Pavel Bure
Máloktorý hokejista dokáže nadchnúť divákov toľko, ako ruský pravý útočník Pavel Bure. Jeho štýl najvýstižnejšie charakterizuje prezývka, ktoré sa mu dostalo – „ruská raketa“. Vďaka neobyčajnej sile v nohách dokáže vyvinúť fantastickú rýchlosť, v ktorej predvádza s pukom klučky, nad ktorými sa tají dych. Dokáže tvrdo a presne vystreliť z každej pozície, rovnako ako spoľahlivo prekonať brankára pri samostatnom nájazdu. Vďaka tomu je oprávnene považovaný za jednu z najväčších hviezd histórie NHL.
Pavel Bure sa narodil 31. marca 1971 v Moskve. Jeho otcom bol úspešný plavec Vladimír, ktorý reprezentoval Sovietsky zväz na troch olympijských hrách a v roku 1972 vybojoval bronzovú medailu v pretekoch na 100 metrov. Vďaka tomu sa Pavel od útleho detstva stýkal s najlepšími športovcami a spoločne s bratom Valerijom aktívne športoval. Spočiatku skušal hrať aj futbal, ale inšpirovaný úspechom „zbornej“ na ľadovej ploche, dal neskôr prednosť hokeju.
Snom každého hokejistu v Sovietskom zväze bolo hrať za CSKA Moskva po boku najlepších hokejistov tej doby. Pavlovi sa splnil v sedemnástich a o rok neskôr získal cenu pre najlepšieho mladého hráča elitnej sovietskej ligy. V armádnom klube hral na pravom krídle formácie, ktorú tvorili ďalšie „zázračné deti“ – Sergej Fjodorov a Alexander Mogilnyj. Všetci traja spolu hrali aj v reprezentáciu a všeobecne sa očakávalo, že časom nadviažu na tradíciu legendárneho útoku Krutov – Larionov – Makarova.
Trikrát si Pavel zahrál mládežnícke majstrovstvá sveta, získal dve zlaté a jednu striebornú medailu. Do kanadsko-americkej NHL ho vlastne nič netahalo, ani keď obaja jeho spoluhráči z útoku sa už vydali skúšať šťastie. Až po konflikte ohľadom novej zmluvy v roku 1991 vystúpil z CSKA a stal sa hráčom Vancouveru Canucks. Takmer okamžite si získal srdcia všetkých fanúšikov, jeho úchvatné kombinácie zdvíhali divákov zo sedadiel a tiež prispievali k lepšiacim výsledky tímu. Na konci sezóny získal Calder Trophy pre najlepšieho nováčika NHL.
Nezabudnuteľnou sa pre Pavla stala Sezóna 1993/1994. V základnej časti prekonal druhýkrát za sebou hranicu 60 gólov, čo sa pred ním podarilo iba siedmich hráčom. Nezabudnuteľné play-off zakončil 16-timi golmi a velkou mierou sa zaslúžil o úspešné ťahanie Canucks. Finálové série s New York Rangers rozhodol až siedmy zápas a v ňom jediný gól, vďaka ktorému vyhrali „jazdcami“ 3:2.
Najhoršia rana stretla Pavla v novembri 1995 v zápase s Chicagom. Po ostrom zákroku obrancu Smitha skončil v nemocnici s roztrhnutími krížovími vazmi v kolene a do konca sezóny už nevkročil na ľad. Po mesiacoch bolestivej rehabilitácie nastrielal v sezóne 1996 / 7 ,,iba,, 35 gólov a novinári špekulovali, či sa „ruská raketa“ dokáže ešte niekedy vrátiť do takej formy, ako kedysi. Málokto vedel, že Pavel odohral celú sezónu s hyperflexiou krku a radšej mal ešte pokračovať v liečení.
Všetky pochybnosti sa rozplynuli so začiatkom sezóny 1997/1998. Tréneri postavili Bureho do útoku s Markom Messierom a výsledkom bolo 51 gólov ruského útočníka na konci sezóny. Na rozdiel od iných hviezd prijal Bure ponuku trénera Tichonova viesť olympijský výber na „turnaji storočia“ v Nagane. S kapitánským „céčko“ na dresu nastrielal 9 gólov a priviedol ruský výber až do finále, v ktorom Rusi podľahli Českej republike 0:1. Bure bol vyhlásený za najlepšieho strelca šampionátu.
Pavel ale čoraz horšie zvládal spory s manažmentom Canucks, stratu súkromia a tiež chcel hrať v špičkovom tíme. Preto požiadal už v roku 1995 o prestup. Dočkal sa 17. januára 1999, kedy ho vedenie Canucks spolu s ďalšími dvoma hráčmi a právom výberu v treťom kole draftu vymenilo do Floridy Panthers. V jej drese však odohral len 11 zápasov a obnovilo sa mu zranenie kolena.
Druhý návrat sa Pavlovi vydaiil ďaleko lepšie, ako ten v roku 1996. Nastrielal 58 gólov, získal cenu Maurice Richard a dlho sa držal v závese za Jaromírom Jágrom v súboji o trofej Arta Rosse pre najlepšieho hráča v kanadskom bodovani. Ešte o gól viac vstrelil v nasledujúcej sezóne, bohužiaľ však vo floridskom tíme nebol nikto, kto by ho napodobnil. Na začiatku sezóny sa zranili kľúčoví útočníci Ray Whitney, Rob Niedermayer a Viktor Kozlov a tak sa tréneri spoliehali na Bureho čoraz viac. „Ruská Raketa“ strávila na ľade v každom zápase takmer polovicu hracej doby, v predĺžení niekedy ešte viac.
O to väčší šok znamenala pre fanúšikov správa, že Pavel Bure bol vymenený do New York Rangers za dva mladých obrancov a tri práva draftu. Vzápätí si však opätovne zranil koleno a dlho sa predpokladalo, že vynechá celú sezónu. Nakoniec stihol nastúpiť na 39 zápasom, v ktorých zaznamenal 19 gólov a 11 asistencí. V zimnej prestávke sa opäť vydal s tímom Ruska na olympijské hry a tentokrát z toho bola bronzová medaila.Svoj posledný zápas odohral v roku 2003, keď kvôli pretrvávajúcim zraneniam ukončil kariéru.
Pavel v základnej časti odohral 702 zápasov v ktorých strelil 437 golov a 342 asistencí. Spolu mal 779 bodov. V play off odohral 64 zápasov s bilanciou 35 golov a 35 asistencí.
Zoznam úspechov:
striebro z OH 1998
bronz z OH 2002
zlato z MS 1992
Maurice Richard Trophy 2000
NHL First All-Star Team 1994
účasť na All-Star Game 1993, 1994, 1997, 1998, 2000
Zdroj: www.hokejportal.sk