Keď sa počas karnevalu vo februári 1776 ocitla v plameňoch budova Teatra Regio Ducale, Milánčania boli šokovaní. Napriek všemožnej snahe zachrániť kráľovskú operu pred krutým osudom sa mohli nakoniec len bezmocne prizerať, ako líha popolom. Z nešťastia sa však veľmi rýchlo spamätali a zaumienili si, že postavia nové divadlo. Oslovili známeho architekta Giuseppe Piermariniho, ktorý im urobil projekt, a deväťdesiat predstaviteľov miestnej šľachty si v budúcej opere kúpilo lóže, čím dali dohromady financie. V ústrety vyšla aj cirkev, a tak mohli nové divadlo postaviť na mieste Kostola Santa Maria della Scala. Zdalo sa, že všetko je na najlepšej ceste.

Záchrana od panovníčky

Hoci bohatí Milánčania medzi sebou vyzbierali veľa peňazí, na takú veľkú stavbu, ako plánovali, to nestačilo. So žiadosťou o pomoc sa preto obrátili na parmského vojvodu Ferdinanda, ktorý ich však odmietol. Veľmi ich prekvapil aj postoj grófa Karla Josepha Firmiana, rakúskeho guvernéra Lombardie. Napriek tomu, že bol známym mecenášom vedy a umenia (výrazne napríklad podporoval začínajúceho Wolfganga Amadea Mozarta), myšlienka novej opery ho neoslovila a nechcel ju ani podporiť. Milánčania boli veľmi sklamaní, odradiť sa však nedali. Pomoc šli hľadať priamo k najvyššej inštancii – cisárovnej Márii Terézii. A urobili dobre. Projekt, ktorý do Viedne priniesli ukázať, panovníčku veľmi zaujal a rozhodla sa nad ním prevziať patronát a podporiť ho značnou sumou. Stavbe novej milánskej opery teda už nič nestálo v ceste. Divadlo s názvom Nuovo Regio Ducal Teatro alla Scala (až neskôr sa zaužíval skrátený názov La Scala) bolo hotové v priebehu dvoch rokov a slávnostne ho otvorili 3. augusta 1778. Ako inak, premiérou novej opery. Šťastlivcom, ktorý zákazku na ňu dostal, bol Antonio Salieri, a prvé dielo, pre La Scalu skomponované a na jej doskách uvedené, sa volalo L‘Europa riconosciuta, čiže Znovuobjavená Európa.

Opera „na stojáka“

Nové milánske divadlo bolo už v tých časoch skutočným unikátom a veľmi rýchlo sa stalo prestížnym miestom nielen na uvádzanie hudobných diel, ale aj na stretávanie bohatých a vznešených Milánčanov. Ako bolo totiž vo vtedajších divadlách zvykom, vo vstupnej hale nechýbalo kasíno, kde sa mohli venovať hazardným hrám. To hlavné, kvôli čomu sem však chodili, bola opera. V hľadisku v tvare podkovy mohlo predstavenie sledovať takmer dvetisíc divákov. Tí najmajetnejší obsadzovali miesta v lóžach umiestnených v šiestich poschodiach nad sebou. Z dnešného pohľadu to znie možno neuveriteľne, ale publikum na prízemí muselo dlhé roky počas predstavenia stáť. Stoličky, resp. sedadlá, sem totiž umiestnili až neskôr. Dokonca ani jama pre orchester tu dlho nebola, takže hudobníci boli na jednej úrovni s divákmi na prízemí. Pre publikum v La Scale platí dodnes jedno železné pravidlo – oneskorenci majú smolu. Po začiatku predstavenia totiž už nikoho do hľadiska nepustia. Žiadne výnimky pritom neplatia, o čom sa na vlastnej koži svojho času presvedčil aj známy americký herec Richard Burton. Hoci sa omeškal len o pár minút, dnu sa nedostal. Ku koloritu milánskej opery patrili dlhé roky aj stovky vedier s vodou, pripravené počas každého predstavenia v niekoľkých špeciálne na to vyhradených miestnostiach. Dôvodom bola obava z požiaru, aký v minulosti pochoval divadlo Regio Ducale. Osvetlenie La Scaly totiž dlho zabezpečovali iba olejové lampy a tisíce sviečok. Až v roku 1821 ich nahradil veľký luster a o ďalšie štyri desaťročia plynový osvetľovací systém.

Vypískaný Pavarotti

Oheň tu napriek tomu odjakživa preskakoval. Lenže iný – z publika na účinkujúcich, a to najmä z galérie umiestnenej nad lóžami. Tú zapĺňali najmenej majetní diváci, boli však najkritickejší. Možno práve preto, že si pre návštevu opery museli mnohé odoprieť, mimoriadne citlivo vnímali výkony umelcov a spontánne prejavovali svoje emócie. Ak boli spokojní, prepukali do búrlivých ovácií, na druhej strane sa piskotom alebo bučaním nezdráhali dať najavo svoju nespokojnosť. La Scala sa tým napokon stala povestná a premiéra či už hudobného diela, alebo samotného umelca tu bola odjakživa považovaná za krst ohňom. Vypískaniu sa nevyhli ani najväčšie hviezdy a platí to dodnes. Naposledy tento údel postihol v roku 2006 tenoristu Roberta Alagna, ktorý počas predstavenia Verdiho Aidy zahanbený opustil javisko a jeho part dospieval náhradník. Emocionálny prejav publika zažil v La Scale dokonca aj taliansky idol Luciano Pavarotti, ktorý na tejto scéne vystúpil dovedna stoštyridsaťkrát. „Zažil som tu najkrajší i najhorší moment svojej kariéry. Keď mi v roku 1967 pri Verdiho Requiem publikum pripravilo búrlivé ovácie, cítil som sa tak krásne ako pri svojom debute a bolo to pre mňa aj rovnako dôležité vystúpenie. Na druhej strane sa k La Scale viaže aj môj najhorší zážitok. V roku 1992 som tu spieval v Donovi Carlosovi a obecenstvo mi bez servítky dalo najavo, že môj výkon nie je dobrý, a musím priznať, že malo pravdu,“ spomínal slávny tenor. Opera je skrátka pre Talianov božstvom a nikto nepochybuje, že práve na jeho vzývanie bola milánska scéna postavená.

Posvätný Verdi

Premiéry svojich diel si tu vždy odkrúcali najslávnejší hudobní skladatelia svojich čias. Boli medzi nimi Gioachino Rossini, Vincenzo Bellini, Gaetano Donizetti či Giacomo Puccini. S prvou talianskou a dlhý čas aj svetovou scénou sa však spája predovšetkým meno Giuseppe Verdiho, ktorý tu premiérovo uviedol desať svojich opier. Ováciami diváci ocenili hneď prvú (Oberto), a hoci ďalšiu vypískali, dal sa presvedčiť, aby pre La Scalu komponoval ďalej. Urobil dobre, práve opera Nabucco, ktorú tu s obrovským úspechom odpremiérovali v roku 1842, mu totiž priniesla slávu. Neskôr sa vzťahy medzi Verdim a vedením opery síce vyostrili a vyústili dokonca do dlhotrvajúcej vzájomnej ignorácie, napokon však k sebe obe strany opäť našli cestu, a tak mohli byť práve v La Scale prvýkrát uvedené opery Falstaff alebo Othello. Práve Giuseppe Verdimu je dnes venovaná veľká časť múzea, ktoré je súčasťou jednej z najslávnejších svetových operných scén. Ako posvätné relikvie v ňom uchovávajú množstvo jeho osobných vecí, až to vyzerá, ako keby práve tu slávny skladateľ kedysi býval. Minimálne rovnako ako s Verdim je história milánskej opery nerozlučne spätá ešte s jedným mužom. Bol ním Arturo Toscanini, slávny dirigent, ktorému môže byť, a to bez akéhokoľvek preháňania, La Scala za mnohé vďačná. V roku 1898 sa stal jej umeleckým šéfom a začal zavádzať jednak nové metódy, ktoré mali zmeniť skostnatený systém práce a chápania umenia, no zároveň naštartoval technickú modernizáciu. Pravdupovediac, bol už najvyšší čas. Opera síce mala obrovské renomé, jej vybavenie a zariadenie však bolo zastarané a hrozilo, že novovznikajúce scény v zahraničí z nej urobia provinčné divadlo. Navyše stála pred finančným krachom. Reformy, ktoré s Toscaninim prišli, La Scalu zachránili. Okrem iného bolo vybudované orchestrisko, zavedené elektrické osvetlenie, zväčšila sa kapacita hľadiska, v ktorom diváci našli aj väčší komfort. Zároveň si museli odvyknúť od niekoľkých dovtedajších samozrejmostí. Napríklad, keď sa im niektorá ária páči a odmenia ju búrlivými ováciami, neznamená to automaticky, že interpret ju vzápätí odspieva ešte raz. Dámy sa zase museli naučiť, že svoje veľké a bohato zdobené klobúky si budú tak ako páni odkladať v šatni, aby v hľadisku nikomu neprekážali.

Symbolický nový štart

Arturo Toscanini neskôr slávnu opernú scénu i Taliansko opustil a žil v americkom exile. V máji 1946 sa však predsa len do La Scaly vrátil, aby dirigoval koncert pri príležitosti jej „znovuzrodenia“. Počas druhej svetovej vojny sa totiž po priamom zásahu bomby divadlo ocitlo v troskách. Keď sa neskôr začalo s jeho opravou, napriek ťažkým povojnovým časom na ňu ľudia spontánne prispievali. La Scala však dokáže Talianov nielen spájať, ale aj rozdeľovať. Prejavilo sa to napríklad na prelome 20. a 21. storočia, keď sa pripravovala najzásadnejšia rekonštrukcia divadla. O tom, že je potrebná, nikto nepochyboval, konzervatívne kruhy, ktorým sa plány na modernizáciu nepáčili, sa ju snažili zastaviť. Najväčšie spory sa viedli najmä okolo veže, ktorá mala byť postavená za divadelnou budovou, a takisto zavádzania elektroniky do hľadiska, na javisko alebo do zákulisia. S rekonštrukciou opery, ktorá si vyžiadala 61 miliónov eur a trvala tri roky, však bola napokon väčšina ľudí spokojná. Tisíce chceli byť svedkami jej nového otvorenia. K tomu došlo v roku 2005 na sviatok svätého Ambrózia, keď sa v tomto posvätnom stánku opery tradične otvára sezóna. A do svojej novej éry vstúpila La Scala priam symbolicky – obnovenou premiérou Salieriho opery L‘Europa riconosciuta, čiže rovnako ako v roku 1778.