Kapitola č.44: Pomsta
Harry v závese s Georgom a riaditeľkou vstúpil na ošetrovňu. Na jednej posteli, ktorá nemala zatiahnuté závesy, sedel malý blonďavý chlapec s rukou v obväze a náplasťou na tvári. Tváril sa trochu zmätene, ale inak sa zdalo, že je v poriadku. Stále však pozeral na zatiahnutý záves vedľajšej postele a sledoval tieň madam Pomfreyovej, ktorý neustále pobehoval z jednej strany na druhú.
„Scorpius, si v poriadku?“ spýtal sa ho George a podišiel k chlapcovej posteli. Chlapec len mlčky prikývol a hypnotizoval záves. Nespúšťal z neho zrak. Harry ho vnímal len trochu, pretože jeho pozornosť plne priťahoval zatiahnutý záves. Opatrne ho odhrnul tak, aby mohol nazrieť dnu. Jeho syn ležal na posteli a spal. Aspoň tak to vypadalo. Žiadne povrchové zranenie, žiadne odreniny, nič. Harry už takmer vydýchol úľavou, ale slová ošetrovateľky vrátili ten padajúci kameň z jeho srdca späť.
„Je mi to ľúto, pán Potter.“ zašepkala. „Viac preňho teraz nemôžem urobiť.“
„Čo?“ hlesol a pristúpil k posteli, na ktorej bezvládne ležalo chlapcove telo. Pohladkal ho po vlasoch a druhou rukou zovrel jeho drobnú, chladnú rúčku. Dýchal plytko a nepravidelne. Občas jeho telom trhlo a stále bol v bezvedomí.
„Čo sa stalo? Vravte konečne!“ zvolal zúfalo, no nespúšťal zrak zo syna. Držal ho za ruku a keď sa jeho telo opäť kŕčovito naplo, jeho srdce sa zovrelo tiež. Minerva s Poppy stáli pri konci postele a rovnako zúfalo pozerali na chlapca a prežívali s Harrym jeho bolesť. George sa zhlboka nadýchol, aby vysvetlil, čo sa stalo.
„Nevieme presne, čo sa stalo Harry, no našli sme Ala so Scorpiusom v jednej z chodieb vedúcich do podzemia. Obaja ležali na zemi. Albus….on sa celý triasol akoby v nejakom záchvate…“ vysvetľoval a rukou si prehrabol vlasy. Nevedel, ako pokračovať.
„Podľa toho, čo nám povedal Scorpius, ho chcel niekto napadnúť a Al ho v poslednej chvíli odstrčil, ale zasiahlo to jeho.“
„Takže to bolo mierené na toho druhého chlapca?“ spýtal sa Harry tichým hlasom. George prikývol.
„Je v poriadku? Môžem s ním hovoriť?“ spýtal sa madam Pomfreyovej.
„Pán Potter, ten chlapec za nič nemôže. Nechajte ho odpočívať.“ protestovala ošetrovateľka.
„Poppy, Harry sa s ním len porozpráva. Nemaj strach. Potrebujeme vedieť, čo sa stalo.“ pokúsila sa ju presvedčiť riaditeľka, a tak o chvíľu už Harry sedel pri posteli Scorpiusa Malfoya.
„Ahoj, ty si Scorpius?“ spýtal sa a prinútil sa trochu usmiať. Chlapec vystrašene prikývol.
„Ja som Albusov otec. Al mi cez prázdniny o tebe veľa rozprával. Zdá sa, že ste naozaj dobrí priatelia. Je to tak?“
„Áno, pane.“ zašepkal chlapec.
„Počuj, chlapče, Alovi teraz nie je najlepšie a možno by sme mu mohli pomôcť, keby sme vedeli viac o tom, čo sa vlastne stalo. Pomôžeš mi?“ prosil s nádejou v hlase.
„Ja neviem, čo sa stalo. Šiel…šiel som z knižnice. Robili sme si s Alom spoločne úlohy a …myslím, že som si zabudol nejakú knihu a Al mi ju chcel vrátiť, tak na mňa zakričal, aby som počkal.“ premýšľal chlapec.
Harry len prikývol a nechal chlapca, aby pokračoval.
„Neviem odkiaľ sa tam vzala tá postava. Celá bola zahalená v čiernom plášti, bolo to divné. Bola…akoby sa vznášala….ja neviem.“ plakal Scorpius.
„Len pokojne. Ja som tiež také postavy videl. Viem, čo sú zač. Ale povedz mi, čo urobila tá postava? Videl si jej tvár? Prosím, skús si spomenúť.“
„Bol to…ale to nie je možné. On predsa už zomrel. To nemohol byť on.“
„Kto Scorpius, kto? Povedz mi to, prosím.“ naliehal ďalej Harry.
„Videl som len jeho fotku doma na kozube. Vraveli, že je to môj dedko. Ale ten predsa zomrel ešte pred Vianocami. Nemohol to byť on.“ neveriacky krútil hlavou chlapec.
„Mal ten muž dlhé blond vlasy? A bol podobný tvojmu otcovi?“ spýtal sa dychtivo.
„Áno, vy…vy ho poznáte?“ žasol Scorpius.
„Áno, poznám. Dobre teda a čo bolo potom?“
„On, natiahol ku mne ruku, akoby ma chcel chytiť, ale potom na mňa len namieril prstom a ….a viac neviem, pretože ma niekto zozadu odstrčil nabok a ja som sa hlavou buchol o stenu. Viac naozaj neviem, pane.“
„Verím ti, len pokojne. Teraz by si mal odpočívať, aby si sa mohol čo najskôr vrátiť do školy a byť s kamarátmi.“ povzbudzoval ho Harry.
„Bude…bude Al v poriadku? Je to všetko moja chyba?“ plakal chlapec. Harry vedel, že ho trápia výčitky svedomia. Posadil sa na jeho posteľ a chytil ho za ruku.
„Nie je to tvoja vina. Nijako si tomu nemohol zabrániť. A teraz, keď si mi povedal čo sa stalo, dúfam, že nájdeme spôsob, ako Albusovi pomôcť. Len to možno chvíľku potrvá.“ uisťoval ho. Chlapec prestal plakať a pozeral do smaragdovo zelených očí, ktoré ho upokojovali.
„Budem za ním chodiť na návštevu každý deň.“ sľúbil nakoniec a Harry s miernym prikývnutím vstal z postele. Prešiel za záves oddeľujúci jeho syna od ostatných. Riaditeľka sedela pri chlapcovej posteli a podobne ako Harry pred chvíľou, držala ho za ruku. George tupo zízal z okna. Madam Pomfreyová sa venovala druhému pacientovi.
„Necháte ma s ním osamote?“ žiadal Harry. Minerva sa už chystala odísť, keď ju Harry chytil za ruku.
„Mohla by ste…Ginny bude určite vystrašená…vie, že sa niečo stalo.“ šepkal potichu, hlas sa mu lámal. Profesorka zovrela pevne jeho ruku a uistila ho, že hneď osobne zájde za Ginny.
„Pán Weasley, ešte chvíľu to budete musieť ako zástupca vydržať.“ povedala mu a zmizla za závesom.
„Odpusť Harry. Toto sa nemalo stať. Nezvládol som to.“ ospravedlňoval sa George.
„Prestaň. Ty za to predsa nemôžeš. Rozostaval som po škole tucty bystrozorov, to oni mali dávať pozor. Ale aj keby Malfoya odhalili, nič by proti nemu nezmohli. Jediná myšlienka, jediný pohľad a boli by mŕtvi. A ty tiež. Netráp sa tým.“
„To mi hovoríš ty? Ty, ktorý sa celý život obviňuješ z toho, čomu si nemohol zabrániť?“
„Ja viem, George, prosím, nechajme to tak. Ja…kým žije, stále je šanca…len musím zistiť, ako mu pomôcť.“
„Môžem ti nejako pomôcť?“ spýtal sa George už na odchode.
„Vlastne, potreboval by som zohnať mnoholičný lektvar. Myslíš, že by si mohol…?“
„Jasné, Harry. To je to najmenšie, čo pre teba môžem urobiť.“ prikývol a odišiel.
Harry s Albusom osamel. Madam Pomfreyová ho prišla skontrolovať.
„Čo s ním vlastne je?“ spýtal sa.
„To ani ja neruším. Je to hlboká kóma vyvolaná nejakou kliatbou. Neviem o čo by sa mohlo jednať. Navyše, tie kŕče, znížila som ich lektvarom na minimum, ale ja tak sú príliš časté. Nebudem vám klamať, Harry. Môžu byť známkou poškodenia mozgu. V takom prípade….“ nedopovedala a ticho odišla.
„Al, môj maličký….čo si to vystrájal? Môj malý, statočný hrdina. Prosím ťa, chlapček, vydrž. Prídem na to, ako ti pomôcť, len vydrž a bojuj. Som tu s tebou. Počuješ, Al? Som pri tebe.“ šepkal mu do ucha a hladkal ho po strapatých čiernych vlasoch. Slzy v očiach sa mu leskli, ale potlačoval ich, ako mohol.
„Je mi to ľúto…“ začul za sebou hlas, ktorý dobre poznal. Bol to ten, ktorý dnes odmietal veriť jeho varovaniu a možno preto je teraz jeho syn tu v tomto stave.
„Počuj, Potter. Ja…neviem, čo by som ti mal povedať. Toto sa stalo, lebo sa snažil pomôcť Scorpiusovi…Zachránil mu život.“
„Ja viem Draco. Tvoj syn mi to všetko povedal. Bol to tvoj otec a prišiel si pre neho. Nie pre môjho syna, ale pre tvojho. Ale dopadlo to naopak. Teraz už mi konečne veríš?“
„Harry, naozaj ma to mrzí.“ povedal Draco tichým, ale veľmi úprimným hlasom. Táto udalosť úplne zmenila jeho pohľad na vec a konečne musel uznať, že Harry sa snaží zabudnúť na minulosť. Je na čase, aby urobil to isté.
„Draco, počúvni ma konečne. Vezmi svoju rodinu a utečte, kým je ešte čas. Poznáš svojho otca, ten sa pred ničím nezastaví.“ opakoval Harry svoju radu a dúfal, že aspoň teraz ho počúvne.
„Nikdy nezabudnem, čo si pre moju rodinu urobil, Harry. Ty aj tvoj syn. Prosím, prijmeš moje ospravedlnenie za všetky tie roky?“ podišiel k nemu a ponúkol mu ruku na znak zmierenia. Harry toto gesto prijal.
„Hlavne už vypadni, aby to všetko nebolo zbytočné. Pozdravuj Helenu.“ rozlúčil sa Harry a zanedlho potom, čo sa Draco so svojim synom preniesol krbom, prišla Ginny s riaditeľkou. Bez slova prešla k posteli a rovnako ako Harry predtým, aj ona svojho syna hladkala a utešovala. Harry k nej zozadu pristúpil a objal ju. Teraz musia byť obaja silní, aby to spoločnými silami zvládli. Pevne ju držal a spoločne sedeli pri posteli ich syna. Opierala sa oňho a slzy jej stekali po tvári. Po chvíľke ju však od seba odtiahol a vysvetlil jej, že musí niečo zariadiť. Niečo, čo by mohlo Alovi pomôcť, doplnil, keď uvidel pochybnosť v jej očiach.
Vzal mnoholičný lektvar a od Jamesa si požičal neviditeľný plášť. Povedal mu, že je jeho brat na ošetrovni, ale zakázal mu tam chodiť. Zašiel aj do Alovej spálne a bez problémov našiel Pobertovu mapu. S touto výbavou zamieril k tajnej chodbe vedúcej do Chroptící chýše. Severus Snape tu nebol, ale nevidel ho ani nikde v hrade. Bude teda musieť počkať, kým sa objaví. Posadil sa na starú rozbitú posteľ a čakal, bez prestania mysliac na syna ležiaceho na ošetrovni.