Z čarodejníckej histórie 3. kapitola
Uprostred lesov, ukrytá medzi vrchmi, ležala malá dedinka. Hoci kedysi boli jej obyvatelia mierumilovní Angličania, dnes sa jej každý radšej vyhol. Každému, kto sa totiž dostal do jej blízkosti, sa stávali zvláštne príhody, nie zriedkavo aj smrť. Bola obývaná Vikingami, lenže mnohí z nich boli zvláštni. Aj keď tam žili aj obyčajní bojovníci, zdobené krúžkové brnenia, špicaté prilby s chocholcom, meče, nie saxy a na dôvažok luky, kopije a štíty, zdobené, jemne vypracované, to všetko svedčilo o tom, že mnohí muži budú prinajmenšom velitelia.
Do tejto dediny smeroval teraz veľmi zvláštny sprievod, ktorý vyvolal veľkú pozornosť. Nestáva sa predsa často, že by ich veliteľ niekoho zajal. Bol to krutý muž, ktorému šlo iba o to, aby niekomu ublížil. A teraz? Priviedol dvoch zajatcov? A k tomu ešte deti?
Richard spal po namáhavej ceste veľmi dlho a prebral sa až o tri dni. Ostal ležať na kožiach a pozoroval lekára, ošetrujúceho Charlotte.
„Čo jej to dávate piť?“ spýtal sa ho, no ten len pokrútil hlavou a povedal niečo, čomu nerozumel zas Richard. Urobil pár posunkov a Viking pochopil. „Arsia,“ povedal s úsmevom a ukázal mu rastlinu podobnú pŕhľave, len s tým rozdielom, že táto mala oranžové kvety. Povedal ešte niečo a vyšiel zo stanu. Po chvíli sa vrátil s mužom v bohato zdobenom brnení a zlatej prilbe, zakrývajúcej mu väčšinu tváre.
„Vraj sa pýtate na Arsiu,“ ozval sa sípavým hlasom po anglicky. „Je to zvláštne, že vás my musíme poučovať o liečivých účinkoch rastlín vašej vlastnej krajiny, nie?“
„Ani nie. Ja som v Británii nebol desať rokov. Ideme z Itálie, aj keď sme Angličania. Určite ju to neotrávi?“
Pobavene začal vysvetľovať. „Takže, táto rastlina rastie po celom Anglicku a je mimoriadne užitočná. Kvety sa používajú na liečenie zranení, koreň omladzuje a listy pridávajú vek. Účinkuje to asi mesiac, pri častejšom užívaní kratšie. Pravdaže, zranenia lieči natrvalo.“
„Prečo ste ju teda zranili, keď ju teraz liečite?“ rozhorčoval sa.
„Viete, chúťky mojich ľudí sú niekedy zvláštne. Jej liečenie som nariadil ja.“
„Vy ste čarodejníci?“
Dychtivosť jeho otázky vikinského veliteľa rozosmiala. „Áno, sme. Zrejme aj vy, však?“
„Áno, to sme.“
„Tak som teda rád, že sa spoznávame. Moje meno je Salazar zvaný Slizolin, pravdaže, v preklade do angličtiny. Viete o tom, že ste voľní. Obaja. Lenže vaša...“
„Sestra...“
Zdvihol obočie a pokračoval. „Dobre, teda vaša sestra nie je zatiaľ schopná cestovať, takže ste odkázaní na našu starostlivosť. Rád by som vám, pane, ponúkol svoje priateľstvo. Dúfam, že ma neodmietnete.“
Richard prijal podávanú ruku a predstavil sa: „Richard, gróf z Etmistry, k vašim službám.“
Pobavene sa naňho pozrel. „Vaša sestra toho v horúčke prezradila viac. Na vašom mieste by som sa predstavoval Richard Chrabromil.“
Richard sa onedlho veľmi spriatelil so Slizolinom. Mali veľa spoločného a Richard bol rád, že konečne našiel niekoho s dokonalou výchovou a správaním. Preto keď sa odoberali od nových priateľov, bol už október. Aj keď ich Vikingovia pozvali, aby s nimi prečkali aj zimu, Richard odmietol. Mal v pláne dostať sa ešte pred začiatkom zimy do Škótska, kde mala ich rodina veľké majetky, ktoré chátrali a bolo potrebné dať ich do poriadku. A potom? Obaja mali rozdielne predstavy.
Po dvoch dňoch putovania sa dostali do hustého lesa.
„Myslíš, Charlotte, že by som tu mohol nájsť tú Arsiu?“ spýtal sa odrazu Richard.
„Arsiu? Asi áno. Ale počkaj? Načo ti bude?“
„No... Je to predsa užitočná rastlina, nie? Lieči a tak.“
Zamračila sa. „Až ju budeme potrebovať na liečenie, stačia nám aj sušené kvety.“
„Ale používa sa aj na iné, však? Musí byť čerstvá?“
„Musí. A okrem toho, ja mám iba kvety.“
„Nevedela by si ju nájsť?“
Vybuchla, ako to u nej bývalo častým zvykom. „O čo ti ide? Si predsa v najlepšom veku života, dvadsať rokov! Načo ti je omladnúť? Chceš byť dieťa?“
„Kto tu hovorí o omladnutí!“
„A...Ty...Teda načo ti to potom je?“ spýtala sa už podstatne pokojnejšie.
„Ale, len ma to zaujímalo.“ Uzavrel debatu, aj keď dievča vycítilo, že tie otázky nekládol len tak.
Naozaj, ukázalo sa to o pár dní. Hádku zase začal on. „Počúvaj, Cherry, kdeže to rastie tá Arsia?“
„Nič ti z nej neuvarím!“
„Veď ja som to nepýtal...“
„Lenže ja veľmi dobre viem, že ty tie kúzelné odvary variť nevieš! Preto stále otravuješ!“
„Dobre, dobre! Chcem zostarnúť! Si spokojná?“
„Nie! Si predsa mladý, silný, čo chceš, aby z teba bol starec?“
„Starec nie,“ odvetil jej vážnym hlasom. „Ale už viac neznesiem, aby si ľudia robili vtipy na účet môjho mladého veku. Chcem, aby mi preukazovali úctu. Som predsa ich pán!“
Niečo v jeho pohľade a slovách dievča vystrašilo. Prehovorila už omnoho tichším hlasom: „Ale ty predsa si dieťa. Nemôžeš...“
„Som čarodejník, môžem všetko! A ty mi ten odvar uvaríš!“
Zahryzla si do pery a sklonila hlavu. „No veď uvidíme!“
Lenže Richard bol neoblomný. Hlavou mu ustavične vírila jedna jediná myšlienka. A od myšlienky ku kúzlu nie je ďaleko, preto si Cherry zrazu uvedomila, že keď nakoniec dostala do ruky Arsiu, bola tak zvláštne malátna a začala ten odvar variť.
Z kotlíka sa dymilo a Chrabromil si spokojne mädlil ruky. Dievča mu podalo čašu. Ako vo sne jej napadlo, že v ich priateľstve mali vždy rovnaké slovo. Nebola zvyknutá prehrávať a ustupovať, často sa hádala do krvi. A teraz? Medzi nich dvoch sa vkradla čudná sila. Večery už neboli také pokojné, bolo v nich cítiť napätie a hnev. Vzdychla si a obzrela sa. S jej priateľom sa diala čudná zmena. V spánku začal nebadane starnúť. Nepochybovala o tom, že odvar je navarený správne. Dvadsať, rokov, ani o deň viac. Ale neuvarila jed? Aj keby, dobre mu tak! Dobré srdce však zvíťazilo a tak si všimla, že Richardovi musí byť zima. No čo, má čas.
Zavrela oči a predstavila si potok. Potok s vodopádom. Uprostred lesov a skál, nad ním hrad. Jej najobľúbenejšie miesto. A potom k nemu prirobila vánok. Príjemný teplý vetrík. A keď sa v mysli ponorila do hlbín vody, vetrík začal fúkať aj v skutočnosti. To však nepomohlo. Preto si predstavila pri vodopáde kupolu, vo vnútri s horúcim vzduchom. Keď sa potom s otvorenými očami presvedčila, že sa jej vydarila, aj ona si pokojne ľahla.
Silná bolesť hlavy a príšerný pocit prebudili Richarda. Posadil sa a keď uvidel teplú kupolu, usmial sa. Predsa ju niečo naučil! Bolestný mučenie svedomia ho však priviedlo do reality. Bolo dobré, keď ju ovládal? Nebol zlý človek a nechcel nahnevať (alebo skôr ublížiť) svojej jedinej priateľke. Avšak tieto pocity hodil ihneď za hlavu. Teraz bolo dôležité to, ako odviedla Cherry svoju prácu. Predstavil si zrkadlo v plameňoch a už ho mal pred sebou. Trochu vyľakane pozeral na zarasteného štyridsiatnika, no potom zrazu vyskočil a začal behať a vykrikovať od radosti. Na tento krik sa prebrala aj Cherry.
„Uvedomuješ si,“ povedala ľadovým hlasom, „že toto vyzerá veľmi zvláštne? Dospelý muž skáče ako cap?“
Prišiel k nej a sadol si. „Môžeš mi odpustiť?“
Nepozrela naňho. „To sotva.“
Komentáre
Prehľad komentárov
povzbudili ste ma, už som dostala pár komentov, tak keďže už môžem ísť na počítač, neboj sa, už budem písať ďalej :-D
Waw
(Leannka, 13. 2. 2009 19:55)citala som zatial vsetky kapitoly...dufam ze autorka neprestane pisat...je to uplne uzasny pribeh...cakam na dalsiu kapitolu
nooo...
(Efka, 5. 12. 2008 4:55)Vyzerá to veeeeľmi zaujímavo. Sem tam by som odporúčala drobunké úpravy najmä v komentároch ku priamej reči - niekedy mi nebolo jasné, kto čo hovorí, až keď som sa vrátila v čítaní späť a sem tam bola nejaká gramatická chybička. Ale dej je moc napínavý a pútavý a som fakt zvedavá, ako sa to ďalej vyvinie. :-) Skontaktujem sa s Lucy a dám ti vedieť. Ona je šéf ;-)))
ďakujem :-D
(Dorotka(cherry), 15. 2. 2009 18:48)