V priebehu 17. a 18. storočia keď bolo potrebné dobývať hlbšie položené ložiská a nepostačovala ľudská a zvieracia sila na pohon čerpacích a ťažobných zariadení sa ako jediná možná alternatíva energetiského pohonu ukázala voda. V prírodných podmienkach okolia Banskej Štiavnice nebol postačujúci zdroj vodnej energie a tak tu vytvorili sústavu umelých vodných nádrží, tajchov, v ktorých s akumulovala voda z atmosferických zrážok a následne sa jej energetický potenciál využíval na pohon banských a úpravárenských zariadení. Prvé snahy o výstavbu umelých vodných nádrží boli už na začiatku 16. stor. avšak až v 1.polovici 18.stor. došlo k ich rozsiahlej výstavbe a k vytvoreniu dômyselného banského vodohospodárskeho systému, ktorý nielenže zachránil banskoštiavnické baníctvo, ale súčasne znamenal, že na jeho enrgetickej základni sa vyvinula banská čerpacia technika, ktorá bola vzorom aj pre iné banské revíry na svete. Vodné nádrže - tajchy, možno geograficky rozdeliť do šiestich základných skupín:
1.Piargske 2.Banskoštiavnické 3.Kolpašské 4.Hodrušské 5.Vyhnianske 6.Belianske
1.piargske - sem patria tajchy - Počúvadlo, Veľká a malá Richňava, Bakomi, Veľká Vindšachta, Evička, Krechsengrundský, Dva Komorovské
2.banskoštiavnické - sem patria tajchy - Červená studňa, Malá a Veľká Vodárenská, Ottergrund, Klinger, Dolný Michalštôlnianský, Lintich
3.kolpašské - sem patria tajchy - Malý a Veľký Kolpašský
4.hodrušské - sem patria tajchy - Horný Hodrušský, Dolný Hodrušský, Brennerštôlniansky, Moderštôlniansky (Kopanický)
5.vyhnianske - sem patria tajchy - Rozgrund, Banky
6.belianske - sem patria tajchy - Beliansky, Goldfusský, Halčiansky
Počúvadlo
Dvorská komora vo Viedni však schválila jeho realizáciu s nákladmi 71 485 florénov a 30 grajciarov až začiatkom roku 1775 kvôli nedostatku vody pre čerpacie a ťažné stroje na vodu ale najmä pre úpravnícke zariadenia (stupy) na Windšachte (Štiavnické Bane).
Výstavba vodnej nádrže Počúvadlo sa začala 24. apríla 1775 kedy na stavbu nastúpilo 6 pracovníkov, na konci mesiaca ich však bolo už 243. Práce prebiehali súbežne na všetkých zariadeniach - hlavnej i vedľajšíh hrádzach (dokopy 5 hrádzí), vodných jarkoch, prerážkových štôlňach, dome strážnika, a v máji už bola postavená aj prvá stupa pri šachte Magdaléna a Leopold na Vindšachte.
Po rozbehnutí výstaby prišiel merač Dumbscher s návrhom na situovanie hlavnej nádrže nižšie do údolia vďaka čomu by bola hrádza kratšia ale i vyššia, čím by sa výrazne zvýšil objem vody o 1 902 371 vedier. Jozef Karol Hell rovnako prepracoval svoj návrh v ktorom navrhol skrátenie hlavnej hrádze avšak Viedeň sa priklonila k Dumbscherovmu návrhu.
Hlavný komorskogrófsky úrad poveril Dumbschera aby vytíčil vodné jarky a 3 vodné štôlne ale ten to nesplnil, tak prácu prevzali Hellovci a tak takmer 4 000 siah úsekov vymeral strojný dozorca Maximilián Hell spolu s otcom Jozefom Karolom a bratom Petrom.
Výstavba sa potýkala s mnohými problémami. Prvá havária sa prihodila 27. novembra 1776 kedy sa následkom výdatného sneženia a dažďa odvalila z múra hrádze vyše 4 metrová časť. Ďalšia pohroma prišla už 18. júna 1777 keď znovu silný dážď ale tiež zlý materiál a slabé ubíjanie zeminy spôsobili vznik rýh a presakovanie vody cez hrádzu.
Na stavbe pracovali hlavne haviari, murári, nádenníci, vylievači vody, vrátkari, chlapci so svetlom, furmani a dozorcovia. Je zaujímavé, že medzi robotníkmi prevažovali ženy keď napríklad v roku 1775 pracovalo 300 mužov a až 400 žien s čím Dvorská komora vo Viedni nesúhlasila a žiadala ich prepúšťanie.
Hlavný komorskogrófsky úrad v Banskej Štiavnici nesúhlasil s prepúštaním a žiadal o povolenie zamestnávať ženy aj nadaľej. Dvorská komora oficiálne ani potom nesúhlasila ale ženy na stavbe pracovali naďaľej vo veľkom počte, keď napríklad v júni 1776 na stavbe pracovalo 478 osôb z čoho 360 bolo žien, v auguste 1778 pracovalo popri 11 mužoch až 308 žien.
Stavba sa ukončila 26. mája 1779 s nákladmi 106 322 florénov a 56 grajciarov. To znamenalo prekročenie rozpočtu o 30 000 florénov v dôsledku havárií, ktoré sa udiali počas výstavby.
Vodná nádrž Počúvadlo patri do povodia rieky Ipeľ. Voda z vodnej nádrže sa vypúšťala štôlňou spopod hrádze na severnej strane nádrže. Vodná štôlňa vyúsžovala priamo v nádrži a severne od nádrže vychádzala zo štôlne na povrch šachtica o hĺbke 11,6 m, v ktorej bol zabudovaný výpustný ventil. Pokračovaním vypúšťacej vodnej štôlne bol náhonný jarok, ktorým voda z vodnej nádrže Počúvadlo tiekla v otvorenom jarku a vodnými štôlňami smerom na severovýchod až do oblasti vodnej nádrže Evička.
Výpustné zariadenie na vypúšťacej stôlni je v súčastnosti nefunkčné, cez výpustný systém stále preteká voda z vodnej nádrže Počúvadlo do náhonného jarku. Taktiež pri všetkých hrádzach na vzdušnej strane je možné pozorovať priesaky vody.
Vodu z vodnej nádrže Počúvadlo bolo možné v prípade potreby z náhonného jarku odraziť do Dekýšskej doliny v oblasti „Čertova záhrada", cca 600 m juhozápadne od Krížnej. Voda z náhonného jarku bola cez rozdeľovací objekt prepášťaná do Dekýšskeho potoka. V Dekýšskej doline bolo v roku 1925 funkčných ešte 16 vodných mlynov, ktoré na pohon vyutžívali prebytočnú vodu z vodnej nádrže Počúvadlo. Od roku 1924 Štátne banské riaditeľstvo v Banskej Štiavnici vyberalo od mlynárov mesačné poplatky za dodávku vody v čiastke 200 korún.
Vodnú nádrž Počúvadlo zasobovali vodou aj ďalšie významné zberné jarky a to Schonlinderský, Coloredo a Tatársky zberný jarok. Pomocou prítokových jarkov bolo možné v priaznivých rokoch dopraviť okolo 2 000 000 m3 vody.
Pocúvadlianska nádrž pozostáva z šiestich zemných hrádzí čo je špecifické iba pre túto hradzu. Až do 19-teho storočia Počúvadlu patrilo európske prvenstvo za výšku hrádze.
Hlavná hrádza:
Dĺžka koruny hrádze - 195,3 m.
Šírka koruny hrádze - 19 m.
Výška hrádze - 29,6 m.
Objem vodnej nádrže - 745 300 m3 (1855).
Maximálna hĺbka - 10,8 m.
Rozloha - 12,3 ha.
Nadmorská výška - 680,120 m. n. m.
Dĺžka známych prítok. jarkov - 17 746 m (stôlne 2752,4 m).
Veľká a Malá Richňava
Prvý projekt na výstavbu týchto tajchov pochádza od J. T. Brinna z 21. mája 1736 avšak výstavba sa začala v rokoch 1738 - 1740 podľa návrhu Samuela Mikovíniho.
Pôvodne bola postavená len jedna nádrž na ktorej dňa 9. júla 1740 pracovalo až 5 283 ľudí. Nakoľko však zo severozápadnej strany hrádze presakovala voda, bola pôvodná nádrž rozdelená jednou priečnou hrádzou na jednu väčšiu (Veľká Richňava) a na jednu menšiu vodnú nádrž (Malá Richňava).
V roku 1741 započala výstavba systému vodných jarkov (zberných a náhonných) a vodných štôlní, ktoré zabezpečovali prevod vody z jarkov na určené miesta s potreby. Na tomto systéme pracovalo denne aj 1 000 ľudí a celková dĺžka zberných a náhonných jarkov dosiahla viac ako 24 km, dĺžka ôsmych vyrazených vodných štôlní dosiahla celkove až 3 170 až 3 370 metrov.
Tento systém zberných, náhonných jarkov a vodných štôlní Richňavských vodných nádrží i širšieho okolia pozostával z:
Hornovysocký zberný jarok
Hornodekýšsky zberný jarok
Dolnovysocký zberný jarok
Dolnokopanický zberný jarok
Hornokopanický zberný jarok
Spicbergský zberný jarok
Dolnohodrušský zberný jarok
Hornohodrušský zberný jarok
Horný piargsky zberný jarok
Horný náhonný jarok
Spodný náhonný jarok
Špicbergská vodná štôlňa
Hodrušská vodná štôlňa
Horná bakomská vodná štôlňa
Spodná (nová) bakomská vodná štôlňa
Hlavná richňavská vodná štôlňa
Vodná štôlňa horného náhonného jarku
Vodná štôlňa spodného náhonného jarku
Vodná štôlňa siglisbergského náhonného jarku
Vodná nádrž Malá Richňava:
V roku 1747 bol už celý banský vodohospodársky systém Richňavských vodných nádrží vybudovaný a bol v prevádzke.
Obidve nádrže sú spojené vodnou štôlňou preto hladiny vody v obidvoch nádržiach mali mať rovnakú výšku. Avšak hladina vody vo vodnej nádrži Malá Richňava nikdy nedosiahla výšku hladiny vody vo vodnej nádrži Veľká Richňava pretože aj napriek tomu že v jarných mesiacoch došlo k naplneniu nádrže, cez priesaky v dne vodnej nádrže dochádzalo k únikom vody a Malá Richňava tak strácala objem vody, čím sa znižovala aj výška hladiny vody vo vodnej nádrži.
Aj tento problém spôsobil to, že vypúšťanie vôd z vodnej nádrže Veľká a Malá Richňava bolo komplikované a preto Samuel Mikovíni vyprojektoval zložitú, viacnásobnú sústavu vodných uzáverov a vodných štôlní, ktorými bolo možné regulovať rozvádzanie akumulovanej vody vo vodných nádržiach.
Vodnými stôlňami sú nádrže prepojené aj s vodnou nádržou Bakomi a Veľká Vindšachta čo umožnovalo, v prípade potreby, čiastočne regulovať rozdelenie zachytávanej vody medzi jednotlivými nádržami.
Vodné nádrže Veľká a Malá Richňava, ako jedine z piargskej skupiny vodných nádrží, patria do povodia Hrona, ostatné patria do povodia Ipľa.
Hlavné ťažisko odberu vody bolo z tajchu Malá Richňava, ktorý sa dopĺňal vodou cez výpustný systém z tajchu Veľká Richňava zabudovaného v južnej hrádzi alebo prečerpávacím zariadením frátra Félixa.
Kladom týchto vodných nádrží bola ich nadmorská výška 725, 51 m. n. m., čo umožnilo rozvádzať vodu do nižšie položených vodných nádrží, ale najmä náhonnými jarkami do najvyššie situovaných šachiet.
Ďalším kladom boj ich spoločný objem viac ako 1 000 000 m3 vody, čo umožnilo v dlhšom časovom úseku roka využívanie pohonnej vody na banské a úpravnícke strojné zariadenia.
Vďaka tomuto vysokému spoločnému objemu vody vysoko prevyšujúcim hociktorú inú nádrž v piargskej skupine vodných nádrží, tvorili najdôležitejší vodný rezervoár.
V čase zvášených zrážok na jeseň a na jar bol odber vody z vodných nádrží odstavený alebo obmedzený, keď niektoré zberné jarky dopĺňali vodou vodné nádrže a iné odvádzali cez Hlavnú richňavskú vodnú štôlňu vodu do náhonných jarkov na pohon banských a úpravníckych zariadení alebo do nižšie položených vodných nádrží Veľká Vindšachta, Evička.
Keďže tajch nemal vlastné povodie, voda musela byť privádzaná z cudzích povodí Hrona.
Ďňa 3. júna 1751 navštívil vodné nádrže Veľká a Malá Richňava cisár František Lotrinský (manžel Márie Terézie) a dňa 20. júla 1764 prišli na 12 dňovú návštevu sredoslovenskej banskej oblasti aj synovia Márie Terézie, budúci panovníci Jozef II. a Leopold II. Princovia si obzreli samotné jazerá i prečerpávacie zariadenie skonštruované frátrom Félixom.
Tento tajch sa dokáže naplniť v priemere raz za necelé 3 roky a však napríklad v novembri roku 1776 následkom výdatných zrážok stúpla hladina Veľkej Richňavy v priebehu 9 dní o vyše 11 m.
Šírka koruny hrádze - 20,00 m.
Výška hrádze - 17,30 m.
Objem vodnej nádrže Pôvodný - cca 500 000 m3.
Súčasný - 26 500 m3.
Maximálna hĺbka - 14,2 m.
Rozloha - 1,0 ha.
Bakomi
Dôvodom postavenia vodnej nádrže Bakomi bola podľa baróna Jána Nepomuka Mitrovského (komisár dvorskej komory pre banské mestá) to že pokladá v každom prípade za nevyhnutné lepšie zachytiť zbytočne odtekajúce povrchové vody (po naplnení tajchu Veľká Vindšachta) zo zberných jarkov z Krížnej, Sitna a Dekýša, ako aj vodu z dolného Krechsengrundu.
Potrebu postavenia tohto tajchu zdôvodňuje aj tým, že po jeho postavení by čerpacie zariadenia hornej Bieber štôlne mohli byť o tri až štyri týždne dlhšie v činnosti ako doposiaľ, rovnako ako aj trinásť tupových kolies so 78 tĺkmi.
Voda z nádrže sa odvádzala cez výpustný systém a odtokovou chodbou z hrádze do náhonného jarku, ktorým sa privádzala na čerpací a ťažný stroj s brzdiacim zariadením k šachte Siglisberg.
Vodná nádrž Bakomi bola spojená aj spodnou (partizánskou) Bakomskou vodnou štôlňou s Malou Richňavou čím sa do značnej miery v ročnom období predlžovalo prevádzkovanie čerpacieho stroja v Siglisberg šachte.
V roku 1792 prebehla na tajchu Bakomi oprava kedy sa zrekonštruovala hrádza a do vypúštacieho zariadenia sa ukladali železné rúry.
Po čase sa začala prejavovať netesnosť na návodnej strane hrádze. Priesaková voda je od tohto času odvádzaná do vodnej nádrže Veľká Vindšachta. Po znefunkčnení zberných jarkov v 20. storočí tieto priesaky v odtokovej chodbe spôsobili rýchle vyprázdňovanie vodnej nádrže a od tohto času až doposiaľ je hladina vody v tajchu veľmi nízka.
Pôvodne sa nádrž volala tajch svätého Pachomia a terajší názov Bakomi vznikol pravdepodobne skomolením pôvodného názvu.
Dĺžka koruny hrádze - 113,80 m.
Šírka koruny hrádze - 13,3 m.
Výška hrádze - 15,60 m.
Objem vodnej nádrže - 160 000 m3.
Maximálna hĺbka - 14,4 m. Rozloha - 1,2 ha Nadmorská výška - 714,00 m. n. m. Dĺžka známych prítok. jarkov - 20 055 m (stôlne 1280 m).
Návrh na jej výstavbu podal v roku 1710 Matej Kornel Hell vo Viedni priamo do rúk cisára, aby sa zapezpečilo, spolu s nižšie položenými nádržami Evička a Spodná Vindšachta, dostatočné množstvo vody pre pohon Hellom navrhnutých a neskôr aj ním skonštruovaných 7 čerpadiel na vodný pohon s kývavým pákovým prevodom, ktorým sa mala vyčerpať voda zo zatopených baní podniku Hornej Bieberštôlne.
Prvá správa o výstavbe hrádze je zo dňa 21. júla 1712 a podľa slov banského správcu Jána Aignera zo dňa 4. októbra 1712 stavba hrádze sa musí uskutočniť počas troch rokov za predpokladu, že bude na nej stále pracovať 2 000 ľudí. Náklady na výstavbu sa predpokladali vo výške 38 000 zlatých.
Podľa Aignerovho tvrdenia by sa potom mala voda z tejto nádrže, spolu s vodou z nádrže Evička a Spodná Vindšachta, dodávať nepretržite po dobu 9 mesiacov na pohon 8 čerpacích zariadení s kývavým pákovým prevodom, ako aj na stupy (úpravnícke zariadenia).
Dňa 8. marca 1713 navrhol Matej Kornel Hell upraviť projekt zvýšenia hrádze o 2,5 siahy, čím by sa zväčšila kapacita nádrže päťnásobne vďaka čomu by podľa Hella mohlo byť odstavených 220 párov koní, ktoré dovtedy čerpali vodu z hornej Bieberovej štôlne a čerpanie by sa mohlo prenechat výlučne na čerpadlá s kývavým pákovým prevodom. Hellov návrh bol prijatý a realizovaný.
Veľká Vindšachta bola v priebehu roka 1715 dostavaná. Ešte v ten istý rok sa konštatovalo, že hrádza je príliž slabá a hrozí jej pretrhnutie, tak sa v priebehu nasledujúcich rokov musela viackrát opravovať. Naposledy realizoval opravu hrádze Samuel Mikovíni v roku 1729 kedy na opravu tajchu boli privolaní odborníci zo Sliezska, ktorí aj pod vedením Samuela Mikovíniho navrhnutú opravu vykonali.
V roku 1747 predložil Samuel Mikovíni projekt pre dalšie zvýšenie hrádze. Tento projekt sa však nerealizoval ale ešte po dvoch rokoch bolo toto zvýšenie obsahom doporučenia banského odborníka baróna Imhoffa, v ktorom konštatuje, že hrádza by sa dala zvýšiť ešte o 1 až 2 siahy čo by zdvojnásobilo obsah nádrže a tiež navrhol rozobrať návodnú časť hrádze, vybudovať výpustnú šachticu opatrenú silnou dobovou výdrevou lebo pôvodná prepúšťala vodu a taktiež navrhol vybudovanie novej odtokovej štôlne so zabudovaním potrubím o priemere 300 mm.
K realizovaniu tohto návrhu však došlo až v roku 1788 kedy sa hrádza zvýšila o 1,25 siahy čo zvýšilo kapacitu o 1 650 000 vedier.
V roku 2000 - 2002 bola nádrž znova rekonštruovaná a v rámci tejto rekonštrukcie bol opravený aj mních na hrádzi a tiež aj výpustný systém.
Dĺžka koruny hrádze - 237,10 m.
Šírka koruny hrádze - 13,5 m (z toho cesta 7,00 m).
Výška hrádze - 15,20 m.
Objem vodnej nádrže - 305 820 m3 (1755).
Maximálna hĺbka - 14,2 m. Rozloha - 4,9 ha. Nadmorská výška - 689,60 m. n. m. Dĺžka známych prítok. jarkov - 12 920 m (stôlne 1166 m).
Evička
Prvá zmienka o stavbe tejto nádrži je z roku 1638. V piargskej skupine vodných nádrží bola vybudovaná ako druha v poradí.
Voda z nádrže slúžila na pohon úpravníckych a bansko - strojníckych zariadení, predovšetkým na pohon čerpadiel (stangenkustov). Tieto zariadenia sa nachádzali v okolí šácht Karol a Magdaléna.
Použitá voda z pohonu bansko - strojníckych zariadení (čerpacej techniky), poháňala ešte úpravnícke zariadenia (stupy), aby následne spolu s vytiahnutou banskou vodou ešte raz vykonávala prácu spolu s vodou z vodnej nádrže Spodná Vindšachta na úpravníckych zariadeniach v hornej časti Štefultovskej doliny a neskoršie po celej doline.
V posledných rokoch 17. storočia a v roku 1700 sa hrádza tejto nádrže opravila a zvýšila. Oprava, ktorá sa realizovala spolu s opravou tajchu Spodná Vindšachta (dnes už neexistujúca), bola ukončená k 1. novembru 1700.
Z hľadiska plochy povodia a využitia vodnej nádrže Evička, bolo jej situovanie v teréne optimálnym riešením a tým sa dá vysvetliť, prečo nebolo potrebné bezprostredne po jej vybudovaní privádzať vodu do vodnej nádrže umelo vybudovanými jarkami.
Po vybudovaní vodnej nádrže Veľká Vindšachta a Širokého zberného jarku, bola v dolnej časti Širokého jarku vybudovaná odbočka (rozdeľovací objekt - stavidlo), ktorým bolo možné z tohto jarku odvádzať vodu aj do vodnej nádrže Evička.
Dňa 13. septembra 1714 predložil Matej Kornel Hell plán a rozpočet na vybudovanie zberného jarku spod Sitna o celkovej dĺžke 2 037 siah, s nákladom 5 080 florénov a sučasne navrhol ďalšie zvýšenie hrádze. Hellov návrh bol prijatý s tým, že voda sa mala doviesť nie do nádrže ale pod túto nádrž do kanála, ktorým sa privádzala voda z tejto nádrže k Spodnej Vindšachte.
S prácami na zvýšení hrádze sa začalo až o dva roky. V roku 1718 bolo zvyšovanie dokončené a súčasne bol vybudovaný aj zberný jarok spod Sitna. Hrádza však prepúšťala vodu a to bol dôvod prečo ju dal opraviť hlavný komorný gróf priamo Mikovínimu, keď viacnásobné opravy tejto hrádze v 30-tich rokoch 18. storočia nepomáhali.
Pri tejto oprave Samuel Mikovíni uplatnil technológiu tesnenia hrádze použitím tesniaceho jadra z hliny, ktoré vykonal v nadstavbovej časti hrádze. Po vykonaní opravy až do roku 1998 sa už väčšie opravy na tajchu nerealizovali.
V rokoch 1998 - 1999 bola realizovaná rekonštrukcia vodnej nádrže, ktorá spočívala vo vybudovaní veľkokapacitného bezpečnostného priepadu, oprave hrádzového telesa (predovšetkým návodného svahu) a sfunkčnení výpustného systému.
Dĺžka koruny hrádze - 195,17 m.
Šírka koruny hrádze - 12,00 m.
Výška hrádze - 11,40 m.
Objem vodnej nádrže - 118 500 m3.
Maximálna hĺbka - 10,4 m. Rozloha - 2,32 ha Nadmorská výška - 662,814 m. n. m. Dĺžka známych prítok. jarkov - 2 456 m (stôlne 1282 m).
Krechsengrund
Nádrž bola pomerne malá a mala skôr charakter špičkovej vodnej nádrže. Bola najvyššie položená zo skupiny piargskych vodných nádrží pretože ležala 730 m. n. m. a patrí do povodia Ipľa.
Nádrž slúžila pre potreby šachty Kônigseg na pohon čerpacieho a ťažného stroja s brzdiacim zariadením a po vykonaní práce ďalej na pohon stúp. V prípade potreby tiež slúžila aj pre potreby Siglisberg šachty.
Akumulovaná voda vo vodnej nádrži bola cez výpustný systém odvádzaná do prírodného jarku po nádržou, ktorý bol zaústený do Horného náhonného jarku vedúceho z Hlavnej richňavskej štôlne (Spodná bakomská štôlňa). Vody z vodnej nádrže Krechsengrund (tajšok) tak boli v prípade potreby odvádzané Horným náhonným jarkom na Kônigseg šachtu.
Na tomto náhonnom jarku, v mieste zaústenia vody z vodnej nádrže do jarku, bolo možné v prípade potreby vodu prepúšťať do Spodného náhonného jarku vedúceho z Hlavnej richňavskej štôlne a takto ju ďalej dopravovať až na Siglisberg šachtu za využitia Siglisbergského náhonného jarku.
Vodná nádrž Krechsengrund je taktiež známa ako „Tajšok".
Nadmorská výška - 730 m. n. m.
Dva Komorské tajchy
Maximálna hĺbka - 2,5 m.
Nadmorská výška - 700,22 m. n. m.
__________________________________________________________________________________
Červená studňa
Nádrž Červená studňa bola vybudovaná na rozhraní dvoch povodí Hrona a Ipľa a nachádza o niečo vyššie ako Veľká a Malá Vodárenská vodná nádrž.
Jozef Karol Hell využil strategickú polohu vodnej nádrže a navrhol plán na vybudovanie náhonného jarku, ktorý privádzal vodu k šachte Amália na pohon vodnostĺpcového čerpacieho stroja ktorý bol do tejto šachty zabudovaní v roku 1754.
Stroj bol v činnosti len vtedy, keď bolo dostatku body vo vodnej nádrži čiže najmä na jeseň a na jar. V tomto období bolo najviac vody aj v baniach a keďže šachta Amália bola prepojená s ďalšimi šachtami na Štiavnických Baniach, voda z tajchu zohrala významnú úlohu nielen pre spomínanú šachtu ale aj pre ostatné, s ktorými bola prepojená v čase, keď jej bolo potrebné najviac.
V roku 1759 vodná nádrž Červená studňa dodávala vodu aj do vodnej nádrže Klinger taktiež pre pohon vodnostĺpcového čerpacieho stroja zabudovaného pri šachte Žigmund. Tento stroj ako jediný v banskoštiavnickom rudnom revíre bol zabudovaný na povrchu.
Vodná nádrž mala 3 zberné jarky a jeden náhonný jarok, ktorý viedol z vodnej nádrže po východných svahoch Paradajsu až na šachtu Amália, ktorá bola vyhĺbená v oblasti Hronej Rovne (súčasť obce Štiavnické Bane).
Výstavbou štátnej cesty Banská Štiavnica - Hodruša boli prerušené prítokové jarky a v rokoch 1990 - 1992 bola nádrž aj s prítokovými jarkami obnovená z iniciatívy aktivistov Stromu Života.
Bola spojená s nádržami Veľká a Malá Vodárenská a neskôr slúžila na zásobovanie vody pre obyvateľov mesta. Dnes je tajch už takmer vyschnutý a zarastený.
Dĺžka koruny hrádze - 117 m.
Šírka koruny hrádze - 5 m.
Výška hrádze - cca 10 m.
Sklon návodnej strany hrádze - 40,5 °
Sklon vzdušnej srany hrádze - 36 °
Objem vodnej nádrže - cca 30 000 m3.
Maximálna hĺbka - 8,1 m. Dĺžka známych prítok. Jarkov - 5 900 m (štôlne 250 m).
Veľká a Malá Vodárenská
Ďalší (doplnkový) zdroj vody tvorila voda z Malej vodárenskej nádrže, ktorá pritekala do Veľkej vodárenskej cez prirodzený prepad v pravej strane vodnej nádrže. Šírka prepadu je 1,0m a hĺbka prepadu je 0,40 - 0,50 m.
V roku 1627 sa spomína, že voda z tohto tajchu sa viedla na pohon čerpacieho zariadenia na vodu s kývavým pákovým prevodom pre štôlňu Schmidtenrinn. Voda bola privádzaná dreveným potrubím až k pohonu vodného kolesa o priemere cca 12 m.
Tajch tiež slúžil ako rezervoár vody pre prípadný požiar. Z požiarneho poriadku mesta Banská Štiavnica z roku 1725 sa dozvedáme, že Veľká Vodárenská nádrž už slúžila výlučne iba ako vodný rezervoár pre prípad požiarov.
Dňa 22. januára 1633 sa pretrhla hrádza Veľkej Vodárenskej nádrže a záplava si vyžiadala 5 ľudských životov, tri zrútené domy a mnoho bahnom zatopených pivníc a dvorov. V roku 1725 sa hrádza znovu pretrhla, no neskôr bola obnovená, nadstavovaná, zrejme však nevhodnou technológiou kedže po zime veľmi bohatej na sneh, na jar v roku 1977, sa časť nadstavovanej hrádze zosunula a hrozilo akútne nebezpečenstvo havárie celej hrádze.
Menší význam v minulosti mala Malá Vodárenská vodná nádrž, ktorá bola v porovnaní s Veľkou Vodárenskou menšia a slúžila ako jej posilňujúci zdroj.
Vodná nádrž Malá Vodárenská nemala svoje zberné jarky. Stály prítok vody do vodnej nádrže Malá Vodárenská zabezpečoval prameň Svätý Ján, ktorý sa nachádza cca 120 m severozápadne od vodnej nádrže. Okrem tohto prítoku bola vodná nádrž doplňovaná zrážkovými vodami z vlastného povodia prirodzenou gravitáciou povrchovej vody do nádrže.
Začiatkom nášho storočia nádrže stratili svoj pôvodný význam, pretože mesto dostalo oveľa výdatnejší zdroj vody z vodnej nádrže Rozgrund.
Veľká Vodárenská vodná nádrž je známa svojím krásne tyrkysovím sfarbením vody.
Veľká Vodárenská vodná nádrž:
Dĺžka koruny hrádze - 95,00 m.
Šírka koruny hrádze - 16,00 m.
Výška hrádze - 10,00 m.
Objem vodnej nádrže - 22 883 m3.
Maximálna hĺbka - 14 m.
Nadmorská výška - 708,60 m. n. m.
Malá Vodárenská vodná nádrž:
Šírka koruny hrádze - 3,00 m.
Výška hrádze - 6,00 m.
Dĺžka koruny hrádze - 32,00 m.
Sklon vzdušného svahu - 28 °.
Objem vodnej nádrže - 5 388 m3 (1855).
Šírka zátopovej plochy - 27,0 m.
Dĺžka zátopovej plochy - 31,0 m.
Maximálna hĺbka - 5 m.
Nadmorská výška - 733,49 m. n. m.
Ottergrund
V protokole banského zasadania zo 4. septrembra 1751 sa spomína, že výstavbu vodnej nádrže na Ottergrunde (názov úseku kde je vodná nádrž Ottergrund lokalizovaná) mal na starosti banský merač J. T. Brinn a že celkové dokončenie prác bude o niekoľko týždňov a to tak samotnej vodnej nádrže ako aj príslušných jarkov.
V minulosti bola voda z vodnej nádrže Ottergrund cez výpustnú štôlňu vypúšťaná do náhonného jarku, ktorý odvádzal vody z vodnej nádrže Červená studňa a v prípade potreby boli povrchové vody z týchto dvoch nádrží dopravované náhonným jarkom až na šachtu Amália, kde slúžili na pohon banských zariadení.
V roku 1896 sa vodná nádrž Ottergrund spomína ako zdroj pitnej vody pre potreby obyvateľov mesta Banská Štiavnica - budovy banského úradu a objekt Kammerhofu.
Ďňa 2. júla 1888 sa na základe inšpekcie Strojného inšpektorátu na Vindšachte (Štiavnické Bane) pristúpilo k oprave nádrže. Inšpekcia v tomto čase zistila zanesenie skrine uzatváracieho zariadenia, ako aj celkový zlý stav tohto mechanizmu. Zariadenie bolo natoľko zničené, že sa voda vo vodnej nádrži nedala uzavrieť a stalo sa nefunkčným.
K vypusteniu nádrže za účelom vykonania navrhnutých, nutných opráv došlo dňa 14.6.1889, povolenie strojnému inšpektorovi dalo Štátne banské riaditeľstvo v Banskej Štiavnici. Na opravy riaditeľstvo schválilo 736 zlatých.
V rámci opráv bola vykonaná oprava uzatváracieho zariadenia vodnej nádrže, oprava hrádze a jarku na odvádzanie nadbytočnej vody, výmena drevených vodovodných žľabov a vyčistenie nádržnej skrine.
Vodná nádrž Ottergrund je najvyššie položená vodná nádrž v banskoštiavnickom rudnom revíre a nad nádržou je najvyššie položené osídlenie v Štiavnických vrchoch.
Dĺžka koruny hrádze - 75,00 m.
Šírka koruny hrádze - 5,00 m.
Výška hrádze - 7,20 m.
Objem vodnej nádrže - cca 5 819 m3.
Maximálna hĺbka - 8,00 m. Nadmorská výška - 801,28 m. n. m. Dĺžka známych prítok. jarkov - 3 750 m (štôlne 250 m).
Klinger
Tajch Klinger (Klingerštôlniansky tajch) dostal svoje meno podľa názvu štôlne (štôlna Klinger) ústiacej povyše tohto tajchu.
V roku 1829 bola hrádza rozobraná a v roku 1829 - 1833 materiál z nej poslúžil k výstavbe novej vodnej nádrže klinger, ktorá bola o niečo väčšia, a postavená o niečo nižšie v údolí.
Na výstavbu hrádze novej vodnej nádrže bol použitý materiál z rozobratej hrádze pôvodnej nádrže a tiež aj dovážaný z oblasti Červenej studne. Materiál z Červenej studne sa dopravoval po koľajnicovej trati, ktorá bola prvou koľajnicovou traťou vybudovanou na Slovensku.
Vodná nádrž slúžila pre potreby šachty Ondrej, Maximilián a Zigmund. Voda z nádrže sa používala aj na chladenie kompresorov a neskôr v šachte Ondrej na pohon vodnej turbíny.
V roku 1913 vodu z tejto nádrže začala využívať aj tabaková továreň (dnes už neexistujúca) v Banskej Štiavnici na kropenie tabaku. Podľa povolovacej listiny zo 6.8.1908, schválenej banským riaditeľstvom v Banskej Štiavnici, mala továreň z vodnej nádrže zaistený odber vody v objeme 12 000 m3 vody ročne na dobu 50 rokov.
Tajch Klinger tiež niekedy slúžil ako mestské plážové kúpalisko. Keď sa v nádrži utopil jeden zo študentov štiavnickej akadémie, hrozila za plávanie v tajchu Klinger, ale i ostatných tajchoch, nielen pokuta, ale dokonca až väzenie. Prísne obmedzenia časom zanikli.
V roku 1977 následkom prudkých dažďov došlo k preliatiu hrádze, čo spôsobilo deštrukciu v podhrádzi a poškodenie vzdušného svahu.
Výsledkom prechodu správcovstva vodnej nádrže Klinger na podnik Povodie Hrona š. p. v Banskej Bystrici v roku 1983 bola realizácia inžinierskogeologického prieskumu hrádzového telesa so zabudovaním piezometrických a hydropedologických vrtov na sledovanie režimu prúdenia podzemných vôd pod hrádzova podložím.
V roku 1993 bol vybudovaný bezpečnostný priepad, vykonala sa úprava koruny hrádze návodného a vzdušného svahu hrádze.
Vodná nádrž Klinger mala niekoľko zdrojov vody, ktoré slúžili na jej dopĺňanie. Boli to hlavné zberné jarky, ktoré privádzali povrchové (zrážkové) vody do tejto vodnej nádrže, neskôr to bol aj náhonný jarok z vodnej nádrže Červená studňa a Ottergrund, ktorý bol zaústený do Klingera v jeho severnej časti, v ľavom brehu tejto vodnej nádrže za použitia liatinového potrubia.
Pôvodne náhonný jarok z vodnej nádrže Červená studňa a Ottergrund obchádzal Klinger zo severnej strany a pokračoval poza Veiden šachtu až na šachtu Amália. Vody z náhonného jarku boli v minulosti využívané na pohon čerpacích zariadení v tejto šachte. Neskôr, po vyrazení Svätotrojičného obzoru, už nebola voda z náhonného jarku potrebná pre banskú prevádzku v šachte Amália a bola využitá pre dopĺňanie vodnej nádrže Klinger.
Prítokové jarky sú v šúčastnosti nefunkčné a zdevastované rôznou činnosťou avšak nádrž si udržiava priemernú (prevádzkovú) hladinu, pretože z nádrže sa odber vody v súčastnosti už nevykonáva.
Spoločne s tajchom Rozgrund sa nachádza tajch Klinger na 12 a 9 korunových známkach ktoré vydala Slovenská akadémia vied pri príležitosti 50. výročia svojho založenia. O tieto známky je značný zberateľský záujem.
Dĺžka koruny hrádze - 135,00 m.
Šírka koruny hrádze - 6,50 m.
Výška hrádze - 18,70 m.
Objem vodnej nádrže - 132 000 m3.
Maximálna hĺbka - 21,3 m.
Minimálna hladina v nádrži - 674,00 m. n. m.
Maximálna hladina v nádrži - 683,00 m. n. m.
Nadmorská výška - 685,51 m. n. m.
Dĺžka známych prítok. jarkov - 8 100 m (stôlne 350 m).
Horný a Dolný Michalštôlniansky tajch
Dĺžka koruny hrádze - 25 m.
Šírka koruny hrádze - 2 m.
Výška hrádze - 3 m.
Objem vodnej nádrže - 4 800 m3 (1855).
Maximálna hĺbka - 5 m.
Nadmorská výška - 650 m. n. m.
_________________________________________________________________________________
Veľký Kolpašský tajch
Dňa 6. júla 1730 na výstavbe pracovalo len 153 ľudí čo je pomerne málo. Hneď po dokončení hrádze sa začali prejavovať nedostatky - presakovanie vody, trhliny. Opravy sa ujal Samuel Mikovíni, ktorý vypracoval plán a rozpočet jej opravy a taktiež ju aj prestavoval. Oprava asi nebola dostatočná keďže náklady na jej údržbu stáli ročne veľké sumy peňazí.
Dňa 12. júna 1746 prerazila voda hrádzu v hrúbke ramena. Na postavenie zosunutej hrádze sa určilo 34 915 zlatých a mala sa postaviť pod starou hrádzou tak, aby zachytávala vodu do výšky 7 siah. Stavbu viedol Samuel Mikovíni. Výstavba prívodných jarkov sa ukončila v roku 1754 s nákladom 10 000 zlatých.
Dĺžka koruny hrádze - 182,1 m.
Šírka koruny hrádze - 20,9 m.
Výška hrádze - 14,2 m.
Objem vodnej nádrže - 798 900 m3 (1855).
Maximálna hĺbka - 13,5 m.
Rozloha - 10,23 ha
Malý Kolpašský tajch
Dĺžka koruny hrádze - 79,9 m.
Šírka koruny hrádze - 15,2 m.
Výška hrádze - 6,8 m.
Objem vodnej nádrže - 107 400 m3 (1855).
Maximálna hĺbka - 6,6 m.
Nadmorská výška - 598,59 m. n. m.
_________________________________________________________________________________
Dolný Hodrušský tajch
Na prelome 19. - 20. storočia sa prestalo používať výpustné zariadenie Hornej Hodrušskej vodnej nádrže (dnes neexistujúca) a voda sa dala odviesť len z Dolného Hodrušského tajchu. Voda sa vlievala do hodrušského potoka a na viacerých miestach boli menšie priehrady.
Voda z vodnej nádrže sa významným podielom zúčastňovala na pohone stúp v 18. - 19. storočí. Voda sa používala na pohon vodných kolies banských zariadení, stúp a mlynov v doline. Pôvodný účel plní dodnes. Pod hrádzov vznikol zlatokopecký areál, kde sa konajú súťaže v ryžovaní zlata.
Dĺžka koruny hrádze - 199,1 m.
Šírka koruny hrádze - 5,7 m.
Výška hrádze - 21,7 m.
Objem vodnej nádrže - 641 000 m3 (1855).
Maximálna hĺbka - 20,3 m.
Nadmorská výška - 528,23 m. n. m
_________________________________________________________________________________
Rozgrund
Projekt vodnej nádrže vypracoval Samuel Mikovíni v roku 1741. Postavená bola v rokoch 1743 - 1744 pod jeho vedením. Náklady na výstavbu boli 34 588 zlatých a 41 grajciarov.
Hrádza bola zväčšovaná dvakrát, najprv v roku 1749 s nákladom 3 000 zlatých a v 2 polovici 18. storočia, kedy sa zväčšila o 1 siahu. Projekt na zvyšovanie hrádze vyhotovil Jozef Lill.
Plnenie vodnej nádrže Rozgrund bolo dômyselným spôsobom riešené z prevažnej časti z cudzieho povodia vybudovanými prívodnými jarkami.
Významným zdrojom povrchovej vody, ktorý zásoboval tajch Rozgrund vodou bol Teplý potok. Do Teplého potoka pritekala aj banská voda zo starej štôlne Roxner Ignác a voda zo zatopenej Ján Jozef šachty. Ďalší prítok do nádrže predstavujú banské vody zo štôlne Rafael a 2 prítoky z povrchových tokov. Okrem potokov a banských štôlní a šachiet dopravovali povrchovú vodu do vodnej nádrže Rozgrund aj 2 zberné jarky: Rozgrundský - západný zberný jarok a Schonlindenský - východný zberný jarok.
Od dnového výpustu (výpustná štôlňa) z vodnej nádrže Rozgrund, bol na dĺžke cca 100 m spoločný náhonný jarok pre Leopoldšachtovný aj Karolšachtovný jarok. Na rozdeľovacom objekte vo vzdialenosti 100 m od dnového výpustu, bolo možné vodu púšťať priamo do horného, alebo prepúšťať do spodného náhonného jarku.
V roku 1891 boli na vodnej nádrži Rozgrund realizované opravy, keď v rámci opráv sa vykonalo ubíjanie hrádze a údržba prevádzkových budov v hodnote 796 zlatých. O náklady na opravu sa podelili - Horná Bieber štôlňa, Spodné banské závody Ján Jozef Geramb, banské tažiarstvo Vindischleuten, obec Vyhne - Peserany, Karol Kachelman, banská spoločnosť štôlne Katarína a Ferdinand.
V rokoch 1985 - 1986 bol vykonaný inžinierskogeologický prieskum hrádzového telesa so zabudovaním pizometrických a hydropedologických vrtov na sledovanie režimu prúdenia podzemných vôd hrádzov a podložím.
V rokoch 1987 - 1989 bol vyčistený Schondlindenský jarok a sprístupených cca 20m štôlne dnového výpustu.
V roku 2004 sa pristúpilo k razeniu ostávajúcej časti štôlne vodnej nádrže Rozgrund a rekonštrukcii dnových výpustov. Neskôr do roku 2006 sa vykonala rozsiahla rekonštrukcia hrádzového telesa a výpustného systému doplnenie objektov na pozorovanie a meranie.
Voda z tajchu sa používala na pohon banských čerpacích a úpravárenských zariadení. Voda najskôr poháňala banské strojné zariadenia, najmä čerpacie stroje a následne ďalej vodu spolu s už aj vyčerpanými banskými vodami na vybudovaných viacerých spádoch vo Vyhnianskej doline poháňala ešte strojné úpravnícke zariadenia (stupy, splavy a pod.).
Pre plynulejšie zásobovanie vodou čerpacích zariadení v šachte Leopold bol na konci náhonného jarku vybudovaný menší tajšok (vodná nádrž malých rozmerov), ktorý sa nachádzal na vyvýšenom mieste vzhľadom k ohlubni šachty, čím sa dosiahla väčšia spádová výška a tým aj následne zvýšený výkon čerpadiel.
Po ukončení banskej činnosti v Rozgrunde, na Banskách a vo Vyhniach voda z vodnej nádrže Rozgrund slúžila taktiež aj pre potreby továrne Karola Kachelmana vo Vyhniach.
V súčastnosti slúži tajch na zásobovanie Banskej Štiavnice pitnou vodou. Využitie vodnej nádrže Rozgrund ako rezervoáru pitnej vody, bolo povolené v roku 1918 kedy v júni 1918 bola povolená výstavba Rozgrundského vodovodu a podľa údajov banského riaditeľstva z roku 1919 bolo povolené čerpať 60 000 m vody za rok po dobu 6 rokov.
V decembri roku 1927 vtedajšie Ministerstvo verejných prác v Bratislave vypracovalo odborný posudok v znení aby správa mesta vypísala verejnú súťaž na vyhodnotenie generálneho projektu na dodávanie vody z vodnej nádrže Rozgrund a ostatných prameňov, ako aj projektu na opravu existujúcej rozvodnej vodovodnej siete pre mesto Banská Štiavnica.
Až do vybudovania priehrady Meurad, vo Francúzsku v roku 1855, sa vodná nádrž Rozgrund pokladala za najodvážnejšiu zemitú vodnú nádrž na svete. Dokonca z hľadiska dnešných požiadaviek je mimoriadne progresívnou technickou stavbou ovzdušneného aj návodného svahu. Sklon na návodnej strane je 1:1,5 m a sklon na návzdušnej strane je 1:1,25 - 1:75.
Až do polovice 19. storočia patrilo nádrži Rozgrund tretie miesto vo výške hrádze medzi banskými nádržami postavenými v Európe. Druhé a prvé miesto obsadili Hrádze z okolia Banskej Štiavnice - vodná nádrž Veľká Richňava a Počúvadlo.
Dĺžka koruny hrádze - 125,00 m.
Šírka koruny hrádze - 6,0 m.
Výška hrádze - 30,20 m.
Objem vodnej nádrže
Stály objem - 87 247 m3
Zásobný objem - 445 192 m3
Retenčný objem - 43 281 m3
Celkový objem - 575 720 m3
Maximálna hĺbka - 22,3 m.
Nadmorská výška - 706,20 m. n. m.
Minimálna prevádzková hladina - 693,00 m. n. m.
Maximálna prevádzková hladina - 705,00 m. n. m.
Maximálna dovolená hladina - 705,80 m. n. m.
Bančianska vodná nádrž
Slúži ako zdroj užitkovej vody pre obec Banky podľa, ktorej tajch aj získal svoje meno.
Dĺžka koruny hrádze - 78,0 m.
Šírka koruny hrádze - 1,2 m.
Výška hrádze - 7,15 m.
Objem vodnej nádrže - 20 000 m3 (1855).
Maximálna hĺbka - 9,4 m.
Nadmorská výška - 663,30 m. n. m.
_________________________________________________________________________________
Beliansky tajch
Tajch vznikol pred rokom 1747. V druhej polovici 18. storočia i v 19. storočí slúžil tajch, spoločne s Halčianskym tajchom na pohon stúp v Kozelníckej doline.
Dĺžka koruny hrádze - 130 m.
Šírka koruny hrádze - 9 m.
Výška hrádze - 19 m.
Objem vodnej nádrže - 146 000 m3 (1855).
Maximálna hĺbka - 18 m.
Nadmorská výška - 556,75 m. n. m.
Dĺžka známych prítok. jarkov - 1 700 m.
Halčiansky tajch
Tajch vznikol v 2. polovici 18. storočia pre potreby stúp nachádzajúcich sa v Kozelníckej doline. V roku 1909 tajch získala Vysoká banícka (dnes SPŠ Samuela Stankovianskeho) a Lesnícka škola v Banskej Štiavnici. Neskôr slúžila na chov rýb a rybolov.
Dĺžka koruny hrádze - 123 m.
Šírka koruny hrádze - 8,6 m.
Výška hrádze - 11,5 m.
Objem vodnej nádrže - 257 000 m3 (1855).
Maximálna hĺbka - 13 m.
Nadmorská výška - 472,40 m. n. m.
Dĺžka známych prítok. jarkov - 1 540 m.