Slováci! Zobuďme sa!
SLOVÁCI! ZOBUĎME SA!
V slovenskom Komárne sa pripravujú v auguste 2009 odhaliť jazdeckú sochu kráľa Štefana. V tom Komárne, v ktorom mestské zastupiteľstvo nesúhlasilo a nedovolilo, aby patróni Európy, sv. Cyril a sv. Metod mali dôstojné miesto v parku alebo na námestí. Súsošie slovenských svätcov je osadené na balkóne Domu Matice slovenskej. Neďaleko svätcov našla svoje miesto čudesná kamenná obluda. O kúsok ďalej je osadená tabuľa s textom, ktorý má aktivizovať maďarskú autonómiu na našom juhu. Iredentistickým aktivitám nad hlavou Juraja Klapku vytrubuje akýsi „vitéz“ a volá do boja: „Hore, hore hrdinovia...“ Do tohto panoptika v lete pribudne aj sám pán kráľ, ktorý s Komárnom v podstate nemá nič spoločné. Kto to bol sv. Štefan? Nevieme presne v ktorom roku sa narodil. Nevieme, kedy sa ujal kráľovského žezla. Za manželku mal dcéru benátskeho vojvodu Gizelu, ktorá po maďarsky nehovorila. V auguste 955 v bitke staromaďarská kočovná sila vojensky zahynula. Na poliach pri Lechu utrpeli Maďari hanebnú porážku. Hŕstka starých Maďarov bola zdecimovaná. Obyvatelia, ktorí prežili sa snažili prispôsobiť sa miestnemu obyvateľstvu – starým Slovákom od ktorých v podstate prevzali zvyky, obyčaje, učili sa obrábať pôdu a osvojili si aj niektoré staroslovenské jazykové prvky. (obed – obéd, lopata – lopát...) Štefanov otec bol bratovrahom. V kronikách sa píše, že mal krvavé ruky. Vlastného brata Michala zavraždil vlastnou rukou. Michalovi synovia, aby ich nestihol osud otca, ratovali svoje životy v Poľsku.
V Šomoďskej župe vládol vojvodca Kopáň, ktorý sa pokúšal o krvismilstvo so Štefanovou matkou. Nahnevaný Kopáň zaujal veľkú časť Zadunajska, niekdajší majetok kniežaťa Pribinu a jeho syna Koceľa. Štefan sa rozhodol napadnúť Kopáňa a obsadiť územie Zadunajska. Staroslovenskí vojvodcovia Hunt a Poznaň opásali Štefana mečom a poslali ho bojovať proti Kopáňovi, aby eliminovali jeho nároky na trón. V ťažkých bojoch Štefan Kopáňa napokon porazil. Jeho mŕtve telo dal rozštvrtiť a rozvešať na brány Ostrihomu, Vesprému, Rábu a v Sedmohradsku. Nitrianske knieža Pribina so synom Koceľom nechali v Zadunajsku postaviť vyše tridsať kostolov. Kde bol kostol, bol aj kňaz a kde bol kňaz, bola aj škola, v ktorej sa vyučovalo v staroslovenskom jazyku. Učitelia boli najmä benediktíni z nitrianskeho zoborského učilišťa sv. Hypolita. Práve nitrianski benediktíni, medzi ktorými pôsobili aj sv. Cyril a sv. Metod, Gorazd so svojimi žiakmi, sa vo veľkej miere podieľali na pokresťančovaní Zadunajska. Štefan pokračoval v christianizácii krajiny a prikázal svojim poddaným, aby sa dali pokrstiť. Kto neposlúchol kráľov rozkaz, tomu kat odťal hlavu, ktorú nastokli na koly v Ostrihome a iných mestách.
Štefan súhlasil, aby sa po zániku Svätoplukovej ríše novoutvorené uhorské kráľovstvo stalo súčasťou svätej rímskej cirkvi. O uhorský kráľovský stolec sa uchádzal aj vojvodca Vazul, ktorého nechal Štefan uväzniť v Nitre. Kat mu v nitrianskom väzení vypichol oči a uši zalial horúcim olovom. Traja Vazulovi synovia utiekli z krajiny, aby ich nestihol podobný osud, ako ich otca. Akým mečom bojuješ, takým aj zahynieš. Keď Štefan ochorel a bol trvalo pripútaný na lôžko, vtedy sa štyria dvorania rozhodli kráľa Štefana usmrtiť. Ale atentát bol prezradený a sprisahanci skončili v katových rukách. Kat im vypálil oči a odťal ruky. Ako vidno už len z kusých správ overených exaktným výskumom, kráľ Štefan mal na svedomí desiatky nevinných ľudí, ktorí skončili v katových rukách. Aktivitou Arpádovcov bol Štefan vyhlásený za svätého. Rímska kúria Štefanove prehrešky proti kresťanskej morálke neevidovala.
Spomínam si ako sme v roku 1942, v časoch horthyovskej okupácie, desať až štrnásťroční šurianski školáčikovia museli prísť na šuriansku železničnú stanicu v slávnostnom oblečení cez ktorú prechádzal tzv. Arany vonat – Zlatý vlak, ktorý v sklenenej schránke viezol vraj ruku sv. Štefana. Vlak zastal. Zvony šurianskeho kostola zvonili na oslavu. Z vlaku vystúpilo niekoľko kňazov, biskupov, miništrantov, ktorí cengáčmi dávali najavo, že si máme kľaknúť. V sklenenej rakve sme videli vraj nabalzamovanú ruku sv. Štefana. Dychovka zahrala maďarskú hymnu. Ľudia pokľakli. My sme sa pod dozorom učiteľov museli modliť Otče náš. Cítili sme vôňu aromatického tymianu. Počúvali sme akési reči o „hrdinstvách“ svätého Štefana. Učiteľka Júlia Korályová nám povedala, že sme v siedmom nebi. Také šťastie vraj má len málokto. V súčasnosti o zázračnej ruke sv. Štefana už nepočuť ani v Maďarsku. Socha kráľa Štefana má byť v Komárne tak inštalovaná, že zrak a hlava sv. Štefana budú zrejme hľadieť smerom na Dunaj, do Budapešti. Zadky budú mať obrátené smerom na Nitru, k Vysokým Tatrám. Na podstavci súsošia má byť nápis: „Prijali sme vašich predkov, naučili sme vás obrábať polia a vy zabúdate?“
Laco Zrubec, autor je historik
internet