Anavbee sa pohodlne usalašila vo svojom koženom kresle, v milovanej učebni Rasológie. Hodiny so študentmi, ktorí ju nepoznali, si vždy náramne užívala. Musela na nich zanechať dojem. K jej imidžu samozrejme patrila aj táto tmavá učebňa, ktorú lemovali nekonečne dlhé police s najrôznejšími potvorami v liehu, sušenými kusmi rastlín, ktorých názov je lepšie nevyslovovať či predmetmi, ktorých pôvod či účel bol zjavne nejasný.
Jej rozjímanie prerušilo zaklopanie na ťažké dubové dvere. Tie sa so správnym desivým vŕzganím otvorili, a dnu vošla nesmelo študentka Shenzi.
„Dobrý deň, pani ehm... slečna... som tu správne na hodine Rasológie?“ spýtalo sa dievča rozochveným hlasom.
Anavbee na ňu vycerila zuby. „Ale samozrejme...Som slečna Enayien. “ s neskrývaným potešením sledovala študentkinu hrôzu. „A nemusíš sa ma báť...“ Dodala s úškrnom, a dala si záležať na tom, aby bolo jasné, že sa jej MUSÍ báť. „A teraz si radšej sadni na svoje miesto, a pripravuj sa na hodinu.“ Pohľadom neprestávala sledovať každý jej krok, a dievča si samozrejme sadlo tak ďaleko od katedry ako len mohlo.
Anavbee sa sklonila ku knihe a tvárila sa, že pracuje, pričom sluchom kontrolovala či dievčatko ešte stále dýcha. Po chvíľke, ktorá dievčine musela pripadať ako večnosť, sa dvere znovu s vŕzganím otvorili, a nakuklo tam akési chlapča. „Ehm... prepáčte... asi som sa pomýlil... Nevedel som, kde máme hodinu, a všetci študenti čakajú pred dverami...“ spred dverí sa ozval namosúrený šepot, že ich perfektný úkryt bol prezradený.
Anavbee zdvihla hlavu od knihy a uškrnula sa na chlapca. „No... ak čakáte na hodinu Rasológie, tá sa začína presne o...“ pozrela na hodiny „o štyridsaťosem sekúnd. Najvyšší čas aby ste vošli ďalej.“ Pokynula mu rukou aby sa usadil, a do triedy sa začali šuchtať študenti. Všetci sa obzerali po triede, niektorí fascinovane, iní zas vydesene, ale nikto neprehliadol novú výzdobu.
„Tak, teraz keď ste sa všetci usadili, môžeme začať. Moje meno je Anavbee Chaet Enayien a budem vás sprevádzať celé 4 roky.“ vstala z kresla keď sa sekundová ručička presunula na dvanástku a zamávala papierom na ktorom bolo čosi nakreslené. „Kto z vás, moji malí študentíci, mi vie povedať, čo alebo kto je na tomto obrázku ktorý držím v ruke?“
Žiaci začali škúliť na kresbu. No zdvihla sa len jediná ruka, malého blonďavého dievčatka v prvej rade. Anavbee jej ledabolým mávnutím dala najavo, že môže hovoriť.
„Je to vlkolak, môj brať ma podobnú kresbu vyvesenú nad posteľou.“ prekrúti očami.
„Správne,“ Anavbee zdvihla jedno obočie a dodala, „ale nabudúce prosím bez tej rodinnej histórie.“ pokračuje..
„Takže dnes si preberieme niečo o vlkolakoch.“ Žmurkla pobavene na žiakov a tým viditeľne odľahlo. Zatiaľ to nevyzeralo tak, že by ich chcela Anavbee zjesť, ale človek nikdy nevie...
Prešla pred katedru a oprela sa o ňu. „Takže... kto z vás vie povedať čo je to Lykantropia?“
Niektorým študentom sa akoby rozsvietila žiarovka nad hlavou, a asi traja sa prihlásili.
„No výborne. Takže napríklad... Ty,“ ukázala Anavbee prstom na nenápadného chlapca v treťom rade. „Čo vieš o Lykantropii?“
Chlapča si odkašľalo a začalo sebavedomým hlasom, ktorý sa vôbec nehodil k jeho nenápadnému zjavu: „Je to choroba, no po dlhom čase uznaná čarodejníkmi ako prirodzený proces splynutia so zvieraťom – vlkom. “ Anavbee zamaskovala prekvapenie úsmevom, tento krát úprimným. „Výborne. Sama by som to nepovedala lepšie. Vie mi niekto povedať niečo o vlkolakoch? Určite ste už o nich čítali alebo sa dokonca stretli.“ Porozhliadla sa po triede ako jastrab striehnuci na svoju korisť. V zadnom rade sa zodvihla jedna ruka. Anavbee sa nebezpečne zablyslo v očiach, a kývla hlavou nech rozpráva.
„Ehm...“ začalo dievča s dvoma tmavohnedými vrkočmi z Tearsu, „je škaredý a chlpatý...“
Anavbee sa na ňu kvázi priateľsky usmiala. „ Ešte niekto má nejaký príklad?
Nikto?“ skonštatovala sklamane. „Okej, takže to zostáva na mne. Vlkolak je bytosť pôvodne pochádzajúca z človeka, ktorá má všetky inštinkty a schopnosti vlka, no zachováva si humanoidnú podobu. Počas splnu je vlkolak vo svojej najväčšej sile a pokiaľ nie je sám veľmi silnou osobnosťou, môže ho po dobu trvania splnu ovládnuť jeho esencia zvieraťa a vlkolak sa tak stane nekontrolovateľným. Nepremenený vlkolak sa líši od bežného človeka tým že má typické jantárovo-žlté alebo svetlohnedé oči. Je silnejší ako človek a zvyčajne aj trochu vyšší. Niektorí vlkolaci sú dokonca aj obdarení magickými schopnosťami. Vlkolaci bývajú samotári. Ich splynutie s prírodou a jej mágiou je legendárna.
Jeho výška dosahuje v kohútiku väčšiu výšku ako obyčajný vlk. Postava je štíhla, koža lemuje silné svaly. Srsť je redšia a drsná. Farba srsti je daná geneticky po matke, ak bola aj matka vlkolakom alebo je podmienená farbou vlasov. Chvost je hustý a štetkovitý ale kratší ako u vlka. Uši sú mierne zašpicatené položené nižšie na hlave, pysk je kratší s málo výrazným stopom. Oči sú rovnaké ako pri ľudskej podobe. Tesáky sú dlhé, mierne zahnuté a v priemere dosahujú dĺžku 8 cm. Ak vlkolak dosiahne určitý vek, vytvorí sa mi za normálnymi tesákmi ďalší tesák, ktorý je o niečo menší ale rovnako ostrý.
V určitých okolnostiach môže nadobudnúť vlkolak aj inú podobu, ktorá je podobná ako vlčia, avšak vlkolak je väčší a pohybuje sa zvyčajne na zadných labách.“ Hodila letmý pohľad na hodiny, a povzdychla si. „Fajn, to je pre dnešnú hodinu všetko.“ Študenti si začali rýchlo baliť veci, väčšina si vydýchla že sa hodina už skončila, a začali sa medzi sebou rozprávať. Preto si Anavbee odkašľala a počkala kým stíchnu.
„Ešte domáca úloha.“ povedala nebezpečne, a žiaci sa neopovážili zaprotestovať, len pár vzadu si ticho povzdychlo.
„Napíšte mi RPG príbeh, v ktorom vám práve amulet s vlkolačou krvou pomohol zachrániť sa, nech už to bolo v hocijakej situácii. Minimálne na 250 slov. Úlohy posielajte na mail: konica@pobox.sk“ Mávnutím prútika otvorila dvere a študenti začali uveličene vychádzať z učebne, tak rýchlo ako sa len dalo. Keď vyšiel posledný študent, Anavbee si sadla na stôl a hompáľajúc nohami povedala celej triede: „Tak a máme to za sebou.“