európsky folklór a folkloristika(5)
25. 11. 2008
Kalevala
Kalevala je epická poéma, ktorú fínsky bádateľa Elias Lönnrot vytvoril v 19. st. na základe fínskeho a karélskeho folklóru. Názov Kalevala sa interpretuje ako „krajina Kaleva“ (od fínskeho sufixu -la/lä označujúceho miesto). Pozostáva z 22 795 veršov rozdelených na 50 rún (runo alebo canto) alebo kapitol.
Kalevala sa pokladá za národný epos Fínska a súčasne za jedno z najvýznamnejších diel fínskej literatúry. Je nesmierne významná aj pre Karélov, Ingrov i iné baltské národy. Zohrala veľkú úlohu v hnutí fínskej národnej obrody, ktoré viedlo k osamostatneniu Fínska od Ruska v r. 1917.
Kompilácia Lönnrota
Keď Lönnrot vydal Kalevalu, folklórne publikácie neboli ničím nezvyčajným. A predsa - na rozdiel od mnohých iných folklórnych zborníkov - Kalevala sa stala symbolom národnej kultúry Fínov a Karélov. Ukázalo sa totiž, že spomedzi európskych národov nielen starí Gréci mali veľký epos, a že národ, o ktorom Gréci ani nevedeli, mohol vytvoriť dielo porovnateľné s Iliadou a Odyseou. Tento epos však mal iný osud než grécke poémy: zatiaľ čo Iliada a Odysea počínajúc starovekom sa pokladali za nevyhnutnú súčasť vzdelania, Kalevala nebola všeobecne známa ani v krajine jej pôvodu. Do r. 1835 jednoducho neexistovala v tej podobe, ako ju teraz poznáme, i keď ľudoví speváci po stáročia spievali staré rúny. Zjednotenie týchto veršov, ktoré v ľudovom prostredí žili vlastným životom, je dielom Eliasa Lönnrota.
Lönnrot sa narodil v rodine dedinského krajčíra v 1802 r., keď Fínsko ešte bolo súčasťou Švédska. Hoci v 1809 r. sa krajiny zmocnilo Rusko, kultúrny život sa veľmi nezmenil. Obyvateľstvo sa delilo na dve skupiny: fínski a karélski roľníci a mestskí obyvatelia, väčšinou Švédi. Slová „Švéd“ a „Fín“ označovali nielen národnosť, ale aj sociálnu pozíciu. Švédska kultúra sa pokladala za vyššiu, zatiaľ čo fínska a karélska (ktorá sa považovala za súčasť fínskej), za kultúru sa ani nepokladala. Stať sa Švédom nebolo nemožné: stačilo hovoriť po švédsky, nosiť mestské oblečenie a nepracovať na poli, pričom priezvisko v tomto prípade nadobúdalo švédsku či nemeckú formu (podobná situácia bola aj v Lotyšsku a Estónsku, s tým rozdielom, že sociálne vyššie pozície tu zaujímali Nemci). Fínsky jazyk vtedy ešte neexistoval v písomnej forme. Literárna podoba fínštiny bola vytvorená práve Lönnrotom a jeho priateľmi i nasledovníkmi (A.J. Sjögren, D.E.D. Europaeus a i.).
Zbierky ľudových piesní vychádzali aj pred Lönnrotom. Vyvolávali síce záujem fínskej verejnosti, najmä tých kruhov, ktoré sympatizovali národnému obrodeniu v duchu romantizmu začiatku 19.st., no ich porovnanie s Homérovými poémami bolo nemysliteľné. Je však dôležité, že práve v tejto dobe tzv. Homérova otázka, teda otázka autorstva Iliady a Odysey, sa stala predmetom horúcich diskusií odbornej verejnosti. Jedným z hlavných bodov diskusií bolo, či je v princípe možné, aby z rôznorodých ľudových epických piesní jeden človek vytvoril celistvé dielo. Lönnrotova poéma sa stala dôkazom toho, že aj Iliada a Odysea mohli byť dielom jedného básnika.
Lönnrot sa vedome snažil vytvoriť z ľudových piesní dielo, ktoré by bolo porovnateľné s Eddou alebo Homérovými poémami. Napriek tomu sa Kalevala nestala imitáciou slávnych eposov. Lönnrot totiž veľmi dobre poznal fínsku a karélsku ľudovú poéziu a nesnažil sa ju zmeniť podľa cudzích vzorov. Začal zbierať ľudové piesne hneď po ukončení univerzity a pokračoval v tom počas 20 rokov, keď pracoval ako lekár v provinčnom mestečku, a vydal niekoľko zborníkov rún. Všetky tieto zbierky sa neskôr stali podkladom pre vytvorenie Kalevaly. V 1834 r. však Lönnrot stretol vynikajúceho speváka rún Archipa Pertunnena. Práve jeho verzie rún sa stali základom Lönnrotovej poémy, ktorá vyšla v nasledujúcom 1835 r. a nazývala sa Kalewala, taikka Wanhoja Karjalan Runoja Suomen Kansan muinoisista ajoista (Kalevala, staré karélske poémy o minulosti fínskeho ľudu). Dostala tiež názov Stará Kalevala. V tejto prvej verzii obsahovala 32 rúny a 12 078 veršov. Plná verzia Kalevaly vyšla neskôr, až v 1849 r.
V predslove k poslednej verzii Kalevaly Lönnrot písal, že jej text sa podľa neho meniť už nebude: nie je možné objaviť nové rúny, keďže sa preskúmali všetky lokality, kde sa ešte spievajú. Text 1849 r. sa už naozaj nemenil a stal sa kanonickým, no ohľadne nových rún sa Lönnrot mýlil: folkloristi stále objavovali nové piesne, a v 20. st. vyšlo niekoľko zborníkov, ktoré obsahovali rúny zozbierané tak Lönnrotom, ako i inými bádateľmi. Lönnrot sa obával, že jeho verzia eposu spätne ovplyvní ľudovú poéziu, a v tomto sa nemýlil. No zďaleka nie všetky novoobjavené rúny nesú stopy vplyvu Lönnrotovho diela.
Lönnrotova Kalevala sa objavila v príhodnom čase: prvá vlna romantizmu bola na ústupe, no zanechala v povedomí verejnosti pozitívny vzťah k ľudovej poézii. A v duchu neskoršieho neoromantizmu konca 19. st. sa Kalevala stala symbolom národnej kultúry a dôkazom svojbytnosti fínskeho ľudu. No z prísne vedeckého hľadiska táto poéma nie je ľudová: predstavuje literárne dielo vytvorené na základe ľudovej poézie.
Kompozičná celistvosť a logika udalostí Kalevaly sú hlavnými charakteristikami autorského diela. Lönnrot usporiadal pozbierané rúny do koherentného celku. V tomto procese pospájal rozličné varianty, pričom vynechal tie, ktoré nezodpovedali logike deja. Vymyslel dokonca niekoľko mien, ktoré využil pre kompozičné účely. Podľa niektorých bádateľov 50% Kalevaly predstavuje zapísané od ľudových skladateľov rúny, ktoré Lönnrot jemne pozmenil, 14% veršov napísal sám na základe rozličných variantov poémy, a 3% predstavuje čisto autorskú prácu. Len tretina Kalevaly (približne) je pritom doslovným prepisom ľudových piesní.
Historické interpretácie Kalevaly
Kalevalu sa často snažili interpretovať v rámci politických dejín, no tieto pokusy neboli úspešné. Príkladom môže slúžiť hľadanie „severnej krajiny“ alebo „krajiny tmy“ Pohjoly, ktorá bola nepriateľom krajiny Kaleva a do ktorej putujú hrdinovia Kalevaly, aby získali nevesty či bohatstvo. Významný bádateľ fínskej folklórnej školy K. Kron a jeho stúpenci videli v putovaní do Pohjoly plavby fínskych vikingov do bohatých krajín. Pohjola sa stotožňovala aj s ostrovom Gotland, aj so západným pobrežím Baltického mora, a samotný Lönnrot ju interpretoval ako legendárnu krajinu Velkej Biarmie. Jednou z najčastejších interpretácií bolo Laponsko, pretože Pohjola sa častou s ňou stotožňuje v samotných ľudových rúnach.
Všetky tieto interpretácie však nie sú dobre podložené a vychádzajú z chápania Kalevaly ako hrdinského eposu popisujúceho boj dvoch strán. Špecifikum Kalevaly však spočíva v tom, že rúny nepopisujú vojenské udalosti, ale skôr každodenný život, a keď sa boj aj odohráva, hrdinovia sa stávajú bojovníkmi len na krátky čas. Nenájdeme tu detailných popisov bojov a zbraní charakteristických pre Pieseň o Nibelungoch či Iliadu. Hrdinovia Kalevaly sú rybári a roľníci, ktorí bojujú len v špecifických situáciách.
Stotožnenie Pohjoly s Laponskom, ktoré nachádzame v rúnach, hovorí len o tom, že v čase zápisu rún Laponsko malo svojskú reputáciu: práve tam žili čarodejníci, ktorí boli známi nielen v susednej Karelii, ale i ďaleko za jej hranicami. Je pravdepodobné, že Pohjola je jednoducho synonymom cudzej krajiny. V tomto zmysle krajina Kaleva je analogická eddickému Midgardu, usporiadanému „ústrednému svetu“, zatiaľ čo Pohjola predstavuje analógiu Utgardu, nebezpečnej krajiny obrov ležiacej za hranicami Midgardu.
Ak by sme chápali Kalevalu ako popis konfliktov medzi fínskymi a laponskými kmeňmi, krajina Kaleva sa môže interpretovať ako južné Fínsko. No názvy lokalít v Kalevale sú príznačné pre oblasti ešte ďalej na juh, a niektorí bádatelia stotožňovali Kalevu s východnou Karéliou, kde sa zapísalo najviac rún Kalevaly. V r. 1961 malé karélske mestečko Uhtua bolo dokonca pomenované ako Kalevala. Zástancovia tejto teórie tvrdia, že názov Kaleva sa vyskytuje v atlase arabského geografa al Idrisiho vo forme qlwny (alebo tlwny). Tento názov však pravdepodobne vzťahuje na dnešný Tallin, ktorý sa vo východoslovanských prameňoch menuje Kolyvaň. Bádatelia Matti Kuusi a Pertti Anttonen v r. 1985 však ukázali, že termíny „národ Kalevaly“ alebo „kmeň Kalevaly“ sú výtvorom Lönnrota. V skutočnosti slovo „Kalevala“ je v ľudovej poézii zriedkavé a uvedenie dichotómie Kalevala/Pohjola poslúžilo Lönnrotovi k vytvoreniu napätia potrebného pre epický dej.
Dá sa teda povedať, že ak sú piesne Kalevaly historické, táto historickosť patrí do etnografickej roviny. Na rozdiel od eddických či gréckych piesní, ktoré sa spievali skaldmi a aedmi na dvoroch panovníkov, fínske rúny existovali v ľudovom prostredí. Podrobne popisujú roľnícku prácu a ľudové predstavy, zatiaľ čo vojenským súbojom venujú relatívne malú pozornosť.
Lönnrot úprimne veril, že rekonštruuje pôvodný epos, ktorý rozprával o skutočných dejinách. Rúny, ktoré sa zachovali, boli podľa neho fragmentmi jedného celku, a každý popisoval jednotlivú udalosť, pričom časom pamäť o udalosti mohla vyprchať. V súčasnosti je však jasné, že pôvodný epos neexistoval. Rúny predstavujú niečo ako mozaiku alebo cykly piesní, ktoré sa dajú zaradiť do rôznych časových horizontov.
Folklórne charakteristiky Kalevaly
Kalevala predstavuje pravdepodobne najstarší epos v zmysle spoločenských vzťahov, ktoré popisuje. Je známa aj ako mytologický epos, pretože obsahuje veľa mýtických obrazov. Archaické črty Kalevaly sú nasledujúce:
- magické zariekania,
- absencia odkazov na štátne usporiadanie (len rodové zhromaždenia a hostiny),
- vysoký status ženy v spoločnosti,
- stavba obrazov s pomocou zovšeobecnení a synonymv,
- použitie fínskych slov v karélskych rúnach.
Folklórne žánre prítomné v Kalevale:
1. Epos.
Charakteristické pre epické skladby rozprávanie o veľkých udalostiach (nie nutne vojenských), opakovanie skutkov hrdinu (magické číslo 3,5, 9), veštby.
2. Mýtus.
Popis stvorenia sveta a získania kultúrnych hodnôt pre ľudstvo.
3. Magické zaklínadlá a zariekania.
Vedomosti o objekte, na ktorý má pôsobiť zaklínadlo, dávajúce hovoriacemu moc: popis charakteristík objektu a ich pôvodu, teda odkaz na stvorenie; popis miesta, kde sa nachádza objekt. Zaklínadlo mohlo mať aj formu modlitby k predkresťanským božstvám (napríklad Ukko). Samotný spev rún mohol mať magický charakter (napríklad na upokojenie búrky).
4. Svadobné piesne.
5. Hádanky
6. Rozprávkové motívy
7. Elementy kresťanských legiend.
Dej Kalevaly
Rúny 1-10. Prvý cyklus Väinämöinena
Stvorenie sveta; prvý človek; stretnutie Väinämöinena a Joukahainena; Joukahainen sľubuje Väinämöinenovi manželstvo s jeho sestrou Aino, tá sa však radšej utopí v mori; pomsta Joukahainena; zranený Väinämöinen putuje do Pohjoly a sľubuje panej Pohjoly Louhi magický predmet Sampo výmenou za ruku jej dcéry; Väinämöinen prehovorí kováča Ilmarinena, aby urobil Sampo.
Rúny 11-15. Prvý cyklus Lemminkäinena
Lemminkäinen unesie pannu Kyllikki; vymenia si prísahy; Kyllikki zabudne na svoju prísahu; Lemminkäinen putuje do Pohjoly, aby získal dcéru Louhi; plní rôzne úlohy; je zabitý a znovuoživený svojou matkou.
Rúny 16-18. Druhý cyklus Väinämöinena
Väinämöinen putuje do Tuonely, krajiny mŕtvych, aby získal potrebné zaklínadlá pre výpravu do Pohjoly. Ilmarinen a Väinämöinen súperia o ruku dcéry panej Pohjoly.
Rúny 19-25. Svadba Ilmarinena
Ilmarinen plní všetky úlohy a berie si dcéru Louhi.
Rúny 26-30. Druhý cyklus Lemminkäinena
Lemminkäinen je urazený, pretože nebol pozvaný na svadbu; putuje do Pohjoly a vyhráva súboj s pánom Pohjoly; je napadnutý armádou Pohjoly a na radu matky prchá; keď sa vráti, zistí, že jeho domov je zničený; ide do Pohjoly, aby vykonal pomstu, ale Louhi zmrazí more a Lemminkäinen sa musí vrátiť domov.
Rúny 31-36. Cyklus Kullervo
Untamo pozabíja rod svojho brata Kalerva s výnimkou jeho manželky, ktorá porodí syna Kullerva; Untamo dáva Kullervovi niekoľko úloh, ale ten neposlúcha; Untamo predáva Kullerva ako otroka Ilmarinenovi; Ilmarinenova žena trápi Kullerva a ten ju zabije; prchá domov a nájde svoju rodinu; zvedie neznámu pannu a neskôr sa ukáže, že je to jeho sestra; Kullervo zničí krajinu Untamola patriacu jeho strýkovi a keď sa vráti domov, nájde svoju rodinu pozabíjanú; Kullervo sa zabije.
Rúny 37-38. Druhý cyklus Ilmarinena
Ilmarinen si ukuje zo zlata a striebra ženu, ale zistí, že je chladná a zavrhne ju; unesie pannu z Pohjoly, tá ho urazí a on zavrhne aj ju; Ilmarinen rozpráva Väinämöinenovi o bezstarostnom živote v Pohjole, za ktorý tamojší ľud vďačí Sampu.
Rúny 39-44. Ulúpenie Sampa (Tretí cyklus Väinämöinena)
Väinämöinen, Ilmarinen a Lemminkäinen putujú do Pohojoly pre Sampo; zabijú veľkú šťuku a urobia z jej kosti kantele; v sále Pohjoly Väinämöinen uspí všetkých hrou na kantele a spevom a hrdinovia ulúpia Sampo; Louhi na nich pošle veľkú armádu, samá sa premení na orla a bojuje o Sampo; Sampo padne do mora.
Rúny 45-49. Pomsta Louhi Kaleve
Louhi posiela na Kalevu choroby a medveďa, ktorý zabíja dobytok; schová slnko a mesiac a ukradne z Kalevy oheň; Väinämöinen a Ilmarinen znovu získajú oheň a Väinämöinen prinúti Louhi vrátiť slnko a mesiac na oblohu.
Rúna 50. Cyklus Marjatty
Marjatta zje bobuľu a otehotnie; porodí syna; Väinämöinen rozkáže zabiť chlapca, ale ten prehovorí a vyčíta Väinämöinenovi zlý úsudok; stáva sa korunovaným kráľom Karélie a Väinämöinen odpláva.
Hlavné postavy Kalevaly
Väinämöinen
Hrdina-šaman s magickými schopnosťami spojenými s piesňami a hudbou. Je synom primordiálnej bytosti – panny vzduchu a prispieva k stvoreniu sveta. Jeho výpravy výrazne pripomínajú šamanské cesty. Hrá na kantele, fínskom hudobnom strunnom nástroji. Častým motívom v súvislosti s Väinämöinenom je hľadanie ženy, ktorú však nikdy nenájde.
Seppo Ilmarinen
Kultúrny hrdina-kováč porovnateľný s germánskym Weylandom či gréckym Daedalom. Ukul oblohu, Sampo a iné veci.
Louhi
Bosorka, pani severnej krajiny Pohjola. Ovláda mnohé kúzla; má šamanské charakteristiky.
Joukahainen
Mladý rival Väinämöinena.
Kullervo
Tragický hrdina, ktorého príbeh sa trochu vymyká z hlavnej dejovej línii Kalevaly.
Lemminkäinen
Pekný, ale arogantný hrdina, ktorého smrť a znovuoživenie pripomínajú mnohé mýty iných národov.
Vplyv Kalevaly na európsku kultúru
Kalevala nielen bola preložená do 45 jazykov, ale stala sa inšpiráciou pre mnohé literárne a filmové diela.
Snáď najvýznamnejším príkladom vplyvu Kalevaly na súčasnú kultúru je jej využitie J. R. R. Tolkienom. Tvrdil, že Kalevala bola prameňom pre jeho knihu Silmarillion. Príbeh Kullerva bol rozpracovaný v Silmarillione a stal sa základom príbehu Túrina Turambara v Húrinových deťoch. Odozvy Kalevaly môžeme nájsť aj v Pánovi Prsteňov (napríklad postavy mágov inšpirované Väinämöinenom). Pri vytvorení elfského jazyka Tolkien vychádzal z fínštiny, a to práve vďaka Kalevale.
Estónsky národný epos Kalevipoeg (napísaný F. R. Kreutzwaldom, vydaný r. 1853) bol výrazne ovplyvnený Kalevalou. Väinämöinen a Ilmarinen sa v tejto poéme často spomínajú, a celý príbeh Kalevipoega (syna Kalevi) sa podobá príbehu Kullerva.
Kalevala bola zdrojom inšpirácie pre mnohé diela fínskej literatúry, ale aj pre literatúru iných národov, najmä v oblasti fantasy. Hlavnou oblasťou jej vplyvu na súčasnú kultúru je však hudba, hlavne v žánre folk music.
Kalevala je epická poéma, ktorú fínsky bádateľa Elias Lönnrot vytvoril v 19. st. na základe fínskeho a karélskeho folklóru. Názov Kalevala sa interpretuje ako „krajina Kaleva“ (od fínskeho sufixu -la/lä označujúceho miesto). Pozostáva z 22 795 veršov rozdelených na 50 rún (runo alebo canto) alebo kapitol.
Kalevala sa pokladá za národný epos Fínska a súčasne za jedno z najvýznamnejších diel fínskej literatúry. Je nesmierne významná aj pre Karélov, Ingrov i iné baltské národy. Zohrala veľkú úlohu v hnutí fínskej národnej obrody, ktoré viedlo k osamostatneniu Fínska od Ruska v r. 1917.
Kompilácia Lönnrota
Keď Lönnrot vydal Kalevalu, folklórne publikácie neboli ničím nezvyčajným. A predsa - na rozdiel od mnohých iných folklórnych zborníkov - Kalevala sa stala symbolom národnej kultúry Fínov a Karélov. Ukázalo sa totiž, že spomedzi európskych národov nielen starí Gréci mali veľký epos, a že národ, o ktorom Gréci ani nevedeli, mohol vytvoriť dielo porovnateľné s Iliadou a Odyseou. Tento epos však mal iný osud než grécke poémy: zatiaľ čo Iliada a Odysea počínajúc starovekom sa pokladali za nevyhnutnú súčasť vzdelania, Kalevala nebola všeobecne známa ani v krajine jej pôvodu. Do r. 1835 jednoducho neexistovala v tej podobe, ako ju teraz poznáme, i keď ľudoví speváci po stáročia spievali staré rúny. Zjednotenie týchto veršov, ktoré v ľudovom prostredí žili vlastným životom, je dielom Eliasa Lönnrota.
Lönnrot sa narodil v rodine dedinského krajčíra v 1802 r., keď Fínsko ešte bolo súčasťou Švédska. Hoci v 1809 r. sa krajiny zmocnilo Rusko, kultúrny život sa veľmi nezmenil. Obyvateľstvo sa delilo na dve skupiny: fínski a karélski roľníci a mestskí obyvatelia, väčšinou Švédi. Slová „Švéd“ a „Fín“ označovali nielen národnosť, ale aj sociálnu pozíciu. Švédska kultúra sa pokladala za vyššiu, zatiaľ čo fínska a karélska (ktorá sa považovala za súčasť fínskej), za kultúru sa ani nepokladala. Stať sa Švédom nebolo nemožné: stačilo hovoriť po švédsky, nosiť mestské oblečenie a nepracovať na poli, pričom priezvisko v tomto prípade nadobúdalo švédsku či nemeckú formu (podobná situácia bola aj v Lotyšsku a Estónsku, s tým rozdielom, že sociálne vyššie pozície tu zaujímali Nemci). Fínsky jazyk vtedy ešte neexistoval v písomnej forme. Literárna podoba fínštiny bola vytvorená práve Lönnrotom a jeho priateľmi i nasledovníkmi (A.J. Sjögren, D.E.D. Europaeus a i.).
Zbierky ľudových piesní vychádzali aj pred Lönnrotom. Vyvolávali síce záujem fínskej verejnosti, najmä tých kruhov, ktoré sympatizovali národnému obrodeniu v duchu romantizmu začiatku 19.st., no ich porovnanie s Homérovými poémami bolo nemysliteľné. Je však dôležité, že práve v tejto dobe tzv. Homérova otázka, teda otázka autorstva Iliady a Odysey, sa stala predmetom horúcich diskusií odbornej verejnosti. Jedným z hlavných bodov diskusií bolo, či je v princípe možné, aby z rôznorodých ľudových epických piesní jeden človek vytvoril celistvé dielo. Lönnrotova poéma sa stala dôkazom toho, že aj Iliada a Odysea mohli byť dielom jedného básnika.
Lönnrot sa vedome snažil vytvoriť z ľudových piesní dielo, ktoré by bolo porovnateľné s Eddou alebo Homérovými poémami. Napriek tomu sa Kalevala nestala imitáciou slávnych eposov. Lönnrot totiž veľmi dobre poznal fínsku a karélsku ľudovú poéziu a nesnažil sa ju zmeniť podľa cudzích vzorov. Začal zbierať ľudové piesne hneď po ukončení univerzity a pokračoval v tom počas 20 rokov, keď pracoval ako lekár v provinčnom mestečku, a vydal niekoľko zborníkov rún. Všetky tieto zbierky sa neskôr stali podkladom pre vytvorenie Kalevaly. V 1834 r. však Lönnrot stretol vynikajúceho speváka rún Archipa Pertunnena. Práve jeho verzie rún sa stali základom Lönnrotovej poémy, ktorá vyšla v nasledujúcom 1835 r. a nazývala sa Kalewala, taikka Wanhoja Karjalan Runoja Suomen Kansan muinoisista ajoista (Kalevala, staré karélske poémy o minulosti fínskeho ľudu). Dostala tiež názov Stará Kalevala. V tejto prvej verzii obsahovala 32 rúny a 12 078 veršov. Plná verzia Kalevaly vyšla neskôr, až v 1849 r.
V predslove k poslednej verzii Kalevaly Lönnrot písal, že jej text sa podľa neho meniť už nebude: nie je možné objaviť nové rúny, keďže sa preskúmali všetky lokality, kde sa ešte spievajú. Text 1849 r. sa už naozaj nemenil a stal sa kanonickým, no ohľadne nových rún sa Lönnrot mýlil: folkloristi stále objavovali nové piesne, a v 20. st. vyšlo niekoľko zborníkov, ktoré obsahovali rúny zozbierané tak Lönnrotom, ako i inými bádateľmi. Lönnrot sa obával, že jeho verzia eposu spätne ovplyvní ľudovú poéziu, a v tomto sa nemýlil. No zďaleka nie všetky novoobjavené rúny nesú stopy vplyvu Lönnrotovho diela.
Lönnrotova Kalevala sa objavila v príhodnom čase: prvá vlna romantizmu bola na ústupe, no zanechala v povedomí verejnosti pozitívny vzťah k ľudovej poézii. A v duchu neskoršieho neoromantizmu konca 19. st. sa Kalevala stala symbolom národnej kultúry a dôkazom svojbytnosti fínskeho ľudu. No z prísne vedeckého hľadiska táto poéma nie je ľudová: predstavuje literárne dielo vytvorené na základe ľudovej poézie.
Kompozičná celistvosť a logika udalostí Kalevaly sú hlavnými charakteristikami autorského diela. Lönnrot usporiadal pozbierané rúny do koherentného celku. V tomto procese pospájal rozličné varianty, pričom vynechal tie, ktoré nezodpovedali logike deja. Vymyslel dokonca niekoľko mien, ktoré využil pre kompozičné účely. Podľa niektorých bádateľov 50% Kalevaly predstavuje zapísané od ľudových skladateľov rúny, ktoré Lönnrot jemne pozmenil, 14% veršov napísal sám na základe rozličných variantov poémy, a 3% predstavuje čisto autorskú prácu. Len tretina Kalevaly (približne) je pritom doslovným prepisom ľudových piesní.
Historické interpretácie Kalevaly
Kalevalu sa často snažili interpretovať v rámci politických dejín, no tieto pokusy neboli úspešné. Príkladom môže slúžiť hľadanie „severnej krajiny“ alebo „krajiny tmy“ Pohjoly, ktorá bola nepriateľom krajiny Kaleva a do ktorej putujú hrdinovia Kalevaly, aby získali nevesty či bohatstvo. Významný bádateľ fínskej folklórnej školy K. Kron a jeho stúpenci videli v putovaní do Pohjoly plavby fínskych vikingov do bohatých krajín. Pohjola sa stotožňovala aj s ostrovom Gotland, aj so západným pobrežím Baltického mora, a samotný Lönnrot ju interpretoval ako legendárnu krajinu Velkej Biarmie. Jednou z najčastejších interpretácií bolo Laponsko, pretože Pohjola sa častou s ňou stotožňuje v samotných ľudových rúnach.
Všetky tieto interpretácie však nie sú dobre podložené a vychádzajú z chápania Kalevaly ako hrdinského eposu popisujúceho boj dvoch strán. Špecifikum Kalevaly však spočíva v tom, že rúny nepopisujú vojenské udalosti, ale skôr každodenný život, a keď sa boj aj odohráva, hrdinovia sa stávajú bojovníkmi len na krátky čas. Nenájdeme tu detailných popisov bojov a zbraní charakteristických pre Pieseň o Nibelungoch či Iliadu. Hrdinovia Kalevaly sú rybári a roľníci, ktorí bojujú len v špecifických situáciách.
Stotožnenie Pohjoly s Laponskom, ktoré nachádzame v rúnach, hovorí len o tom, že v čase zápisu rún Laponsko malo svojskú reputáciu: práve tam žili čarodejníci, ktorí boli známi nielen v susednej Karelii, ale i ďaleko za jej hranicami. Je pravdepodobné, že Pohjola je jednoducho synonymom cudzej krajiny. V tomto zmysle krajina Kaleva je analogická eddickému Midgardu, usporiadanému „ústrednému svetu“, zatiaľ čo Pohjola predstavuje analógiu Utgardu, nebezpečnej krajiny obrov ležiacej za hranicami Midgardu.
Ak by sme chápali Kalevalu ako popis konfliktov medzi fínskymi a laponskými kmeňmi, krajina Kaleva sa môže interpretovať ako južné Fínsko. No názvy lokalít v Kalevale sú príznačné pre oblasti ešte ďalej na juh, a niektorí bádatelia stotožňovali Kalevu s východnou Karéliou, kde sa zapísalo najviac rún Kalevaly. V r. 1961 malé karélske mestečko Uhtua bolo dokonca pomenované ako Kalevala. Zástancovia tejto teórie tvrdia, že názov Kaleva sa vyskytuje v atlase arabského geografa al Idrisiho vo forme qlwny (alebo tlwny). Tento názov však pravdepodobne vzťahuje na dnešný Tallin, ktorý sa vo východoslovanských prameňoch menuje Kolyvaň. Bádatelia Matti Kuusi a Pertti Anttonen v r. 1985 však ukázali, že termíny „národ Kalevaly“ alebo „kmeň Kalevaly“ sú výtvorom Lönnrota. V skutočnosti slovo „Kalevala“ je v ľudovej poézii zriedkavé a uvedenie dichotómie Kalevala/Pohjola poslúžilo Lönnrotovi k vytvoreniu napätia potrebného pre epický dej.
Dá sa teda povedať, že ak sú piesne Kalevaly historické, táto historickosť patrí do etnografickej roviny. Na rozdiel od eddických či gréckych piesní, ktoré sa spievali skaldmi a aedmi na dvoroch panovníkov, fínske rúny existovali v ľudovom prostredí. Podrobne popisujú roľnícku prácu a ľudové predstavy, zatiaľ čo vojenským súbojom venujú relatívne malú pozornosť.
Lönnrot úprimne veril, že rekonštruuje pôvodný epos, ktorý rozprával o skutočných dejinách. Rúny, ktoré sa zachovali, boli podľa neho fragmentmi jedného celku, a každý popisoval jednotlivú udalosť, pričom časom pamäť o udalosti mohla vyprchať. V súčasnosti je však jasné, že pôvodný epos neexistoval. Rúny predstavujú niečo ako mozaiku alebo cykly piesní, ktoré sa dajú zaradiť do rôznych časových horizontov.
Folklórne charakteristiky Kalevaly
Kalevala predstavuje pravdepodobne najstarší epos v zmysle spoločenských vzťahov, ktoré popisuje. Je známa aj ako mytologický epos, pretože obsahuje veľa mýtických obrazov. Archaické črty Kalevaly sú nasledujúce:
- magické zariekania,
- absencia odkazov na štátne usporiadanie (len rodové zhromaždenia a hostiny),
- vysoký status ženy v spoločnosti,
- stavba obrazov s pomocou zovšeobecnení a synonymv,
- použitie fínskych slov v karélskych rúnach.
Folklórne žánre prítomné v Kalevale:
1. Epos.
Charakteristické pre epické skladby rozprávanie o veľkých udalostiach (nie nutne vojenských), opakovanie skutkov hrdinu (magické číslo 3,5, 9), veštby.
2. Mýtus.
Popis stvorenia sveta a získania kultúrnych hodnôt pre ľudstvo.
3. Magické zaklínadlá a zariekania.
Vedomosti o objekte, na ktorý má pôsobiť zaklínadlo, dávajúce hovoriacemu moc: popis charakteristík objektu a ich pôvodu, teda odkaz na stvorenie; popis miesta, kde sa nachádza objekt. Zaklínadlo mohlo mať aj formu modlitby k predkresťanským božstvám (napríklad Ukko). Samotný spev rún mohol mať magický charakter (napríklad na upokojenie búrky).
4. Svadobné piesne.
5. Hádanky
6. Rozprávkové motívy
7. Elementy kresťanských legiend.
Dej Kalevaly
Rúny 1-10. Prvý cyklus Väinämöinena
Stvorenie sveta; prvý človek; stretnutie Väinämöinena a Joukahainena; Joukahainen sľubuje Väinämöinenovi manželstvo s jeho sestrou Aino, tá sa však radšej utopí v mori; pomsta Joukahainena; zranený Väinämöinen putuje do Pohjoly a sľubuje panej Pohjoly Louhi magický predmet Sampo výmenou za ruku jej dcéry; Väinämöinen prehovorí kováča Ilmarinena, aby urobil Sampo.
Rúny 11-15. Prvý cyklus Lemminkäinena
Lemminkäinen unesie pannu Kyllikki; vymenia si prísahy; Kyllikki zabudne na svoju prísahu; Lemminkäinen putuje do Pohjoly, aby získal dcéru Louhi; plní rôzne úlohy; je zabitý a znovuoživený svojou matkou.
Rúny 16-18. Druhý cyklus Väinämöinena
Väinämöinen putuje do Tuonely, krajiny mŕtvych, aby získal potrebné zaklínadlá pre výpravu do Pohjoly. Ilmarinen a Väinämöinen súperia o ruku dcéry panej Pohjoly.
Rúny 19-25. Svadba Ilmarinena
Ilmarinen plní všetky úlohy a berie si dcéru Louhi.
Rúny 26-30. Druhý cyklus Lemminkäinena
Lemminkäinen je urazený, pretože nebol pozvaný na svadbu; putuje do Pohjoly a vyhráva súboj s pánom Pohjoly; je napadnutý armádou Pohjoly a na radu matky prchá; keď sa vráti, zistí, že jeho domov je zničený; ide do Pohjoly, aby vykonal pomstu, ale Louhi zmrazí more a Lemminkäinen sa musí vrátiť domov.
Rúny 31-36. Cyklus Kullervo
Untamo pozabíja rod svojho brata Kalerva s výnimkou jeho manželky, ktorá porodí syna Kullerva; Untamo dáva Kullervovi niekoľko úloh, ale ten neposlúcha; Untamo predáva Kullerva ako otroka Ilmarinenovi; Ilmarinenova žena trápi Kullerva a ten ju zabije; prchá domov a nájde svoju rodinu; zvedie neznámu pannu a neskôr sa ukáže, že je to jeho sestra; Kullervo zničí krajinu Untamola patriacu jeho strýkovi a keď sa vráti domov, nájde svoju rodinu pozabíjanú; Kullervo sa zabije.
Rúny 37-38. Druhý cyklus Ilmarinena
Ilmarinen si ukuje zo zlata a striebra ženu, ale zistí, že je chladná a zavrhne ju; unesie pannu z Pohjoly, tá ho urazí a on zavrhne aj ju; Ilmarinen rozpráva Väinämöinenovi o bezstarostnom živote v Pohjole, za ktorý tamojší ľud vďačí Sampu.
Rúny 39-44. Ulúpenie Sampa (Tretí cyklus Väinämöinena)
Väinämöinen, Ilmarinen a Lemminkäinen putujú do Pohojoly pre Sampo; zabijú veľkú šťuku a urobia z jej kosti kantele; v sále Pohjoly Väinämöinen uspí všetkých hrou na kantele a spevom a hrdinovia ulúpia Sampo; Louhi na nich pošle veľkú armádu, samá sa premení na orla a bojuje o Sampo; Sampo padne do mora.
Rúny 45-49. Pomsta Louhi Kaleve
Louhi posiela na Kalevu choroby a medveďa, ktorý zabíja dobytok; schová slnko a mesiac a ukradne z Kalevy oheň; Väinämöinen a Ilmarinen znovu získajú oheň a Väinämöinen prinúti Louhi vrátiť slnko a mesiac na oblohu.
Rúna 50. Cyklus Marjatty
Marjatta zje bobuľu a otehotnie; porodí syna; Väinämöinen rozkáže zabiť chlapca, ale ten prehovorí a vyčíta Väinämöinenovi zlý úsudok; stáva sa korunovaným kráľom Karélie a Väinämöinen odpláva.
Hlavné postavy Kalevaly
Väinämöinen
Hrdina-šaman s magickými schopnosťami spojenými s piesňami a hudbou. Je synom primordiálnej bytosti – panny vzduchu a prispieva k stvoreniu sveta. Jeho výpravy výrazne pripomínajú šamanské cesty. Hrá na kantele, fínskom hudobnom strunnom nástroji. Častým motívom v súvislosti s Väinämöinenom je hľadanie ženy, ktorú však nikdy nenájde.
Seppo Ilmarinen
Kultúrny hrdina-kováč porovnateľný s germánskym Weylandom či gréckym Daedalom. Ukul oblohu, Sampo a iné veci.
Louhi
Bosorka, pani severnej krajiny Pohjola. Ovláda mnohé kúzla; má šamanské charakteristiky.
Joukahainen
Mladý rival Väinämöinena.
Kullervo
Tragický hrdina, ktorého príbeh sa trochu vymyká z hlavnej dejovej línii Kalevaly.
Lemminkäinen
Pekný, ale arogantný hrdina, ktorého smrť a znovuoživenie pripomínajú mnohé mýty iných národov.
Vplyv Kalevaly na európsku kultúru
Kalevala nielen bola preložená do 45 jazykov, ale stala sa inšpiráciou pre mnohé literárne a filmové diela.
Snáď najvýznamnejším príkladom vplyvu Kalevaly na súčasnú kultúru je jej využitie J. R. R. Tolkienom. Tvrdil, že Kalevala bola prameňom pre jeho knihu Silmarillion. Príbeh Kullerva bol rozpracovaný v Silmarillione a stal sa základom príbehu Túrina Turambara v Húrinových deťoch. Odozvy Kalevaly môžeme nájsť aj v Pánovi Prsteňov (napríklad postavy mágov inšpirované Väinämöinenom). Pri vytvorení elfského jazyka Tolkien vychádzal z fínštiny, a to práve vďaka Kalevale.
Estónsky národný epos Kalevipoeg (napísaný F. R. Kreutzwaldom, vydaný r. 1853) bol výrazne ovplyvnený Kalevalou. Väinämöinen a Ilmarinen sa v tejto poéme často spomínajú, a celý príbeh Kalevipoega (syna Kalevi) sa podobá príbehu Kullerva.
Kalevala bola zdrojom inšpirácie pre mnohé diela fínskej literatúry, ale aj pre literatúru iných národov, najmä v oblasti fantasy. Hlavnou oblasťou jej vplyvu na súčasnú kultúru je však hudba, hlavne v žánre folk music.