Kapitola č.27: Tiene minulosti
V dome Potterovcov zavládla po príchode Scorpiusa a Lilly skvelá nálada. Nielen že Ginny videla konečne všetky svoje deti šťastné, ale prišla aj Helena s Dracom a Sam so svojou rodinou a všetci ďakovali Albusovi a Sandrin za to, čo pre nich urobili. Jediné, čo ešte Albusovi chýbalo ku šťastiu, bola Sophia, ktorá sa ako na zavolanie objavila vo dverách ich domu.
Dom bol plný veseliacich sa ľudí a v podvečer si len málokto všimol, že dve najhlavnejšie osoby sa odtiaľ vytratili. Albus so Sandrin mali ešte jednu povinnosť a hoci musel Albus na svoju učiteľku trochu namietať, súhlasila, že sa so Severusom porozpráva.
V hrade panovalo ticho a narušovalo ho jedine mierne chrápanie ozývajúce sa z riaditeľských portrétov. Keďže sa rozhodli, že chcú hovoriť so Snapeom každý sám, šiel prvý Albus.
„Ahoj.“ pozdravil veselo a Severus zdvihol obočie, keď na neho pozrel.
„Zdá sa, že máš dobrú náladu. Takže sa ti to konečne podarilo?“ odložil knihu a čakal.
„Podarilo.“ prisvedčil mladík a zostal stáť pred obrazom.
„Poviem ti, skvele načasované. Neposadíš sa? Alebo sa ponáhľaš na oslavu svojho úspechu?“ doberal si ho Snape s miernym úsmevom na perách. Bol nesmierne hrdý na Albusa aj na Sandrin, na svoju dcéru. Kiež by ju mohol vidieť a vysvetliť jej to.
„Zdržal by som sa, ale myslím, že o chvíľu budeš rád, že odídem.“ napínal ho Albus s tajomným úsmevom.
„Ako to myslíš?“ nahneval sa Severus, lebo zle pochopil jeho narážku.
„Dalo mi to dosť práce presvedčiť ju, aby sem prišla. Tak sa snaž ju zase neuraziť, inak by sa mi to nabudúce nemuselo podariť.“ vyšiel Albus s pravdou von a Severus na neho neveriacky hľadel.
„Chceš povedať, že prišla?“ spýtal sa a modlil sa, aby to celé nebol len nejaký hlúpy žart.
„Nechám vás samých, myslím, že si máte toho veľa povedať. Veselé Vianoce, Severus.“ rozlúčil sa Albus a bol už pri dverách, keď Severus zamumlal.
„Ďakujem ti.“
Albus vyšiel z laboratória a kývol na nervóznu Sandrin na znak, že už ju čaká.
„Akú má náladu?“ spýtala sa placho.
„Je rád, že si prišla.“ uistil ju Albus a krbom sa vrátil domov.
Sandrin neisto vstúpila do laboratória. Nevedela, čo by mala povedať alebo urobiť, no ušetril ju toho.
„Som rád, že ste prišla. Nesadnete si?“ začal formálne, no jeho hlas neznel ani nahnevane, ani ironicky. Mlčky podišla ku kreslu a sadla si. Hoci bola nervóznejšia než zvyčajne, nedávala to najavo.
„Chcel by som sa ospravedlniť za to, čo som povedal naposledy. Ja… netušil som, že tam kdesi mám dcéru.“ priznal skľúčene a dúfal, že konečne prehovorí. Ona však zaryto mlčala a vpíjala sa svojimi tmavými očami do tých jeho.
„Sandrin, naozaj ma to mrzí. Ak môžeš, odpusť mi.“ oslovil ju osobnejšie a to ju prebudilo k životu.
„Neprišla som, aby som od vás niečo žiadala. Jediné, čo som chcela, bolo spoznať vás. Zistiť, čo ste za človeka a či mala mama pravdu.“ vychrlila nahnevane.
„Tvoja mama sa mýlila, keď si myslela, žeby som ťa zavrhol. Si moja dcéra a keby som to vedel skôr, všetko mohlo byť inak. Všetko.“ povedal potichu a nedokázal jej pozrieť od očí. Do očí, ktoré zdedila po ňom, v ktorých teraz bolo obvinenie. Bol zvyknutý na to, že ho ľudia vinili zo všetkého možného, ale nechcel to vidieť v očiach vlastného dieťaťa.
„Zostal by ste s ňou, aj keď ste ju nemiloval?“ spýtala sa priamo.
„To asi nie, ale nikdy by som nedovolil, aby mi ťa odviedla. Chcel by som ti byť nablízku a byť si istý, že máš všetko, čo potrebuješ.“ odpovedal jej popravde.
„Mala som všetko, čo som potrebovala, okrem teba.“ šepla a myslela si, že to nezačuje. Snažila sa zamaskovať slzy, ale všetko márne. Videl ju plakať a trápilo ho to.
„Odpusť, že som s tebou nebol, keď si ma potrebovala.“ prosil ju a znelo to tak úprimne…
Mlčky prikývla.
„Od chvíle, čo mi Albus povedal pravdu, som nad všetkým dlho premýšľal a chcel som ti povedať jednu vec…“ začal pomaly, akoby hľadal vhodné slová. To, čo chcel povedať nehovoril často a až Albus ho naučil, ako niektoré svoje pocity vyjadriť aj slovami. Sandrin na neho zvedavo pozrela očami červenými od sĺz a čakala.
„Som rád, že mám dcéru a som na ňu nesmierne hrdý.“ povedal po chvíľkovom zaváhaní a pozeral jej pritom do očí.
„Kvôli tomu lektvaru?“ spýtala sa trochu hlúpo a jeho tvár sa skrivila v nahnevanej grimase.
„Neviem, ako to vám dvom vysvetliť, že moje sympatie a to, že vás mám rád, nesúvisí s tými hlúpymi lektvarmi. Čo vás to oboch napadlo?“ zahrmel nahlas, ale potmehúdsky úsmev na jeho tvári jeho slová odľahčil. Sandrin sa chytila ponúkanej šance a rovnakým tónom odvetila:
„Možno to bude tým, že si Majster Lektvarov, Albus začínal ako tvoj žiak, než ste sa stali priateľmi a mňa si spoznal vďaka tomu lektvaru pre Scorpiusa. Nie je to dosť?“ doberala si ho a on pripustil, že to mohlo byť zavádzajúce.
Po tom, čo si povedali, už na seba hľadeli trochu inak. Ľady sa pohli a hoci ich ešte čaká dlhá cesta, než úplne zaženú všetky mračná a tiene minulosti, vedeli, že vykročili správnym smerom.
O pár mesiacov neskôr
Lilly sa prebudila do krásneho letného rána, a keď si trochu privykla na svetlo, otvorila oči. Pozrela na prázdne miesto vedľa seba, a keď nevidela Scorpiusa, zľakla sa. Jeho rodičia neboli doma a ona sa po dlhej úvahe rozhodla prenocovať tu. Jej strach teraz pramenil z toho, že na nočnom stolíku vedľa postele stála fľaštička s lektvarom, ktorý Scorpius užíva každé ráno. Bola plná.
V rýchlosti si obliekla len tričko a bosky a s prútikom v ruke vyšla z izby nájsť svojho priateľa. Bola ostražitá, no dúfala, že jej obavy sú zbytočné. Nerada by mu nejakým spôsobom ublížila, ale ak to bude nutné, musí sa brániť.
Z jedálne sa ozývali zvláštne zvuky, a tak jej kroky viedli rovno tam. Našľapovala opatrne, aby jej kroky neboli počuť a pootvorila dvere. K jej prekvapeniu práve Scorpius prestieral na raňajky pre dvoch.
„Scorpius?“ oslovila ho placho a sklonila prútik, keď videla, že jej nič nehrozí.
„Už si hore? Nechcel som ťa budiť. Poď, pripravil som nám niečo pod zub.“ usmial sa na ňu a pobozkal ju na privítanie.
„Čo sa deje?“ spýtal sa, keď zachytil jej znepokojený pohľad.
„Tvoj lektvar… dnes si si ho nevzal.“ skonštatovala.
„Aha, tak to ťa trápi.“ prikývol, že rozumie. „Vieš, Lilly, myslím, že ten lektvar už nepotrebujem. V poslednom čase sa cítim dobre, lepšie než predtým, a tak som ten lektvar užíval v menších dávkach už asi mesiac.“ povedal jej.
„Albus o tom vie?“ spýtala sa a v jej srdci sa rozhorela iskierka nádeje, že je Scorpius možno úplne zdravý.
„Nie, ale chcel som za ním zájsť zajtra. Vieš princezná, nevzal som si ten lektvar už tri dni a všetko je v poriadku. Alebo sa ti nezdá?“
„Iste, ja len… trochu som sa zľakla. Nechcem ťa stratiť, Scorpius, a myslím si, že si to nemal robiť bez Albusa. Čo keby sa ti niečo stalo? Albus by vedel, čo robiť, ale ja….“ karhala ho mierne a oči sa jej zaleskli slzami pri pomyslení, žeby sa opäť stalo niečo, čo by ich mohlo rozdeliť.
„Nerob si o mňa starosti. Neurobil by som nič, čím by som ti mohol ublížiť. Keby som mal akékoľvek pochybnosti o tom, či sa dokážem ovládať bez lektvaru, nikdy by som to nespravil. Ak pre nič iné, tak kvôli tvojej bezpečnosti.“ upokojoval ju a držal ju pritom v náručí.
„Milujem ťa, Scorpius.“ zašepkala mu do ucha.
„Môžem teda dúfať, že ma neodmietneš, ak ťa požiadam, aby si so mnou strávila zvyšok svojho života?“ spýtal sa a pozrel do jej nádherných očí. Lilly na neho pozerala v nemom úžase a miesto odpovede ho vášnivo pobozkala.
„Že sa vôbec pýtaš, hlupáčik. Netúžim po inom než byť tvojou, len tvojou.“ usmiala sa a on tiež.
„Ďakujem. A aby si si nerobila zbytočné starosti, hneď teraz môžeme zájsť za Albusom, aby rozhodol, čo bude s mojím lektvarom.“ sľúbil jej a po tejto dohode sa s chuťou pustili do lahodných raňajok.
Albus mal za sebou už všetky skúšky a bez problémov dobehol všetko, čo mu behom jeho vylúčenia utieklo.
Hneď po Vianociach sa rozkríklo, že Albusov a Sandrinin lektvar je účinný a ministerstvo viac nemohlo popierať skutočnosť, že ich úspech bude veľkým prínosom pre celú spoločnosť. Obaja aj s Erikom Sandowalom dostali ocenenie od samotného ministra a kým Albus ho uložil v otcovej kancelárii vedľa tých, ktoré získal Harry, Sandrin si svoje zavesila na stenu vo svojom novom byte, ktorý jej patril ako novej profesorke lektvarov na Bradavickej škole čar a kúzel.
Albus sa práve chystal k Jamesovi, pozrieť svojho trojmesačného synovca Lucasa, keď sa v krbe objavila Lilly ruka v ruke so Scorpiusom. Ich šťastné tváre hovorili za všetko. Keď sa priznali Albusovi aj Ginny, že sa zasnúbili, obaja im blahoželali a o to väčšiu radosť mal Albus, keď im oznámil, že Scorpius už skutočne nepotrebuje žiadnu liečbu. Nevedel, čo spôsobilo úplné vyliečenie, ale veril, že aj zázraky sa dejú a mal obrovskú radosť, že aj on k nemu trochu dopomohol.
Keď potom oveľa neskôr, hoc v ten istý deň, sedel v jednom z kresiel pri Severusovi, povedal mu o tomto zázraku a čiernovlasý kúzelník na neho zle zazeral.
„Albus Severus Potter.“ začal z ostra a Alovi až zabehlo, keď počul ten tón.
„Nechceš mi hádam tvrdiť, že tá prísada, na ktorú sa celý ten čas snažím prísť, je tvoja krv, však?“ vrčal a Albus so Sandrin, ktorá im tiež robila spoločnosť, vyprskli smiechom.
„A ja som si myslel, že si na to už dávno prišiel, len si mi to zabudol povedať.“ smial sa Albus pri predstave, že Severusa konečne na niečo nachytal.
„Nerob si plané nádeje, tušil som to od začiatku.“ odvrkol a zámerne nedodal, že s tým neprišiel skôr, lebo sa bál, aby jeho odhad nebol chybný. „Ak je to teda tak, neviem, čomu sa čuduješ. Vezmi do úvahy, že ani jeden z upírov, ktorí užívajú ten lektvar, nepili celý čas tvoju krv a nemali ju v lektvare. No a na rozdiel od nich, si u Scorpiusa použil žltý adulár v kombinácii so zatmením Slnka. Prekvapuje ma tvoja neschopnosť vidieť tak jasné fakty, ktorými sa ti podarilo takmer nemožné, teda zmeniť upíra späť na človeka.“ povedal mierne ironicky, no v hĺbke duše cítil obrovskú pýchu, že je učiteľom a priateľom toho, kto toto dokázal.
Albus vedel, že mu tými slovami zložil Snape obrovskú poklonu a červeň sa mu rozliala do tváre. Preto radšej rýchlo zmenil tému.
„Budem musieť ísť. Chcem totiž požiadať Sophiu o ruku. Síce ma dnes Scorpius s Lilly predbehli, ale to nevadí. Len dúfam, že ma neodmietne.“ zveril sa im.
„Určite nie. Žena, ktorá stane po tvojom boku, získa neuveriteľné bohatstvo.“ povedal mu s úsmevom Severus a významne na neho pozrel.
„Ďakujem, Severus. Tak ja už bežím.“ rozlúčil sa mladý muž a zanechal ich osamote, aby mohli pokračovať v jednom z ich dlhých rozhovorov, ktoré spolu Sandrin a Severus viedli každý večer, aby dohnali stratený čas.