Kapitola č. 4: Kto som?
Svitlo ďalšie nové ráno a muž, zotavujúci sa zo svojich zranení v drevenom domčeku uprostred lesa, sa cítil podstatne lepšie. Už sa mohol aj opatrne posadiť, hoci rebrá ho ešte trochu boleli. Jeho zrak sa zdal byť už v poriadku a on si uvedomil, že je to vďaka okuliarom, ktoré mu ktosi nasadil.
Rozhliadol sa okolo seba a rozoznával jednotlivé obrysy jednoduchého dreveného nábytku. Nebolo ho veľa ani nevyzeral obzvlášť pohodlne, ale hodil sa k celkovému dojmu.
Dom bol malý a skromne zariadený, ale čistý a udržiavaný, takže poskytoval to, čo bolo najdôležitejšie, a to strechu nad hlavou.
Oknami dnu presvitalo slabé denné svetlo a ďalšie zalialo izbu, keď sa otvorili dvere. Dnu vkročila dievčina s vlasmi zviazanými do copu a niesla košík s drevom. Keď zbadala, že ju pozoruje, trochu sa začervenala a nesmelo sa usmiala.
„Ahoj,“ pozdravil ju a ona len kývla.
„Kto si? A kde to vlastne som?“ spýtal sa. Neznáma najprv odložila košík s drevom na miesto a potom si k nemu prisadla. Skontrolovala najskôr obväzy, ktoré mal na tele a potom mu pozrela do očí. Jej hnedé oči boli ako dve hlboké, avšak jasné a čisté studne, toľko úprimnosti z nich vyžarovalo a naplnené boli niečím, čo by sa dalo opísať ako radosť.
Ukázala rukou na seba a potom vzala jeho dlaň do svojich rúk. Prstom sa jej zľahka dotýkala, akoby niečo písala. Pozorne ju sledoval a nahlas čítal jednotlivé písmená:
„L, E, A. Takže ty si Lea?“ spýtal sa a ona s úsmevom prikývla.
„Prečo so mnou nehovoríš? Bojíš sa ma?“ Pokrútila hlavou a ukázala si na hrdlo a naprázdno otvárala ústa.
„Aha, ty si nemá. Prepáč,“ zahanbil sa, že mu to hneď nedošlo.
„Ja som...“ chcel sa tiež predstaviť, ale zarazil sa. Až doteraz vyzeralo byť všetko v poriadku. Lenže odrazu nevedel, ako dopovedať tú vetu, čo začal. Lea naňho prekvapene hľadela a čakala, čo povie ďalej. No nech sa snažil ako chcel, nemohol. Mal to na jazyku, avšak nespomenul si na vlastné meno. Vystrašene na ňu pozrel.
„Čo sa to stalo? Nepamätám si, ako sa volám. Viem, že...“ ale zase sa zarazil, lebo mu došlo, že nevie vôbec nič.
„Nepamätám si vôbec nič,“ zdesil sa. „Ako je to možné? Povedz mi, kto som a čo sa stalo?“ naliehal prosebne, no ona len pokrútila hlavou a pokrčila ramenami, že mu nemôže pomôcť. Rôznymi posunkami čosi naznačovala a ukazovala. Ak to správne pochopil, našla ho v lese a starala sa oňho.
„Ako dlho?“ chcel vedieť. Ukázala štyri prsty.
„Štyri dni?“ vyhŕkol, no ona zamietavo krútila hlavou.
„Štyri týždne?“ zdesil sa opäť. „To som bol tak dlho v bezvedomí?“ Lea prikývla. Spod postele vytiahla biely batôžtek a podala mi ho. Stále ešte nervózny z toho, že si nič nepamätá, ho pomaly rozbalil a našiel v ňom dve veci.
„To je moje?“ pýtal sa a nečakajúc na odpoveď zobral do ruky akýsi drevený prútik. Bol veľmi starý, ale zrejme bol preňho dôležitý, ak to bola jedna len z dvoch vecí, čo mal. Odložil ho trochu nabok a v prstoch zovrel chladný kov. Zlatý medailón na retiazke. Chvíľu si ho prezeral a prišiel na spôsob, akým sa dal otvoriť. Vo vnútri bola vložená maličká fotka a čo bolo veľmi zvláštne, ľudia na obrázku sa hýbali.
Lea mu nazrela cez rameno a ukazovala striedavo naňho a na najstaršieho muža na fotke.
„Myslíš, že to som ja?“ začudoval sa. Vlastne sa nepozeral do zrkadla a ani nevedel, ako vyzerá.
„Ale kto sú potom tí ostatní?“ rozmýšľal a sledoval ženu a tri deti. Boli mu podobné; žeby jeho rodina? Ale to nie je možné, predsa by na nich nemohol len tak z čista-jasna zabudnúť. A prečo vlastne nie je s nimi? Jedine že by už nežili, pomyslel si.
Bol z toho všetkého veľmi zmätený a to, že si nič nepamätal, ho frustrovalo. Lea mu položila ruku na rameno a mierne stisla, aby mu dodala trochu povzbudenia.
Zovrel medailón v ruke a snažil sa rozpomenúť na čokoľvek, ale jeho spomienky naďalej zostávali ukryté za nepreniknuteľným závojom hmly.
Lea mu podala vodu a naznačila, že by mal oddychovať. Poslúchol a znovu si ľahol, ale nespal. Nemohol. Hlavou sa mu preháňalo množstvo otázok, na ktoré potreboval dostať odpovede... ale kde ich nájsť?
„Kto som? Kde som teraz? Odkiaľ vlastne pochádzam? Mám rodinu a ak áno, kde je teraz? Prečo nie som s nimi? Čo sa to vlastne stalo?“ pýtal sa v duchu dookola sám seba.
Veľmi ho to vyčerpávalo a stále viac deptalo. Napokon s jedinou myšlienkou na to, že musí zistiť pravdu za každú cenu, zaspal a mal veľmi zvláštne, znepokojujúce sny.
Kdesi v diaľke počul kričať ženu, ale nerozumel jej. Odrazu uvidel zelený záblesk a krik ustal. Nikde naokolo nebol nik ani nič, okrem dieťaťa plačúceho na zemi.
Než sa zobudil zaliaty studeným potom, stihol si všimnúť zvláštne znamenie na čele toho chlapca v sne. Inštinktívne si siahol rukou na čelo a nahmatal ju. Jazva v tvare blesku. V tom sne bol teda on ako dieťa, ale čo to znamená, nevedel.