Zdroj: Slovenský rozhlas
Jozef Dúc, farár
Milé deti, milá mládež, drahí bratia a sestry, milí rozhlasoví poslucháči!
Obdobie adventu pomaly vrcholí, Vianoce sa blížia, deti už majú aj na prstoch spočítajú, koľkokrát sa vyspia a bude Štedrý deň, najkrajšie sviatky v roku. S príchodom nastávajúcich sviatkov narodenia Pána Ježiša zapaľujeme dnes, na 4.adventnú nedeľu, poslednú sviecu na adventnom venci, čo symbolizuje plnosť svetla, ktorú prináša nám na našu zem Ježiš Kristus, ktorý nám prináša svoju lásku a spásu. Ale zatiaľ máme advent. Aj my sme si na začiatku adventného obdobia povedali, že slovo advent je latinského pôvodu a znamená príchod. Mali by sme si uvedomiť, že advent nemáme len prežiť, ale ho aj prežívať. Máme sa v tejto dobe na Kristov príchod pripraviť. Cirkev na cestu adventom nám dáva sprievodcov. V predchádzajúcich nedeliach nás sprevádzal predchodca Pána Ježiša Ján Krstiteľ. Vyzýval nás k pokániu a zmene života, aby sme si pripravili cestu k Pánovi. Dnes je našou sprievodkyňou Matka Pána Ježiša Panna Mária. K čomu nás Ján Krstiteľ vyzýval, ona nám ukazuje na príklade svojho života. Matka Božia, ktorá sa pri zvestovaní dáva k dispozícii Božím plánom, ktoré má Boh nielen s ňou, ale s celým ľudstvom, sa stáva účasťou na Božom živote tak ako nikto z nás. Ukazuje nám príklad, ako Bohu dáva ona svoje áno. A my vieme, že toto áno, ktoré dala vo chvíli zvestovania, nebolo áno prvé ani posledné. Ako človek, ktorého sa nedotkol hriech, dávala Bohu svoje áno od svojho útleho detstva. A toto áno išlo s ňou celým životom, až na Kalváriu. Toto je veľké umenie, ktorému sa máme učiť, dávať Bohu svoje áno dnes, zajtra, každý deň. Aj v dňoch, keď svieti svetlo, keď máme slnečné dni, ale aj vtedy, vo chvíľach, keď sú v našom živote rôzne ťažkosti a búrky, ktoré svoje áno musíme veľakrát prebojovať. Keď sme začínali pred 3 týždňami vstupovať do adventného obdobia, dávali sme si predsavzatia, čo chceme počas adventu zvládnuť, čo chceme spraviť alebo čoho sa zrieknuť. Dnes môžeme hodnotiť, či sme sa snažili a ako sa nám to darilo. Potom počas Vianoc pri Betleheme položíme k jasličkám Ježišovi náš dar pre neho. Keď sme sa snažili a nepodarilo sa nám všetko, ako sme si predsavzali, položme cez Vianoce ako svoj dar k jasličkám aspoň našu snahu. Boh o nej vie. Aj ona je dar. A keď sme na svoju snahu nejako zabudli, znovu sa rozpamätajme na to, že chceme o niekoľko dní prísť, zablahoželať Ježišovi k narodeninám a mali by sme mu dať nejaký darček. Aký darček to môže byť? Zo života sv.Hieronyma sa rozpráva, že keď sa okolo Vianoc modlil, hovorí Ježišovi: "Ježiš, čo ti mám dať k narodeninám? Dám ti svoj majetok." A on mu vnútorným hlasom hovorí: "Veď mne všetko patrí. Ja nepotrebujem tvoj majetok." "Tak čo ti mám dať? Dám ti svoju múdrosť, dám ti všetky knihy, ktoré som napísal." A Ježiš mu znova hovorí: "Ja som predsa múdrosť sama. Ja nepotrebujem tvoje knihy." "Tak čo ti mám dať?" A Ježiš hovorí: "Daj mi svoje hriechy." To bude ten najcennejší dar pre Ježiša k Vianociam. A to bude ten najcennejší dar aj pre nás. Vianoce bez čistého srdca, to nie sú Vianoce, ale len folklór. Cirkevný otec Origenes napísal: "Čo by nám to prospelo, že sa Ježiš kedysi narodil v Betleheme, keď sa nenarodí v našom srdci?" Máme stále možnosť sv. spovede, aj po mnohých rokoch. Očistime svoje srdce v úprimnej sv.spovedi a budeme mať znova krásne Vianoce s Ježišom. A to je to, čo by sme si mali z dnešnej sv.omše odniesť. Máme sa naučiť hovoriť Bohu áno. Máme k tomu zvláštnu príležitosť. Dajme Ježišovi dar k jeho narodeninám svoje hriechy. Samozrejme, že Ježiš nestojí o to, aby sme hrešili. Ale keď sme niekedy prehrali, zlyhali, sklamali, dajme to Ježišovi, nech nás oslobodí a odpustí nám naše hriechy. Každý z nás zakúsil vo svojom živote zlyhanie, a to aj v oblastiach, na ktorých si obzvlášť zakladal, ktoré sa nám javili ako veľmi prospešné. Občas je príčinou našich neúspechov naša nevernosť alebo nedôslednosť na ceste za vytýčeným cieľom. Dnešné Božie slovo nám túto skúsenosť osvetľuje a učí nás, aby sme sa nepovažovali za majiteľov svojho života a zároveň sa učili chápať svoje neúspechy ako príležitosť k osobnému rastu. Aj v ťažkých skúškach neúspechu sa máme učiť hovoriť Bohu, ktorý zostáva verný: Nech sa mi stane podľa tvojho slova. Keď som bol kaplánom, mal som možnosť pripravovať snúbencov na sobáš a vždy to boli krásne stretnutia, ktoré boli vyjadrením ich túžby po láske, po tom, ako chcú život spolu prežívať, ako oni chcú povedať svoje áno jeden druhému a prijať sviatosť manželstva. A po rokoch, keď som spovedal, pri sv. spovedi prišli aj tí snúbenci, ktorých som zosobášil. Manželka a matka svojich detí mi hovorí: "Pamätáte si na ten príhovor, ktorý ste nám povedali pri sobáši?" A to bolo asi po 7 rokoch. Už som si to nepamätal. Povedal som jej, aby mi pripomenula. "Hovorili ste o obraze, že aj manželstvo a spoločný život, keď sa mladí rozhodnú spolu žiť, je ako výstup na veľký vrchol, kde si spolu navzájom pomáhajú, istia sa a sú jeden pre druhého oporou a majú spolu dosiahnuť ten končiar. A nemôžu si niekde v polovici cesty povedať, že sa jednému už ďalej nechce ísť. Buď obidvaja hore vystúpia alebo zahynú. Inej cesty niet." Hovorí, že mali v manželskom živote aj rôzne také chvíle, ktoré boli veľmi ťažké. Ťažké v tom, že bývali u svokrovcov, mali malú izbu, kde mali dieťa a niekedy bola dusná atmosféra. Bývali v podkroví. Keď jej bolo najťažšie, povedala, že odíde a zobrala si veci, dieťa do svojich rúk a kráčala schodami z podkrovnej izby. Vtedy si spomenula na to, čo som jej povedal: Buď vystúpime hore alebo zahynieme. A povedala si, že to nie je cesta k tomu, aby utiekla, to nie je postoj k životu a k ich spoločnému životu a vrátila sa do svojej izby. A vtedy ju naplnil pokoj.
Drahí bratia a sestry, toto je to áno, ktoré dávame Bohu, ktoré dávame svojim životným partnerom, svojmu poslaniu. Sú chvíle ťažké, kedy aj my potrebujeme silu, aby nám ju Boh dal, aby sme vo vernosti dokázali kráčať. Ľahké je začať, ale niekedy je veľmi ťažké vytrvať. A preto nám Boh dáva toto vedomie, aby sme aj my kráčali tým životom, aby sme aj my chápali, že je s nami a chce nás v ťažkých chvíľach povzbudiť vo vernosti, chce nám povedať: Neboj sa, kráčaj! Boh má pre teba stále pripravené to, aby si vnímal jeho lásku a jeho pomoc. A to nielen v živote manželskom, to je veľakrát aj v živote kňazskom. Svätý farár arský, ktorý je patrónom kňazov, veľakrát z
Arsu utiekol. Povedal, že už tam nemohol vydržať a ušiel späť. Ale potom sa vrátil späť. Vrátil sa práve k tomu, kde povedal Bohu svoje áno. Prišiel späť a Boh ho mocne požehnal za jeho vernosť. Aj on sa v živote zachvel, ale vrátil sa späť a Boh ho mocne požehnal. Potom Boh cez neho robil veľké veci vo farnosti, v ktorej pôsobil, a stal sa nakoniec svätcom a je patrónom farárov. Toto je práve to, čo máme prijať a naučiť sa od Panny Márie, že aj keď nie všetkému v živote rozumieme, aby sme povedali Bohu svoje áno. To je pre nás to, čo Boh najlepšie chce, ten Boží plán, ktorý Boh s nami má, je plán, aby sme ho naplnili podľa jeho vôle. Lebo Boh chce, aby sme všetci boli šťastní, aby sme prežívali jeho lásku, aby sme mali vedomie, že jeho starostlivosť je pre nás ako otec, ktorý kráča s nami a ktorý nás povzbudzuje, usmerňuje. Preto aj Ježiš je pre nás veľký dar, ktorého aj my chceme nasledovať, ktorého chceme aj my poslúchať, aby náš život mal hodnotu, aby sme ho prežili v láske, radosti. K tomu sme pozvaní, aby sme aj my boli tí, ktorí prežívame túto Božiu starostlivosť a lásku, že Boh je verný vo všetkých svojich prisľúbeniach a On ich chce naplniť v našom živote tak ako v živote Panny Márie. A Panna Mária je Mama, ktorá nám chce pripomenúť všetky slová, ktoré sme od Ježiša počuli, aby sme sa nebáli, aby sme milovali jeho Syna. Ona nám to stále pripomína a dáva krásny príklad. Ona nás učí tejto nežnej milujúcej láske a chce, aby sme ju aj my zažívali vo svojom živote a boli schopní ju prejaviť. Preto je Matka všetkých nás, ktorú nám dal Ježiš, aby nám pripomenula všetky tie slová, ktoré potrebujeme k tomu, aby sme aj my v živote dokázali, aj keď niekedy pochybíme, vrátiť sa. Aby sme dokázali prísť späť, aby sme dokázali aj my dať Ježišovi to, čo nás niekedy zotročuje, čo nám bráni k tomu, aby sme žili v láske. Aby aj cez nás potom Boh mohol prejaviť práve to, že aj on chce túto lásku dať skrze našim drahým blízkym, ktorí sú okolo nás. Prosme o to, aby sme sa dokázali učiť od Boha k tomu, ako Mária prežívala tento vzťah.
Všemohúci Bože, náš Otec, ty dovršuješ svoj zámer tým, že nás k sebe voláš silou svojej lásky. Voláš srdce každého človeka. Povolávaš do svojej služby mocných ako Dávid, ale aj pokorných ako Mária. Naplň nás svojím Duchom, aby sme dokzali prijať tvoje slovo. Ako Pannu Máriu uschopni aj nás, aby sme túžili, po čom túžiš ty. Naša odpoveď: Nech sa mi stane podľa tvojho slova, nech nie je výrazom rezignácie, ale spontánnou odpoveďou našej duše, ktorú do hĺbky preniklo tvoje slovo a vzbudilo v nás nové túžby, ktoré vieš vyvolať len ty. Ako Pannu Máriu nauč nás pravej poslušnosti. Ona sa stále učila, že život človeka má hodnotu len v spojení s tebou. A preto na tvoju výzvu dokázala odpovedať svojím áno. Nauč aj nás, aby sme svoj život chápali v spojení s tebou a dokázali na tvoje pozvanie odpovedať svojím áno. Ako Pannu Máriu urob nás svojimi služobníkmi. Služba nech sa nám stane dôvodom našej slávy, podobne ako to platilo pre Abraháma, Mojžiša, Dávida, Máriu aj pre všetkých tvojich ostatných priateľov. Nech nám Vianoce pripomenú, že práve služba bola tajomstvom života tvojho Syna. Amen.