NA KOLOTOČOCH strávili ešte hodinu. Odviezli sa na ruskom kole - všetci traja sa napratali na vratké sedadlo - a na lietajúcich labutiach, ktoré sa krútili hore a dolu, až sa z toho dvíhal žalúdok. Kyla z nich nemohli dostať.
Keď sa vrátili domov, Denise pomohla Kylovi do pyžamy. Keď sa s ním modlila, už sa mu zatvárali oči. Taylor ju čakal v kuchyni, s dlhými nohami vystretými pod stolom. ,,To bolo rýchle."
,,Bol to preňho veľký deň. Chcete niečoho napiť?"
,,Dal by som si pivo, ak máte."
,,Môj sortiment nie je až taký veľký."
,,Co teda máte?"
,,Ľadový čaj."
,,A?"
Pokrčila plecami. ,,Vodu?"
Neubránil sa úsmevu. ,,Čaj stačí."
Naliala do dvoch pohárov a jeden mu podala. Škoda, že nemá niečo ostrejšie, aby sa trocha uvoľnila, pomyslela si. ,,Je tu trocha teplo. Nechcete si posedieť na verande?"
,,Rád."
Vyšli von a sadli si do hojdacích kresiel. Večer bol plný zvukov - žaby a hmyz, šum lístia v korunách. Vyšiel mesiac a vznášal sa nad líniou stromov.
,,To je veru pekné," utrúsil Taylor. ,,Cítim sa, akoby som sa ocitol v niektorom diele Waltonovcov."
Denise sa rozosmiala. ,,Nesedávate rád na verande?"
,,Ale áno, lenže na to už akosi nemám čas."
,,Vy, obyčajný chlapec z juhu?" zopakovala jeho slová. Povedala by som, že sedávate na verande, hráte na bendže a pri nohách vám leží pes."
,,A okolo mňa kopa príbuzných, na stole načierno vypálená pálenka a obďaleč pľuvadlo?"
Usmiala sa. ,,No jasné."
Pokrútil hlavou. ,,Keby som nevedel, že ste z juhu, myslel by som si, že ma chcete uraziť."
,,No keďže som z Atlanty..."
,,Už to nechajme tak." Cítil, ako sa mu kútiky úst zdvihli do úsmevu. ,,Čo vám tu chýba z veľkého mesta?"
,,Nie veľa. Keby som však bola mladšia a namala Kyla, asi by som sa tu zbláznila. Ale už nepotrebujem veľké nákupné centrá, luxusné reštaurácie ani múzeá. A vy? Nenutkalo vás niekedy zbaliť sa a niekam odísť?"
,,Ani nie. Som tu šťastný, a okrem toho tu mám mamu. Je vdova, viete, a nemohol by som ju nechať samu."
Denise prikývla. ,,Ani ja neviem, či by som sa bola odsťahovala, keby žila mama, ale myslím, že nie.
Z lesa vybehli na trávnik dva mývaly. Denise vstala, aby ich lepšie videla. Aj Taylor pristípil k zábradliu. Denise poletovali vlasy vo vetríku a jemu znova udrelo do očí, aká je pekná.
,,Aký bol teda váš život? Myslím v Atlante, keď ste vyrastali?"
,,Pravdepodobne tak trocha ako váš." pozrela mu do očí. ,,Obaja sme jedináčikovia, ktorých vychovávali ovdovené matky, a obidve matky vyrástli v Edentone."
Taylor cítil, že sa mu vo vnútri čosi pohlo.
Denise pokračovala. ,,Viete ako je to. Cítite sa inak, keď máte oboch rodičov, hoci by boli rozvedení. Pamätám sa, čo kamarátky hovorili na otcov, keď im zakazovali zostať neskoro vonku. Vždy ma to nahnevalo, lebo si neuvedomovali, čo majú. Chápete, ako to myslím?"
Taylor prikývol. Uvedomil si, koľko majú spoločného. ,,Mohol by som sa vás na niečo spýtať?" povedal neisto.
,,To závisí od otázky," odvetila a celá znervóznela.
Taylor odbočil pohľadom. ,,Kde je Kylov otec?"
Denise vedela, že táto otázka raz padne. ,,Nie je. Ani som jo dobre nepoznala. Kyle sa nemal narodiť."
,,Vie o ňom?"
,,Zavolala som mu, keď som otehotnela. Povedal mi rovno, že s ním nechce mať nič spoločné."
Taylor sa zachmril. ,,Ako môže byť ľahostajný k vlastnému dieťaťu?"
Denise mykla plecami. ,,Neviem."
,,Želáte si niekedy, aby bol nablízku?"
,,Preboha, nie!" vyhŕkla. ,,Iste, bola by som rada, keby mal Kyle otca, ale nesmel by to byť niekto ako on. A okrem toho, aby bol niekto Kylovým otcom - naozajstným, nielen niekto, kto si tak hovorí - musel by byť mojím mužom:"
Taylor chápavo prikývol.
,,A teraz je rad na vás, Pán McAden," povedala Denise a obrátila sa k nemu. ,,Povedala som vám o sebe všetko. Teraz mi vy niečo prezraďte."
,,Už som spomínal, že som stavbár. A viete, že som dobrovoľným hasčom. Okrem toho niet veľmi o čom hovoriť. Čo by ste chceli vedieť?"
,,No... porozprávajte mi o svojom otcovi," povedala ticho.
Pri tejto otázke sa trocha strhol a vzápätí zmeravel. Toto nečakal.
,,Zomrel, keď som mal deväť rokov," začal. ,,Ale bol mi viac než otec. Bol aj mojím najlepším kamarátom. Viem, že to znie čudne, viete, bol som len malý chlapec a on dospelý muž, ale bolo to tak. Boli sme nerozluční. Keď odbilo päť hodín, zakotvil som na schodíkoch pred domom a čakal som na jeho auto. Pracoval na píle. Keď otvoril dvere, rozbehol som sa k nemu a objal som ho. Aj v zime som sítil jeho pot a na šatách piliny. Volal ma mužíček."
Denise chápavo prikývla.
,,Mama vždy čakala, kým sa ma povypytoval, čo som cez deň robil a čo bolo v škole. A ja som vždy hovoril stršne rýchlo, aby som to všetko stihol, kým zájde dnu. Možno býval unavený a chcel sa už zvítať s mamou, ale nikdy ma nesúril."
Sťažka preglgol. ,,Každý víkend sme chodili na ryby. Celé hodiny sme sedeli v člne. Niekedy mi rozprával rozprávky - zdalo sa, že ich pozná tisícky - a čo najpodrobnejšie mi odpovedal na všetko, čo som sa ho pýtal. Namal síce maturitu, ale vysvetľovať vedel veľmi dobre. A ke´d som sa ho spýtal na niečo, čo nevedel, rovno mi povedal, že nevie. Nikdy som ho nevidel nahnevaného. Keď som vystrájal, stačilo, aby povedal: ,Už dosť, chlapče.´ A ja som prestal, lebo som vedel, že je z toho smutný. Znie to asi čudne, ale myslím, že som ho nechcel sklamať."
,,Bol to zrejme obdivuhodný človek," povedala Denise.
,,Áno, to bol." Zaznelo to definitívne a bolo jasné, že táto téma je pre túto chvíľu uzavretá, aj keď Denise tušila, že ostalo ešte veľa nedopovedaného. Hodnú chvíľu sedeli mlčky a počúvali spev cvrčkov.
,,Koľko ste mali rokov, keď zomrel váš otec?" spýtal sa napokon.
,,Štyri."
,,Pamätáte si ho tak, ako si ja pamätám svojho?"
,,Vlastne nie. Pamätám si výjavy - ako mi čítal rozprávky alebo pichnutie jeho bokombrád, keď ma pobozkal na dobrú noc. Vždy som sa tešila, keď bol nablízku. Ešte ani dnes neprejde deň, aby som netúžila vrátiť hodiny a zmeniť, čo sa stalo."
Taylor sa k nej obrátil s prekvapeným výrazom na tvári. Práve niekoľkými slovami vysvetlila podstatu toho, čo sa on usiloval vysvetliť Valerie a Lori. Tie ho síce počúvali s účasťou, ale nikdy nič nepochopili. Nemohli. Ani jedna sa nikdy neprebúdzala s hrozným pocitom, že zabúda zvuk otcovho hlasu. Ani jedna si tak ako on neochraňovala fotografiu, ktorá bola jediným prostriedkom, aby nezabudol. Druhý raz za tento večer sa načiahol za jej rukou.
Mlčky sa držali s voľne prepletenými prstami. Na nebi ležali roztrúsené mračná, postriebrené mesiacom. Denise pozorovala hru tieňov na Taylorovej tvári: Morský vetrík už dofúkal a teraz vládol pokoj. V tme zahúkala sova. Cítila, že ich večer sa blíži ku koncu.
Taylor dopil čaj a pohár postavil na zábradlie.
,,Už by som mal ísť. Zajtra ráno musím skoro vstávať." No ešte minútu tam bez slova stál. Mimovoľne si pripamätával, ako vyzerala, keď sa mu zdôverovala so strachom o Kyla - jej vzdorný výraz a intenzívne pocity, keď sa z nej liali slová. Bolo to prirodzene krásne. No je to ešte čosi. Čosi hlbšie, spíbuznenosť, akú ešte v nikom nenašiel.
Ešte ani dnes neprejde deň, aby som nezatúžila vrátiť hodiny a zmeniť, čo sa stalo. Ako to mohla vedieť?
Taylor sa neochotne odtrhol od zábradlia a vymanil sa zo svojich pocitov. Pohol sa k schodíkom a dlážka verandy pod ním zapraskala. Denise tam prešla s ním, s slaňou stále v jeho dlani.
Pozrela naňho a on ju takmer pobozkal. V mäkkom svetle verandy jej oči planuli potláčaným citom. Napriek tomu si nebol istý, či by bozk od neho prijala, ovládol sa. Tento večer bol už sám o sebe pamätný, už dávno taký nezažil, a tak ho nechcel pokaziť. O krok ustúpil, akoby jej chcel poskytnúť priestor.
,,Bol to prekrásny večer," povedal.
,,Aj pre mňa," uistila ho Denise.
Konečne jej pustil ruku a cítil v nej túžbu, keď kĺzala z jeho dlane.
Zišiel zo schodíkov k autu.
Denise stála na verande a ešte mu zakývala. Auto sa pohlo po príjazdovej ceste a do dieľky zasvietili reflektory.
Denise sa vrátila do spálne a sadla si na posteľ. Otvorila zásuvku noćného stolíka. Mala v nej iba fľaštičku parfumu, ktorý jej darovala pred smrťou na narodeniny mama. Odvtedy ho nepoužila, odkladala si ho ako pamiatku. Fľaštička jej teraz pripomenula, ako dávno si už nedela nijaký parfum. Predovšetkým bola matkou. No bola aj ženou, a hoci to roky pochovávala, teraz sa to ozvalo. Sedela v spálni, dívala sa na parfum a zmocnil sa jej nepokoj, túžba, aby ju niekto chcel, aby ju miloval.
Zhasla svetlo a podišla k obloku. Vonku sa donekonečna rozprestieralo hviezdnaté nebo. Zadívala sa na hviezdy, usmievala sa a myslela na Taylora MacAdena.
Šiesta kapitola
O DVA dni večer sedel Taylor v kuchyni nad papiermi, keď zazvonil telefón. Na moste sa stala nehoda, zrazil sa tam cisternový kamión plný benzínu a osobné auto. Taylor schytil kľúče a o necelú minútu sedel v aute. O päť minút prišiel ako jeden z prvých na miesto havárie. V oboch smeroch už stáli naskladané autá.
Kabína cisterny sa dostala na zadnú časť hondy a celý zadok zdemolovala. Keď šofér kamióna skočil na brzdy, zablokovalo sa mu koleso a kamión sa zošmykol krížom cez obidva jazdné pruhy. Most ostal neprejazdný. Osobné auto, prichytené predkom kabíny, nebezpečne viselo na okraji mosta, pripomínajúc skokanský mostík do vody. Strechu malo roztrhnutú. Pred pádom do dvadsaťpäťmetrovej hĺbky ho držala iba ťarcha cisternovej kabíny. Z jej motora sa valil dym a unikajúce kavapaliny stekali dolu na hondu.
K Taylorovi pribehol Mitch a informoval ho. ,,Šofér kamióna je v poriadku, ale v osobnom aute ešte niekto je."
,,A čo cisterna?"
,,Z troch štvrtín plná."
,,Ak kabína vybuchne, buchne aj ona?"
,,šofér vraví, že by nemala,ak sa nepoškodilo tesnenie. Nijaký únik som nevidel, ale istotu nemáme."
Prišli dve hasičské autá - jedno s vodou, druhé s rebríkom - a vyskočilo z nich sedem chlapov v ochranných odevoch.Priviezli dva aj pre Mitcha a Taylora. Obaja si ich rýchlo obliekli. O chvíľu prišiel Carl Huddle a ešte dvaja policajti. Po rýchlej porade sústredili pozornosť na autá na moste. Vodičom prikázali, aby priestor vyprázdnili do polkilometrovej vzdialenosti.
Prvoradé bolo vytiahnúť človeka, ktorý uviazol v osobnom aute. Ale ako sa k nemu dostať? Keby auto ešte zaťažili, mohlo by sa prevážiť a spadnúť.
Ich obavy sa ukázali oprávnené, keď nasmerovali na kabínu kamióna vodu z hadice. Voda sa prudko valila na motor a odtiaľ vodopádom stekala cez roztrieštené zadné sklo do kabíny hondy rýchlosťou dvetisíc litrov za minútu. kabína sa sčasti zaplnila a voda vlastnou váhou stekala k motoru. Predok hondy sa trocha nachýlil a znova sa dvihol. Hasiči zastavili vodu.
,,Skúsme to s rebríkom," navrhol Taylor. ,,Vystrčíme ho nad auto a toho človeka na lane vytiahneme."
,,Dvoch ľudí nemusí udržať." povedal Joe. Ako náčelník hasičov bol jediným zamestnancom hasičskej stanice na plný úväzok. Medzi jeho povinnosti patrilo šoférovať jedno z hasičských áut a v kritických situáciach, ako bola táto, sa vždy prejavil jeho upokojujúci vplyv.
Z miesta, kde mohli postaviť hasičské auto, sa mohol rebrík vysunúť takmer horizontálne na šesť-sedem metrov za most na rieku. Edentonské hasičské auto však bolo staré a rebrík nebol skonštruovaný na podobné situácie.
,,Máme na výber niečo iné? Budem späť ani sa nenazdáte," povedal Taylor.
Joe viac-menej oćakával, že Taylor sa na to podujme dobrovoľne. Pred dvanátimi rokmi, keď slúžil druhý rok, sa ho spýtal, prečo ide vždy do najnebezpečnejších situácií. Taylor to vysvetlil jednoducho: ,,Môj otec zomrel, keď som mal deväť rokov, a viem, čo je to, keď dieťa vyrastá samo. Nechcem aby sa to stalo niekomu inému." V mnohých podobných situáciach jeho ponuku odmietli. Ale teraz...
,,Tak dobre, Taylor," vyhlásil Joe.
Uplynulo sedem minút, kým postavili auto s rebríkom na najvhodnejšie miesto. Spod motora kamióna vyskakovali malé lamienky a opaľovali zadok hondy. Cas sa krátil.
Keď stálo hasičské auto na mieste, Taylor vyliezol na rebrík. K svejmu bezpečnostnému postroju mal pripevnené lano. Jeho druhý koniec bol pripevnený o priečku kúsok od rebríka. Z hasičského auta viedlo na rebrík ešte jedno eveľa dlhšie lano, ktoré malo na konci na háku pripevnený ďalší bezpečnostný postroj. Keď ho nasadia zachraňovanému, lano začnú pomaly navíjať a človeka z auta vytiahnu.
Keď sa začal rebrík vysúvať, Taylor ležal na bruchu. Keď mu k autu chýbali ešte tri-štyri metre, pocítil, že v rebríku puká ako v starej stodole za víchrice.
Ešte dva metre. Taylor cítil páľavu z plameňov.
Ešte meter. Už bol nad autom, iba kúsok od predného skla. V rebríku zahrkotalo a zastal. Taylor vedel, že je vysunutý na doraz.
Schytil postroj pripravený pre vodiča hondy a začal sa posúvať v pred na samý koniec rebríka. Dostal sa az na posledné tri priečky. Odtiaľ sa už mohol spustiť dolu k človeku v aute. Pomaličky sa sunul a videl nad sebou šíru nočnú oblohu. Voda v dvadsaťmetrovej hĺbke bola čierna ako uhlie. Cítil, ako mu v hrudi tlčie srdce. Rebrík pod ním pri každom pohybe nadskočil a zatriasol sa.
Auto pod ním sa zrazu navážilo a znova vyrovnalo. Začul dlhé tlmené stonanie. ,,Nehýbte sa!" skrýkol znova zúfalo.
Musel konať rýchlo. Svoje lano zabezpečil na poslednek priečke, skrčil nohy a pretisol sa pomedzi priečky, usilujúc sa, aby jeho pohyby v postroji boli čo najlynulejšie. Rebrík sa rozhojdal hore-dolu, škrípal a vŕzgal. Taylor sa držal jednou rukou za lano a druhou siahol dolu k telu v aute. Cez roztrieštené predné sklo dočiahol na palubnú dosku a uvedomil si, že je privysoko. Zbadal toho, koho zachraňoval - bol to dvadsať alebo tridsaťročný muž, očividne v mrákotách. Tĺkol okolo seba rukami a nohami. Nebol pripútaný a ležal spoly na sedadle, spoly na podlahe.
Taylor sa načiahol k rebríku a stiahol si k sebe bezpečnostný postroj. Lano sa naplo. Stále sa však nemohol k mužovi dostať. Chýbal ešte kus.
,,Počujete ma?" zavolal Taylor do auta.
Muž sa pohol a auto sa prudko rozkolísalo.
Plamene pod kamiónom vzbĺkli a zosilneli. Taylor presunul ruku po lane čo najbližšie a znova sa načiahol k mužovi. Bol už bližšie, ale stále mimo dosahu. Po tvári mu začal stekať pot. A vtom sa prihodilo to najhoršie - začul hučivý svist, z motora kamióna vyšľahli plamene a blížili sa k nemu. Inštiktívne si zakryl tvár. Plamene trocha ustúpili.
Už sa nedalo váhať. Taylor si pritiahol lano a zasekol si baganču do háka, ktorý držal bezpečnostný postroj. Na túto nohu preniesol váhu tela, odopol si vlastný postroj a zošuchol si ruky dolu po lane, až takmer čupel. Dostal sa tak nízko, že na muža dočiahol. Jednou rukou sa pustil lana a zachytil bazpečnostný postroj. Musel ho mužovi navliecť na hruď a zasadiť pod pazuchy. Rebrík skákal ako splašený a strechu hondy už olizovali plamene. Pocítil príval adrenalínu. ,,Preberte sa!" skríkol. ,,Musíte mi pomôcť!L Jeden koniec postroja mu nasadil na ruku a prevliekol pod pazuchu.
Jedna strana by bola. ,,Pomôžte mi ! Preberte sa!" zareval.
Muž otvoril oči a začal sa teperiť spomedzi volantu a sedadla. Auto sa už sťažka knísalo. Muž ochabnuto dvihol druhú ruku a Taylor naňho navliekol postroj a utiahol ho.
,,Teraz vás vytiahneme. Už je málo času." Mužovi odkväcla hlava nabok. ,,Vytiahnite ho!" zavolal na druhov. ,,Je zabezpečený!"
Vyrúčkoval po lane, až vzpriamene stál. Hasiči začali pomaly navíjať lano. Rebrík sa rozochvel, zapraskalo v ňom, no muž sa nedvíhal. Namiesto toho začal klesať rebrík. Taylor cítil, že sa už-už zlomí. ,,Stop!" skríkol. ,,Rebrík povolí!"
Musel z neho dolu. Keď zaistil, aby sa zachraňovaný o niečo nezachytil, zachytil sa oboma rukami o priečky nad sebou. Nato si opatrne vytiahol nohu z háka. Obidve nohy mu zostali visieť v prázdne a on začal rúčkovať po priečkach. Plamene zrazu prudko vzbĺkli. Už veľa raz videl horieť motory - tento o niekoľko sekúnd vybuchne. pozrel na most. Ako v spomalenom filme videl, že už niet dosť času, aby sa vrátil a ešte vytiahli zraneného.
,,Ťahajte ho!" skríkol. ,,Musí hneď von!"
Pohojdával sa vysoko nad vodou. Pustil sa. V okamihu ho pohltila noc.
,,VäČŠIU hlúposť si v živote neurobil," skonštatoval Mitch vecne. Uplynulo pätnásť minút a obaja sedeli na brehu Chowanu. ,,To bol teda vrchol."
,,Ale von sme ho dostali, nie?" povedal Taylor. Bol do nitky premočený a prešiel o baganču, keď kopal nohou, aby sa dostal do bezpečia. Cítil, že svaly má ako z gumy, a nekontrolovateľne sa mu triasli ruky.
,,Nemusel si sa púšťať. Bol by si sa dostal späť."
Veľmi isto to však nepovedal. Bez Taylorovej váhy rebrík zraneného uniesol. Vytiahli ho cez rozbité predné sklo. Keď sa ocitol vonku, rebrík stočili bokom a priblížili ho k mostu. Keď sa nad nim ocitol, motor kamióna vybuchol. Osobné auto vymrštilo a spadlo za Taylorom do vody. Taylor sa medzitým dostal pod most, lebo práve toto predvídal. Napriek tomu auto dopadlo blízko neho - až príliš blízko - a on len o vlások unikol rozdrveniu vrakom.
,,Čo keby bol motor vybuchol o dvadsať sekúnd skôr?" pokračoval Mitch. ,,Čo keby si bol dopadol na niečo po vodou?"
Bol by som teraz mŕtvy, pomyslel si Taylor. Pokrútil hlavou. ,,Neviem, čo iné sa dalo robiť," povedal.
Mitch sa mu ustarostene prizrel. Taký výraz už videl. Mali ho šokovaní ľudia, ktorí si uvedomili, aké mali šťastie, že prežili. Všimol si Taylorove roztrasené ruky. Potľapkal ho po chrbte. ,,Som rád, že si v poriadku."
Taylor len prikývol, lebo prehovoriť nevládal.
KEĎ dostali situáciu na moste pod kontolu, Taylor sadol do auta a zamieril domov. Joe síce zúril ako čert a Taylor ho takého nahnevaného ešte nevidel, no robil, čo mohol, aby ho presvedčil, že konal nerozvážne. ,,Pozri, nechcel som skočiť. Ale keby som nebol skočil, ani jeden z nás by sa z toho nebol dostal."
Keď predtým náhlivo odchádzal, nechal všade svietiť a teraz sa mu zdalo, že ho dom víta. Na stole ležali rozložené firemné papiere, kalkulačka ostala zapnutá. Ľad v pohári sa roztopil. Z obývačky sa ozýval televízor. Zápas, ktorý počúval, sa medzitým skončil a vystriedali ho miestne správy.
Rýchlo sa osprchoval, potom prešiel domom, všade pozhasínal a ľahol si. Svetlá zhášal zdráhavo. Vedel totiž, že napriek vyčerpanosti nezaspí. Mysľou mu nežali výjavy z posledných hodín. Bolo to takmer ako vo filme. Niektoré obrazy plynuli vpred, iné spätne, ale prvé i druhé sa líšili od skutočnosti. Vo všetkých bezmocne pozoroval, ako sa všetko končí katastrofou.
Prudko otvoril oči. Znova sa mu triasli ruky, v hrdle mal sucho a dýchal zrýchlene. Pozrel na hodiny. Bude pol jedenástej. Keďže vedel, že nezaspí, zažal lampu a rýchlo sa obliekol.Musí sa vyrozprávať. Ale nie Mitchovi alebo Melisse. Ba ani mame.
Musí sa vyrozprávať Denise.
PARKOVISKO pred Osmičkami bolo takmer prázdne, keď ta dorazil. O desať minút budú zatvárať.
Otvoril vchodové dvere, nad ktorými zacengal zvonček, ohlasujúci príchod hosťa. Vnútri napriek neskorej hodine rozváňala slanina.
Za pultom zbadal upratujúceho Raya. Pri zazvonení sa obrátil a kývol Taylorovi zamastenou utierkou. ,,Á, Tayjlor. Už dávno si sa neukázal. Dáš si niečo na jedenie?"
,,Dobrý večer, Ray. Nie, ani nie."
Ray pokrútil hlavou a sám pre seba sa usmial. ,,Veď som si aj myslel," povedal potuteľne. ,,Denise tu bude o minútku. Ešte niečo ukladá do mrazničky."
Rozleteli sa lietacie dvere z kuchyne a zjavila sa v nich Denise.
,,Taylor?" Prekvapene zastala. ,,Čo tu robíte?"
,,Chcel som vás vidieť," odvetil, lebo nič iné mu nezišlo na um.
Na šatách nechtíkovej farby mala bielu, trocha ufúľanú zásteru a na nohách tenisky. Vlasy mala stiahnuté do chvosta a tvár sa jej ligotala od potu. Bola krásna.
Keď k nemu pristúpila bližšie, zbadala mu čosi v očiach. ,,Je vám niečo?" spýtala sa. ,,Vyzeráte, akoby sa vám zjavil duch."
,,Neviem," zamrmlal skôr pre seba.
Uprela naňho ustarostený pohľad a potom sa obzrela. ,,Ray? Môžem si dať malú prestávku?"
,,Koľko len chceš, srdiečko. Už som skoro hotový."
Obrátila sa späť k Taylorovi. ,,Niečo sa stalo. O čo ide?"
,,Na moste došlo k nešťastiu."
Denise prikývla. ,,Viem. Mali sme takmer prázdno, lebo most uzavreli. Boli ste tam?"
Taylor prikývol.
,,Počula som, že to bolo strašné. Je to pravda?"
Taylor znova prikývol.
Vystrela ruku a vzala ho za rameno. ,,Chvíľu vydržte, dobre? Ešte musím niečo dorobiť a pôjdeme. Počkajte ma, dobre? U mňa sa pozhovárame."
TAYLOR odniesol Kyla dnu a uložil ho do postele. Denise ho prikryla a obaja po špičkách vyšli z izby. Potom zažala v obývačke lampu. Taylor si sadol na gauč a Denise na stoličku. Cestou domov ani jeden z nich neprehovoril, aby neprebudili Kyle, no len čo sedeli, Denise prešla k veci. ,,Čo sa večer stalo na moste?"
Taylor jej všetko vyrozprával - o záchrane, o tom, čo povedali Mitch a Joe, o mučivých výjavoch, ktoré ho potom prenasledovali.
Keď dohovorili, Denise sa j namu naklonila. ,,Vy ste ho zachránili?"
,,My všetci," odvetil, zdôrazniac slovo my.
,,Ale koľkí z vás išli na rebrík? Koľkí ste sa museli pustiť, aby rebrík vydržal?" Na to nepovedal Taylor nič. Denise si k nemu prisadlo. ,,Ste hrdina," povedala. ,,Presne taký, ako keď sa stratil Kyle."
,,Nie som."
,,Ale ste!" Chytila ho za ruku a celých dvadsať minút rozprávala o všetkom možnom, aby odohnala myślienky od nešťastia. Zhovárali sa o bezvýznamných veciach. Keď mala ako dieťa ťažké sny, mama s ňou robila to isté. Taylor sa postupne uvoľnoval a jeho odpovede prichádzali čoraz pomalšie. Zatvorili sa mu oči, potom ich otvoril a znova sa mu zatvorili. Prehlboval sa mu dych. Udalosti celého dňa si začali vyberať svoju daň.
Napokon zadriemal. Denise priniesla zo spálne prikrývku a prehodila ju cez neho. V polospánku zamumlal čosi o tom, že musí ísť. Denise šepla, že môže ostať, kde je. ,,Spite," povedala ticho, keď zhasínala lampu. Odišla do svojej izby a z pracovných šiat sa prezliekla do pyžamy. Uvoľnila si chvost, vyčistila si zuby a umyla tvár. Nato si ľahla a zatvorila oći.
Kým zaspala, jej poslednou myšlienkou bolo, že Taylor McAden spí v susednej izbe.
,,AOJ, Tajlor."
Taylor otvoril oči a zažmurkal do ranného slnka, ktoré sa lialo oblokom do obývačky. Tasne pri sebe zbadal Kylovu tváričku. Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, kde je. Oboma rukami si prečesal vlasy. Pohľad na hodinky mu povedal, že je krátko po šiestej.
,,Dobré ráno, Kyle."
,,Je na gaući." ( Je na auči. )
Taylor sa vystrel. Celé telo mal stŕpnuté. ,,Bol som, to je pravda."
,,Dobré ráno," ozvalo sa mu za chrbtom. Obzrel sa a zbadal Denise, ktorá v ružovej pyžame a v ponožkách vychádzala zo svojej izby.
,,Dobré ráno," povedal a vstal. ,,Zrejme som včera celkom odpadol. Nejnevajte sa."
,,To nič. Boli ste ustatý." Denise pristúpila ku Kylovi a pobozkala ho na hlávku. ,,Dobré ráno srdiečko."
,,´ráno," povedal.
,,Si hladný?"
,,Nie."
Denise sa obrátila k Taylorovi. ,,A vy?"
,,Kvôli mne nemusíte chytať nič špeciálne."
,,Chcela som vám ponúknuť vločky," povedala a Taylora to podnietilo k úsmevu. ,,Spali ste dobre?"
,,Ako zabitý," odvetil. ,,Vďaka za včerajší večer."
Pohodila plecami. ,,Načo sú priatelia?"
Taylor zaćal v rozpakoch skladať prikrývku, celý rád, že sa má čím zamestnať. Takto skoro ráno si prichodil v Denisinom dome nepatrične.
,,Naozaj nechcete zostať na raňajky? Mám ešte polovicu škatule."
Taylor zaváhal. ,,Máte aj mlieko?" spýtal sa napokon.
,,Nie. My tu robíme vločky s vodou," odvetila vážne.
Vrhol na ňou pohľad, akoby si nebol istý, či ju brať vážne.
Denise sa rozosmiala. ,,Ale samozrejme, že máme mlieko, vy motaj."
,,Motaj?"
,,To je také milé slovo, keď máte niekoho radi."
Tieto slová doňho vliali zvláštny optimizmus. ,,V tom prípade zostanem rád."
Keď doraňajkovali, Denise s ním vyšla na verandu. Taylor sa ešte musel zastaviť doma, aby sa prezliekol do práce.