O tom ako sa niekedy musíme proste podriadiť
Aké hnusné slovo. Znie tak ponížene. Ako keď ste niekde na koncerte skvelej rockovej kapely, miesta na sedenie sa neušli, musíte stáť. A tam hore? To sú miesta vyhradené pre tých významných ľudí, alebo jednoducho V.I.P. Nuž tak si len stojíte a snažíte sa nájsť odchýlku medzi ľudskými gebulami, aby ste si mohli na sekundu obzrieť ako vlastne spevák vyzerá. Nespravíte nič. A ak aj hej, je viac ako pravdepodobné že vás čaká nemilé stretnutie. Prečo vlastne rozprávam o policajtoch? Neviem, preč s nimi.
Ako sa prevrátené slovo zmení, ľudským zveličovaním na dlaždicovú chodbu za mreže. Nie tie, za ktorými je tak chladno a zima a.. čo ja viem čo ešte. Mreže v srdci. Je také miesto, kam sa v krajných prípadoch dokáže dostať každý z nás. Prečo by sme mali pykať? Lebo nás obvinili. Že neprávom? Na to vám už nikto neskočí, ľudia sú leniví. Ich pravda je krátkozraká, nedovidí si na vlastný nos. Verím že jedného dňa, môj sudca klepne po svojom mohutnom mramorovom stole a prehlási moju nevinu. Veriť môžem, či vari nie?
Ako sa ľudia tvária milo keď už netreba, ako sa veľmi snažia pomôcť, keď sa vojna skončila a z vojska odišli len niekoľkí. Mŕtvych nenahradíme, tak ako nenahradíme ľudí ktorí sa proste jedného dňa vezmú a odídu do teplých krajín. Kto vie? Jednoducho im to niekto prikázal a ich vnútorná sila nie je vyvinutá natoľko aby sa proste postavili na vlastné. Je ľahšie povedať „Bude to tak lepšie..“.
A viete čo si myslím? Sú to len slová, obyčajné klišé, ktoré ľudia vyťahujú s tým, že sami na seba nenachádzajú slová – čo je celkom zlé. Fasa, nič pozitívne som tu zatiaľ nenapísala. Napraviť? Nech sa páči.
Tá krása (ľuďmi zvaná „hovná“) mi dnes kvalitne zlepšila náladu.Ako náhle som sa postavila po týždni na váhu, nálada klesla. Čo už, život má byť vyrovnaný. Inak by sme sa nikdy nenaučili prežiť.. aj prudké pády na Zem.
-.-
(logarytmus, 30. 5. 2011 19:06)