Rómske voľby v Banskej Bystrici – Senici
Takmer 67 % - ná volebná účasť
Tohtoročné voľby do VÚC sa v niekdajšej obci Senica, dnes miestnej časti Banskej Bystrice konali v rómskej škole, presnejšie v jednotriedke pre ročníky 1 až 3. V tomto volebnom okrsku bola prítomná vo volebnej komisii len jediná domáca, nerómka. Ale Strana rómskej koalície nominovala do našej okrskovej komisie aj domáceho - Róma. Ten sa však dostavil do volebnej miestnosti namiesto o šiestej hodine ráno až po deviatej. Že zaspal. Okrem toho je aj na PN. Napokon sa rozhodol, že kvôli 900 korunám za jedno kolo volieb nebude riskovať peniaze za celú PN. Ten člen volebnej komisie (Do druhého kola sa mu pokúsim vybaviť priepustku od lekára) sa však odmietol zúčastniť aj samotnej voľby. Teda nevolil ani svojho príbuzného z rómskej strany, ktorý ho do komisie nominoval. Voľby boli neúčasťou Róma v komisii aj poznačené tým, že nikto z nás, ani domáca členka komisie takmer žiadneho z tamojších asi 200 dospelých Rómov podľa mena nepoznal. A väčšina Rómov prišla k voľbám bez akéhokoľvek dokladu. Volebný zákon síce umožňuje voľbu aj v takých prípadoch, avšak ten volič musí byť známy aspoň jednému členovi komisie. Alebo musia jeho totožnosť potvrdiť najmenej dvaja občania známi volebnej komisii. Napríklad skupinu šiestich rómskych občanov, ktorí prišli na dodávke sme museli celú vrátiť, lebo doklad totožnosti nemal u seba ani vodič. Títo sa však po štvrťhodine vrátili.
Celková volebná účasť v našom okrsku bola 10,8 %. A približne takúto účasť odhadujem aj zpomedzi rómskych občanov. Víťazom volieb v okrsku sa stal pán Alexander Daško, rómsky hudobník, ktorý kandidoval za Rómsku iniciatívu Slovenska spolu s tromi občianskymi združeniami v koalícii s ANO a Slobodným fórom. Takmer všetky hlasy, ktoré dostal u nás pán Daško boli na volebných lístkoch, na ktorých voliči nevyužili možnosť zakrúžkovať viacerých kandidátov. Predpokladám, že drvivá väčšina rómskych voličov, ktorí prišli do volebnej miestnosti „organizovane“ v dvoch skupinkách (okrem nich len zopár ďaľších Rómov jednotlivo alebo v dvojiciach) s jedinou inštrukciou - zakrúžkovať číslo 18 ani netušila, že kandidoval aj člen Strany rómskej koalície - s číslom 12, pán Marián Bučko.
Žiaci rómskej školy o voľbách
V pondelok, po voľbách som sa prišiel porozprávať s rómskymi deťmi o voľbách. Z vlastných skúseností viem, že aj takmer najmladší Rómovia majú k voľbám a všeobecne k verejným otázkam živší vzťah a neraz aj viac a presnejších informácií než ich rodičia a starí rodičia.
Najprv som sa 6 až 10 - ročných detí opýtal, či bol niekto z ich rodičov, starých rodičov v sobotu voliť. Spočiatku boli ticho. Potom sa rozhovorila prváčka Evka O. (Ako poznamenala pani učiteľka Kučerová, Evka je takou akoby hovorkyňou triedy). Že jej starký chcel ísť voliť, „aby mali v dome elektrinu a vodu.“ Keď som sa potom opýtal, či ich rodičia za elektrinu a vodu aj platia, všetky deti ma dosť horlivo presviedčali, že áno, že vždy, „keď majú peniaze,“ zaplatia. Pridala sa aj Silvia. Že jej rodičia tiež chceli ísť voliť, ale ocko musel ísť do práce. Pripomenul som im, že voliť mohli prísť od siedmej ráno do desiatej večera. V tom mi hneď dala za pravdu aj Evka O., že to aj v televízii večer hovorili, že ešte môžu prísť ľudia voliť. Pridal sa jej kamarát, že aj jeho starký by išiel voliť, ale tak zle vidí, že ani po vonku nechodí. Tuším o koho ide. Pravdepodobne strýko toho žiaka voliť bol. Ako jediného z voličov som ho aj osobne poznal z mesta. Častokrát ho vídať s vozíkom a s metlou, keď jeho kolegovia už dávno majú fajront. A neprišiel „organizovane.“ Prišiel sám, hoci aj on sa pýtal ako iní Rómovia, že kde to dávajú pol deci a párky. Vtedy sme odpovedať ešte nevedeli. O tom nás, členov okrskovej volebnej komisie nikto - ani neoficiálne neinformoval. Ale povedal nám aj to, že jeho otec nevidí a jeho mama leží v posteli chorá. Nenabudol som odvahu (pred ostatnými členmi komisie a zapisovateľom) informovať ho, že keby nás požiadal, aby sme prišli s volebnou urnou k nim, my by sme boli povinní mu vyhovieť. Keď odošiel, opýtal som sa členov komisie, kto by bol ochotný ísť tam so mnou (asi
Deti, viete čo je to, kto je to vajda?
Prešli sme s pomocou pani učiteľky na inú tému. Od Evky O. sme sa dozvedeli, že „vajda je človek, ktorý hrá po cigánsky.“ Silvia dodala: „Vajda, to je cigánsky film.“ A Veronika naväzovala (V tej chvíli som ešte nevedel, že na film): Vajda je ten, ktorý rozkazuje. Aby sa Cigáni neoženili s gadžovkou... Silvia jej skočila do reči (V skutočnosti do najdramatickejších scén filmu, ktorý asi nemal byť určený detským divákom): „Lebo by vajda zabil toho Cigáňa!“ Tak sme sa ich snažili usmerniť, že nie všetko, čo je vo filmoch, je aj v skutočnosti. A sami deti si nato spomenuli, že poznajú takých Rómov, ktorí sa oženili s gadžovkami, Rómky, ktoré sa vydali za gadžov a nikto ich nezabil a ani nechcel za to zabiť. Najmladší Paťko (Patrik) k našej ankete prispel krátkou „definíciou“: Vajda je Cigán. Tak sa im pani učiteľka Kučerová, myslím, že vcelku úspešne pustila vysvetľovať o akú významovú kategóriu slova ide. Že ona je napríklad učiteľkou, ale má aj svoje meno, lebo učiteľov je vo svete veľmi veľa. Že ona napríklad nie je Rómkou, ale je aj veľa učiteľov a učiteliek v iných mestách, ktorí sú Rómovia... Že síce vajda je spravidla Rómom, ale každý dospelý Róm nie je naopak vajdom.
„Chceli by ste deti, aby bol medzi Vami človek, ktorý by sa vás vždy zastal? Ktorý by vás aj vašich rodičov pokarhal, keby ste si to zaslúžili? Ktorý by vás v niektorých veciach aj rozsúdil (A pani Kučerová spomenula aj konkrétny príklad sporu dvoch rómskych rodín z nedávnej minulosti, ktorý rezonoval aj u detí)?“ Všetky deti chceli. Tak sme s deťmi začali diskutovať o tom, akým by (asi) mal byť vajda.
Deti si zvolili spomedzi známych dospelých Rómov svojho vajdu
Keď som sa opýtal detí, či sa chcú zahrať na voľby rómskeho vajdu, opäť sa zdvihli všetky ruky. Pani učiteľka doniesla z rohu miestnosti pred tabuľu skutočnú volebnú urnu a ja som sa pustil do vyhotovenia volebných lístkov. Z dvanástich žiakov štyria chýbali. Deti o nich hovorili, že majú „vtáčiu chrípku.“ Zaznamenal som si teda volebnú účasť 66,7 %. Využil som situáciu, že deti práve sedeli na svojich miestach pomerne utíšené po vzrušených diskusiách „ako vajdovia zabíjajú Cigáňov.“ Po tom, ako sme im vysvetlili, že do volebných lístkov môžu napísať jedno až tri mená dospelých Rómov (Po otázke jednej zo žiačok, ktorá chcela voliť svojho brata sme znížili vekovú hranicu na 15 rokov) som im vysvetlil, že správnosť spočítania výsledkov musí kontrolovať volebná komisia z ich radov. Tak si deti najprv volili volebnú komisiu. Boli zvolení: Silvia (6 hlasov), Veronika (5 hlasov), Eva A. (4 hlasy). Trochu ťažšie to bolo s voľbami vajdu. Nebolo ani času robiť volebnú kampaň. A aj deti sa zdržiavali zmienky o konkrétnych kandidátoch (Veď vlastne plynulo aj 15 minútové predvolebné moratórium). Ich otázky boli len technického charakteru. Napríklad jedna žiačka sa pýtala, či môže zapísať až štyri mená. Rád som takúto výnimku pripustil. Myslel som na tých dospelých Rómov, ktorí neboli schopní voliť viac ako jedného kandidáta, hoci nemuseli, na rozdiel od našej druháčky ani nič písať, stačilo im zakrúžkovať. Niektorým prvákom sme tiež museli vypomôcť s niektorými písmenkami, ktoré ešte nepreberali. Ale živý záujem mali! Na rozdiel od sveta apatických a znechutených dospelých, ktorí sa pýtali skôr len na pol deci a párky (Tie dostali tiež, ale v inom „kultúrnom stánku obce.“). Padla aj otázka, či môže napísať aj ženu. Neváhal som s odpoveďou. Až následne som si uvedomil, že by to bola asi prvá vajdovka.
Nakoniec deti vhodili svoje hlasovacie lístky do skutočnej volebnej urny. Jedna z členiek volebnej komisie potom sama vysypala obsah papierovej urny, ktorá bola skoro väčšia ako ona sama na stôl. Spolu s ďaľšími členkami volebnej komisie sme skontrolovali platnosť hlasovacích lístkov. S konzultantkou, pani učiteľkou sme skonštatovali, že všetky sú čitateľné a teda platné. A pustili sme sa do zratúvania hlasov. Viťazom rómskych volieb sa stal pán Jonáš. Na druhom mieste sa umiestnil Alexander (Šaňo) Daško (ktorý bol aj okrskovým viťazom oficiálnych volieb), hoci on v tejto časti mesta, teda v tejto bývalej obci ani nebýva. Ale deti ho poznajú, lebo im nedávno usporiadal výchovný koncert najmä hrou na husliach a prednášku s diskusiou o hudbe a hudobných nástrojoch. A poznajú ho asi aj z rozprávania rodičov. S voľbou niekoho žijúceho mimo komunity som ani nerátal, ale hneď ma napadlo, keby sa také rómske voľby uskutočnili aj medzi dospelými, mohol by pán Daško (a samozrejme nielen on) kandidovať medzi Rómami zo Senice za ich splnomocnenca. O tretie a štvrté miesto sa podelili: Peter Bartoš Paprika a Michal Adamovič. Deti dali hlasy aj ďaľším štyrom „kandidátom.“ Medzi nimi aj pani Mgr. Helene Jonášovej z Kultúrneho združenia Rómov Slovenska, ktorá má najväčšiu zásluhu na existencii tejto rómskej školy, na tom, že aspoň tie najmenšie deti nemusia chodiť do školy autobusom do mesta alebo do susednej obce.
Karol Nagy, článok bol napísaný v decembri 2005 a publikovaný v diskusnom fóre na stránke Romano nevo l´il (fórum neskoršie zrušené)