kapitola 3. - Kamenné pole
20. 10. 2008
Bolo už skoro pol deviatej. Keby bol doma, matka by ho hnala do postele. To bol tiež dôvod, prečo sa prihlásil na Tigridu. Na chvíľu utiecť z obyčajného života, od ľudí, ktorých mal okolo seba každý deň. Cítil sa slobodný, ako nikdy predtým.
„Dobre chlapci, ide sa. Čaká vás druhá skúška. Bude sa skákať cez roztrieskané pieskovcové pole, ktoré máme tak asi pol kilometra odtiaľto. Za mnou.“ zvolal Kapitán, tentoraz ignorujúc Emin vrcholne urazený výraz. Astrix vstal, zobral si fľašku so zbytkom minerálky a skontroloval, či je dobre zavretá. Nemal chuť sa pri skákaní obliať. Potom vykročil za Kapitánom.
Nikto nemal problémy udržať s ním krok, no aj tak boli zadýchaní, keď prišli k spomínanému pieskovcovému poľu. Vyzeralo to ako vnútrajšok obrovského termitiska. V bledom svetle hviezd sa roviny zjavovali aj tam, kde neboli a v tieňoch mizli skryté chodníčky. Planina na jednej stane stúpala po úpätí sopky, na druhej mierne zvažovala do hustého lesa. Stromy sa zdali Astrixovi dosť vysoké, mohli to byť topole. Zrazu si všimol, že sa medzi ich nadmernými konármi mihá jasnozelené svetlo. Lietalo po zemi ako lúč baterky. Spomedzi stromov sa vynorila helikoptéra a Astrix si uvedomil, že tie stromy sú naozaj obrovské. Vrtuľník medzi nimi vyzeral ako mucha medzi steblami trávy. Kapitán znovu niečo vysvetľoval, a Astrix usúdil, že bude lepšie počúvať.
„Tu si zložíte popruhy, nebudete ich potrebovať.“ Dan zo seba bleskovo striasol postroj, ani sa nenamáhal uvoľniť si popruhy. Kapitán naňho pozrel pohľadom, ktorý hovoril: „Beznádejný prípad.“ Potom pokračoval: „Toto je celkom iná časť skúšky, budete nahámať iné svaly a tiež dávať pozor na iné veci. Na začiatok si zapamätajte, že najkratšia cesta nikdy nie je najlepšia. Naopak, je o to...“ Kapitán zmĺkol v polovici slova, lebo helikoptéra mu preletela sotva dva metre nad hlavou. Ani sa nepohol, len za ňou vyslal vražedný pohľad. Helikoptéra pristála kúsok od nich, no oni museli počúvať Kapitána. Ten zavrtel hlavou a pokračoval: „Je o to nebezpečnejšia! Chápeme? Dávajte si pozor kam stúpate. Dobre... je mi jedno, kto tu má aké schopnosti. Saltá a podobné kraviny neodporúčam. Je to zákerný terén, nepoznám ho ani ja. A radím vám: Čo najrýchlejšie zistite, aké dlhé máte nohy. Tak do toho, stmieva sa.“
Kým sa Astrix snažil pochopiť tú radu s nohami, zhodil zo seba postroj, odložil cievku s lanom a odniesol ho na kôpku, čo sa utvorila vedľa Kapitána. Pristúpil k okraju priehlbiny. Ten terén bol až neskutočne náročný. Astrix kradmo pozrel na ostatných. Všetci váhali. Vedľa Astrixa sa potichu dohadovali dvojčatá. Kúsok ďalej Vilo fingoval strmhlavý zoskok a Tom sa na ňom prihlúplo chechtal. Nig sedel na okraji a zbieral odvahu. Astrix si všimol, že Ema sa zhovára s Kapitánom, no nepočul ich. Odrazu Kapitán prikývol a na Eminej tvári sa zjavil natešený výraz. Ema sa rozbehla. Preletela tesne vedľa Astrixa a tvrdo pristála dole v bludisku kamenných chodbičiek a výklenkov. Astrix ju s ostatnými chvíľu ohúrene sledoval. Jej dopad bol tvrdý, no vôbec ju nerozhodil. Vstala a bežala ďalej. Astrix si vopchal fľašu do obojstranného vrecka vpredu na mikine. Z druhej strany mu do ruky vykĺzlo klbko káblikov a maličký štvorcový prístroj. Astrix naň hľadel a snažil sa spomenúť si. Áno, to je ten prehrávač, čo našiel na lavičke v parku. Niekomu vypadol z vrecka. „No čo. Nebude nikomu chýbať.“ pomyslel si vtedy Astrix. Vložil si slúchadlá do uší a stlačil klávesu play. Do uší mu dopadla rýchla zmes tónov. Rozhádzané údery do bicích boli podfarbené zreteľnými klávesami. Pocítil, ako mu rytmus presakuje celým telom a nálada mu bleskovo stúpla. Bol by odprisahal, že sa mu dokonca zmenila farba očí. Zo sivomodrej na jasnozelenú.
Cez slúchadlá počul Kapitánov hromový povel: „No tak! Do toho!“ Astrix sa odlepil od okraja veľkej jamy a dlhými skokmi sa rozbehol po jej dne. Po pár sekundách pribehol ku kope rozlámaných skál, vymrštil sa na prvú z nich. Za chrbtom počul rýchly dupot, štrkotanie brobnejších kamienkov a v duchu videl ako sa, členovia skupiny rozbiehajú do skál. Kútikom oka zaregistroval Emu. Vtom naňho pozrela veľavravným pohľadom: „Kto bude lepší?“ Astrix jej ho oplatil svojím posmešným úsmevom a skočil z kopy dole. Zletel o niekoľko metrov nižšie, pregúľal sa po rovnej skale a znova vstal. Pozrel hore na Emu tým istým pohľadom a duchu ju podpichoval: „Tak sa ukáž. Dokážeš to?“
Ema sa prudko odrazila a vyletela do vzduchu. Astrix ju pozoroval takmer s obdivom. Pripomínala mu mačku, čo padá zo stromu a dopadne vždy na nohy. Ema pristála na jednom z kamenných stĺpov, čo trčali nad ostatné výbežky. Ten ani len nepraskol, nevydal najmenší zvuk, taká bola ľahučká. Bolo skoro prekvapujúce, že nevie lietať. Astrix sa znova rozbehol. Skákal zo skaly na skalu, hudba v ušiach ho hnala stále rýchlejšie. Raz skákal, raz padal, raz letel, ale jeho nohy vždy zaňho našli najlepšiu trasu.
Cestou sa odrážal od stien a výklenkov, preskakoval cez úzke medzery a stváral všemožné kombinácie pohybov. Vtom prudko zastal. Dobehol k zlomu, kde sa jedna plošina končila a ďalšia pokračovala o pár metrov nižšie. Skalné steny vystriedali tenké stĺpy riedko rozhádzané na rovnej ploche. K Astrixovi dobehli dvojčatá. „Poď, to dáme!“ zvolal jeden z nich a zoskočil zo zlomu. Druhý tiež zoskočil a Astrix nasledoval ich príklad. Bol to dlhý pád, znova sa musel po dopade pregúľať. Potom sa rozbehol a vyskočil medzi kamenné stĺpiky. Jedného sa zachytil rukou, v letku sa obrátil, nohou sa odrazil od ďalšieho a vymrštil sa ešte vyššie. Nakoniec pristál rozkročený s každou nohou na jednom stĺpiku. Okolo neho prekľučkovali dvojčatá a obaja naraz mu ukázali vztýčený palec. „Dobrý...“ pochválili ho a beh pokračoval do miesta kde nebolo nič, len rozsypané úlomky a štrk. Dvojčatá bežali veľmi premyslene. Tesne vedľa seba a navzájom sa držali za zápästie. Každý ťahal toho druhého do strany. Tým že mali rovnakú váhu, si udržiavali stabilitu. Astrix sa rozbehol za nimi a s rovnováha sa stratila po prvom kroku. Akonáhle doskočil medzi kamienky, ušli mu spod tenisiek a on sa sklátil na zem. Úder do chrbta ním poriadne otriasol. V duchu zanadával, keď sa nad ním mihli štíhle nohy a sivá vesta. Ema ho jednoducho preskočila a utekala po kamienkoch ľahučko ako po tráve. Astrix opatrne vstal a pozrel späť na zlom.
Vilo prudko zastal na okraji a pozrel sa dolu. Potom hodil pohľad na Astrixa a na Emu. Tom stál vedľa neho s rovnako bezradným výrazom na tvári. Nig kúsok od nich premýšľal.
„Takto nič nezmôžeme, Nig.“ obrátil sa naňho Tom.
„Musíme nájsť inú cestu.“ rozhodol Vilo a rozbehol sa ďalej po okraji zlomu. Tom ešte pozrel na Astrixa a rozbehol sa za svojím vodcom. Nig zostal stáť na mieste a uprene civel dole. Potom sa zavesil na okraj a jemne sa spustil.
Astrix si uvedomil, že sledovaním Vilovej bandy stratil celý náskok. Rozbehol sa preto ďalej a letmo sa obzrel, kde je Ema. Našiel ju pohľadom dvadsať metrov pred sebou. Za chvíľku ju dobehol a skákal jej hneď za chrbtom. Zrazu zoskočila do akejsi diery a zmizla Astrixovi z dohľadu. Preletel jej rovno nad hlavou. Ani sa neobzrel, len sa snažil získať späť stratený náskok. Zdalo sa mu, že skalné pole mierne zvažuje, aj keď sa do kvôli nerovnému povrchu dalo len ťažko odhadnúť. O chvíľu sa dostal do úseku, kde sa skalné stĺpy spájali a vytvárali tak bludisko úzkych cestičiek kúsok nad povrchom. Stĺpy boli nestabilné a Astrix cítil ako sa mu pod teniskami trasú. Už dovidel na koniec poľa. Bola to nízka skalná stena. Nízka oproti tým, po ktorých liezli nad prístavom. A hore, na rovine plnej malých kríkov, kde sa tu a tam dal nájsť aj nejaký olivovník, bol Astrixov cieľ.
Možno sa mu podarí prekonať rekord, ak nejaký existuje. Potom ale spomalil, keď sa pomedzi záverečné tóny skladby ozval nejaký druhý hlas v jeho hlave. Zase robí viac ako musí. Zase sa predvádza a zase mu to nie je nič platné. Pomaly sa obzrel. Emu nikde nevidel, ani Vila, Toma, ani dvojčatá, nikoho. Len Nig kľučkoval pomedzi nespočetné kamenné stĺpiky. Zrazu zbadal, že Ema stojí kúsok od neho a zamračene si ho premeriava.
„Čo je? Zaspal si?“ spýtala sa posmešne a vrhla sa hore skalnou stenou. Astrix nevedel pochopiť, odkiaľ sa dostala až k nemu bez toho, aby si ju všimol. Poobzeral sa po skale, na ktorej stál. Bola prešpikovaná širokými dierami, dosť širokými aj pre Eminu útlu postavu. Spomedzi skál uprostred poľa sa vynoril Vilo. Držal si zápästie a čosi rozprával Tomovi, ktorý šiel rovno za ním. Astrix sa obrátil ku stene a vyskočil. Možno bola nižšia ako tá prvá, ale o to strmšia. Kúsok nad ním Ema zúrivo hrabala rukami a nohami, aby sa na stene udržala. Spod dlaní jej odletovalo množstvo kamienkov, ktoré akoby zázrakom všetky padali priamo Astrixovi do tváre.
„Hej! Zmierni sa trochu, dobre?!“ zareval na ňu a zošmykol sa na bok, aby sa kamienkom vyhol. Ema sa ešte pokúsila zakvačiť sa do skaly, ale nepomohlo jej to. So zvresknutím skĺzla popri Astrixovi. Vstala, oprášila si nohavice a vrhla naňho vzdorovitý pohľad. Medzitým ku skale pribehol Nig a začal sa driapať hore. Astrix sa tiež zaprel a rýchlo stúpal hore. Okraj bol skoro dosah. Už ho nemohlo nič zastaviť. Len ak by do toho zasiahla jeho večná smola. Kamene sa mu pod prstami lámali. V duchu nadával a presviedčal sám seba, že dnes nad tým zvíťazí.
Astrix sa začal po rozdrvenej skale šmýkať. Bleskovo začal zvažovať svoje možnosti. Zo všetkého najviac potreboval nájsť stabilitu. Už niekoľko dlhých sekúnd sa ju pokúšal získať. No nikde tam nebola, všade kam siahol, musel sa zapotácať sa sitahnuť naspäť. Natiahol ruku nabok a zavesil sa na posledný zostávajúci výbežok. To, čo urobil potom, by sa mu už nikdy nepodarilo. Cítil ako jeho ťažisko odlieta niekam doľava. Zavesený na jednej ruke sa otočil o celú obrátku a ocitol sa na skale hodný kus naľavo od miesta, kde bol predtým. Povrch bol o niečo pevný, a cestou nahor sa ukázal úzky žľab. Hudba v ušiach bola jediným dôvodom, prečo to ešte nevzdal.
Žľab sa tiahol zdola až hore. Skúsil sa zavesiť na ruky a zaprel a nohami do jeho okrajov. Mohol takýmto spôsobom vyliezť hore, ale riskoval tým, že sa mu nohy zošmyknú a utŕži pár nechutných zranení. Chvíľu sa v duchu striasal pri predstave ako padá späť na planinu a rozbíja sa po náraze na kúsky. Potriasol hlavou a zaprel sa nohami pevnejšie. Rukami sa začal ťahať hore. Cez rachot v slúchadlách nejasne začul Nigov výkrik kdesi vpravo. Ponad plece sa pozrel dole. Otrasený Nig ležal pod stenou a Vilo s Tomom bežali k nemu.
O kúsok ďalej liezla Ema. Bola rýchlejšia než Astrix. Chrbát sa jej neprirodzene ohýbal pod tmavosivou vestou počarbanou bielymi grafitmi a závoj jej čiernych vlasov sa zvíjal pri každom pohybe. Svojimi rýchlymi presnými pohybmi pripomínala pavúka. Vycítila jeho pohľad a pozrela naňho s výsmešným výrazom na tvári. Dvihol hlavu. Nad ním sa tiahla úzka kamenná rímsa. Na sekundu sa mu pred očami zjavila spomienka. Stál pod parapetom otvoreného okna. Potom vízia zmizla a parapet sa zmenil späť na rímsu. Astrix stiahol nohy pod seba a mocne sa vyšvihol nahor. Zdalo sa mu, ako ho mocný nápor vzduchu tlačí naspäť. Vždy chcel lietať. Nie ako pilot, ale ako vták. Len vypnúť gravitáciu a vznášať sa.
Vyletel hore, chytil sa rímsy prstami a s neuveriteľnou ľahkosťou sa na ňu vytiahol. Vystúpil na okraj poľa. Bol tam prvý, o tom nemohlo byť pochýb. Astrix sa začal obzerať po Kapitánovi. Planinu znova zalialo zelené svetlo. Rachot rotora prehlušil aj Astrixov prehrávač, tak ho Astrix vypol. Z helikoptéry spadlo lano a okolo Astrixa sa prehnalo čosi ako protivný závan vetra. To bola Ema. Ohromene pozeral, ako vylieza a mizne v tmavom interiéri vrtuľníku. Potom sa po tom istom lane spustil Kapitán a čakal, kým sa aj ostatní dostanú z bludiska. Astrix sa chcel tiež chytiť lana, ale Kapitán ho zastavil:
„Astrix, ty nie.“
Astrix k nemu pristúpil a nahnevane sa začal dohadovať: „No tak moment, Kapitán! Ju ste pustili.“ zapichol prst do oblohy.
„Počúvaj. To, čo príde potom, nie je pre dievčatá... no, s toho by som mohol mať problém.“ odpovedal Kapitán, sledujúc Vilovu bandu ako sa škriabe hore skalnou stenou.
Astrixa sa začalo zmocňovať niekoľko pocitov. Nespravodlivosť, trocha hnevu a neodbytná obava z toho, čo príde potom. Kapitán naňho pozrel zhovievavým pohľadom.
„Tak sa neštvi. V dodávke to je bohovsky väčšia sranda.“ dodal s povzdychom, keď videl Astrixov čudný výraz. Potom sa zavesil na nalo a nechal sa odniesť preč. Astrix nevedel, či ho to ukľudnilo, alebo jeho obavy narástli. Vlastne mu to bolo jedno. Nechcel sa chovať ako Vilo. Bola to skúška, nie súťaž. Dúfal len, že tú dodávku nebude šoférovať Feri. Tak, či onak, pri pohľade na odlietajúcu helikoptéru pocítil sklamanie.
Ušla mu prvá šanca zažiť v nej let. Helikoptéry sa páčili oveľa viac ako lietadlá. Majú pekný robustný tvar a aj o poznanie viac možností. Je z nich aj lepší výhľad než z lietadiel. Táto helikoptéra sa mu páčila ešte viac ako ostatné, kvôli svietiacim trubičkám, ktoré ju premenili na prerastený exotický hmyz. Pozrel na dodávku, ktorá sa privalila odniekiaľ z lesa. S miernym poskočením sa zastavila a z kabíny vyskočil trocha zhrbený chlapík. Mal bielu čiapku a rovnako bielu mikinu.
Astrix si povedal, že to nemôže byť pravda. Takú smolu nemá asi nikto na svete. Ďalší horor s Ferim za volantom by už neprežil. Ale ten chalan v bielej mikine nebol Feri. Tvár mal hladkú a bol sotva starší od Astrixa. Astrix k nemu pristúpil a ozval sa: „Ahoj. Ty šoféruješ?“
„Jasné. Ja som tu hlavný zásobovač. Nik Fanga, teší ma.“ hrdo sa vystrel a podal Astrixovi ruku. Ten mu ňou ohúrene potriasol. „Astrix.“
Nik bol presnou kópiou svojho staršieho príbuzného. Mal dokonca aj tie sivé rukavice bez prstov. Feriho logo bolo začmárané fixkou.
„Kde je Kapitán? Toto by nemal vynechať.“ vyzvedal Nik. Stále sa obzeral a pomaly začínal byť nervózny.
„To by si neveril.“ zahundral Astrix a odkopol kamienok, ktorý sa mu povaľoval pri nohách. Jeho výraz bol tak jednoznačný, že ho pochopil aj Nik.
„Nič si z toho nerob. Stále ich je dosť za tebou. Z tých posledných si prvý.“ rozosmial sa Nik a potom kývol rukou: „Naskoč si dozadu a počkaj na ostatných.“
Nik sa pozrel ponad Astrixovo plece na zvyšok skupiny. Astrix zaškrípal zubami. Nestávalo sa často, že by mu rozkazoval niekto z rovnakej vekovej kategórie. Ale vlastne to bola len obyčajná rada. To, čo mu Nik povedal, bolo pre Astrixa prekvapujúce. Aj on sám si kedysi hovorieval, že je prvý z posledných, najlepší zo zlých alebo najväčší z malých. Ale dnes mu to nestačilo. Chcel byť prvý, najlepší. Zrazu sa zarazil. Zase chcel spraviť niečo navyše. Zakaždým, keď sa vystrčil pred ostatných, sa mu v hlave ozval ten karhajúci hlas, otravnejší než svedomie. Ale dal sa potlačiť. Dal sa zahnať a utíšiť. Astrix sa v duchu usmial. Odteraz môže byť najlepší.
„Máš pravdu. Stále som prvý.“ povedal Nikovi a vliezol do dodávky. O malú chvíľku sa k nemu pridal Daniel, Vilo s Nigom a Thomasom, armádne dvojčatá, zabraté do ostrej hádky a nakoniec trojica chalanov na čele s večným oneskorencom Bobom.
„Kde je tá mŕtvola?“ spýtal sa Dan hneď, ako si prisadol k Astrixovi na drevenú lavicu prišrobovanú pozdĺž dodávky.
„Uniesli ju mimozemšťania.“ odvetil Astrix znudeným hlasom, keď mu došlo, že je reč o Eme.
„To akože išla domov?“ vyrazil zo seba Dan a rozosmial sa. Astrix prevrátil oči a započúval do hádky dvojčiat.
„Hovoril Eny, braček. Ja som bol prvý.“
„Ani náhodou! To bola čistá tímová práca a tímový výsledok.“
„Čistá práca a s tebou?! To určite! Nevidel si tú jeho tabuľku? Mám o dve sekundy lepší čas. Tak to bolo: Eny Krips šestnásť štyridsať sedem, Meny Krips šestnásť štyridsať deväť.“
„Nekecaj. Kapitán si určite pomýlil mená.“
Postupne zvyšovali hlas, až ich napokon uzemnilo Kapitánové hromové „TICHO!“, čo doletelo z kabíny. Obaja stíchli, ale ďalej na seba zazerali. Astrix mal pocit, že keby medzi nich zavesil žiarovku, zoskratovali by ju len svojím vzájomným hnevom. Typické dvojčatá. Veční rivali a protivníci. Budú sa pošťuchovať až do konca života.
Dodávka sa trhla, pričom Dan zletel z lavice a oblial sa minerálkou, ktorú sa práve chystal vypiť. Po celej korbe sa rozľahol smiech. Dan ležal na zemi a zúfalo sa snažil fľašu zavrieť, ale dodávka sa tak natriasala, že nemohol dostať uzáver na miesto. Ale Astrix sa nevládal smiať. Bol z toho zničený. Unavene a oprel do rohu a privrel oči. Rozhovory mu bzučali v ušiach ako otravný komár.
Po chvíli otrasy dodávky ustali a decká sa hrnuli von. Astrix s námahou vstal. Zvonku počul Kapitána, ako zas čosi vysvetľuje. Vyskočil z dodávky a poobzeral sa. Boli uprostred trávnatej plochy obohnanej hustým lesom. Stálo tam, akoby nedbalo rozhádzaných, zo desať chatiek a jedna nízka budova, ktorá vyzerala ako prvé podlažie hotela. Pomedzi ne sa presúvala iná skupina.
Skupina utvorila kruh okolo Kapitána a sledovali ako trhá kúsok papiera na tenké prúžky. Potom schmatol Nikovu čiapku a vložil papieriky do nej. „A aby bola sranda, potiahnete si, v ktorej budete chatke. Najprv dievča...“ podal čiapku Eme. Postupne si každý vytiahol útržok. Astrixovi sa ušiel ten posledný. Vzal ho do ruky a pozrel sa naň. Narýchlo načmáraná dvojka sa mu škerila do tváre.
Thomas a Bob sa pridali ku Vilovi, Nig sa dostal k Enymu a Menymu. Dvaja Bobovi kamaráti sa rozdelili. Daniel, Astrix a Ema po sebe hádzali zmätenými pohľadmi. Dan pokrčil papierik a snažil sa nenápadne prekĺznuť k Nigovi. Zastavila ho však Kapitánova posmešná otázka: „Kamže sa zberáme?“ Dan zareagoval výbušne ako nikdy predtým: „Ak si myslíte, že s tamtou budem v jednej chatke, tak musíte byť na hlavu! A to ťahanie lístkov je totálna sprostosť!“ Ukazoval na Emu.
„Počúvaj,“ odpovedal mu chladne Kapitán, „Ak sa ti niečo nepáči, môžeš ísť domov...“
„To je perfektný nápad!“ skočil mu Dan do reči.
„...hneď za pätnásť dní.“ uzemnil ho Kapitán. Na Danov výraz to malo asi taký účinok ako vlhká handra na mastný fľak. Sánka mu ovisla a oči takmer vypadli z jamôk.
Astrix sa spýtal: „Prečo až za pätnásť dní?“
„Vtedy prichádza ďalšia skupina a inokedy trajekt nechodí.“ odpovedal Kapitán vecne a obrátil sa k ostatným. „Ste rozdelení, ale nebojte sa. Návštevy sú povolené a každý má svoju posteľ. Teraz prajem dobrú noc. Batožinu máte tam pred jedálňou.“ ukázal na budovu v strede a nasadol späť do dodávky. Nik zdvihol svoju čiapku a s kyslým výrazom z nej vytriasol útržky s číslami. „Zajtra sa uvidíme.“ kývol na Astrixa, naskočil do dodávky, naštartoval a zmizol s ňou v tmavom lese. Rozobrali si tašky a batohy a pomaly zamierili ku chatkám. Tie boli očíslované rovnako ako stany v ústredí. Astrix spolu s Danom a Emou prišli k najmenšej z nich. Dan sa triasol od hnevu.
„Nejako to zvládneme. A ber to z tej lepšej stránky.“ prihovoril sa mu Astrix. Dan odpovedal trhane a s veľkou námahou, akoby sa nútil, aby nezvreskol a neutiekol. „Lepšej – stránky?! Akú - má toto - lepšiu stránku?!“
„Sám si to povedal, máme tu stretnutie tretieho druhu.“ odvetil Astrix s úsmevom, ktorý väčšina ľudí neznášala. Dan sa zmohol len na nechápavé „Čo?“ a vošiel do chatky. „Ha, ha.“ zasmiala sa smutne Ema a zahundrala: „Veľmi vtipné.“ Cez malú predsieň vošli do izby.
Cez jediné okno sa dovnútra vlievalo slabé hviezdne svetlo. Astrix nahmatal na zárubni dverí vypínač. Izbu v okamihu vyplnilo svetlo. Boli tam dve skrinky, jedna posteľ a polička na veci, ktoré sa dobre zabúdajú. Steny boli do polovice obložené drevom a svetlo dodávala jednoduchá lampa v strede stropu. Vedľa nej bol otvorený poklop, z ktorého boli natiahnuté skladacie schody. Astrix tam vyhodil svoj batoh a tašku si zavesil na plece. Opatrne vyliezol. Nič tam nebolo vidieť. Položil tašku na podlahu v podkroví a zažal malú lampu, čo bola položená na zemi. Pomohol Danovi s taškou a pozrel na hodinky. Bolo štvrť na desať. Ešte vytiahol schody, zavrel poklop a zhasol. Potom sa zvalil na posteľ a veľmi rýchlo zaspal.
Ten deň ho pripravil o všetku energiu, ale bol zatiaľ jeden z najlepších. Zoznámil sa s novými ľuďmi a zažil nové veci. Bol to jeden z dní, ktoré vedia zmeniť život. K lepšiemu.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.