európsky folklór a folkloristika(6)
25. 11. 2008
Staršia Edda
Pod názvom “Staršia Edda” sa rozumejú staroseverské epické piesne o bohoch a hrdinoch. Okrem tejto poetickej Staršej Eddy existuje aj Prozaická Edda, známa aj ako Mladšia Edda alebo Snorriho Edda (napísaná okolo 1220 r.), ktorej autorom je Snorri Sturluson, islandský historik, básnik a politik. Pôvod slova Edda nie je jasný. Niekedy sa prekladá ako „prababka“. Ďalšie vysvetlenie spája jeho etymológiu so staroseverským slovom óðr – poézia. A napokon, môže znamenať „kniha Oddi“ (Oddi je miesto narodenia Snorriho Sturlusona).
Codex Regius
Eddické piesne sa zachovali v rukopise datovanom druhou polovicou 13. st., ktorý sa nazýva Codex Regius (Kráľovsky kódex). Nie je jasné, či predstavuje prvé zaznamenanie týchto piesni alebo nie. Texty niektorých eddických piesni sa však nachádzajú aj v iných rukopisoch. Interpretácia eddických textov a ich datovanie sa môže u rôznych bádateľov výrazne líšiť.
Codex Regius bol napísaný už v 13.st., ale jeho minulosť nie je známa – až do chvíle, keď sa v r. 1643 stal majetkom Brynjólfura Sveinssona, biskupa Skálholtu. V tom čase Snorriho Edda už bola na Islande dobre známa, ale predpokladalo sa, že okrem tejto Mladšej Eddy kedysi existovala Staršia Edda, ktorá pozostávala z pohanských básní citovaných Snorrim. Keď sa objavil Codex Regius, zdalo sa, že tieto špekulácie sú oprávnené. Brynjólfur pripisal autorstvo Staršej Eddy Sæmundrovi Múdremu, legendárnemu kňazovi-učencovi, ktorý žil v 12. st. na Islande. I keď v súčasnosti bádatelia toto autorstvo neuznávajú, Staršia Edda sa niekedy nazýva aj Sæmundarova Edda.
Biskup Brynjólfur poslal Codex Regius ako dar dánskemu kráľovi (odtiaľ názov rukopisu). Rukopis bol uložený v kráľovskej knižnici v Kodani až do r. 1971, keď ho vrátili na Island.
Prvá časť rukopisu Codex Regius obsahuje mytologické poémy o stvorení a zániku sveta a jednotlivé mýty o staroseverských bohoch. Poémy v druhej časti predstavujú príbehy o hrdinoch.
Genéza Staršej Eddy
Bádanie pôvodu eddických piesni prešlo dlhým vývojom a rôznymi trendmi – od romantických predstáv o starobylosti Eddy po interpretáciu eddických textov ako výtvorov stredovekých učencov napodobňujúcich starých básnikov. V súčasnosti sa predpokladá, že nie všetky eddické piesne vznikli na Islande. Niektoré z nich majú pôvod v germánskom kontinentálnom epose, ďalšie v anglosaskom, ešte ďalšie vznikli v iných škandinávskych krajinách.
Rôzni bádatelia sa snažili lokalizovať jednotlivé poémy s pomocou spomínaných v nich miest, rastlín a zvierat. Tento prístup zvyčajne neposkytuje spoľahlivé výsledky: na Islande napríklad nie sú vlci, no tento fakt neznamená, že islandskí básnici o vlkoch nevedeli; koniec sveta popísaný vo Vedminej piesni sa často interpretoval ako obraz sopečného výbuchu, ktoré sú na Islande časté, no táto interpretácia nemusí byť jediná. V ostatnom období bádatelia sa teda skôr týmto špekuláciám vyhýbajú.
Pri skúmaní minulosti eddických piesní sa s určitosťou dá povedať len jedno: piesne o bohoch a hrdinoch boli v 13. St. na Islande populárne. Dá sa predpokladať, že aspoň časť Staršej Eddy vznikla skôr, ešte počas neliterárneho obdobia. Na rozdiel od poézie islandských básnikov-skaldov sú eddické piesne anonymné. Sú to piesne epické, no táto epika je špecifická. Epos vo všeobecnosti zvyčajne obsahuje viacero epizód spojených tými istými postavami a istou časovou postupnosťou. Väčšina eddických piesní však popisuje jednotlivé epizódy nesúvisiace medzi sebou, a to dynamickým a lakonickým štýlom líšiacim sa od výpravného charakteru iných epických diel. No postavy a udalosti piesní sú predsa len istým spôsobom prepojené, takže pochopenie jednotlivých piesní nie je možné bez oboznámenia sa s celým eposom.
Nie všetky eddické piesne sa sústreďujú len na jednu epizódu. Vedmina pieseň napríklad popisuje mýtický obraz sveta začínajúc stvorením a končiac poslednou bitkou bohov a zánikom sveta; Reči Vaftrudnira a Reči Grimnira taktiež obsahujú odkazy na tieto mýty; Proroctvo Gripira zhrňuje celý cyklus piesní o hrdinovi Sigurdovi. No aj pre tieto širšie sujety je charakteristická lakonickosť vyjadrovania. Je to zvlášť zjavné v zoznamoch mýtických a historických mien. Pre poslucháčov Eddy tieto mená zrejme predstavovali odkazy na známe mýty alebo hrdinské príbehy. Lakonické piesne Eddy teda obsahujú viac informácií, ako sa zdá na prvý pohľad.
Spomenuté vlastnosti predstavujú znak archaickosti eddickej poézie. V Edde sa využívajú viaceré folklórne formulácie, klišé a iné štylistické techniky charakteristické pre ústnu tradíciu. Typologické porovnanie Eddy s inými epickými dielami vedie k záveru, že jej genéza sa odohrala skôr než na Islande bolo prijaté kresťanstvo (r. 1000) a dokonca skôr než Island bol kolonizovaný (koniec 9. st – začiatok 10. st.). Edda síce obsahuje kresťanské prvky, no celkový charakter tohto eposu je pohanský. Popisuje skôr obdobie expanzie vikingov (9. st. – 11. st.) než spoločnosť vrcholného stredoveku 13. st.
Sloh a námety Staršej Eddy
Eddické poémy sa radia k rozličným štýlom: nájdeme tu tragické a humoristické verše, elegické monológy a dramatizované dialógy, poučenia a hádanky, veštby a príbehy o stvorení. Dramatická rétorika a didaktický charakter Staršej Eddy sa výrazne líši od pokojnej prózy islandských ság. Tento kontrast však môžeme nájsť aj v samotnej Edde, kde verše sa nezriedka striedajú s prózou. Je možné, že tieto prozaické vsuvky predstavujú neskoršie komentáre, no nie je vylúčené, že táto kombinácia prózy a poézie patrila k pôvodným charakteristikám eposu a dodávala deju napätie.
Eddické piesne nie sú spojené medzi sebou a je zrejmé, že sa zachovali len čiastočne. Zdá sa, že niektoré piesne predstavujú rôzne verzie toho istého príbehu: ten istý sujet sa napríklad podáva rozličnými spôsobmi v piesňach o Atlim, Gudrun a Sigurde. Poéma „Reči Atliho“ sa niekedy interpretuje ako neskoršia rozšírená verzia archaickej „Piesni o Atlim“.
Vo všeobecnosti sa eddické piesne delia na piesne o bohoch a piesne o hrdinoch. Piesne o bohoch obsahujú bohatý mytologický materiál a predstavujú najdôležitejší prameň ku štúdiu predkresťanského škandinávskeho náboženstva.
Mýtický obraz sveta, ktorý nachádzame v Edde, zodpovedá spôsobu života národov Severnej Európy. Stredom života týchto pastierov, lovcov a rybárov bola oplotená usadlosť obkolesená divokou prírodou – zdrojom nebezpečenstva. Eddický obraz sveta predstavuje analógiu tejto usadlosti: svet ľudí Midgard (Miðgarðr, “prostredná usadlosť”) je obkolesený svetom obrov, ktorý sa nazýva Utgard (Útgarðar) – doslova „to, čo sa nachádza za hranicami usadlosti“. Nad Midgardom sa nachádza Asgard (Ásgarðr), príbytok bohov – Asov, ktorý predstavuje analógiu Midgardu. Asgard a Midgard sú spojené mostom dúhy. V mori žije svetový had Midgardsorm (Miðgarðsormr) alebo Jörmungandr, ktorého telo obkolesuje Midgard. Dôležité miesto v severskej kozmológii zaujíma svetový jaseň Yggdrasil, ktorý spája tri úrovne sveta – Midgard, Asgard a podsvetie Hel, nachádzajúce sa pod koreňmi svetového stromu.
Dramatické situácie v piesňach o bohoch zvyčajne vznikajú ako výsledok stretu rozličných svetov: Ódin putuje do kráľovstva mŕtvych, aby prinútil vedmu odhaliť tajomstvá budúcnosti, a do krajiny obrov, kde rozpráva s obrom Vaftrudnirom; do krajiny obrov putujú aj iní bohovia (napríklad aby našli nevestu alebo Thorove kladivo). Obri sú pritom úhlavnými nepriateľmi bohov aj ľudí a v boji proti nim sú bohovia a ľudia spojencami.
Asgard predstavuje idealizovaný príbytok ľudí, a Asovia sa vo mnohom podobajú na ľudí – v dobrom aj v zlom. Títo antropomorfní bohovia sa síce odlišujú od ľudí svojimi vedomosťami a schopnosťami, no ani oni nevedia všetko a musia hľadať vedomosti vo svete obrov a trpaslíkov. Na rozdiel od bohov iných tradícií Asovia nie sú nesmrteľní. Vyvrcholením boja ľudí a bohov proti obrom je Ragnarök (doslova „osud bohov“) – posledná bitka na konci sveta, v ktorej väčšina bohov zahynie.
Prozaická alebo Mladšia Edda
Prozaická Edda, známa aj ako Mladšia Edda alebo Snorriho Edda, predstavuje návod pre stredovekých islandských básnikov obsahujúci množstvo príbehov severskej mytológie. Jej cieľom bolo umožniť básnikom a čitateľom porozumenie významu poetických nuansov a kenningov, ktoré sa používali islandskými skaldmi (básnikmi). Túto knihu napísal okolo 1220 r. Snorri Sturluson. Okrem Mladšej Eddy je Snorri autorom aj diela Heimskringla – dejín nórskych kráľov, ktoré sa začínajú ságou rodu Ynglingov (Ynglinga Saga) obsahujúcou legendárny materiál. Niekedy sa mu pripisuje aj autorstvo Saga Egils. Snorri bol zástancom teórie euhemerizmu: v Mladšej Edde totiž tvrdí, že starí bohovia boli vlastné zbožštenými vojvodcami a kráľmi. Snorriho dielo je vynikajúcim prameňom pri štúdium stredovekého severského folklóru a germánskej mytológie.
Snorri Sturluson
Snorri Sturluson (1178-1241) pochádzal z vplyvného islandského rodu Sturlungovcov. Bol vychovaný Jónom Loftssonom na dvore Oddi, ktorý bol dôležitým kultúrnym centrom stredovekého Islandu. Tu v škole, ktorú založil Jónov ded Sæmundr Múdry, nadobudol vzdelanie v latinčine, rétorike, teológii, geografii, islandských zákonoch a genealógiách, a v nórskej a islandskej historiografii.
Keď Jón Loftsson zomrel, mal Snorri devätnásť rokov. O dva roky neskôr sa výhodne oženil s Herdis, dcérou bohatého kňaza a veľmoža na Borgu na západnom Islande, niekdajšom sídle najslávnejšieho islandského speváka skaldskej poézie Egila Skalagrímssona. Neskôr získal ďalšie statky, z ktorých na Reakjaholte si zriadil trvalé sídlo. Niektoré časti jeho statku vrátane sauny sa zachovali do súčasnosti. Rozprávalo sa, že mal veľa mileniek a detí, no len piati z nich sa dožili dospelosti.
V rokoch 1215-1218 Snorri predsedal altingu, najvyššiemu zákonodarnému úradu v krajine. V rokoch 1218-1220 uskutočnil svoju prvú cestu do Nórska, kde ho s poctami prijal vtedy ešte neplnoletý kráľ Hákon Hákonarsson a jarl Skúli, ktorý ríšu spravoval. Na ich počesť napísal Snorri oslavnú báseň Háttalal.
V tom čase sa vzťahy medzi Nórskom a Islandom začali zhoršovať a jarl Skúli chcel vyslať na Island vojsko. Snorri sa ponúkol ako sprostredkovateľ a sľúbil Nórom spojenectvo, za čo ho po návrate domov krajania znenávideli. Na Islande však v záujme Nórov nič nepodnikol a tým si znepriatelil aj nórskeho kráľa. Namiesto toho výhodnými sobášmi svojich dcér a spojenectvami rozširoval svoj majetok a politickú moc a v rokoch 1222 – 1231 sa stal znova predsedom altingu. V tom čase Snorri pracoval aj na svojom literárnom diele. Na pozícii najmocnejšieho muža Islandu sa však neudržal dlho. Manželstvo jeho dcér trvalo krátko, Snorri upadol do majetkových sporov so svojimi zaťmi a z bývalých spojencov sa stali nepriatelia. Jeho brat Sighvat a synovec Sturla ho prepadli a vyhnali z Reykjaholtu.
O rok neskôr odišiel do Nórska, kde sa najviac zdržiaval na Skúliho dvore, ktorý už bol povýšený na vojvodu a robil si nároky na nórsku korunu. Tu o dva roky neskôr dostal Snorri správu, že Sighvat a Sturla padli v bitke a Reykjaholt je znova voľný. Napriek kráľovmu zákazu opustil vďaka Skúliho pomoci Nórsko a vrátil sa na Island.
Na Islande bol Snorriho najväčším nepriateľom Gissur Thorvalsson, jeho bývalý zať, ktorý už predtým zabil Sighvata a Strula a na ktorom si nórsky kráľ vyžiadal buď vydanie Snorriho do Nórska alebo jeho smrť. Gissur zvolil istotu a tak v noci prepadol so sedemdesiatimi mužmi Snorriho v Reykjaholte a dal ho sťať v pivnici jeho vlastného domu. Gissur po dvadsiatich rokoch krvavých bojov získal úplnú moc na Islande, ale za spojenectvo s nórskym kráľom zaplatil stratou samostatnosti Islandu na 692 rokov (1262-1944).
Prozaická Edda
Sedem zachovaných stredovekých manuskriptov Prozaickej Eddy sa datujú obdobím 1300 – 1600. Kniha sa začína Prológom a pozostáva z troch častí: Gylfaginning (Mámenie kráľa Gylfiho), Skáldskaparmál (Umenie poézie alebo Jazyk poézie) a Háttatal (zoznam poetických foriem).
Gylfaginning popisuje stvorenie sveta severskými bohmi a koniec sveta v dôsledku poslednej veľkej bitky bohov (Ragnarök), ako i ďalšie príbehy severskej mytológie. Začína sa stretnutím kráľa Gylfi s Æsirom (božskou bytosťou). Zamaskovaný Gylfi v sprievode Æsira putuje do krajiny bohov - Asgardu. Zmysel príbehu je v tom, že Æsir ukazuje Gylfimu celú nádheru a zložitosť severského panteónu, no napokon ho necháva stať na prázdnom mieste. Viacerí bádatelia sa domnievajú, že tento rozprávačský manéver dovolil Snorrimu bezpečne zdokumentovať v kresťanskom kontexte pohanskú ústnu tradíciu, ktorá sa v tom čase postupne stávala minulosťou.
Skáldskaparmál predstavuje dialóg medzi bohom mora Ægirom a bohom poézie Bragim. Tu sa mytológia prelína so špecificky severským chápaním poézie. Popisuje sa pôvod počtu kenningov, a na to Bragi uvádza systematický zoznam kenningov pre rozličné národy, miesta a veci. Bragi potom popisuje niektoré podrobnosti poetického jazyka, opäť s následnou systematizáciou.
Pramene Mladšej Eddy
Bádanie prameňov Mladšej Eddy sa v minulosti týkalo hlavne dvoch vzájomne prepojených otázok:
(1) do akej miery môžeme veriť Snorriho reprodukcii predkresťanskej severskej tradície; (2) do akej miery bola jeho práca ovplyvnená kresťanským, prevažne latinským stredovekým vzdelaním.
Pokiaľ ide o prvú otázku, viacerí bádatelia sa domnievali, že Snorri alebo ľudia z jeho okolia niektoré príbehy pozmenili alebo dokonca aj vymysleli. V súčasnosti sa však predpokladá, že poémy, ktoré Snorri cituje a príbehy, ktoré uvádza, boli mu známe z ústnej tradície, pričom viaceré príbehy boli s veľkou pravdepodobnosťou založené tiež na poémach. Je možné, že niektoré z nich v tom čase existovali aj v písomnej podobe, hoci sa stopy po zodpovedajúcich manuskriptoch nezachovali. Dá sa s určitosťou povedať, že niektoré eddické poémy boli spísané už na začiatku 13.st., no stará skaldská poézia bola zapisovaná len vo forme citácií v prozaických príbehoch, aj to veľmi zriedka. V Skáldskaparmál Snorri cituje množstvo veršov, a ešte oveľa viac v Heimskringla. Skaldská poézia teda prežila hlavne vďaka Snorrimu. Podľa všetkého poznal neuveriteľné množstvo veršov spamäti. Predpokladá sa, že nadobudol svoje vedomosti v Oddi.
Niektoré časti Skáldskaparmál sa zakladajú na kompletných poémach, či už eddických alebo skaldských, zatiaľ čo ďalšie poémy, ktoré dali vznik prozaickým príbehom, sú v súčasnosti stratené. Snorri ich mohol poznať v ústnej alebo písomnej forme, ak niektoré z nich boli v jeho čase spísané. Pramene Mladšej Eddy teda sú nasledujúce:
(1) severské poémy, ktoré sa pôvodne tradovali v ústnej podobe;
(2) severské učené pojednania 12.st. - začiatku 13. st.
Kenningy
Kenning predstavuje ustálené slovné spojenie podstatných mien metaforického významu. Tieto básnické opisy sú charakteristické pre severskú, starogermánsku a staroanglickú poéziu. Kenningy sú odkazom na magický význam jazyka a jeho ritualizovaného použitia.
Slovo „kenning“ sa odvodzuje zo staroseverského výrazu kenna eitt við, čiže „vyjadrovať veci prostredníctvom iných vecí“. Slovný základ „ken“ sa stále používa v škandinávskych jazykoch (känna), v nemčine (kennen), a v škótskych a severoanglických dialektoch. V severnej Británii sa používa, keď sa hovorí, že niekto niečo vie alebo vidí, najmä vo vzťahu k moru. Slovo „ken“ označuje aj rúnu „k“.
Vo väčšine prípadov kenning predstavuje spojenie dvoch slov, ktoré sa dá pochopiť len vtedy, ak poslucháč pozná zodpovedajúci mýtický príbeh. Práve preto Snorri koncipoval Mladšiu Eddu ako príručku pre mladých básnikov. Podobný metaforický spôsob vyjadrovania bol však príznačný aj pre severskú ikonografiu. Každý detail obrazov na rúnových kameňoch bol akýmsi ikonografickým kenningom, a celkový obraz sa dal „prečítať“ len vtedy, keď človek poznal zodpovedajúce príbehy.
Pod názvom “Staršia Edda” sa rozumejú staroseverské epické piesne o bohoch a hrdinoch. Okrem tejto poetickej Staršej Eddy existuje aj Prozaická Edda, známa aj ako Mladšia Edda alebo Snorriho Edda (napísaná okolo 1220 r.), ktorej autorom je Snorri Sturluson, islandský historik, básnik a politik. Pôvod slova Edda nie je jasný. Niekedy sa prekladá ako „prababka“. Ďalšie vysvetlenie spája jeho etymológiu so staroseverským slovom óðr – poézia. A napokon, môže znamenať „kniha Oddi“ (Oddi je miesto narodenia Snorriho Sturlusona).
Codex Regius
Eddické piesne sa zachovali v rukopise datovanom druhou polovicou 13. st., ktorý sa nazýva Codex Regius (Kráľovsky kódex). Nie je jasné, či predstavuje prvé zaznamenanie týchto piesni alebo nie. Texty niektorých eddických piesni sa však nachádzajú aj v iných rukopisoch. Interpretácia eddických textov a ich datovanie sa môže u rôznych bádateľov výrazne líšiť.
Codex Regius bol napísaný už v 13.st., ale jeho minulosť nie je známa – až do chvíle, keď sa v r. 1643 stal majetkom Brynjólfura Sveinssona, biskupa Skálholtu. V tom čase Snorriho Edda už bola na Islande dobre známa, ale predpokladalo sa, že okrem tejto Mladšej Eddy kedysi existovala Staršia Edda, ktorá pozostávala z pohanských básní citovaných Snorrim. Keď sa objavil Codex Regius, zdalo sa, že tieto špekulácie sú oprávnené. Brynjólfur pripisal autorstvo Staršej Eddy Sæmundrovi Múdremu, legendárnemu kňazovi-učencovi, ktorý žil v 12. st. na Islande. I keď v súčasnosti bádatelia toto autorstvo neuznávajú, Staršia Edda sa niekedy nazýva aj Sæmundarova Edda.
Biskup Brynjólfur poslal Codex Regius ako dar dánskemu kráľovi (odtiaľ názov rukopisu). Rukopis bol uložený v kráľovskej knižnici v Kodani až do r. 1971, keď ho vrátili na Island.
Prvá časť rukopisu Codex Regius obsahuje mytologické poémy o stvorení a zániku sveta a jednotlivé mýty o staroseverských bohoch. Poémy v druhej časti predstavujú príbehy o hrdinoch.
Genéza Staršej Eddy
Bádanie pôvodu eddických piesni prešlo dlhým vývojom a rôznymi trendmi – od romantických predstáv o starobylosti Eddy po interpretáciu eddických textov ako výtvorov stredovekých učencov napodobňujúcich starých básnikov. V súčasnosti sa predpokladá, že nie všetky eddické piesne vznikli na Islande. Niektoré z nich majú pôvod v germánskom kontinentálnom epose, ďalšie v anglosaskom, ešte ďalšie vznikli v iných škandinávskych krajinách.
Rôzni bádatelia sa snažili lokalizovať jednotlivé poémy s pomocou spomínaných v nich miest, rastlín a zvierat. Tento prístup zvyčajne neposkytuje spoľahlivé výsledky: na Islande napríklad nie sú vlci, no tento fakt neznamená, že islandskí básnici o vlkoch nevedeli; koniec sveta popísaný vo Vedminej piesni sa často interpretoval ako obraz sopečného výbuchu, ktoré sú na Islande časté, no táto interpretácia nemusí byť jediná. V ostatnom období bádatelia sa teda skôr týmto špekuláciám vyhýbajú.
Pri skúmaní minulosti eddických piesní sa s určitosťou dá povedať len jedno: piesne o bohoch a hrdinoch boli v 13. St. na Islande populárne. Dá sa predpokladať, že aspoň časť Staršej Eddy vznikla skôr, ešte počas neliterárneho obdobia. Na rozdiel od poézie islandských básnikov-skaldov sú eddické piesne anonymné. Sú to piesne epické, no táto epika je špecifická. Epos vo všeobecnosti zvyčajne obsahuje viacero epizód spojených tými istými postavami a istou časovou postupnosťou. Väčšina eddických piesní však popisuje jednotlivé epizódy nesúvisiace medzi sebou, a to dynamickým a lakonickým štýlom líšiacim sa od výpravného charakteru iných epických diel. No postavy a udalosti piesní sú predsa len istým spôsobom prepojené, takže pochopenie jednotlivých piesní nie je možné bez oboznámenia sa s celým eposom.
Nie všetky eddické piesne sa sústreďujú len na jednu epizódu. Vedmina pieseň napríklad popisuje mýtický obraz sveta začínajúc stvorením a končiac poslednou bitkou bohov a zánikom sveta; Reči Vaftrudnira a Reči Grimnira taktiež obsahujú odkazy na tieto mýty; Proroctvo Gripira zhrňuje celý cyklus piesní o hrdinovi Sigurdovi. No aj pre tieto širšie sujety je charakteristická lakonickosť vyjadrovania. Je to zvlášť zjavné v zoznamoch mýtických a historických mien. Pre poslucháčov Eddy tieto mená zrejme predstavovali odkazy na známe mýty alebo hrdinské príbehy. Lakonické piesne Eddy teda obsahujú viac informácií, ako sa zdá na prvý pohľad.
Spomenuté vlastnosti predstavujú znak archaickosti eddickej poézie. V Edde sa využívajú viaceré folklórne formulácie, klišé a iné štylistické techniky charakteristické pre ústnu tradíciu. Typologické porovnanie Eddy s inými epickými dielami vedie k záveru, že jej genéza sa odohrala skôr než na Islande bolo prijaté kresťanstvo (r. 1000) a dokonca skôr než Island bol kolonizovaný (koniec 9. st – začiatok 10. st.). Edda síce obsahuje kresťanské prvky, no celkový charakter tohto eposu je pohanský. Popisuje skôr obdobie expanzie vikingov (9. st. – 11. st.) než spoločnosť vrcholného stredoveku 13. st.
Sloh a námety Staršej Eddy
Eddické poémy sa radia k rozličným štýlom: nájdeme tu tragické a humoristické verše, elegické monológy a dramatizované dialógy, poučenia a hádanky, veštby a príbehy o stvorení. Dramatická rétorika a didaktický charakter Staršej Eddy sa výrazne líši od pokojnej prózy islandských ság. Tento kontrast však môžeme nájsť aj v samotnej Edde, kde verše sa nezriedka striedajú s prózou. Je možné, že tieto prozaické vsuvky predstavujú neskoršie komentáre, no nie je vylúčené, že táto kombinácia prózy a poézie patrila k pôvodným charakteristikám eposu a dodávala deju napätie.
Eddické piesne nie sú spojené medzi sebou a je zrejmé, že sa zachovali len čiastočne. Zdá sa, že niektoré piesne predstavujú rôzne verzie toho istého príbehu: ten istý sujet sa napríklad podáva rozličnými spôsobmi v piesňach o Atlim, Gudrun a Sigurde. Poéma „Reči Atliho“ sa niekedy interpretuje ako neskoršia rozšírená verzia archaickej „Piesni o Atlim“.
Vo všeobecnosti sa eddické piesne delia na piesne o bohoch a piesne o hrdinoch. Piesne o bohoch obsahujú bohatý mytologický materiál a predstavujú najdôležitejší prameň ku štúdiu predkresťanského škandinávskeho náboženstva.
Mýtický obraz sveta, ktorý nachádzame v Edde, zodpovedá spôsobu života národov Severnej Európy. Stredom života týchto pastierov, lovcov a rybárov bola oplotená usadlosť obkolesená divokou prírodou – zdrojom nebezpečenstva. Eddický obraz sveta predstavuje analógiu tejto usadlosti: svet ľudí Midgard (Miðgarðr, “prostredná usadlosť”) je obkolesený svetom obrov, ktorý sa nazýva Utgard (Útgarðar) – doslova „to, čo sa nachádza za hranicami usadlosti“. Nad Midgardom sa nachádza Asgard (Ásgarðr), príbytok bohov – Asov, ktorý predstavuje analógiu Midgardu. Asgard a Midgard sú spojené mostom dúhy. V mori žije svetový had Midgardsorm (Miðgarðsormr) alebo Jörmungandr, ktorého telo obkolesuje Midgard. Dôležité miesto v severskej kozmológii zaujíma svetový jaseň Yggdrasil, ktorý spája tri úrovne sveta – Midgard, Asgard a podsvetie Hel, nachádzajúce sa pod koreňmi svetového stromu.
Dramatické situácie v piesňach o bohoch zvyčajne vznikajú ako výsledok stretu rozličných svetov: Ódin putuje do kráľovstva mŕtvych, aby prinútil vedmu odhaliť tajomstvá budúcnosti, a do krajiny obrov, kde rozpráva s obrom Vaftrudnirom; do krajiny obrov putujú aj iní bohovia (napríklad aby našli nevestu alebo Thorove kladivo). Obri sú pritom úhlavnými nepriateľmi bohov aj ľudí a v boji proti nim sú bohovia a ľudia spojencami.
Asgard predstavuje idealizovaný príbytok ľudí, a Asovia sa vo mnohom podobajú na ľudí – v dobrom aj v zlom. Títo antropomorfní bohovia sa síce odlišujú od ľudí svojimi vedomosťami a schopnosťami, no ani oni nevedia všetko a musia hľadať vedomosti vo svete obrov a trpaslíkov. Na rozdiel od bohov iných tradícií Asovia nie sú nesmrteľní. Vyvrcholením boja ľudí a bohov proti obrom je Ragnarök (doslova „osud bohov“) – posledná bitka na konci sveta, v ktorej väčšina bohov zahynie.
Prozaická alebo Mladšia Edda
Prozaická Edda, známa aj ako Mladšia Edda alebo Snorriho Edda, predstavuje návod pre stredovekých islandských básnikov obsahujúci množstvo príbehov severskej mytológie. Jej cieľom bolo umožniť básnikom a čitateľom porozumenie významu poetických nuansov a kenningov, ktoré sa používali islandskými skaldmi (básnikmi). Túto knihu napísal okolo 1220 r. Snorri Sturluson. Okrem Mladšej Eddy je Snorri autorom aj diela Heimskringla – dejín nórskych kráľov, ktoré sa začínajú ságou rodu Ynglingov (Ynglinga Saga) obsahujúcou legendárny materiál. Niekedy sa mu pripisuje aj autorstvo Saga Egils. Snorri bol zástancom teórie euhemerizmu: v Mladšej Edde totiž tvrdí, že starí bohovia boli vlastné zbožštenými vojvodcami a kráľmi. Snorriho dielo je vynikajúcim prameňom pri štúdium stredovekého severského folklóru a germánskej mytológie.
Snorri Sturluson
Snorri Sturluson (1178-1241) pochádzal z vplyvného islandského rodu Sturlungovcov. Bol vychovaný Jónom Loftssonom na dvore Oddi, ktorý bol dôležitým kultúrnym centrom stredovekého Islandu. Tu v škole, ktorú založil Jónov ded Sæmundr Múdry, nadobudol vzdelanie v latinčine, rétorike, teológii, geografii, islandských zákonoch a genealógiách, a v nórskej a islandskej historiografii.
Keď Jón Loftsson zomrel, mal Snorri devätnásť rokov. O dva roky neskôr sa výhodne oženil s Herdis, dcérou bohatého kňaza a veľmoža na Borgu na západnom Islande, niekdajšom sídle najslávnejšieho islandského speváka skaldskej poézie Egila Skalagrímssona. Neskôr získal ďalšie statky, z ktorých na Reakjaholte si zriadil trvalé sídlo. Niektoré časti jeho statku vrátane sauny sa zachovali do súčasnosti. Rozprávalo sa, že mal veľa mileniek a detí, no len piati z nich sa dožili dospelosti.
V rokoch 1215-1218 Snorri predsedal altingu, najvyššiemu zákonodarnému úradu v krajine. V rokoch 1218-1220 uskutočnil svoju prvú cestu do Nórska, kde ho s poctami prijal vtedy ešte neplnoletý kráľ Hákon Hákonarsson a jarl Skúli, ktorý ríšu spravoval. Na ich počesť napísal Snorri oslavnú báseň Háttalal.
V tom čase sa vzťahy medzi Nórskom a Islandom začali zhoršovať a jarl Skúli chcel vyslať na Island vojsko. Snorri sa ponúkol ako sprostredkovateľ a sľúbil Nórom spojenectvo, za čo ho po návrate domov krajania znenávideli. Na Islande však v záujme Nórov nič nepodnikol a tým si znepriatelil aj nórskeho kráľa. Namiesto toho výhodnými sobášmi svojich dcér a spojenectvami rozširoval svoj majetok a politickú moc a v rokoch 1222 – 1231 sa stal znova predsedom altingu. V tom čase Snorri pracoval aj na svojom literárnom diele. Na pozícii najmocnejšieho muža Islandu sa však neudržal dlho. Manželstvo jeho dcér trvalo krátko, Snorri upadol do majetkových sporov so svojimi zaťmi a z bývalých spojencov sa stali nepriatelia. Jeho brat Sighvat a synovec Sturla ho prepadli a vyhnali z Reykjaholtu.
O rok neskôr odišiel do Nórska, kde sa najviac zdržiaval na Skúliho dvore, ktorý už bol povýšený na vojvodu a robil si nároky na nórsku korunu. Tu o dva roky neskôr dostal Snorri správu, že Sighvat a Sturla padli v bitke a Reykjaholt je znova voľný. Napriek kráľovmu zákazu opustil vďaka Skúliho pomoci Nórsko a vrátil sa na Island.
Na Islande bol Snorriho najväčším nepriateľom Gissur Thorvalsson, jeho bývalý zať, ktorý už predtým zabil Sighvata a Strula a na ktorom si nórsky kráľ vyžiadal buď vydanie Snorriho do Nórska alebo jeho smrť. Gissur zvolil istotu a tak v noci prepadol so sedemdesiatimi mužmi Snorriho v Reykjaholte a dal ho sťať v pivnici jeho vlastného domu. Gissur po dvadsiatich rokoch krvavých bojov získal úplnú moc na Islande, ale za spojenectvo s nórskym kráľom zaplatil stratou samostatnosti Islandu na 692 rokov (1262-1944).
Prozaická Edda
Sedem zachovaných stredovekých manuskriptov Prozaickej Eddy sa datujú obdobím 1300 – 1600. Kniha sa začína Prológom a pozostáva z troch častí: Gylfaginning (Mámenie kráľa Gylfiho), Skáldskaparmál (Umenie poézie alebo Jazyk poézie) a Háttatal (zoznam poetických foriem).
Gylfaginning popisuje stvorenie sveta severskými bohmi a koniec sveta v dôsledku poslednej veľkej bitky bohov (Ragnarök), ako i ďalšie príbehy severskej mytológie. Začína sa stretnutím kráľa Gylfi s Æsirom (božskou bytosťou). Zamaskovaný Gylfi v sprievode Æsira putuje do krajiny bohov - Asgardu. Zmysel príbehu je v tom, že Æsir ukazuje Gylfimu celú nádheru a zložitosť severského panteónu, no napokon ho necháva stať na prázdnom mieste. Viacerí bádatelia sa domnievajú, že tento rozprávačský manéver dovolil Snorrimu bezpečne zdokumentovať v kresťanskom kontexte pohanskú ústnu tradíciu, ktorá sa v tom čase postupne stávala minulosťou.
Skáldskaparmál predstavuje dialóg medzi bohom mora Ægirom a bohom poézie Bragim. Tu sa mytológia prelína so špecificky severským chápaním poézie. Popisuje sa pôvod počtu kenningov, a na to Bragi uvádza systematický zoznam kenningov pre rozličné národy, miesta a veci. Bragi potom popisuje niektoré podrobnosti poetického jazyka, opäť s následnou systematizáciou.
Pramene Mladšej Eddy
Bádanie prameňov Mladšej Eddy sa v minulosti týkalo hlavne dvoch vzájomne prepojených otázok:
(1) do akej miery môžeme veriť Snorriho reprodukcii predkresťanskej severskej tradície; (2) do akej miery bola jeho práca ovplyvnená kresťanským, prevažne latinským stredovekým vzdelaním.
Pokiaľ ide o prvú otázku, viacerí bádatelia sa domnievali, že Snorri alebo ľudia z jeho okolia niektoré príbehy pozmenili alebo dokonca aj vymysleli. V súčasnosti sa však predpokladá, že poémy, ktoré Snorri cituje a príbehy, ktoré uvádza, boli mu známe z ústnej tradície, pričom viaceré príbehy boli s veľkou pravdepodobnosťou založené tiež na poémach. Je možné, že niektoré z nich v tom čase existovali aj v písomnej podobe, hoci sa stopy po zodpovedajúcich manuskriptoch nezachovali. Dá sa s určitosťou povedať, že niektoré eddické poémy boli spísané už na začiatku 13.st., no stará skaldská poézia bola zapisovaná len vo forme citácií v prozaických príbehoch, aj to veľmi zriedka. V Skáldskaparmál Snorri cituje množstvo veršov, a ešte oveľa viac v Heimskringla. Skaldská poézia teda prežila hlavne vďaka Snorrimu. Podľa všetkého poznal neuveriteľné množstvo veršov spamäti. Predpokladá sa, že nadobudol svoje vedomosti v Oddi.
Niektoré časti Skáldskaparmál sa zakladajú na kompletných poémach, či už eddických alebo skaldských, zatiaľ čo ďalšie poémy, ktoré dali vznik prozaickým príbehom, sú v súčasnosti stratené. Snorri ich mohol poznať v ústnej alebo písomnej forme, ak niektoré z nich boli v jeho čase spísané. Pramene Mladšej Eddy teda sú nasledujúce:
(1) severské poémy, ktoré sa pôvodne tradovali v ústnej podobe;
(2) severské učené pojednania 12.st. - začiatku 13. st.
Kenningy
Kenning predstavuje ustálené slovné spojenie podstatných mien metaforického významu. Tieto básnické opisy sú charakteristické pre severskú, starogermánsku a staroanglickú poéziu. Kenningy sú odkazom na magický význam jazyka a jeho ritualizovaného použitia.
Slovo „kenning“ sa odvodzuje zo staroseverského výrazu kenna eitt við, čiže „vyjadrovať veci prostredníctvom iných vecí“. Slovný základ „ken“ sa stále používa v škandinávskych jazykoch (känna), v nemčine (kennen), a v škótskych a severoanglických dialektoch. V severnej Británii sa používa, keď sa hovorí, že niekto niečo vie alebo vidí, najmä vo vzťahu k moru. Slovo „ken“ označuje aj rúnu „k“.
Vo väčšine prípadov kenning predstavuje spojenie dvoch slov, ktoré sa dá pochopiť len vtedy, ak poslucháč pozná zodpovedajúci mýtický príbeh. Práve preto Snorri koncipoval Mladšiu Eddu ako príručku pre mladých básnikov. Podobný metaforický spôsob vyjadrovania bol však príznačný aj pre severskú ikonografiu. Každý detail obrazov na rúnových kameňoch bol akýmsi ikonografickým kenningom, a celkový obraz sa dal „prečítať“ len vtedy, keď človek poznal zodpovedajúce príbehy.