ZABUDNUTÍ
doplna fľaša prítomnosť je naša a dvíhajú hlavy zabudnutí / občas je ti clivo – vylieči to pivo aj ty si niekedy zabudnutý …“
Históriu folkovej skupiny ZABUDNUTÍ začal písať niekedy koncom roku 1988 líder tejto formácie /dovtedy člen countryových UDENÁČOV/ Marcel Uríča. I keď domáca scéna Zabudnutých bola v Tužine, spočiatku bol kapelník jediným zastupcom našej obce.
Marcela s doprovodnou gitarou a spevom v kapele v tom čase dopĺňali traja prievidžania.
Eduard LUTRING so sólovou gitarou, Peter KRŠIAK s flautami, rytmikou a spevom a napokon túto čiste folkovú akustickú muziku „tvrdil“ hrou na kontrabas Pavol CHALUPČÍK.
Po rýchlom a dobrom rozbehu a po úspešnom účinkovaní na celoslovenskom finále KLUBFÓRA v Dubnici nad Váhom sa činnosť kapely na pár mesiacov prerušuje.Dôvodom bol odchod chlapcov na základnú vojenskú službu.
VOJNOVÝ HRDINA from Jojo Gocman on Vimeo.
Už koncom nasledujúceho roka /teda koncom r.1990/sa ZABUDNUTÍ opäť dali dokopy s malou zmenou - Pavla Chalupčíka v skupine nahrádza Jozef GOCMAN, čím sa mení v kapele i pomer tužinčanov k prievidžanom .
Začiatkom roku 1991 kapela priam raketovou rýchlosťou vyštartovala za úspechmi na scéne slovenskej country a folkovej hudby.V apríli 1991 ZABUDNUTÍ zabodovali na krajskom kole Zaprášených ciest v Brezne, kde sa stali Laureátmi festivalu a postúpili na finále tejto celoslovenskej súťaže – do Banskej Bystrice.Tu v júni toho istého roku ZABUDNUTÍ zaujali nielen publikum a porotu a tak sa im otvárajú dvere do nahrávacieho štúdia Slovenského rozhlasu.V Banskej Bystrici vznikajú prvé štúdiové nahrávky piesní ZVS I., Kontrarevolučná ,O múze a tak a Samota.
„ … starý krám dožíva sloboda je stále krajšia / ešte dnes ústa vám dookola čo chcú prášia / starý krám dožíva sloboda je stále bližšie / je to snáď od piva? –že ste zo dňa na deň tichšie…“
Na Zaprášených cestách v Banskej Bystrici si Zabudnutých okrem iných všimli i prezident SAHC /Slovenskej asociácie hudby country/- Peter Gašpar a šef nezávislej umeleckej agentúry PRESTO Peter Litomerický.Vďaka tomu sa ZABUDNUTÍ dostávajú na toho času najväčší český festival –PORTU presnejšie na jeho 25.ročník finále v Plzni.
Následne potom prichádzajú vystúpenia v bratislavských vysokoškolských kluboch,na festivaloch COUNTRY TRH Handlová , COUNTRY´91, či FOLKOVÁ ZIMA na bratislavskej Mladej garde.A práve tu dostáva kapela zaujmavú ponuku od STV – natočiť 13 minútový film do cyklu Pesničkári slovenskí.Jeho realizácii však predchádzalo ešte niekoľko zaujmavých podujatí a zmien. Počas 92-hého roku výmenou akustických nástrojov za elektrické /sólová gitara a basgitara/ sa výrazne mení zvuk kapely.Z pôvodne čistého osobitého folku sa stáva folk-rock.
Spomedzi množstva podujatí na ktorých sa ZABUDNUTÍ zúčastnili spomenieme ešte aspoň Prievidzký country víkend, Žilinskú country parádu, festival Slovenské gagy v Kremnici a opäť hosťovanie v Českej republike na festivale ZAHRADA .
V tom istom roku ZABUDNUTÍ nahrávajú pre Slovenský Rozhlas Bratislava
4 piesne: Pozdravy, Potopa, Na vianoce a S tebou.
„ … tak vitaj dúha rád ťa mám / dnes chcem byť s tebou iba sám / dajme si snívať krásne sny / do nových dní …“
V roku 1993 vydáva SAHC 15 piesní skupiny ZABUDNUTÍ na magnetofónovej kazete s rovnomenným názvom ZABUDNUTÍ.Krátko potom prichádza do kapely Dušan KRAJČÍRIK /bicie/,čím sa ZABUDNUTÍ ešte viac posúvajú od folku … (k rocku)
„ … oblaky plačú kamenné slzy / zomrela česť a človek sa hrozí v nás človek v nás / pravdu zas tlačia za ošarpané steny / a večný rebel zostáva nemý v nás…“
Tak ako v živote si dvaja ľudia „padnú do oka“ a je z toho láska na celý život /prípadne až za hrob/ podobne je to i v hudbe.ZABUDNUTÍ mali v tomto smere kus šťastia.Predovšetkým preto, že Marcel URÍČA ako autor hudby sa „našiel“
s Rasťom HAVALDOM výborným textárom , ale aj preto, že sa v tejto skupine stretli ľudia, ktorí vzniknuté piesne vedeli zaranžovať a podať tak aby sa nielen páčili …
Rovnako však v hudbe platí i to, že všetko má svoj začiatok a koniec.Aj keď zdá sa, že ZABUDNUTÍ ešte svoje definitívne AHOJ slovenskej hudobnej scéne nepovedali
„ … počkáme až večer rozoženie deň / svetlo krásne zhasne, príde noc – ja viem / a mesiac len tiene potom spraví z nás / chcem to zažiť ešte aspoň tisíc ráz … „