mal rovnaký názor. Namiesto výpravy za Potomac sa Jacksonovo vojsko zapojilo do tzv. sedemdennej bitky (25. júna – 1. júla 1862). McClellan bol zatlačený k pobrežiu, no Lee za to zaplatil 20 000 mŕtvymi a ranenými, celou štvrtinou svojej armády.
Po tejto bitke Jackson opäť navrhol podniknúť nepriamu ofenzívu, ktorá by otriasla morálkou Severanov. Znovu neuspel. Snažil sa preto presvedčiť Leeho, aby obišiel krídla Potomackej armády, obkľúčil ju a zničil. Po takej pohrome by Lincolnov kabinet padol a nahradila by ho vláda ochotná na kompromis. Lee však Jacksonove rady buď odmietal, alebo ich nedokázal realizovať. Do konca roka 1862 porazil Yankeeov v druhej bitke pri Bull Rune (29. – 30. augusta), pri Antietame (17. septembra) a Fredericksburgu (13. decembra), ale jeho straty sa vyšplhali do závratných výšok.
Smrť z vlastných radov
Od začiatku roka 1863 sa čoraz viac obyvateľov Únie dožadovalo ukončenia vojny. Prívrženci mieru verejne vyhlasovali, že Juh nikdy nebude dobytý a trofejami Severu sú len porážky, smrť, dane a hroby padlých. Keď Kongres 3. marca 1863 vyhlásil povinné odvody (Konfederácia to urobila už v apríli 1862), nastali vážne nepokoje. Prezident Lincoln teraz potreboval víťaznú bitku viac než kedykoľvek predtým. Velenie nad Potomackou armádou preto zveril agresívnemu generálovi Josephovi Hookerovi, prezývanému Bojujúci Joe.
Hooker nezostal svojej prezývke nič dlžný. Koncom apríla 1863 vtrhol do Virgínie s cieľom zničiť najsilnejšie vojsko Konfederácie. Všetky výhody boli na jeho strane. Disponoval 134 000 mužmi a 413 delami, kým Lee mal iba 60 000 vojakov a 220 diel. Dňa 30. apríla 1863 prenikla Potomacká armáda do priestoru Chancellorsville a začala Južanov obkľučovať. Lee sa ocitol v takej zúfalej situácii, že dal Jacksonovi súhlas viesť úder na nepriateľský tyl.
Ráno 2. mája 1863 vyrazil Jackson s 28 000 mužmi na 24 km dlhý pochod a do večera obišiel pravé krídlo unionistov. Lee zatiaľ so zvyškom vojska odpútaval Hookerovu pozornosť. Krátko po 18. hodine zavelil Jackson na útok. Úplne zaskočení Severania prepadli panike a začali bezhlavo utekať. Jackson chcel víťazstvo dovŕšiť manévrom, ktorý mal Yankeeom odrezať poslednú ústupovú cestu. Počas obhliadky bojiska však narazil na skupinu severokarolínskych pešiakov. Tí si generála v šere zmýlili s nepriateľom a zasiahli ho tromi strelami do ľavej ruky a hrudníka. Ťažko zraneného Jacksona nedokázal nikto zastúpiť. Hooker utrpel hroznú porážku, ale jadro Potomackej armády uniklo do bezpečia.
Jacksonov zdravotný stav spočiatku nebudil obavy. Dokaličenú končatinu mu okamžite amputovali a vzhľadom na jeho pevnú fyziognómiu sa očakávalo skoré uzdravenie. K zraneniam však pribudol zápal pľúc. Generál čoraz častejšie upadal do bezvedomia a blúznil. Nepomáhala ani starostlivá opatera jeho manželky. Krátko po 15. hodine 10. mája 1863 jej ešte povedal: “Prejdime cez rieku a odpočiňme si v tieni stromov.” Vzápätí dokonal.
Generál T. J. Jackson bol najlepší veliteľ Konfederácie a najschopnejší americký dôstojník 19. storočia. Bravúrne vedenie bojových operácií a originálne strategické zmýšľanie ho radia medzi takých vojvodcov ako Hannibal, Fridrich II. a Napoleon. Pre Juh znamenala jeho smrť nenahraditeľnú stratu. V rozhodujúcej bitke pri Gettysburgu (1. – 3. júla 1863) sa Lee vrátil k metóde priameho útoku a výsledkom bolo zničenie najlepšej časti konfederačnej armády. Lee vtedy pochopil, že porážka je neodvratná. Keď 9. apríla 1865 podpisoval kapituláciu, smutne poznamenal: “Keby som mal pri Gettysburgu Jacksona, bol by som vyhral a úplné víťazstvo by bolo zavŕšené nezávislosťou Juhu.” Lee za svojím priateľom dlho nežialil. Zomrel 12. októbra 1870. Pochovali ho v Lexingtone vedľa Thomasa Jonathana Jacksona.
Odporúčaná literatúra:
KŘÍŽEK, L. a kol.: Americká občanská válka. Praha 1994.
OPATRNÝ, J.: Válka Severu proti Jihu. Praha 1998.