Merkúr
Merkúr je najbližšou planétou slnečnej sústavy od Slnka a najmenšou planétou
Slnečnej sústavy. Bol pomenovaný podľa rímskeho posla bohov Merkúra.
Je najmenšou planétou Slnečnej sústavy, s tretinovým priemerom voči Zemi.
Jeho obežná dráha je zo všetkých planét najbližšia k Slnku. Vďaka tomu je
neustále bombardovaný prúdom elektricky nabitých častíc, smerujúcich vysokou
rýchlosťou od Slnka. Slabá gravitácia planéty spôsobujú, že má len veľmi
riedku atmosféru.
Sklon rotačnej osi k rovine obehu planéty je takmer 90°. Z toho dôvodu deň
na ktorejkoľvek časti planéty trvá rovnako dlho a Merkúr nemá ročné obdobia.
Pre jeho ťažkú pozorovateľnosť dlho nebolo možné určiť dĺžku dňa na Merkúri.
Do roku 1962 sa predpokladalo, že planéta má viazaný obeh okolo Slnka, takže
jej deň mal byť rovnako dlhý ako rok. Až v roku 1965 sa podarilo spoľahlivo
určiť dobu rotácie, a to pomocou nových výkonných rádioteleskopov, odrazom
radarových signálov od povrchu Merkúra.
Zvláštnosťou Merkúru je jeho značne vysoká hustota (asi 5 400 kg/m3). Tento
fakt sa vysvetľuje vysokým zastúpením železa a niklu vo vnútri planéty. Tomu
nasvedčuje i magnetické pole.
Podmienky na jeho povrchu sú drsné. Neprítomnosť atmosféry je príčinou
najväčších rozdielov teplôt medzi osvetlenou a neosvetlenou pologuľou v
Slnečnej sústave. Rozdiely dosahujú hodnôt takmer 700 °C. Povrch sa môže cez
deň v oblasti rovníka rozpáliť až na takmer 500 °C. Naopak, počas noci môže
teplota klesnúť až na mínus 200 °C. Takéto obrovské rozdiely teplôt sú okrem
iného spôsobené aj tým, že Merkúr takmer nemá atmosféru, ktorá by bola
schopná zadržiavať teplo.
Povrch Merkúru je veľmi starý a je veľmi podobný povrchu Mesiaca. Je pokrytý
obrovským množstvom kráterov, ktoré vznikli zrážkou s meteoritmi a
planétkami najrôznejších veľkostí. Merkúr nemá mesiace.
Merkúr možno len veľmi ťažko pozorovať, nakoľko sa príliš nevzďaľuje od
Slnka, a je teda väčšinu roka na dennej oblohe. Voľným okom vyzerá ako
pomerne jasná, žltá, neblikajúca bodka strácajúca sa v žiare Slnka na
svitaní, alebo za súmraku.
Venuša
Venuša je druhá planéta slnečnej sústavy, po Slnku a po Mesiaci najjasnejší
objekt viditeľný zo Zeme. Pomenovaná je po starorímskej bohyni lásky. So
Slnkom a Mesiacom patrí medzi jediné tri nebeské telesá, ktorých svetlo vrhá
na Zem tiene viditeľné voľným okom. Je to terestriálna planéta, čo do
veľkosti a skladby veľmi podobná Zemi; niekedy ju preto nazývame „sesterskou
planétou“ Zeme. Aj keď orbity všetkých ostatných planét sú elipsovité,
orbita Venuše je jediná takmer kružnica.
Pretože je Venuša k Slnku bližšie ako Zem, nájdeme ju na oblohe takmer vždy
blízko pri Slnku, takže ju je možné zo Zeme vidieť iba krátko pred svitaním
alebo krátko po zotmení. Preto je niekedy označovaná ako „Zornička“ alebo
„Večernica“, a keď sa objaví, ide o zďaleka najsilnejší bodový zdroj svetla
na oblohe. Výnimočne možno Venušu voľným okom uvidieť aj vo dne.
Venuša bola známa už starým Babylončanom okolo 1600 pred Kr. a pravdepodobne
bola známa dlho predtým v prehistorických dobách kvôli svojej jasnej
viditeľnosti.
Dalšie mená Venuše: Večernica, Zornička, Hesperos, Phosphorus, Afrodita,
Astarta, Ištar.
Zvláštnosťou Venuše je jej nezvyčajný (opačný) smer otáčania sa okolo
vlastnej osi, vzhľadom na ostatné planéty. Venuša je najpomalšie rotujúcou
planétou v Slnečnej sústave.
Súčasná predstava o štruktúre atmosféry Venuše sa zakladá na meraniach
uskutočnených kozmickými sondami, pozemnými pozorovaniami a teoretickými
výpočtami. Venušu obklopuje hustá atmosféra tvorená prevažne oxidom
uhličitým, čo vytvára mimoriadne silný skleníkový efekt, ktorý zvyšuje
teplotu povrchu na viac ako 400°C, v oblastiach blízko rovníka dokonca až na
500°C. Vďaka tepelnej zotrvačnosti a prúdeniu v hustej atmosfére sa teplota
na dennej a nočnej strane Venuši výrazne nelíšia. Atmosférický tlak na
povrchu je 90 krát väčší ako na Zemi.
Venuša má pomalú spätnú rotáciu, čo znamená, že rotuje z východu na západ.
Dôvod nie je známy.
Vďaka tomu, že rádiové vlny prenikajú i cez vrstvu hustých oblakov na
Venuši, máme jej povrch dobre zmapovaný. Venuša má na svojom povrchu dve
vrchoviny, ktoré sa dvíhajú z nedoziernych plání. Medzi týmito dvoma
vrchovinami sa nachádza celý rad širokých priehlbín. Vďaka Venušinej hustej
atmosfére, brzdiacej meteory počas ich pádu k povrchu, sa tu nevyskytujú
žiadne krátery menšie ako 2 km v priemere.
Zdá sa, že takmer 90 % Venušinho povrchu tvorí nedávno stuhnutá vrstva
bazaltovej lávy. Vnútro Venuše je pravdepodobne podobné Zemi: železné jadro
s roztaveným kamenným plášťom tvoriacim najväčšiu časť planéty. Venuša je
stále vulkanicky činná.
Venuša zrejme nemá vlastné magnetické pole.
V minulosti sa predpokladalo, že okolo Venuše krúži mesiac zvaný Neith. Od
roku 1892, keď boli tieto hypotézy spochybnené, je Venuša známa ako planéta
bez mesiacov.
Zem
Svojím tvarom pripomína Zem guľu. V skutočnosti to je však sploštená guľa,
ktorej sploštenie vzniklo pôsobením odstredivej sily, ktorá vzniká otáčaním
sa Zeme okolo vlastnej osi. Teleso, ktoré najlepšie vystihuje vo fyzikálnom
zmysle tvar a veľkosť Zeme sa nazýva geoid. Ten sa však nahrádza referenčným
elipsoidom.
Sploštením Zeme vzniká nerovnomerné dopadanie slnečného žiarenia na zemský
povrch. Tento postupný úbytok slnečného žiarenia ( a tým aj tepla ) od
rovníka k pólom má za následok vytvorenie rôznych šírkových klimatických
pásiem na zemskom povrchu, ktoré podmieňujú pásmovité usporiadanie pôdneho
krytu, rastlinstva a živočíšstva, príp. ďalších javov.
Pohyb Zeme:
Zem vykonáva dva základné pohyby:
- pohyb okolo vlastnej osi, ktorý nazývame rotácia Zeme
- pohyb okolo Slnka, ktorý nazývame obeh Zeme
Z týchto pohybov vyplýva striedanie dňa a noci, ročných období . . .
Obeh Zeme - dráha Zeme okolo Slnka má tvar elipsy a v jednom z jej ohnísk je
Slnko. Jeden obeh Zeme okolo Slnka trvá 365 dní, 5 hodín, 48
minút a 45,7 sekundy. Táto doba sa nazýva tropický rok.
Perihélium ( príslnie ) - bod dráhy Zeme, ktorý je najbližší k Slnku. Zem sa v
ňom nachádza 3. januára.
Afélium ( odslnie ) - bod dráhy Zeme, ktorý je najvzdialenejší od Slnka. Zem sa
v ňom nachádza 4. júla.
Ekliptika - dráha pohybu Zeme okolo Slnka ( priesečnica roviny orbity Zeme s
nebeskou sférou v kružnici nazývanej svetový rovník ).
Svetový rovník - nebeská sféra preťatá rovinou zemského rovníka.
Body rovnodennosti - jarná a jesenná rovnodennosť - preťatie ekliptiky a
svetového rovníka.
Zemská os si zachováva stály sklon k rovine dráhy Zeme, ktorý je 66,5°. To
znamená, že os zemskej rotácie zviera s kolmicou k tejto rovine 23,5°.
Sklonom zemskej osi k rovine dráhy Zeme je vysvetlená existencia obratníkov
a polárnych kruhov. Ďalej v tomto dôsledku sklonu vzniká aj jarná a jesenná
rovnodennosť ( 21. marca a 23. septembra ).
Letný slnovrat - 22. jún, severný pól je najviac priklonený k Slnku.
Zimný slnovrat - 22. december, južný pól je najviac priklonený k Slnku.
Polárny deň - severný pól 186 dní od 21. marca - 23. septembra.
Južný pól 179 dní od 23. septembra - 21. marca.
Polárna noc - severný pól od 23. septembra - 21. marca.
Južný pól od 21. marca - 23 septembra.
Leto na severnej pologuli je dlhšie, ale menej teplé ako na južnej, kým leto
na južnej pologuli je kratšie, ale viac teplé ako na severnej pologuli. Zima
je zase na severnej pologuli kratšia a miernejšia, kým na južnej dlhšia a
chladnejšia.
Hviezdny deň - čas, za ktorý sa Zem otočí okolo vlastnej osi. Ten trvá 23 hodín,
56 minút a 4 sekundy.
Pravý slnečný deň - doba, ktorá uplynie medzi dvoma po sebe nasledujúcimi
vrcholeniami Slnka na tom istom poludníku. Stredný slnečný deň - doba, ktorá
uplynie medzi dvoma po sebe nasledujúcimi vrcholeniami konštantnou
rýchlosťou sa pohybujúceho Slnka na tom istom poludníku. Tento deň sa stal
základom občianskej časomiery a trvá presne 24 hodín.
Uhlová rýchlosť rotácie Zeme - rýchlosť, kde na jednu hodinu pripadá
pootočenie o 15°. Všetky body na zemskom povrchu ( okrem bodov, ktorými
prechádza os zemskej rotácie ), majú rovnakú uhlovú rýchlosť rotácie.
Zem sa delí na jednotlivé časové pásma. Východiskom delenia je nultý
poludník. Od neho každých 7,5° ( východne, alebo západne ) sa vytvorilo vždy
nové časové pásmo. Na Zemi sa takto vytvorilo 24 časových pásiem. V každom
časovom pásme platí jednotný čas. Takto vznikli pásmový a miestny čas.
Miestny čas - zohľadňujú sa rozdiely vo vrcholení Slnka na každom miestnom
poludníku.
Pásmový čas - používa sa v praxi. Neprihliada sa na miestne rozdiely časov v
časovom pásme.
Dátumová hranica - ide o 180 poludník. Pri prekročení tohto poludníka musíme
meniť čas. Ak ho prekročíme smerom zo západnej pologule na východnú, pridáme
jeden deň v dátume, ale pri opačnom prechode dátum ponecháme ten istý.
Coriolisová sila - je to doplnková sila, ktorá pôsobí na telesá pohybujúce sa
v rotujúcej sústave. Prejavuje sa tak, že vzdušné a vodné prúdy sa na
severnej pologuli stáčajú vpravo a na južnej pologuli zase vľavo. Dôsledkom
Coriolisových síl vzniká aj asymetria riečnych korýt. Na severnej pologuli
sú viac podomleté pravé brehy riek a na južnej pologuli ľavé brehy riek.
Mars
Mars - štvrtá planéta v poradí od Slnka. Bol pomenovaný podľa rímskeho boha
vojny zrejme kvôli jeho načervenalému zafarbeniu. Mars je prvou z vonkajších
planét (jeho dráha sa nachádza až za dráhou Zeme), takže nastáva situácia,
že Zem sa nachádza v zákryte medzi Slnkom a Marsom (hovoríme, že Mars je v
opozícií vzhľadom na Slnko). Vtedy ho možno pozorovať po celú noc a na
oblohe je nápadným objektom.
Mars obehne okolo Slnka raz za 687 dní, takže rok je tam skoro dvakrát dlhší
ako na Zemi. Mars má pomerne výstrednú dráhu a jeho vzdialenosť od Slnka sa
mení od 207 do 249 miliónov kilometrov (stredná vzdialenosť je 228 miliónov
km). Jednu otočku okolo svojej osi vykoná raz za 24 hodín 37 minút a 23
sekúnd. Slnečný deň trvá na Marse 24 hodín 39 minút a 35 sekúnd, takže dĺžka
dňa na Marse sa podobá dĺžke pozemského dňa najviac spomedzi všetkých planét
Slnečnej sústavy.
Rovníkový priemer Marsu je 6 794 km. To je zhruba polovica priemeru Zeme.
Mars má medzi všetkými planétami v Slnečnej sústave najprijateľnejšie
klimatické podmienky na povrchu v porovnaní so Zemou, hoci sa od tých
pozemských stále značne odlišujú. Človek by na povrchu súčasného Marsu
nemohol žiť. Atmosféra planéty je veľmi riedka, tlak na povrchu sa pohybuje
okolo 6 až 10 hektopascalov, čo je približne 100 až 150 krát menej ako na
Zemi.
Hoci atmosféru tvorí prevažne oxid uhličitý (95 %), skleníkový efekt
je vzhľadom na jej hustotu neporovnateľne menší ako na Venuši (teplota na
Marse je asi iba o 7 stupňov Celzia vyššia ako keby tam žiaden skleníkový
efekt nebol). Ďalšími zložkami atmosféry sú: dusík (2,7 %), argón (1,6 %),
kyslík (0,15 %), oxid uhoľnatý, vodné pary a niektoré ďalšie plyny.
Priemerná teplota povrchu planéty je okolo -56 °C. Avšak vyskytujú sa tu
pomerne veľké rozdiely medzi dňom a nocou. Na rovníku sa teploty bežne
pohybujú zväčša od -90 do -10 °C, pričom nad nulu sa dostanú iba málokedy.
Ale teplota vrchnej vrstvy pôdy môže na niektorých miestach dosiahnuť cez
deň až okolo 30 °C.
Jupiter
Jupiter je piatou planétou v poradí od Slnka. Je to zároveň najväčšia
planéta Slnečnej sústavy, bol teda právom pomenovaný po vládcovi rímskych
bohov. Na oblohe je pozorovateľný po väčšinu roka ako veľmi nápadný objekt.
V priemere je štvrtým najjasnejším objektom na oblohe (po Slnku, Mesiaci a
Venuši).
Jeden obeh okolo Slnka trvá Jupiteru takmer 12 rokov v strednej vzdialenosti
779 miliónov kilometrov. Je to najrýchlejšie rotujúca planéta. Jednu otočku
okolo vlastnej osi vykoná za necelých 10 hodín. Svojím priemerom 142 984
kilometrov mnohokrát prevyšuje Zem. Jupiter obklopuje mohutná atmosféra,
ktorá sa skladá prevažne z vodíka (asi 90%) a hélia (okolo 10%). Jupiter
nemá pevný povrch v tom zmysle ako planéty zemského typu. Smerom do stredu
planéty teplota a tlak postupne rastú. Vo veľkých hĺbkach, kde je tlak už
dostatočne veľký, prechádza prostredie z plynného na kvapalné. V samom
strede planéty sa nachádza pravdepodobne len relatívne malé pevné jadro.
Jupiter vyžaruje asi dva a pol krát viac energie ako prijíma od Slnka. Preto
teplota smerom k stredu planéty stúpa rýchlejšie ako keby žiadnu energiu
nevyžaroval. Vrchné vrstvy oblakov majú okolo mínus 145 °C. V hlbších
vrstvách atmosféry, kde dosahuje tlak 1000 hPa (ako na Zemi) je okolo mínus
110 °C.
Viditeľný povrch Jupitera, čiže horná vrstva oblačnosti, má charakteristický
vzhľad. Striedajú sa na ňom svetlejšie a tmavšie pásy. Okrem toho sa tam
vyskytuje mnoho oválnych útvarov, z ktorých najznámejšia a najstabilnejšia
je Veľká červená škvrna, ktorá sa tam nachádza už určite viac ako 300 rokov.
Svojimi rozmermi presahuje Zem, pričom jej veľkosť sa môže v priebehu času
meniť. Smerom k pólom planéty sa pásová štruktúra postupne stráca. V
atmosfére dochádza aj k početným elektrickým výbojom.
Jupiter má veľmi silné magnetické pole, ktoré svojou intenzitou prevyšuje
magnetické polia všetkých ostatných planét slnečnej sústavy. V polárnych
oblastiach boli pozorované polárne žiary, jav známy aj na Zemi.
Jupiter obklopuje nevýrazný prstenec z prachu a plynu. Keby ste sa k nemu
blížili v kozmickej lodi z jeho osvetlenej strany, zrejme by ste si ho ani
nevšimli, ale stal by sa viditeľným vtedy, keby sa nachádzal medzi Slnkom a
pozorovateľom.
Okolo Jupitera obieha celkovo 61 mesiacov (r.2004), z ktorých najväčšie a
najznámejšie sú Io, Európa, Ganymedes a Kalisto. Boli to prvé známe mesiace,
ktoré obiehajú okolo inej planéty. Objavil ich Galileo Galilei v roku 1610.
Ganymedes je najväčším mesiacom v slnečnej sústave. Svojím priemerom 5 262
kilometrov je väčší ako planéty Merkúr a Pluto. Na mesiaci Európa sa pod
vrchnou vrstvou ľadu pravdepodobne nachádza tekutý oceán vody, ktorá je
(aspoň zatiaľ si to myslíme) nevyhnutná pre život. Veľmi zaujímavým mesiacom
je Io, ktorý prejavuje najväčšiu sopečnú aktivitu zo všetkých známych telies
v slnečnej sústave.
Do blízkosti Jupitera sa dostalo zatiaľ 6 kozmických sond. Boli to Pioneer
10 a 11, Voyager 1 a 2, Ulysses, ktorého hlavnou úlohou však bolo skúmať
Slnko a sonda Galileo, ktorá dodnes neúnavne pracuje na obežnej dráhe okolo
planéty a prináša nám stále nové poznatky nielen o samotnom Jupiteri ale aj
o jeho mesiacoch.
Saturn
Saturn je druhou najväčšiou planétou slnečnej sústavy.Je najvzdialenejšou
planétou, ktorú možno vidiet voľným okom.Je viditľný ako hviezda, ale už v 8
cm ďalekohľad nám zo Saturna urobí jeden z najkrajších objektov na oblohe.
Saturn je v poradí šiesta planéta od Slnka a po Jupiteri druhá najväčšia.
Pomenovaný je po rímskom bohovi Saturnovi (ekvivalent gréckeho Kronosa),
ktorý je syn Urána a otec Dia (= Jupitera). Žltkavý povrch planéty so
striedavo jasnejšími a tmavšími pásmi pripomína povrch Jupitera.Je však
menej aktívni a uvidíme na ňom manej detailov ako na Jupiterovi. Jasnosť
Saturna na oblohe sa kolíše so zmenou jeho vzdialenosti od Zeme a Slnka ako
aj s natočenia prstencov voči nám v intervale od 1,5m do -0,4 m . Jemné,
pohybujíce sa škvrny v atmosfére Saturna sú mraky vodíka a metánu.Opticky
určená teplota vonkajších vrstiev oblakov dosahuje - 190 až -180 °C.
Pozorované biele škvrny v atmosfére Saturna sú pravdepodobne veľké výbuchy
plynov z vnútra planéty.Útvary rýchle mania svoj tvar a po čase miznú.V
hĺbke 500 km pod vrcholmi mrakov je už tekutý vodík, vodíkový oceán, ktorý s
narastajúcou vzdialenosťou od povrchu planéty do jej vnútra nadobúda čoraz
viac vlastnosí kovu. Zložnie vnútra Saturnu sa podobá zloženiu Jupitera.
Dráha Saturna okolo Slnka je eliptická, blízka kruhovej, s excentricitou
0,0485. Jeden obeh okolo Slnka trva 29,46 roka a obieha ho rychlostou 9,66
km/s (34 703 km/h).
Od Slnka je v priemere vzdialeny 9,54 AU(1 429 400 000 km).Saturn je planéta
s najmenšou strednou hustotou v slnečnej sústave. Jeho hustota je nižšia ako
hustota vody - 0,69 g/cm3.Jeho hmotnosť je 5,68.1026 kg (90x hmotnejší ako Zem).
Planéta nerotuje ako tuhé teleso. Rýchlosť od rovnika smerom k polom klesá.
Roníkova čast Saturna vykoná jednu otáčku za 10 h 14 min a časti vzdialené
57° ju vykonajú až za 11 h 7,5 min. Rovíkový priemer planety, 120 563 km, je
o 11 808 km väcčší ako pólovy priemer. Zapíičiňuje to rýchla rotácia, ktorá
pri póloch splošťuje jeho tvar.
Saturn bol výnimočný svojimi prstencami až do roku 1977, keď boli objavené
nevýrazné prstence aj okolo planéty Urán a následne aj pri Jupiteri a
Neptúne. Prstence Saturna sú oproti tým ostatným výrazne jasnejšie a
výraznejšie. Medzera medzi najvýraznejšími prstencami A a B viditeľnými aj
zo Zeme sa nazýva Cassiniho delenie. Aj keď prstence vyzerajú zo Zeme
jednoliato, sú tvorené množstvom drobných čiastočiek od prachu až po balvany
s rozmermi desiatok metrov, výnimočne aj kilometrov.
Saturn má hneď po Jupiterovi najviac mesiacov spomedzi planét slnečnej
sústavy.Oficiálne ich má 18, neoficiálne 30. Näjvačši z nich je Titán. Je
väčší ako planéta Merkúr. Ma priemer 5 150 km, hmotnosť 1,35.1023kg. Titán
je jedným z cieľov misie Cassiny - Huygens . V roku 1655 ho objavil
Christiaan Hugens ako prvý Saturnov mesiac.
Saturn v číslach:
Rovníkový priemer:120 536 km
Hmotnosť (Zem=1):95,18
Dĺžka dňa:10 h 14 m
Dĺžka roka:29,46 r
Urán
Urán je siedma planéta od Slnka a podľa rozmerov tretia najväčšia. Je
pomenovaný podľa gréckeho praboha Urana - vládcu nebies, ktorý sa zrodil bez
otca z matky zeme Gaie, s ktorou splodil dvanásť Titanov. Najmladší z nich,
Kronos (= Saturn) ho zvrhol z trónu a prehlásil sa za vládcu.
Urán je prvou planétou objavenou v modernej histórii. Spozoroval ho 13.
marca 1781 William Herschel pri mapovaní oblohy. Planétu náhodne spozorovali
mnohí hvezdári už predtým, ale nezistili, že ide o novú planétu,
zaznamenávali Urán ako bežnú hviezdu. Prvý ho takto zaznamenal v roku 1690
John Flamsteed a priradil mu katalógové označenie 34 Tauri. Herschel planétu
pomenoval na počesť svojho kráľa "Georgium Sidus", neskôr sa nazývala
Herschel. Meno Urán navrhol Bode v súlade s pomenovaním ostatných planét
podľa bohov antickej mytológie, ale názov sa zaužíval až od polovice XIX.
storočia.
Urán obehne okolo Slnka zhruba raz za 84 rokov. Je vzdialený od Slnka 2,87
miliardy kilometrov, teda 19,2 krát ďalej ako Zem. Urán ako jediná z planét
má neobvykle veľký sklon osi k rovine obehu okolo Slnka. Je takmer kolmo
sklonený, takže sa na svojej dráhe "kotúľa". Na každom póle je 42 rokov deň
a rovnako dlho noc. Dosiaľ nie je uspokojivé vysvetlenie, prečo má planéta
tak extrémny sklon osi.
Urán v číslach:
Rovníkový priemer: 51 118 km
Hmotnosť (Zem=1): 14,56
Dĺžka dňa: 17 h 14 m
Dĺžka roka: 84,01 r
Neptún
Neptún je ôsma planéta od Slnka. Podľa veľkosti je štvrtý, hneď za Uránom,
ale je od neho hmotnejší. V rímskej mytológii bol Neptún bohom morí a
oceánov, rovnako ako grécky boh Poseidón. Jeho typickým znakom je trojzubec.
Po objave Uránu pozorovania ukázali, že jeho dráha nie je úplne v súlade s
Newtonovými pohybovými zákonmi a teoretici usúdili, že Uránov pohyb narušuje
ďalšia, vzdialenejšia planéta. Angličan John Couch Adams (1819 - 1892) a
Francúz Urbain Jean Joseph Leverrier (1811 - 1877) nezávisle na sebe
spočítali približnú polohu neznámej planéty a 23. septembra 1846 našiel
astronóm Johann Gottfried Galle Neptún blízko predpovedanej polohy.
Pretože dráha Pluta je výrazne excentrická a zasahuje dovnútra dráhy
Neptúnu, býva občas Neptún najvzdialenejšou planétou slnečnej sústavy.
Pravdepodobne je aj poslednou veľkou planétou, pretože je veľmi
nepravdepodobná možnosť vzniku planét vo väčšej vzdialenosti.
Ako všetky veľké planéty slnečnej sústavy, aj Neptún je zložený prevažne z
plynov a oblačná atmosféra rotuje veľkou rýchlosťou. Neptún má najrýchlejšie
rotujúcu oblačnosť v slnečnej sústave. Rýchlosť oblakov dosahuje 2 000 km/h.
Aj preto sa atmosféra Neptúnu mení veľmi rýchlo. Napríklad Veľká tmavá
škvrna veľká ako Zemeguľa, ktorú pozoroval Voyager 2 sa na neskorších
snímkach z HST nenachádza, miesto nej vznikli nové veľké útvary.
Pluto (už sa nepovažuje za planétu)
Hmotnosť - 0,0022
Rovníkový priemer(km) - 2 274
Objem - 0,0056
Stredná teplota povrchu - -233°C
Počet mesiacov - 1(Cháron)
Doba obehu - 248,54 r
Pluto je najmenšia, najvzdialenejšia a najmenej jasná planéta.Okolo Slnka sa
pohybuje po dráhe tvaru elipsy s excentricitou 0,2459,ktorá zviera s rovinou
ekliptiky uhol 17,15° v strednej vzdialenosti 39,53 AU(5 913 520 000
km).Rotačná os,okolo ktorej sa Pluto otočí raz za 6,38 dňa(153 hodín),je
odklonená od severného pólu planéty o 122,52°.Po objave Neptúna astronómovia
zistili,že táto planéta nie je celkom zodpovedná za pozorované odchýlky v
dráhe Urána.Planétu Pluto objavili až 21.januára 1930.Planéta dostala meno
rímskeho boha smrti,Pluto,podľa návrhu Venetie Burneyovej.Nesúlad medzi
hmotnosťou Pluta a veľkosťou porúch v dráhach Urána a Neptúna dnes
vysvetľujeme nepresnosťou pozorovaní.A tak bol objav Pluta viac-menej
šťastnou zhodou okolností.I keď je Pluto najvzdialenejšou planétou od
Slnka,časť jeho dráhy okolo perihélia leží vnútri dráhy Neptúna.Pluto bolo
najbližšie v perihéliu v roku 1989.Na úseku dráhy od januára 1979 až do roku
1999 bolo Pluto bližšie k Slnku ako Neptún.Ak by dráha Pluta ležala v rovine
dráhy Neptúna,dráhy by sa pretínali a planéty by sa skôr či neskôr zrazili.V
skutočnosti sa však pretínajú iba priemery ich dráh ekliptiky,v
priesečníkoch ktorých sú planéty dostatočne ďaleko od seba,takže k ich
zrážke alebo silnejšiemu vzájomnému gravitačnému pôsobeniu nikdy
nepríde.Atmosféra Pluta je rozsiahla,ale veľmi riedka.Skladá sa prevažne z
metánu.V malej miere obsahuje aj niektoré ďalšie ťažšie plyny,medzi nimi i
oxid uhoľnatý,možno i dusík.Pri veľmi nízkej únikovej rýchlosti z
planéty,1,23 km/s,metán neustále prchá do medziplanetárneho priestoru.Pluto
a Cháron ešte nenavštívila žiadna vesmírna sonda.Misia Pluto-Kuiper Express
je predbežne plánovaná na vypustenie v roku 2004 a mala by sa k Plutu
priblížiť až v roku 2012.
Mesiac Zeme
Tvar Mesiaca, ktorý sa mení od úzkeho kosáčika až po plný Mesiac, umožnil
ľuďom prvé určovanie časových intervalov. Opakovanie týchto fáz po štyroch
týždňoch dalo základ kalendárnemu mesiacu. Mesiac bol prvým kozmickým
telesom, ktorého vzdialenosť od Zeme bola zmeraná a aj prvým, na ktorom
ľudia pristáli. Pohyb Mesiaca po oblohe sa dal merať s veľkou presnosťou,
pretože sa dal vztiahnuť na polohy hviezd.
Vzdialenosť Mesiaca od Zeme určil už v 3. Storočí pred Kristom grécky
astronóm Hipparchos z veľkosti zemského tieňa na mesiaci. Jeho metóda bola
exaktná a výsledok veľmi dobrý: vzdialenosť Mesiaca od nás sa rovná 60
polomerom zeme. Až v 17. Storočí, keď sa začala používať metóda paralaxy
(uhol medzi smermi k objektu z dvoch koncov základne známej dĺžky) bol
Hipparchov údaj potvrdený a spresnený. V súčasnosti poskytuje výsledky
presné na centimetre laserová metóda. Pri známej rýchlosti svetla vychádza
pre vzdialenosť Mesiaca od Zeme hodnota 384 405 km (60 polomerov).
Mesiac rotuje okolo svojej osi tak, že k Zemi je obrátený stále tou istou
stranou, odvrátená strana mesiaca nie je nikdy vidieť. Táto skutočnosť je
výsledkom slapových síl. Je pravdepodobné, že v dávnych dobách sa mesiac
otáčal rýchlejšie, bol oveľa bližšie k Zemi a jeho povrch nebol ešte
stuhnutý. Na pologuli privrátenej k Zemi vytvorila zemská príťažlivosť
vzdutie polotuhej mesačnej látky, ktoré zaostávalo a brzdilo rotáciu. Keď
mesačný povrch stuhol, ale jadro Mesiaca zostalo ešte tekuté, trením o
stuhnutú povrchovú vrstvu ďalej spomaľovalo rotáciu až na dnešnú hodnotu.
Túto hypotézu vyslovil G. H. Darwin, syn známeho anglického prírodovedca Ch.
Darwina. Podobný vplyv mal Mesiac na Zem, ale pretože hmota mesiaca je
81-krát menšia ako hmota zeme, bol vplyv oveľa menší. No je isté, že aj dnes
majú príliv a odliv vplyv na zemskú rotáciu. So zmenou rýchlosti rotácie sa
menil aj tvar Mesiaca.
Slnko
Slnko sa zrodilo takmer pred 5 miliardami rokov z plynového oblaku tvoreného
vodíkom, héliom a prachom. Vplyvom vlastnej gravitácie sa tieto zložky
zmrštili, čím sa ich teplota zvýšila natoľko, že tam začali prebiehať
jadrové reakcie, ktoré prebiehajú dodnes. Je zložený z troch štvrtín vodíka
a jednej štvrtiny hélia (inde sa uvádza 90% vodík 8%hélium). Planéty okolo
neho udržiava na obežnej dráhe jeho gravitácia. Všetka energia na Zemi je zo
Slnka, či už to je ropa, uhlie alebo zemný plyn. Výnimkou je iba jadrová
energia. Je to ku nám najbližšia hviezda.
Svetlo zo Slnka dorazí na Zem zhruba za osem minút. Slnko sa skladá: Z jadra
(siaha asi do vzdialenosti 175 00 km od stredu), fotosféri (hrubá asi 400
km), chronosféri a koróny (koróna- Slnko obklopuje zdanlivo tenká biela
plynová a čiastočne prachová vrstva, ktorá v skutočnosti dosahuje hrúbku
niekoľko miliónov kilometrov. Každú sekundu uvoľňuje do priestoru prúd
rýchlych elektricky nabitých častíc s celkovou hmotnosťou niekoľkých
miliónov ton. Zem je pred týmito časticami chránená magnetickým poľom, ale
môžu poškodiť umelé družice alebo kozmické lode.). Na jeden km2 horných
vrstiev atmosféry dopadá približne 1,4 kW energie.
Slnečná škvrna
Je to tmavé miesto vo fotosfére má nepravidelný alebo kruhový tvar a silné
magnetické pole. Hlavné slnečné škvrny majú dlhú životnosť a sú viditeľné
voľným okom. Tie menšie majú životnosť len pár hodín. Ich teplota je asi o
2000°C nižšia.
- vzdialenosť od Zeme 149,6 mil. km
- priemer na rovníku 1 132 000 km
- doba jednej rotácie 25,38 dňa
- teplota na povrchu 5 500 – 6 000 oC
- teplota v strede 15 mil. – 20 mil. oC
- hmotnosť 1,991 . 1030
- stredná hustota 1,41 g/cm3
- celkové žiarenie 3,86 . 1026 J/s
- rýchlosť 220 km/s mieri do súhvezdia Herkules
- jeden obeh okolo centra Mliečnej dráhy trvá 230 mil. rokov
- vedci sa domnievajú, že za 5 miliárd rokov Slnko vyhasne
Registrácia - Šikmá ulička - Zoznamy - Prízemie - 1. poschodie - 2. poschodie - Knižnica - 3. poschodie - Rokville - Okolie - Autorský zákon