Banská Štiavnica je jedným z najkrajších a historicky najzaujímavejších miest na Slovensku. V decembri roku 1993 sa Banskej Štiavnici dostalo najvyššieho medzinárodného uznania, keď bolo historické jadro mesta spolu s technickými pamiatkami v okolí zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
V historickom jadre mesta - mestskej pamiatkovej rezervácii je 360 objektov umelecko - historických pamiatok. Archeologické nálezy na vrchu Glanzenberg dokazujú , že prvotné baníctvo sa na území dnešnej Banskej Štiavnice rozvíjalo už v období keltského osídlenia.
Dejiny mesta sa najneskôr začali písať od roku 1238, kedy boli udelené Banskej Štiavnici privilégiá kráľovského mesta.História Banskej Štiavnice je od vzniku mesta úzko spätá s baníctvom, o čom svedčí jej erb, kde je na modrom štíte zobrazené strieborné opevnenie a zlaté banské nástroje. Banskoštiavnický rudný revír v ťažbe striebra od 13. až do konca 18. storočia bol v niektorých obdobiach najproduktívnejším zo všetkých banských revírov v Európe a aj v ťažbe zlata patril k najvýznamnejším producentom. V 13. storočí na pozvanie panovníka prichádzajú do mesta nemeckí osadníci, predovšetkým baníci z dolnonemeckých a rakúskych území. Už v tomto období stáli v meste dve neskororománske baziliky, vzdialené od seba len 500 m, čo svedčí o bohatstve a prosperite mesta. Politický význam mesta sa upevnil vytvorením Zväzu stredoslovenských banských miest na konci 14. storočia. Prosperitu mesta narušili mocenské boje o uhorský 
trón a následné zemetrasenie v rokoch 1442 až 1443.
Ani tieto udalosti však nedokázali zastaviť vzrastajúci význam a bohatstvo mesta. Na prelome 15. a 16. storočia bohatí mešťania a majitelia baní investujú svoje peniaze do výstavby honosných reprezentačných sídel. To sa významne odzrkadlí na celkovej podobe mesta. Po porážke uhorskej armády tureckými vojskami v bitke pri Moháči (1526) sa pod hrozbou tureckých nájazdov v meste začalo s výstavbou fortifikačného systému, ktorého výstavbou bol poverený taliansky staviteľ Pietro Ferrabosco. Na konci 16. storočia sa mesto stalo sídlom banskej komory a hlavného komorsko-grófskeho úradu, ktorý spravoval bane, huty a mincovne v celej stredoslovenskej oblasti. V roku 1627 sa v miestnych baniach prvýkrát na svete použil pušný prach na banský odstrel.
V 17. storočí Banská Štiavnica prežila svoje zlaté obdobie. Ťažba zlata a striebra dosiahla najvyšie hodnoty v roku 1690 (605 kg zlata, 29 000 kg striebra). Ruka v ruke s hospodárskym a technickým rozvojom i samotné mesto zaznamenalo kultúrny a stavebný rozmach. Uskutočňujú sa viaceré prestavby, mesto sa stáva centrom spoločenského a kultúrneho diania. V 18. storočí je Banská Štiavnica tretím najväčším mestom v Uhorsku. Významným medzníkom v histórii mesta bolo zriadenie Baníckej akadémie v roku 1762. Bola to prvá vysoká škola technického charakteru na svete a Banská Štiavnica sa stala centrom rozvoja banskej vedy a techniky v Európe. Prvá prednáška na Baníckej akadémii odznela 1. októbra 1764. S menami profesorov tejto školy sú spojené mnohé európske, ba aj svetové prvenstvá v oblasti vedy a
techniky. Banícka akadémia sa neskôr zlúčila s Lesníckym inštitútom a tak vznikla Banícka a lesnícka akadémia v Banskej Štiavnici. Akadémia vyškolila množstvo banských odborníkov, ktorí sa podieľali na zavádzaní nových metód a postupov pri ťažbe rúd prakticky na celom svete. Práve vďaka jej študentom sa zachovala najrázovitejšia a súčasne najpô-sobivejšia tradícia Banskej Štiavnice -SALAMANDER. Je to svojrázny sprievod mestom v dobových kostýmoch, presýtený atmosférou zašlých slávnych čias. Koná sa každoročne začiatkom septembra.
Do polovice 18. storočia bol v okolí Banskej Štiavnice vybudovaný jedinečný banský vodohospodársky systém pozostávajúci zo 60 vodných nádrží - tajchov, ktoré sú v súčasnosti vyhľadávan
ými strediskami letných dovoleniek. Tieto jazerá sú včlenené do malebnej hornatej prírody Štiavnických vrchov s najvyšším vrchom - Sitno /1009 m. n. m./, ktoré je opradené legendami. Štiavnické vrchy sú popretkávané náučnými chodníkmi, na ktorých možno obdivovať technické pamiatky /štôlne, povrchové dobývky/, ale hlavne prekrásnu flóru a faunu.
