Drezúra
Plemená koní v drezúre :
Bavorský teplokrvník Približná výška : 163 cm Sfarbenie : zvyčajne ryšavá farba Miesto pôvodu : Bavorsko Typické znaky Typickým znakom bavorských teplokrvníkov je sfarbenie srsti. Už rottaler bol vždy ryšavej sýtej farby. Moderný bavorský teplokrvník (názov rottaler sa v roku 1960 zrušil), je silno ovplyvnený plnokrvníkom, má veľmi peknú hlavu. Dlhý pôvabný krk, pripomína plnokrvníka a je súmerný s veľmi dobre stavaným trupom. Telo je výborne stavané, svalnaté, ale ťažké, so silnou hruďou, šikmou lopatkou a dobre klenutými rebrami hlbokého hrudníku. Tým sa líši od rottalera, ktorý mal hrudník príliš sudovitý. Nohy sú štíhle, dlhé a majú stredne veľké kĺby. Kopytá sú veľmi zdravé a nemajú sklon k chorobám. Kosti sú veľmi kvalitné. Chvost je dosť vysoko nasadený. Moderný bavorský teplokrvník je väčší než rottaler, v priemere ma v kohútiku výšku 163 cm. Výraz koňa je bystrý a dobromyseľný , krátke uši sú veľmi pohyblivé. Bavorský teplokrvník je veľmi inteligentný kôň, učenlivý, ochotný a vytrvalý. Je citlivý a vnímavý a často prejavuje veľkú súťaživosť. presadzuje sa hlavne vďaka svojej vitalite a silnej povahe. Pôvod Predchodca bavorského teplokrvníka - starobylý ryšiak rottaler, sa choval v úrodnom údolí rieky Rott, v oblasti , kde v minulosti vždy chovali skvelé kone. V časoch križiackych vojen v 11. storočí sa tunajšie vojenské kone cenili takmer rovnako ako frízy. Neskôr v 16. storočí, sa tieto kone chovali v kláštornom žrebčíne e Hornbachu a Worschweileri v okolí Zweibruckenu. V 18. storočí bolo stádo zušľachtené dovozom anglických polokrvních žrebcov, clevelandských hnedákov a niekoľkých normandských kobov. Aby bavorským koňom dodali dodali viac hmoty, chovatelia koncom 19. storočia využili oldenburské kone, čím položili základy chovu moderného športového koňa. Neskôr sa robustne stavaný rottaler využitím plnokrvníkov v chov odľahčil, no silná telesná stavba mu do istej miery zostala. Bavorské koňe mali dobrú povesť už v staroveku. Používali ich germánske kmene proti rímskym légiám alebo naopak. Za vlády Karolovcov vo vrcholnom stredoveku sa s týmito koňmi obchodovalo a nepochybne prichádzali aj na pražské trhy. Neboli to však luxusné kone, ale spoľahlivý pracovitý bojovníci. Chovu tohto typu koňa sa stále venuje veľká pozornosť a chovateľské zásahy sa uskutočňujú na základe veeckých poznatkov, genetických, veterinárnych aj etnologických. Moderný bavorský teplokrvník je vhodný na drezúrne a skokové súťaže, a to aj na medzinárodnej úrovni. Chovateli kladú hlavný dôraz na športovú výkonnosť, a preto sú výkonnostné skúšky povinné a prísne. Sfarbenie : akákoľvek jednoliata farba Miesto pôvodu : Dánsko Typické znaky Dánsky teplokrvník je v priemere vysoký 168 cm, je to zvyčajne hnedák, ale povolená je akákoľvek jednoliata farba. Čo sa týka vzhľadu je to príťažlivý kôň. Má jemne tvarovanú hlavu , svalnatý správne nasadený krk, široký a hlboký hrudník a šikmé plecia. Nohy sú mohutné so silno odvaleným predlaktím, dobrými čistými kĺbmi, krátkym ale dostatočným záprstím. Chrbát musí mať silný a kompaktný, chvost má nasadený správne. Tieto kone majú výnimočnú povahu, sú neobyčajne poddajné a húževnaté, odvážne. Majú vynikajúci ľahký pohyb. Tento typ koňa vyniká v drezúrnych a skokových súťažiach. V športe si vydobyl známe meno. Pôvod V 14. storočí sa chov koní v Dánsku sústreďoval najmä v Holštajnsku, ktoré bolo až do roku 1864 dánskym vojvodstvom. Po veľa rokoch sa tu krížili ťažké severonemecké kone, najmä kobyly, so španielskymi žrebcami, a tak vznikli plemená ako bol frederiksborg a holštajn. Napriek tomu, že Dánsko malo kvalitných a talentovaných jazdcov, k vývoju národného jazdeckého plemena došlo pomerne neskoro. Dánska jazdecké federácia existuje od roku 1918, ale chovateľský zväz dánskeho športového koňa bol založený už v šesťdesiatich rokoch. Dnes je tento kôň známy pod názvom dánsky teplokrvník. Základom tohto nového jazdeckého plemena bol starý frederigsborg krížený s anglickým plnokrvníkom. Keď sa podarilo potlačiť určitú hrubosť a ďalšie vlastnosti kočiarového koňa, stal s a z neho umiernený a elegantný kôň. Polokrvné kobyly sa potom pripúšťali anglonormandským žrebcom (Selle francais), plnokrvníkom, trakénom, veľkopoľským koňom, ktoré sú blízko príbuzné trakénovi. Selle francais dodal pružnosť, konštitučnú tvrdosť a zlepšil exterér. Trakénsky a veľkopoľský kôň pomohli upevniť typ a zvýšiť životnosť, všeobecné schopnosti a primeraný temperament dánskeho koňa. Zušľachťujúci vplyv mal plnokrvník, po ktorom potomstvo dedí vynikajúci pohyb, rýchlosť a odvahu. Vďaka starostlivej selekcii sa odchovávajú zdravé, silné kone typu plnokrvníka, ale dostatočne robustné s dobrými končatinami. Dánsky teplokrvník sa mohol vyvinúť najmä vďaka ľahkému prístupu chovateľov k plemenám, ktoré vznikli v tesnom susedstve. Dánsky teplokrvník je kôň vysokých kvalít, je veľmi vytrvalí, rýchli, nadaný na skoky a hlavne drezúru. Hannoverský kôň Približná výška : 160 - 168 cm Sfarbenie : Akákoľvek jednoliata farba Miesto pôvodu : Nemecko Typické znaky Moderný hannoverský kôň meria v kohútiku 160 až 168 cm, má výbornú telesnú stavbu s pozoruhodne korektnými chodmi. Je atletický a pružný, chody sú priestranné, ploché, takže vysoká akcia, ktorá bola typická pre starého hannoverského kočiarového koňa sa stratila. Korektná telesná stavba hannoverského koňa je ideálnym predpokladom na drezúrne disciplíny. To isté sa dá povedať aj o jeho vyrovnanom temperamente. Kone sú oveľa ušľachtilejšie než ich predchodcovia vďaka pokračujúcemu prílivu krvi plnokrvníkov. Tieto kone majú peknú hlavu, ktorá je správne nasadená na dlhý krk s dobrým exteriérom, majú široký hlboký hrudník, pekné šikmé plecia, dlhý rovný chrbát so svalnatým zadkom a správne nasadeným chvostom. Nohy majú mať silné so širokými kĺbmi a tvrdými kopytami. Vynikajú svojou eleganciou. Sú to preslávené drezúre kone. Výnimočný talent, ktorí im zabezpečuje uplatnenie na medzinárodnej úrovni, prejavujú sa aj ako skokani. Pôvod Hannoverský kôň pochádza z Hannoveru v severozápadnom Nemecku a chová sa aj vo Vestfálsku, kde je žrebčinec Warendorf. Hlavný žrebčinec je však dnes v Celle v Dolnom Sasku. Hannoverské kone sa chovajú aj v severnej a Južnej Amerike a v Austrálii. Je to najznámejšie nemecké plemeno teplokrvníka. Hannoverský kôň, vždy s výpalom v tvare štylizovaného H, patrí k najpočetnejším a najznámejším európskym teplokrvníkom. Na vzniku plemena mal značný podiel žrebčinec v Celle, založený v roku 1735 z iniciatívy Juraja II., kurfirsta hannoverského a kráľa anglického (1727-1760). Dnes žrebce zo žrebčinca v Celle pripúšťajú okolo dvanásť tisíc kobýl ročne. Hannoverské kone sa tešili kráľovskej podpore už pred založením žrebčinca v Celle. Biely hannoverský kôň zdobil štít s erbom kurfirsta Ernesta Augusta (1629-1698) a slávne kráľovsko krémové hannoverány (bielo rodené belky) so svetlo kávovími hrivami a chvostami sa na podnet kurfirstovej manželky Sofie chovali v kráľovskej rezidencii v Herrenhausene. Zvyšky tohto chovu slúžili pri britských kráľovských ceremóniách za vlády Juraja II. Až do čias Juraja V. V roku 1714, keď sa Juraj, kurfirst hannoverský, stal Jurajom I. Anglickým. Začali sa do Celle dovážať vtedajšie "plnokrvníky" , aby zlepšili exteriér domáceho hannoverského chovu. Pôvodne tu bolo 13 čiernych holštainov vytvárajúcich základ chovu, ktoré mali prevládajúci vplyv v žrebčinci aj nasledujúcich 30 rokov. Neskôr došlo k ďalšiemu dovozu plnokrvníkov. Tak vznikol ľahší a oveľa pohyblivejší kôň, dostatočne vhodný do ľahkého záprahu aj na prácu pod sedlom, no ešte stále dosť silný na väčšinu poľných prác. Ku koncu 18. storočia bolo v stave už 100 žrebcov. Medzi nimi aj východopruské, andalúzske a frederiksborské žrebce na zušľachťovanie populácie. Holandský teplokrvník Približná výška : 157 - 163 cm Sfarbenie : hnedák, sivko, ryšiak, vraník Miesto pôvodu : Holandsko Typické znaky Holandský teplokrvník je v priemere asi 163 cm vysoký a je to zvyčajne hnedák, alebo tmavý hnedák. Má pokojnú povahu a len zriedkakedy máva charakterové nedostatky. Pre tento typ koňa je príznačné , že má peknú súmernú hlavu so širokým čelom, krk má svalnatý, stredne dlhý a ľahký, úmerný k telu a správne nasadený, kohútik je primerane výrazný. Má široký hlboký hrudník so šikmými plecami, rovný chrbát a mocný zadok so správne nasadeným chvostom. Nohy má silné a čisté s kvalitnými kĺbmi. Má dobré vyrovnané pravidelné chody, temperament je optimálny. Plemeno vyniká skokovými vlastnosťami, napríklad Milton, syn slávneho skokana Maria, bol úspešný v parkúre. Holandské teplokrvníky majú dobrý zvuk aj na drezúrnych súťažiach. Väčšinu vynikajúcich drezúrnych výsledkov toto plemeno dosiahlo s britskou jazdkyňou Jennie Loriston-Clarkeovou, ktorá na svetovom šampionáte získala bronzovú medailu so žrebcom Dutch Courage, ktorého potom uplatnila vo svojom Newforestskom žrebčíne. Pôvod Holandský teplokrvník je kôň, ktorý v krátkom čase dosiahol medzinárodnú reputáciu. Tento typ koňa je v zásade dôkazom toho, ako možno plemeno šľachtením a selekciou zlepšiť natoľko, že spĺňa úplne nové výkonnostné požiadavky súčastného jazdeckého športu. Použitím delderlandera a groningena, z ktorých jeden sa môže pochváliť dobrým predkom a druhý neobyčajne silným zadkom, dokázali holandský chovatelia vytvoriť dobrý celok. Výsledné potomstvo sa potom už zušľachťovalo podľa klasického receptu chovateľov teplokrvníkov všadeprítomným plnokrvníkom. Vďaka využižitiu tohto prvku chovatelia získali koňa s lepšou, primerane šikmou lopatkou, a teda s polochšími, dlhším a ľahkým pohybom. Plnokrvník trochu predĺžil aj krátky silný krk zdedený po holandských predkoch, skrátil pridlhý chrbát typický pre kočiarové kone, dal iný tvar zadku a vytvoril oveľa kompaktnejší rámec. Jeho zásluhou získal aj lepšiu akceleráciu a spíd, zlepšila sa jeho psychika a odvaha. Aby si tento typ udržal typické dobré vlastnosti teplokrvníka, zaraďovali sa do chovu z času na čas oldenburské, trakénske a hannoverské kone. Na chov koní v Holandsku, kde sa kone považujú za hospodárske zvieratá a ich majitelia ich podľa toho využívajú, prísne dozerá štátom podporovaný Chovateľský zväz holandského teplokrvníka. Táto organizácia robí prísny výber chovných zvierat, ktoré podrobuje výkonnostným skúškam. Chovná výkonnosť žrebcov i kobýl sa posudzuje podľa výkonnosti ich potomstva. Holandský teplokrvník bol vyšľachtený v Holandsku ako kôň pre jazdecký šport. Chová sa v rôznych častiach krajiny, ale pochádza z Gelderlandu a z provincie Groningen na severe krajiny. Vzhľadom na svoju výkonnosť sa toto plemeno používa aj na zlepšovanie zahraničných chovov teplokrvníkov. Za napoleonských vojen bol chov takmer zničený. Keď sa žrebčinec v roku 1816 obnovoval, vrátilo sa do Meklenburska iba 30 z evakuovaných koní. Stav doplnil väčší počet dovezených anglických plnokrvníkov a meklenburských koní. V čase 1. svetovej vojny bolo v Celle 350 žrebcov a v roku 1924 vrástol ich počet na 500. na ustajnenie všetkých týchto koní sa využíval žrebčinec v Osnabrucku-Eversburgu a ako popud na ďalší chov hannoverských koní v tejto oblasti rozmiesnených ´dalších 100 žrebcov. Osnabruck-Eversburg zostal v činnosti až do roku 1961. Medzi svetovími vojnami počet žrebcov vhodných na chov kolísal, v rôznych oblastiach sa vyhraňovali rôzne typy odchýlené od pôvodného typu. Po 2. svetovej vojne sa do Celle dostali aj niektoré trakénske kone a chovateľsky sa využili. Aby chovatelia uspokojili nový dopyt po vysoko kvalitných jazdeckých a športových koňoch, v roku 1960 vyvinuli cieľavedomé úsilie na dosiahnutie tohto cieľa. Úspech týchto nových snáh zabezpečilo využitie trekénskych koní a plnokrvníkov, ktoré boli v tom čase v stave v žrebčinci v Celle. Mali zušľachťujúci vplyv, a to korekciou exteriéru ťažkých hannoverských koní a zvýšenie pohyblivosti. Oldenburský kôň Približná výška : 165 - 178 cm Sfarbenie : Akákoľvek jednoliata farba Miesto pôvodu : Nemecko Typické znaky Moderný oldenburský kôň meria v kohútiku 165 až 178 cm a je to zvyčajne hnedák, tmavý hnedák, ryšiak, alebo vraník. Mohutná stavba síce veľmi neprispieva k rýchlosti, ale starostlivým výberom, na podklade výsledkov výkonnostných skúšok môžno u týchto koní docieliť veľmi dobré chody. Akcia je priama, pružná a rytmická, hoci ešte stále pomerne vysoká. To však pre drezúrneho alebo skokového koňa nieje nevýhodné. Kopytá sú vždy dobré, čím sa ani zďaleka vždy nie môžu pochváliť iné európske teplokrvníky. Hlava oldenburského koňa má trochu oblúkonosí profil, je však pekná a dobre nasadená. Plecia sú silné ale nie také dlhé a šikmé ako u plnokrvníka, kohútik je veľmi dobre utváraný. Majú široký a hlboký hrudník s veľkým obvodom trupu, ktorý je zaoblený. Chrbát majú zvyčajne dosť dlhý. Pre toto plemeno je typický silný svalnatý a široký zadok, ktorí prispieva k mocnej akcii koňa. Sú to pevne stavané zvieratá a stále si zachovávajú pomerne mohutnú telesnú konštitúciu. Dnešný oldenburskú kôň je mnoho stranné zviera vhodné na preteky, osobitne v drezúrnych a skokových disciplínách sa teší veľkej obľube. Pôvod Oldenburský kôň bol vyšľachtený v 17. storočí ako kočiarový kôň. V priebehu storočia chovatelia prispôsobili toto plemeno požiadavkám trhu : prikrížili krv práve vyhľadávaním plemien, ale aj pri takejto plemenitbe sa snažili udržať jednotný typ. Oldenburský kôň 17. storočia bol typický ťažný kôň s vysokou akciou a dosť strmými plecami. Za posledných sto rokov sa však zmenil na oveľa elegantnejšieho jazdeckého a ľahkého ťažného koňa. K významnej typovej prestavbe došlo v jeho chove ešte v 60. - 70. rokoch. Tento typ koňa pochádza z provincií Oldenburg a Východné Frízsko a jeho základom boli starofrízske kone, ktoré žili v oblasti medzi riekou Veserou a holandskou hranicou. Za premenu tohto plemena kočiarového koňa vďačíme oduševneniu vládcu Oldenburgu - grófa Antona Gunthera z Oldenburgu (1603 - 1667). Tento šľachtic doviezol španielske a neapolské kone, v oboch prípadoch plemenná s berberskou krvou, vtedy známe a považované za najvýznamnejšie a najcennejšie v Európe. V chove využíval najmä bieleho žrebca Kranicha, potomka významnej španielskej línie. V priebehu ďalšieho storočia prešiel starý oblúkonosí oldenburg dlhú cestu k ušľachtilejšiemu kočiarovému koňovi, ktorý v prípade potreby nevyzeral zle ani pod sedlom. Hoci bol oveľa hodnotnejší ako jeho predkovia, zachoval si veľkosť, hĺbku hrudníka i včasné dospievanie svojho plemena, čo je pre tak mohutne stavaného koňa nezvyčajná črta. V posledných desaťročiach 18. storočia sa do Oldenburska dostali aj anglické polokrvné žrebce. Tieto polokrvníky boli dovezené ako zušľachťujúci prvok. Po tomto zásahu nastalo dlhšie citlivé obdobie stabilizácie. K väčšiemu prílevu cudzej krvi došlo až koncom 19. storočia. Okolo roku 1879 sa znovu uplatnili anglické plnokrvníky, a to z jednej línie odvedenej od nikdy neporazeného Eclipsa, potomka Darleya Arabiana a zakladateľa 4 uznávaných línií plnokrvníkov. Rovnako dôležité ako využitie plnokrvníka bolo aj zavedenie osvedčeného clevelandského hnedáka. Clevelandský hnedák, kedysi ovplyvnený španielskou krvou, sa stal výborným skokanom. Do chovu sa dostali krížence hannoverských koní, no najväčší vplyv mali normandské kone, prostredníctvom Normana 700, žrebca pochádzajúceho od vylepšených norfolských roadsterov, ktoré mali takisto krv Darleya Arabiana. Po 1. svetovej vojen sa opäť zvýšil záujem o produkciu silných úžitkových koní. Potreba tohto typu koní klesala až po 2. svetovej vojne, chovatelia sa opäť snažili vyhovieť trhu, kde prevládal dopyt po užitočných a všestranných jazdeckých koňoch dostatočnej hmotnosti, ale s dobrými elastickými chodmi. Tak vznikol prototyp moderného oldenburga, oveľa ušľachtilejší než jeho predkovia. V päťdesiatich rokoch nášho storočia bol do chovu zaradený normandský žrebec Condor, ktorý mal 70% krvi plnokrvníka. V tom istom čase bol dovezený aj plnokrvník Lupus. Premyslené použitie mohlo upevniť pokojný temperament, ktorým bolo plemeno známe. Plnokrvníky sa osvedčili i pri zlepšení telesnej stavby, najmä pliec a akcie požadovanej od jazdeckého koňa. Oldenburské kone sa odvodzujú od starofrízskych koní, ktoré žili v oblasti medzi riekou Veserou a holandskou hranicou. Plemeno pochádza z provincií Oldenburga Východné Frízsko, ktoré kedysi vlastnil Anton Gunthner, gróf z Oldenburgu. Podnebie je tu mierne, čo však neovplyvnilo plemeno pri jeho vývoji natoľko ako rozumné využívanie cudzej krvi v chove. Oldenburský kôň sa podieľal aj na vzniku Českého teplokrvníka. Trakénsky kôň Približná výška : 160 - 168 cm Sfarbenie : Akákoľvek jednoliata farba Miesto pôvodu : bývalé Prusko Typické znaky Súčastný Trakénsky kôň je jeden s najmnohostrannejších pretekárskych koní našej doby uznávaný na medzinárodnej scéne. Súťaží v každej jazdeckej disciplíne na najvyššej úrovni a osvedčil sa ako vynikajúci kôň v drezúre a skokoch. Čo sa tíka exteriéru, na jeho hlave, ktorá je jemná, ušľachtilá a výrazná, badať vplyv anglického plnokrvníka. Má elegantný dobre stavaný krk nasadený medzi široké plecia, lopatka je šikmá, dlhá a umožňuje voľný, ľahký a elastický pohyb v každom chode. Jeho telesná konštrukcia je svalnatá, trup je stredne dlhý, silný, má veľmi pekne klenuté rebrá a dobrý, osvalený a zaoblený zadok. Čo poukazuje na rýchlosť, atletickosť so zdatnými pevnými nohami. Hrudník má hlboký a široký. Môže mať akúkoľvek farbu, jeho výška sa pohybuje okolo 160 až 168 cm. Pôvod Trakénsky kôň sa najviac blíži k ideálu moderného všestranného jazdeckého či športového koňa. Vznikol na základe veľmi otužilích a skromných pôvodných koní, ktoré chovatelia starostlivo a v určitých intervaloch zlepšovali orientálnou krvou, takže docielili, že tento kôň oveľa lepšie než iné teplokrvníky absorbuje najlepšie vlastnosti plnokrvníka a pritom si uchováva charakter. Jeho rastúci vplyv sa prejavuje na mnohých športových plemenách v Európe. Tento typ koňa bol vyšľachtený z koní chovaných v provincii Východné Prusko až v 13. storočí, ktoré sa využívali ako pracovné kone. Vtedy túto časť ovládal rád nemeckých rytierov, ktorí sa zaoberali chovom koní. Ako kmeňové stádo použili domáce "švejky" tunajšie malé sedliacke kone príbuzné poľskému konikovi. Konik sám je "takmer čistý tarpan" po ktorom zdedil prirodzenú silu, húževnatosť a vytrvalosť. V roku 1732, päťsto rokov po obsadení tejto krajiny rádom, tu Friedrich Wilhem I. Pruský založil žrebčín na vysušených močiaroch medzi Gumbinnenom a Stallpokekon (dnes Gusev a Nesterov) Trakénsky žrebčín sa stal hlavným zdrojom žrebcov pre celé Prusko. Preslávil sa najmä výkonnými jazdeckými, ale elegantnými kočiarovími koňmi. V ktorých sa spájala života - schopnosť s vytrvalosťou a rýchlosťou. V roku 1787 došlo k prelomu, lebo do popredia sa dostala produkcia vojnových koní. Práve vtedy bol do života uvedený vyčerpávajúci systém metodického chápania chovu, testácie koní a hodnotenia pôvodu. V čase tohto rozkvetu zaberal trakénsky žrebčín plochu 13760 hektárov. Choval stáda kobýl rozdelených podľa farby : ryšky, hnedky a tmavé hnedky, vranky a kobyly zmiešaných farieb. 4ierna bola pre toto plemeno najvýznamnejšia a najpočetnejšia. V preibehu 19. storočia sa v chove využili anglické plnokrvníky a vysoko kvalitné arabské žrebce so zámerom kontinuálne zlepšiť chov. V priebehu rokov, najmä v roku 1913, prevládali plnokrvníky, v tomto roku napríklad pripúšťali 84,3% trakénskych kobýl práve plnokrvné žrebce. Rozsah využívania plnokrvníkov bol však premenlivý. Plemeno trakénskych koní sa ďalekosiahle využívalo v 1. svetovej vojne a tvrdí sa, že bolo najlepšie z vojenských koní. Genetické prínosy arabských predkov boli veľké a potlačili nedostatky exteriéru. Najväčší vplyv na trakénske kone mal plnokrvník Perfectionist, syn Persimmona. Narodil sa v roku 1896. Persimmona odchoval a vlastnil waleský princ, neskorší kráľ Ediard VII: (1901 - 1910). V roku 1896 zvýťazil v epsmoskom dergy a v St. Leger a stal sa významným predstaviteľom línie. Krv tohto plemeníka sa objavuje takmer vo všetkých rodokmeňoch trakénskych koní. Po roku 1945 sa chov trakénskych koní presunul do západnej časti Nemecka. Veľkopoľský kôň Približná výška : 160 - 168 cm Sfarbenie : Akákoľvek jednoliata farba Miesto pôvodu : Poľsko Typické znaky Veľkopoľský kôň je veľmi pekný kvalitný kôň, vyniká svojou eleganciou. Jeho výška sa pohybuje okolo 160 až 165 cm. Môže mať akúkoľvek jednoliatu farbu. Má peknú hlavu s rovným profilom a vnímavými očami. Na hlave, ktorá je správne nasadená na elegantný krk, niekedy na tom badať aj vplyv araba a anglického plnokrvníka, jeho plecia sú šikmé a svalnaté, hrudník je hlboký a široký. Často máva dlhé nohy so zdravími kĺbmi a výraznými šľachami. Dobré kosti na nohách, krátke záprstie a kvalitné kopytá sú typickými znakmi tohto koňa. Trup je hlboký a mohutný, chrbát pevný a dostatočne dlhý a so svalnatým zadkom a správne nasadeným chvostom. Má výbornú povahu, je silný a otužilí a má pozoruhodné pohodlné dlhé plynulé chody. Je prirodzene atletický a rýchli vďaka vplyvu plnokrvníka a je preto typom koňa na skokové a drezúrne súťaže, taktiež všestrannej spôsobilosti. Veľkopoľský kôň potvrdil svoje schopnosti aj na najvyžších stupňoch drezúrnych súťaží a má prirodzene vyrovnaný a vyvážený pohyb. Pôvod Veľkopoľský kôň patrí k najznámejším európskym teplokrvným plemenám, je však jedným z najlepších. Chová sa v strednom a východnom Poľsku a je následkom kombinácie dvoch poľských teplokrvníkov. Je to výkonný športový kôň, blízko príbuzný trakénovi. Tento typ koňa vyšľachtili v strednom a západnom Poľsku na konci 19. storočia, takže je to pomerne mladé plemeno. Vznikol predovšetkým krížením medzi dvoma poľskými teplokrvnými plemenami, ktoré dnes už žiaľ vyhynuli. Boli to poznanské a mazurské kone., poznanské sa chovali v Posadowe a Gogelowe, mazurský v Liski v mazurskej oblasti. Obe plemená boli pozoruhodné sami o sebe. Poznanský kôň bol miešancom araba, anglického plnokrvníka, trakénskeho a hannoverského koňa a bol to mnohostranný stredne ťažký kôň použiteľný na prácu na poliach. Mazurský kôň bol kvalitný jazdecký kôň, ktorý pochádzal najmä z trakénskeho koňa. Keď sa tieto dve plemená skrížili položili tým základ nového plemena, ďalej sa k nim prikrížili anglické plnokrvníky, araby a angloaraby, až kým sa neustálili ich charakteristické črty. Tento typ koňa je neobyčajne schopný a mnohostranný kôň a je to azda jeden s najlepších teplokrvných plemien, hoci nemá veľkú reklamu. Je to však nesmierne mnohostranný kôň a vo všeobecnosti sa chová v dvoch líniách: v ľahšej - určenej na preteky. A v druhej, trochu ťažšej - tieto kone sú skvelé v záprahu, ako aj dobré stredne ťažké jazdecké kone. Vestfálsky kôň Približná výška : 155 - 168 cm Sfarbenie : Akákoľvek jednoliata farba Miesto pôvodu : Vestfálsko Typické znaky Vestfálsky kôň má rovnako čisté tvary ako hannoverský kôň. má výbornú telesnú stavbu s pozoruhodne korektnými chodmi. Je atletický a pružný, chody sú priestranné, ploché. Stavba tela je typická pre moderného športového koňa. Tieto kone majú peknú hlavu, ktorá je správne nasadená na dlhý krk s dobrým exteriérom, majú široký hlboký hrudník, pekné šikmé plecia, dlhý rovný chrbát so svalnatým zadkom a správne nasadeným chvostom. Nohy majú mať silné so širokými kĺbmi a tvrdými kopytami. Nohy majú trochu dlhšie než u hannoverského koňa. Hlava je ušľachtilá s široko posadeními očami. Výška tohoto typu sa pohybuje okolo 155 až 168 cm. Z farieb sú povolené všetky základné farby. Pôvod Vestfálsky kôň je úzko spojený s hannoverským koňom - má väčší podiel hannoverskej krvi. Je chovaní v oblasti Porýnie - Vestfálsko na severozápade Nemecka. Hlavné chovateľské centrum je vo Warendorfe a je taktiež sídlom nemeckého jazdeckého športu (sídli tam Národná federácia). Táto oblasť má dlhú tradíciu v chove koní. Na začiatku 19. storočia boli východopruské žrebce daní k dispozícii miestnym majiteľom kobýl, aby zlepšili chov. V priebehu rokov sa využívali žrebce rôznych plemien - hannoverského, oldenburského, frízskeho, anglonormanského aj klusácke plemena, už v minulom storočí sa chovatelia definitívne rozhodli iba pre jediný vplyv a to hannoverský. Dnešné vestfálske kone zdieľajú rovnakú pokrvnú líniu s moderným hannoverským koňom, aj keď existuje niekoľko línií špecificky vestfálskych. Vestfálsky kôň je predurčený na šport. V súčastné dobe dosahujú tieto kone svetové úspechy a to hlavne v drezúre a skokoch. Medzi najznámejšie vestfálske kone patrí Rembrandt, olympijsky víťaz v drezúre v rokoch 1988 a 1992 v sedle s Nicole Uphoff - Beckerovou. Rembrandt, jeden s najkrajších predstaviteľov tohto plemena, bol prvým koňom v histórii olympijských hier, ktorý získal 2 zlaté medaily v súťažiach jednotlivcov za drezúru. V roku 1989 sa stal majstrom Európy a získal titul na Svetových jazdeckých hrách konaných v roku 1990 v Štokholme. Ďalšie známe kone sú Ahlerich (olympijský víťaz v drezúre v roku 1984 v sedle s Reinerom Klimkom), Fire (víťaz majstrovstiev sveta v parkúrovom skákaní a v roku 1982 s Norbertom Koofom) a Roman (víťaz majstrovstiev sveta v parkúrovom skákaní v roku 1987 s Gerdom Wilrfangom).
Dánsky teplokrvník
Približná výška : 165 - 168 cm
Komentáre
Prehľad komentárov
Terrific data, Kudos.
how to write an introduction essay https://helpmedomyxyzhomework.com report writing help https://homeworkcourseworkhelps.com
cheap custom writing n42qfk
(Eugenedup, 6. 4. 2023 10:06)