Turnaj v metlobale - 4. kapitola
4. kapitola
Postup... nielen do semifinále
Hoci Albus trpel doslova ako kôň Scorpiusovým odmietnutím a jeho správaním, snažil sa zo všetkých síl zachovať si chladnú hlavu a zvyčajné pokojné vystupovanie. Rose bola jediný človek, ktorému sa zveril svojím neúspechom, aj to len pár slovami. A nezabudol ju vystríhať, aby držala jazyk za zubami a viac sa do jeho života neplietla. Akceptovala to. Bolo jej ľúto, že ho videla v takomto stave. Ona jediná zrejme videla pod povrch. Avšak v skutočnosti nebola jedinou, ktorá si všimla nepatrnú zmenu vo vzťahu Ala a Scorpiusa. Aj Matej vybadal, že sa niečo deje, ale rozhodol sa nevŕtať v tom. Hrialo ho vedomie, že Al s ním trávil čoraz viac času a dokonca prijal jeho pozvanie na rande.
Teraz sedel pekný Slovák na jednej z tribún so svojimi spolužiakmi a sledoval ich hru proti Salemskej strednej škole. Američania vôbec neboli zlí, ale ich spôsob hry nebol taký perfektný a zápalistý ako bola hra Angličanov. Matej ich všetkých obdivne pozoroval. Scorpius, ktorý poletoval pred tromi obručami nepustil žiaden gól. Všetky zachytil alebo odrazil. Bol na hru sústredený tak, ako jeho spoluhráči. Odrážači spoľahlivo zastrašovali svojím perfektným zohraním protivníkových triafačov a ich vlastný triafači, čo boli Rose (naozaj milé dievča, Al ho zoznámil so sesternicou hneď druhý deň), Toby a Cony Blaise predvádzali také manévre, ako dlhoroční skúsení metlobaloví hráči, hoci napríklad Porskorov chyták – kde triafač, ktorý má práve prehadzovačku, vyletí hore, čím medzi triafačmi súpera vyvolá dojem, že sa snaží uniknúť a skórovať, lenže v tom prihrá spoluhráčovi, ktorý čaká dole, aby ju chytil – použili len raz.
Aj Scorpius predviedol obranný manéver, nazývaný Hviezdica a Palica, keď sa snažil zachytiť nebezpečnú strelu na ľavú obruč. Ale aj tak venoval Matej svoju pozornosť najmä Alovi, ktorý si chvíľu len tak voľne visel na metle vo vzduchu, alebo si poletoval okolo ihriska a vyzeral ohnivú strelu. Ich dresy boli červené s vyšitým erbom Rokfortstkej školy na chrbtoch, kde sa okolo štyroch charakteristických písmen ich jednotlivých fakúlt (čo boli ako mu vysvetlil Chrabromil, Bifľomor, Bystrohlav a Slizolin) ovíjali štyri zvery ako ich maskoti.
Matej spozornel, keď Albus odrazu strhol metlu a vyletel s ňou prudko nahor. O niečo neskôr sa z protiľahlého konca pustil oproti nemu i súperov stíhač. Nevedel, kto z nich je skôr vo výhode, lebo strela unikala pred Alom a rútila sa smerom k druhému stíhačovi. Odrazu zmenila smer a vrhla sa prudko nadol. To isté urobili dvaja stíhači. No strela znova zmizla a oni sa vzniesli vysoko nad ihrisko. Albus sa uhol letiacej dorážačke a dovolil si vrhnúť krátky pohľad k obručiam, keď práve Scorpius zachytil prehadzovačku letiacu na strednú obruč a hodil ju Conymu Blaisovi. Ten sa vyhol súperovmu triafačovi, ktorý sa mu snažil loptu uchmatnúť a prihral Rose. Jeho sesternica šikovne obletela tribúnu a vynorila sa na hracej ploche blízko súperových obručí. A skórovala! Znova. Komentátor oznámil vzrušeným hlasom stav hry – 180:150. Američania si rozhodne neviedli zle, ale na Angličanov nemali. Zdá sa...
Keď sa Al znova prikrčil na metle a vrhol sa strmhlav dolu, Mateja až nadvihlo na sedadle, keď za ním udivene hľadel. Vydýchol si, lebo Al nad zemou metlu priam s akrobatickým výkonom stočil a zmenil smer letu presne ako ohnivá strela. Súperovho stíhača mal za chvostom metly, ale nezdalo sa, že to vôbec vníma, hoci naňho protihráč čosi priam zúrivo pokrikoval. Na chvíľu sa mu stratil z dohľadu, keď sa vnoril medzi oblaky, ale čochvíľa sa znova objavil so širokým úsmevom na tvári a ohnivou strelou v ruke, ktorú mal zdvihnutú vo vzduchu nad hlavou. Matej uňho taký úsmev ešte za ten čas, čo sa poznali nevidel. A musel uznať, že mu rozhodne pristane viac ako ten smutný, zádumčivý výraz, za ktorým sa tak rád schovával. Rozhodca odpískal koniec hry. Bolo dobojované a znamenalo to len jedno. Salemská stredná škola mala nasledovať Francúzov a už zajtra ráno odcestovať domov. Ostalo teda päť družstiev z piatich krajín.
***
Al sa dovliekol do šatní spokojný so svojím výkonom. Spoluhráči mu ďakovali, že to ukončil, lebo už sa na nich začali prejavovať známky únavy. Hrali viac ako hodinu. Aj zápas Nemcov s Francúzmi bol kratší. V šatni si Scorpius vypýtal silným hvizdnutím slovo, keď ich hru pochválil i profesor Hooch a odišiel, aby sa mohli osprchovať a prezliecť.
„Boli ste skvelí! Som s vašou hrou naozaj spokojný!“ zaburácal a jeho hlas sa odrážal od stien vykachličkovanej miestnosti. „Len tak ďalej a trofej je naša!“
Na jeho pochvalu sa ozval bojový pokrik ostatných, smiech a nadšený jasot. Len Al sa držal akosi pomimo. Namiesto toho, aby sa odobral s ostatnými do spŕch, vybral si zo svojej plechovej skrinky uterák a schmatol metlu. Veci na prezlečenie si napchal do tašky, ktorú si prehodil cez hlavu i plece a zabuchol skrinku.
„Ty nejdeš do sprchy?“ spýtal sa ho Scorpius, ale on pokrútil hlavou.
„Nie. Ja...“ potreboval vhodnú výhovorku. Nemohol s nimi vliezť do sprchy bez toho, aby sa pri pohľade na nahého Scorpiusa nevzrušil. To, že ho okašľal bolelo, lenže keby sa mal strápniť ešte takto dokonca pred ostatnými a mala by ho prezradiť vlastná erekcia, to by sa už vážne musel zabiť... „Musím ísť,“ hlesol a bez ďalšieho vysvetlenia odkráčal von zo šatní. Nechcel mu klamať. Nerád klamal. Veď napokon, klamať by sa nemalo. Keby bol Scorpius dobiedzal i naďalej, povedal by mu prosto, že ho čaká Matej. Keď sa však nepýtal... načo viac slov?
Albus však netušil, že ho Matej skutočne vonku čaká. Mal metlu v ruke, prútik zastrčený v zadnom vrecku nohavíc. Keď ho zbadal, zoširoka sa naňho usmial. „Predviedol si perfektný výkon, tam hore. Neviem sa dočkať chvíle, keď budeme hrať proti sebe. Ty si skutočne jedna veľká výzva... A nielen v tom,“ dodal po krátkom zaváhaní.
Al sa začervenal ako pivonka. Samému mu to liezlo poriadne na nervy. Pripadal si nesmierne trápne, ale nemohol si pomôcť. Jeho telo si s ním robilo, čo chcelo...
„Kam máš namierené?“ opýtal sa ho Matej okamžite, keď si ho obzrel o niečo dôkladnejšie.
„Popravde, mal som namierené do izby. Chcel som si dať sprchu a...“
„Nie, počkaj,“ zastavil ho kamarát. „Mám skvelý nápad. Čo keby sme sa okúpali v Čiernom jazere?“
„A-a-ako?“ koktal Albus zaskočený jeho návrhom.
„Ak nechceš, pochopím to... Nemyslel som, kúpať sa nahý,“ opravil sa vzápätí stíšeným hlasom a len čo to povedal, oči mu šibalsky zaiskrili. „Vieš, voda v tom jazere je pomerne teplá. Plavky si predsa môžeme vyčarovať, nie?“ nadhodil bezstarostne. „A čo je najlepšie, v jazere nežijú žiadne potvory. Ani nymfy, ani vodníci, dokonca tam nie sú ani ryby, či žaby... To jazero je čisté ako sklo. Vieš, celkom presne nechápem, prečo ho pomenovali Čierne, ale je to ich vec. Tak, čo ty na to?“ spýtal sa znova.
„Tak dobre teda, nedbám,“ odvetil presvedčený Al a tešil sa pri myšlienke, že si bude môcť konečne zaplávať.
Vyzliekli sa na brehu jazera, kde si odložili svoje veci. Obaja si nohavice pomocou kúzla zmenili na plavky a zatiaľ čo Al vchádzal do jazera opatrne, Matej sa doň vrhol po hlave a naňho dopadla poriadna spŕška vody.
Chvíľu len tak plávali, ponárali sa a nechali sa nadnášať na vodnej hladine, zhovárajúc sa o zápase. Zatiaľ čo sa Al tváril spokojne a nenútene, Matej na ňom priam visel pohľadom. Vyšportované telo Angličana bolo preňho ako magnet. Nemohol z neho spustiť zrak ani na chvíľu.
„Kedy hráte vy?“ z rozháraných myšlienok vytrhla Mateja Albusova otázka.
„Och, veď vieš, že sme si vytiahli Divokú kartu, ktorá nás posunula rovno do semifinále. Takže odhadujem, že to bude niekedy budúci týždeň. A dúfam, že si zahráme s vami,“ priznal sa znova, vyjadriac túžbu zmerať si s nimi svoje schopnosti pri hre.
„Al?“ ozvalo sa pri ňom a on zmenil polohu z mŕtveho chrobáka a postavil sa nohami na dno, rukami čeriac hladinu vody okolo seba v malých kruhoch.
„Áno?“ spýtal sa a pohliadol mu rovno do očí. Matej stál oproti nemu so zvláštne sústredeným pohľadom v tvári.
„Viem, že som... sľúbil som, že na teba nebudem tlačiť, ale... Mohol by som... mohol by som ťa... pobozkať?“ opýtal sa zastretým hlasom, trochu chrapľavým, čo vyznelo veľmi sexi a Albus sa vďaka tomu zachvel. V mysli si spomenul na Scorpiusov bozk i na jeho odmietnutie. I na to, ako chcel dať Matejovi šancu, aby to bol práve on, kto zacelí dieru v jeho srdci... Prečo by mal teda povedať nie? Nepatrne prikývol a bol to on, kto sa nahol k Matejovi. Ich pery sa dotkli a spočinuli na sebe pár krátkych sekúnd. Nič viac sa nestalo... Al sa znova odtiahol a pozrel naňho s previnilým výrazom v tvári...
„Ja... nechcem to uponáhľať,“ povedal napokon, otočil sa odplával späť k brehu. Z toho bozku veru nadšený nebol. Vlastne mu bolo na nič zo seba samého, pretože v okamihu, keď sa ich pery na tú chvíľku spojili si predstavil Scorpiusa a zaplavil ho pocit viny. Lenže prečo sa cítil, akoby ho podvádzal? Nemalo to logiku...
Matej mu na to nepovedal celkom nič. Bol vďačný i za to málo, čo od neho dostal. Aj on doplával k brehu a vyutieral sa do sucha. Keď sa obliekli, zamierili späť k hradu. Al sa ospravedlnil, lebo bol unavený a dohodli sa, že sa stretnú až na večeri. No na tú sa Al už nedostavil. Hneď ako sa vrátil do izby a dal si poriadnu sprchu, ľahol si do postele a spal až do bieleho rána...
***
Scorpius sa znova raz bezcieľne potuloval pozemkami školy sám ako prst. Mal sa stretnúť s Danou, ale vykašľal sa na to a stretnutie zrušil strohým odkazom. Nie, že by s ňou hodlal skončiť ten ich búrlivý románik. Napokon, ešte od nej stále nedostal, čo chcel. A možno aj v tom tkvel jeho problém. Nemal si ako vyventilovať pocity, ktoré sa v ňom za posledné dni nahromadili a musel si priznať, že nad tým začína strácať kontrolu. Zastal vo Vŕbovej aleji a posadil sa na najbližšiu drevenú lavičku. Oprel sa o jej operadlo a neprítomne sa zahľadel na čerň lesa, kde mali študenti vstup zakázaný. Obloha od rána stmavla a v diaľke sa blýskalo. Z diaľky k nemu doliehal slabý zvuk hrmenia. V takejto scenérii vyzeral ten les ešte hrozivejšie. Prečo mal ale nevýslovnú chuť rozbehnúť sa k nemu a stratiť sa v ňom? Prečo ho ťahalo vystaviť sa napospas všetkým možným potvorám, ktoré sa tam len skrývali? Schoval si tvár do dlaní na krátky moment a prstami si prehrabol vlasy.
„Kurva! Kurva! Kurva!“ zaklial a zakloniac hlavu tuho prižmúril oči. „Nemal som to spraviť, nemal som ho pobozkať!“ pomyslel si už asi po tisíci raz.
Bolo viac ako jasné, že ho ten bozk rozhodil, celkom zmiatol a vykoľajil. Tým jediným bozkom stratil pevnú pôdu pod nohami. Cítil ako sa v tom momente, keď sa stretli ich pery prepadá do nedozerných hĺbok svojej duše a nemá sa čoho zachytiť. Bol by pokrytec, keby sám pred sebou nepriznal ako ho ten bozk poznačil. Vryl mu do vnútra ohnivú pečať, ktorá ho spútala. Zistil, že i teraz ho spomienka na ich bozk vzrušila. Podväzkový pás nádhernej siedmačky z Bifľomoru, Rosaury Cummingsovej bol nič v porovnaní s pohľadom Alových iskrivých očí a jeho vlhkých pier, po ktorých krátky okamih pred bozkom pretancovala špička jeho jazyka. Nikdy doteraz sa ešte nevzrušil obyčajnou myšlienkou na ešte obyčajnejší bozk. Ježiši! Veď aj teraz bol tvrdý ako kameň a preklínal tesnosť svojich nohavíc! Zaúpel. Potom sa mu vybavil pohľad Alových očí, keď sa od neho odtrhol, lebo ho sila a vášeň bozku veľmi vyľakali a on nechcel, aby jeho priateľ zistil, ako veľmi sa vžil do role učiteľa. Preto zahabkal niečo o Dane, lebo dievčatá a povesť, ktorú si za tie roky vybudoval bolo ako razítko právoplatného overenia jeho predstieranej heterosexuality. Lenže, čo vlastne naozaj chcel? Možno bol problém i v tom, že to už dlho vedel až pridobre.
Za zatvorenými očami mu vyvstanul obraz Alovej tváre. Nesmierne príťažlivej tváre. Krátke tmavé vlasy - skoro až čierne - mal ostrihané na ježka, čo mu dodávalo väčší šmrnc. Zelené oči hlboké ako studne zdobili vejáre dlhých, tmavých mihalníc a ochranný oblúk pekne tvarovaného obočia. Hoci mal okrúhlu tvár, lícne kosti boli zreteľné, no nie príliš. Presne ako jeho malá, okrúhla brada. Nehovoriac o Alovom nose, ktorý bol ako gombička. Čo sa mu však páčilo najviac boli práve jeho pery. Plné, mäkké, neskutočne poddajné, vláčne a hebké ako zamat. A drobné znamienko sediace si nad hornou perou jeho príťažlivosť len podčiarkovalo. Celkom presne vedel pochopiť dievčatá, ktoré sa za ním obzerali a snažili sa zaujať jeho pozornosť.
„Prekliaty život!“ zanadával si popod nos a premýšľal, prečo muselo byť práve v jeho živote všetko postavené na hlavu. Počnúc vzťahom rodičov... Občas skutočne uvažoval nad tým, prečo sa vlastne zosobášili, keď sa teraz tak nenávideli. Bolo to nepochopiteľné. Ich manželstvo bolo totálnou fraškou a on sa v ňom ocitol akoby nechtiac a čírou náhodou, hoci ho otec často krát ubezpečoval o tom, že ho obaja – on i matka – milujú. Pochyboval o tom. Teda, o tom, že ho má otec rád, to vedel s určitosťou, ale o matkiných citoch nemohol povedať nič pozitívne. Už ako chlapca ho dokonale ignorovala a tvárila sa, akoby neexistoval. Často sa stávalo, že ho zabúdala v obchodných centrách, keď mala svoje nákupné ošiale a míňala manželove peniaze, kým sa jeho otec konečne neodsťahoval a jeho vzal so sebou. Matka ani nepípla, len sa ticho prizerala ako odchádzajú do bytu, ktorý si jeho otec kúpil. Žil s ním bezmála už viac ako desať rokov. A vyhovovalo mu to. Vychoval ho otec a robil všetko preto, aby mu nahradil oboch rodičov... Scorpius si nemohol želať lepšieho otca ako našiel v ňom.
Lenže nič z toho neriešilo problém, ktorý ho trápil. V poslednej dobe uvažoval nad tým, čoho sa vlastne obáva. Isteže, nechcel priateľa stratiť, ale bolo by k tomu vôbec došlo? Bol by ho Albus zavrhol, keby sa mu priznal, že vôbec nie je tým, na koho sa už pár rokov hrá? Albus predsa nebol povrchný človek. Neodsudzoval svojich priateľov pre nič-za nič. Ale, čo v prípade, ak by sa ho to dotýkalo osobne? Bol by schopný odpustiť Scorpiusovi jeho slabosť? Bol by schopný odpustiť mu prehrešok, keby sa dozvedel, že po ňom túži?“
„Do šľaka!“ zamrmlal. Ocitol sa na rázcestí a nevedel kadiaľ sa vydať. Ktorá cesta bola tá správna... „Zrejme na to neprídem, kým to sám nezistím. Ale ako?“ hundral si popod nos a premýšľal nad tým, ako vykľučkovať z celej tejto situácie a neprísť k žiadnej ujme.
***
Hneď v piatok sa hral ďalší metlobalový zápas, v ktorom sa stretli Rumuni s Poliakmi. Vyhrali síce Rumuni, ale bolo to veľmi tesné. Zvíťazili o desať bodov. Študenti zo strednej školy Szczešliwy miotly sa vrátili domov nasledujúce ráno a na škole ostali posledné štyri fakulty, ktoré mali ostať do konca turnaja a mali sa zúčastniť slávnostného udeľovania víťaznej trofeje. Čakalo sa na novú hraciu listinu, aby sa mohli hráči dozvedieť, kto s kým sa stretne v ďalšej hre. Turnajová rada mala zasadnúť v nedeľu a mali rokovať niekedy poobede, čo znamenalo, že celú sobotu mali mať študenti voľno a mohli sa pokojne vybrať do dedinky Grădină, ktorá bola od školy vzdialená pár minút pešky.
Scorpius sa práve vrátil z raňajok, keď našiel Albusa v izbe prezliekať sa. Očividne mal namierené do dediny, hoci sa mu o tom nezmienil ani slovkom. A on dúfal, že by sa mohli pozhovárať...
„Kam ideš?“ opýtal sa ho a Al odvetil bez toho, aby naňho pozrel a pretiahol si cez hlavu obľúbenú zelenú mikinu.
„Do dediny. S Matejom,“ dodal okamžite. „Chcem si to tu poobzerať. A mám sa tam neskôr stretnúť aj s profesorom Krumom. Sme tu dva týždne a ešte sme nemali kedy poriadne sa pozhovárať.“
„Mhm,“ zamrmlal Scorpius a strčil si ruky do vreciek.
„Ty nejdeš? Myslel som, že budeš mať rande s Danou,“ opáčil Albus, ale pramálo mu záležalo na akejsi Dane...
„Hej, jasné... Pôjdem tam s ňou. Vlastne sme dohodnutí a ak si nepohnem, budem meškať,“ zaklamal, ale znelo to dosť presvedčivo.
Al len prikývol a podišiel k dverám. „Prajem ti pekný deň, možno sa tam stretneme,“ zakričal mu cez plece a vyrazil z izby skôr, ako mu na to Scorpius mohol niečo odpovedať.
Scorpius chvíľu premeriaval izbu dlhými, ráznymi krokmi, keď sa rozhodoval, čo spraviť. Napokon z nej vyšiel i on, s úmyslom tiež sa prejsť do dediny. Avšak na akúsi Danu vôbec nepomyslel. Namiesto toho sa vydal v Alových stopách. Oboch chlapcov dohnal až za bránou Durmstrangu, keď kráčali vedno do dediny, zhovárajúc sa a smejúc sa pritom. Odrazu obaja zastali, Matej vytiahol z vrecka prútik a zamával s ním vo vzduchu. Scorpius nevedel, či sa mu to zdalo, alebo skutočne vyčaroval vtáčika, ktorý sa poslušne zniesol na Alovu ruku. Ten si ho chvíľu obdivne prezeral, kým spevavé vtáča neuletelo preč. Hneď na to videl, ako sa Al zohol, vzal do ruky niečo, čo Scorpius z tej diaľky považoval za kamienok a tiež z neho čosi vyčaril svojím prútikom. Tentoraz to bolo niečo, čo nevidel. To niečo – si od neho Matej vzal, chvíľu to obzeral a napokon to opatrne vložil do trávy pri ceste a vykročili ďalej. Scorpius si to sotva uvedomoval, ale mračil sa čím ďalej, tým viac. Na mieste, kde zastali ostal stáť i on a pohľadom preskúmal trávu, kým neobjavil slimáčika s peknou, farebnou ulitou. V duchu zaprskal a znova vykročil.
Keď zašli za kopec, znervóznel ešte viac, ale nedalo sa to vyrovnať pocitu, keď ich zbadal držať sa za ruky, len čo ich zmenšil vzdialenosť, ktorá ho od nich delila. Al sa ho síce po chvíľke pustil, ale aj tak to bolo viac, ako dokázal Scorpius prijať. Videl, ako zmizli v akomsi drevenom domci, kde sa nad dverami hompáľala v slabom vetre nahrubo otesaná výveska s názvom krčmy. Stálo na nej Jder şi nevăstuica (Kuna a Lasica). Netušil síce, čo to znamená, ale podstatné bolo to, že vo vnútri tej krčmy zmizol Al s tým kreténom, ktorý si dovolil chytiť ho za ruku.
Scorpius postával nerozhodne pred krmčou a horúčkovito premýšľal ako sa tam nenápadne dostať. Po dedine sa tmolili študenti, snoriac po obchodoch, no väčšina ich mierila do jediného, útulného a pekného pohostinstva. Do krčmy, kde vošli tí dvaja nezamieril nikto z nich. Kto vie, prečo? To mu však bolo jedno, pretože odrazu mu pohľad padol na ošumelý dom s nápisom Apatieka. Čo iné to mohlo znamenať ak nie to, že tam predávali elixíry a ostatné veci ako maste a odvary a všakovaké byliny? Okamžite tam zamieril.
Obchod vyzeral z vnútra len o čosi lepšie ako zvonku. Na poličkách bola neveľká vrstva usadeného prachu a tovaru tu žiaľ tiež nebolo vo veľkom množstve. Keď tak hľadel na ten binec vnútri, zvažoval, či je ochotný takto riskovať a vypiť čokoľvek zo zásob z tohto obchodu. No mal na výber? Veru nemal...
Vtedy sa zo zadnej časti obchodu vymotal akýsi starec. Bol mierne zhrbený, jeho vráskavá tvár nevidela žiletku už nejaký čas a vlasy o niečom ako hrebeň zrejme ani nechyrovali. Aspoň, že jeho oblečenie vyzeralo čisto. Premeral si Scorpiusa zvedavým pohľadom.
„Nu?“ opýtal sa ho v rodnej reči, ktorej Scorpius vonkoncom nerozumel. (Prajte si?)
„Dobrý deň,“ pozdravil ho Scorpius a starec sa pousmial štrbavým úsmevom.
„Eşti un englez,“ zamrmlal a prikyvoval hlavou. „Angličan?“ ozval sa znova a Scorpius prikývol. „Čo... tu by... ca?“ spýtal sa a klopkajúc si prstom po fúzatej brade zjavne premýšľal nad vhodným výrazom, keď sa jeho tvár znova rozjasnila. „Čo by rád ty?“ spýtal sa opäť.
Scorpius si trocha vydýchol. Napokon, možno sa nejako dohodnú. Hoci aj keby sa mali dorozumievať rukami-nohami. „Všehodžúš máte?“ ozval sa a čakal, či starec nejako zareaguje a popritom uvažoval, ako mu názorne vysvetlí, čo od neho chce.
„Hm?“ zamrmlal starec a oprel sa zošúverenými rukami o pult, za ktorý sa postavil. „Všeho-džus? Ce este?“ uvažoval nahlas, keď sa dvere krámu otvorili a dnu vošlo akési dievča. (Ce este-čo to je?) Milo sa usmialo na predavača a Scorpia si premeralo obdivným pohľadom.
„Ahoj,“ pozdravila mu hanblivo a pozdravila predavača v rodnej reči.
Scorpius sa okamžite chytil svojej šance a poklopkal jej prstom po ramene. Pôvabná plavovláska s trošku väčším nosom sa k nemu prekvapene otočila. „Áno?“
„Mohla by si mi pomôcť?“ opýtal sa jej. „Snažím sa zistiť, či tu má Všehodžús, ale nerozumie mi. A ani ja jemu,“ priznal a dievča ochotne prikývlo. Znova sa otočila k predavačovi.
„Băiatul întreabă dacă aveţi suc de transformare,“ povedala mu a starec zajasal. (Ten mladík sa pýta, či tu máte džús premeny.)
„Suc de transformare? În animalelor sau oamenilor?“ vyzvedal od nej a prstom kývol k Scorpiusovi, akoby naznačoval, nech sa ho opýta. (Džúš premeny? Vo zviera alebo v človeka?)
Dievča to skutočne spravilo. „Chce vedieť, či to má byť premena v zviera alebo človeka.“
Scorpius horlivo prikývol. „V človeka. Iného človeka. U nás sa to volá Všehodžús. Počula si o ňom? Pridáš tam niečo z toho, na koho sa chceš premeniť a elixír vypiješ.“
„Iste, viem. Počkaj,“ prisvedčila a obrátila sa k starcovi.
„Sunteţi aici strace amestec?“ (Máte tu Stračí odvar?)
Starec prikývol. „Sigur, sigur,“ povedal a zmizol za dverami, len aby sa o chvíľu znova vynoril s víťazoslávnym úsmevom na perách. (Iste, iste.)
Dievča zatiaľ Albusovi vysvetlilo, že u nich sa to volá Stračí odvar, lebo človek tak povediac kradne podobu iného človeka. Preto prívlastok – stračí.
„Douăzeci de leu,“ popýtal si starec a Scorpius vylovil z vrecka nohavíc mince a podal mu ich. Poďakoval dievčaťu za pomoc a vytratil sa z obchodu.
Ukryl sa v jednej tmavej uličke medzi krčmou a nejakým ošarpaným domom a odzátkoval elixír. Vhodil doň vlas dievčaťa a dúfal, že ju nestretne. Zamiešal ho a vypil ho na ex. Nechutil tak zle. Otázkou bolo, či skutočne zaberie a či ozaj dostal, čo chcel. Upokojil sa, až keď videl ako sa začína meniť. Keď sa odvážil nakuknúť do mláky za sebou, len aby sa presvedčil o účinku elixíru, vydýchol si od úľavy. Hneď na to sa vychytil a vošiel do krčmy, kde už hodnú chvíľu sedel Al s Matejom. Aspoň teda dúfal, že ich tam ešte nájde. Mal šťastie. Sedeli v poslednom boxe - tesne vedľa seba.
Scorpius v tele mladého dievčaťa sa rozhliadol vôkol a uvažoval, kam by si mal sadnúť, aby mal na nich čo najlepší výhľad. Napokon si vybral malý box so zástenou, odkiaľ ich mohol nerušene pozorovať. Keď si sadal, sotva si ho všimli. Na stole mali poloprázdne pivové poháre a Matej sa pohrával s prstami Alovej ruky voľne položenej na stole. Keď k nemu podišiel barman, objednal si i on ríbezľové pivo a stiahol si kapucňu plášťa viac do čela. Počkal, kým pred neho barman nepostavil cínový korbeľ s pivom a trochu si z neho odpil. Potom sa započúval do ich rozhovoru.
Po väčšinu času sa nebavili o ničom dôležitom. Chvíľu sa zhovárali o nastávajúcom turnaji a premýšľali, koho by im mohli dať ako súpera. Potom prešli zo športu na históriu, lebo Matej poznamenal, že by mali mať o dva týždne výlet na slávny Draculov hrad. Hneď na to povedal Al, že počul o Zamrznutom zrkadle, ktoré sa nachádza na hrade a má zvláštnu schopnosť ukázať človeku jeho budúcnosť.
Matej prikývol. „Aj ja som o ňom počul. Lenže niečo iné. To zrkadlo si samo vyberá, komu ukáže budúcnosť a ak sa tak stane, ukáže mu dve možnosti. Podľa mňa je to skvelé, hoci nie som si istý, či by som chcel vedieť, čo by ma malo v budúcnosti stretnúť... Ale, ak by si mal byť mojou budúcnosťou ty...“ zamrmlal a Scorpius vyvalil oči. Mal dojem, akoby sa mu práve zastavilo srdce. Dych mu zamrel v hrdle a zbledol ako stena. Počul dobre? Pretože ak skutočne počul dobre, všetko nasvedčovalo tomu, že on a Albus boli viac ako priatelia a to znamenalo, že Albus je... že je... Naklonil hlavu, aby mal lepší výhľad na Alovu tvár. Videl ako Alovi do líc vystúpila zradná červeň. Al znova stiahol ruky zo stola a Scorpius bol presvedčený, že si ich zopol v lone. Vyzeral, že je nervózny a nevie, čo svojmu spoločníkovi povedať...
„Nemyslím si, že vzťah na diaľku by mal nejakú šancu a dlhodobejšie trvanie vôbec,“ odvetil napokon Albus takmer nečujne.
„Nie, ale ak by si vydržal ten rok a dal nám šancu, bol by som ochotný presťahovať sa. Šiel by som za tebou aj na kraj sveta,“ zamrmlal dlhovlasý švihák s ústami tesne pri Alovom uchu.
„Veď to aj ja,“ pomyslel si skrúšene Scorpius a neuvedomil si, že sa mu zrak zahmlieva slzami. Ruky mal zovreté v päsť, pery sa mu chveli a na krku ho šteklily dlhé, plavé vlasy dievčaťa, ktorému ukradol na chvíľu podobu. Alebo si ju skôr vypožičal... bez opýtania.
Albus neodpovedal a Scorpius videl ako sa k nemu Matej naklonil ešte bližšie a otrel si konček nosa o jeho líce. „Nechcem na teba tlačiť, to dobre vieš... Ale nemôžeš nám dať aspoň šancu? Veď si rozumieme, či nie? Nie je to dobrý začiatok vzťahu?“
Al meravo prikývol. „Asi... asi áno,“ povedal so sklopeným pohľadom.
Matej sa pousmial. „Nemohol by si... nemohol by si ma pobozkať? Tak ako v tom jazere, kde sme sa kúpali?“
Scorpius neveril vlastným ušiam. Mal dojem, že ho obostrela temná čierňava a jeho svetlo sa navždy niekam stratilo. Vír bolesti, ktorý sa zakliesnil v jeho vnútri ho nechcel pustiť zo svojho ničivého zovretia. Keď videl, ako sa Albus – jeho Albus – nahol k Matejovi a ich pery sa na krátky okamih spojili, vstal od stola tak prudko, akoby ho pichol diabol do zadku rozpáleným trojzubcom. Vytackal sa z krčmy, no predtým nezabudol nechať barmanovi na stole zopár drobných. Ten sa za ním díval a krútil hlavou.
„De ce vrei sa bea atunci când nu ştii?“ zašomral a zvraštil nechápavo tvár, lebo v pohári nechýbala ani polovica z toho, čo tej slečne nalial. A on si myslel, že sa dievča z toho mála opilo. (Načo pije, keď to nevie?)
Scorpius nevedel, ako sa dostal von z tej krčmy. Potreboval však na vzduch, ktorý mu neuveriteľne dochádzal a jemu sa zdalo, že sa dusí... Celý sa triasol a mysľou mu preblesklo len jediné. „Je neskoro! Je neskoro!“
Počkal v uličke medzi domami, kým sa znova nepremenil a chvíľu sa len tak bezcieľne potuloval dedinou. Bol už podvečer, keď zamieril do ďalšej krčmy s nevábnym názvom De obicei vulpea (U besnej líšky). Bolo tam len pár miestnych. Podišiel k baru, hodil vrecko mincí na stôl a ukázal prstom na akúsi fľašu so svetlozeleným obsahom, pričom dúfal, že si objednal niečo poriadne ostré. Barman si prerátal korunky, spokojne prikývol a postavil pred neho fľašu tej pálenky. Scorpius ju schmatol a vytratil sa s ňou von zo zatuchnutej krčmy. Cestou späť do školy ju starostlivo vyprázdňoval. Netušil, že ho celý ten čas niekto bedlivo sleduje. Len čo vošiel tackavo do školy, zrazil sa s tou peknou blondínkou, ktorú stretol v ten deň v Apatieke.
„K-kde si sa tu vz-vzala, malič-hik-maličká?“ vykoktal, keď k nemu štíhle dievča pristúpilo a bez štipky predchádzajúcej hanblivosti ho vášnivo pobozkalo. Scorpius neprotestoval. Ochotne sa poddal. Keď bozk ukončila a trochu sa poodtiahla, nesúhlasne zavrčal, ale ona ho chlácholivo utíšila.
„Nebude to pohodlnejšie v mojej izbe?“ opýtala sa medovým hláskom a podoprela ho, aby mu pomohla do schodov.
Scorpius s krivým úsmevom prikývol. „Bu-bude,“ prisvedčil a nechal sa ňou viesť ako jahňa na porážku.
„A sme tu,“ povedala po chvíli, keď znova zastali. Scorpius sa poobzeral okolo seba.
„Divná izba,“ zahundral, ale nemal sa kedy porozhliadať lepšie, lebo sa naňho znova vrhla. Scorpiusovi padol mútny pohľad na širokú posteľ. Odtrhol sa od nej teraz on, schmatol ju za ruku a ťahal ju k vábivému predmetu. Nie práve najjemnejšie ju tam hodil a chcel sa na ňu znova vrhnúť, keď sa mu šikovne vyšmykla a začala ho vyzliekať.
„Nebude to bez tých vecí lepšie?“ opýtala sa ho koketne a on zbadal rozkošný výstrih jej blúzky, kde sa črtala krajka čiernej podprsenky. Miloval čiernu... „Vyzleč sa,“ prikázala mu a tvárila sa, že robí to isté. Nespozoroval to. Mocoval sa s gombíkmi na košeli. Napokon na ňu celkom nahý triumfálne pozrel a načiahol sa za ňou, aby si ju pritiahol do náručia. Znova mu vykĺzla a podala mu namiesto toho jeho skoro prázdnu fľašu.
„Hneď, ale najprv sa ešte napi,“ ponúkla ho a on poslúchol. Mal čo zapíjať. Hlavne svoje prekliate, skurvené šťastie, ktorého mal v živote akosi priveľa!
Zatočila sa mu hlava. Cítil sa akosi malátne. Možno aj preto si sadol na posteľ. Uprel zakalený pohľad na plavovlasé dievča a párkrát zaklipkal viečkami. Potom ho obostrela čierňava.
***
Albus sa vo večeri iba prplal. Po Scorpiusovi nebolo ani stopy. Vlastne ho nevidel od Božieho rána, keď mu oznámil, že ide do dediny s Matejom. Och, iste a ešte aj ten Matejov návrh. A nesmel zabúdať na bozk, ktorý mu dal. Ten už nebol taký nesmelý a krátky ako ten, čo si dali pri kúpaní v Čiernom jazere. Bol oveľa dlhší, skúmavejší a... Bolo to čudné, ale tento bozk naňho nemal taký účinok ako ten Scorpiusov. Nevyburcoval mu všetky zmysly a nerozdráždil všetky nervy v tele. Napriek tomu to nebolo zlé. Zdalo sa, že Matejovi na ňom záleží. Chcel ho a bol ochotný sa presťahovať do Anglicka. Keby naňho bol ochotný ten rok čo doštudujú počkať a keby vôbec dal ich vzťahu šancu. Keby... Keby bolo všetko také jednoduché...
Albus zamieril cez halu a vybehol hore schodmi, keď sa zarazil. Zdalo sa mu to, alebo v prítmí chodby naozaj niekto ležal. Odrazu ho zachvátil nepríjemný pocit. Nohy ho samé niesli k miestu, kde ležalo na boku skrútené bledé telo. Keď zbadal, že ten niekto je celkom nahý a leží uprostred studenej chodby na dlážke, ktorú pokrýva tenký koberec, a že ten - niekto - je sám Scorpius Malfoy, zdúpnel od údivu a vyvalil oči. Chvíľu tam stál ako soľný stĺp, kým sa rozkýval a kľakol si k nemu, chytiac ho za nahé rameno. Bol studený ako ľad. Vyzeral ako mŕtvola. Albus si všimol prázdnu fľašu, ktorá ležala pri ňom a prečítal si, čo stálo na rozmočenej etikete. Sărutul morţii – Bozk smrti. Pričuchol si k nej a s odporom zvraštil tvár.
Zatriasol Scorpiusom. Neprebral sa a tak mu priložil prsty na krčnú tepnu. Tep bol trošku zrýchlený, ale pravidelný. Keď začul z prízemia vstupnej haly hlasy, potichu zaklial a uvažoval, čo robiť. Keby tu našiel Scorpiusa niekto iný, boli by ich okamžite vylúčili z turnaja. Hneď na začiatku ich všetkých varovali pred prísnym dodržiavaním pravidiel slušného správania a opitosť a odhaľovanie sa na verejnosti medzi ne jednoznačne nepatrili.
„Dofrasa, Scorp! No tak! Preber sa!“ jeho naliehavý šepot však nezabral. Jeho priateľ len čosi nespokojne zamrmlal. Albus ho chytil pod pazuchy a odtiahol ho do vzdialeného, tmavého kúta chodby. Natiahol sa za prútikom a vybral z vrecka nohavíc niečo, čo pripomínalo perleťovú vreckovku. Zamrmlal zväčšovacie kúzlo a oboch ich prikryl neviditeľným plášťom - ktorý mu dal minulý rok James, keď úspešne spravil MLOKy – len chvíľku predtým ako cez chodbu prefrčal húf dievčat a o chvíľu tadiaľ prešli ďalší študenti. Dokonca videl i Mateja, ktorý tadiaľ prechádzal so svojimi spolužiakmi. Aj Rose s Conym, Tobym a Trudy ich minuli a našťastie si nikto nič nevšimol. Až keď chodba znova stíchla a oni boli stále ukrytý pod neviditeľným plášťom, rozhodol sa spod neho vykĺznuť. Najrýchlejšie a najjednoduchšie, čo dokázal spraviť bolo vyčarovať nosidlá, vyložiť na ne opitého priateľa a čo najskôr ho odlevitovať do ich izby. Zvyšok cesty prežil bez toho, aby si ho niekto všimol, hoci za ním snoril školníkov škaredý pes. No ten ostal stáť za kamennou stenou, kde naňho teraz nepokojne vrčal ich kamenný chrlič.
Konečne si Albus mohol vydýchnuť. Presunul Scorpiusa na posteľ a prázdnu fľašu položil na nočný stolík. Trasúcimi sa rukami siahol po jeho pyžamových nohaviciach, aby ho obliekol. Veľmi sa snažil nevšímať si jeho nahotu, ale bolo to nemožné, keď sa jeho ruky kĺzali s tenkým kusom látky od jeho chodidiel cez lýtka a stehná, až k bokom, kde si pokojne hovel jeho penis medzi hustým porastom jemných, zlatých chĺpkov. Albus naprázdno preglgol a oblízol si jazykom suché pery. Rýchlo ho doobliekal, hoci mu to nešlo práve najľahšie a prikryl ho. Rozochvený a červený v tvári sa posadil na svoju posteľ a premýšľal, čo spraví. Bol by rád, keby sa na Scorpiusa niekto pozrel a povedal mu, že sa z toho vyspí, lenže za školskou liečiteľkou rozhodne ísť nemienil a ani za ich profesorom, či zástupkyňou. Od tých by dostal Scorpius iba ak trest a Al si bol istý, že by ho okamžite vymenili v turnaji za náhradníka. To predsa nemohol dopustiť.
Keď sa upokojil, vybral sa do kabinetu profesora Kruma. Sám mu napokon povedal, že keby niekedy niečo potreboval, má za ním prísť. Tak prečo nie práve teraz?
Victor si ho veľmi pozorne vypočul a sľúbil, že mu pomôže. Nasledoval ho do ich izby, keď sa Albus zháčil, lebo Scorpiusa v posteli nenašli.
„Kde je?“ opýtal sa ho Krum a Al pokrčil plecami, keď sa na to ozval z kúpeľne zvuk dávenia. „Aha,“ poznamenal starší muž a vošiel tam s Alom v pätách. Scorpius si práve roztrasenou rukou utieral ústa, no znova ho naplo a on sa musel nakloniť nad záchodovú misu. Krum sa vrátil do izby, vedúc Albusa za sebou.
„Zdá sa, že je opitý a to poriadne. Vieš, že by z toho mohol mať problém,“ riekol otcovsky a Al prikývol.
„Preto som prišiel za vami. Viem, že vám môžem veriť,“ povedal chlapec pevne a Krum sa pousmial.
„Iste.“ Pohľad mu padol na prázdnu fľašu pálenky a prevrátil očami. „Merlin! Ten ozaj nemá rozum!“ zahromžil. „Z toho sa pokojne mohol i otráviť. Toto je najsilnejšia pálenka, ktorú v dedine pália.“
„Ale bude v poriadku, však?“
„Zvracia a to je dobré znamenie. Len čo sa mu žalúdok upokojí, musíš doňho dostať čistiaci elixír. Ale bude z neho ešte určite dáviť. Potrebuje to zo seba dostať von.“
„Žiadny taký elixír nemám!“ vyprskol Albus.
„Neboj sa, pošlem ti ho hneď po škriatkovi. Ale aj tak mi nie je jasné, prečo by sa spil na mol a vyzliekol sa uprostred chodby. Buď nevedel, čo robí, alebo... No, kto vie? Môžeme len hádať. Zvládneš to tu?“ opýtal sa ho starostlivo a Al znova prikývol.
„Dobre, keby niečo, len po mňa príď. Aj uprostred noci,“ napomenul ho a opustil ich izbu. Keď Al začul ako Scorpiusa znova naplo, vbehol do kúpeľne. Scorpius ležal na zemi, ústa mal špinavé, vlasy zlepené potom. Kľakol si k nemu a pomohol mu posadiť sa, nevšímajúc si jeho mrmlanie o tom, že ho má nechať tak, že chce skapať...
„Netáraj sprostosti! Si len opitý, nič viac!“ odvrkol mu podráždene Albus, dívajúc sa na jeho žalostný stav.
„Ch-choď pr-preč, nechaj m-ma zo...zomrieť,“ žiadal ho priateľ so zatvorenými očami. Otvoril ich, keď pocítil na hrudi dotyk mäkkého, vlhkého uteráka. Albus ho utieral. Nevidel, kedy ho očistil i kúzlom, ale teraz ho utieral. Hruď, krk i tvár. Keby tak vládal zdvihnúť ruku... keby tak vládal vôbec myslieť! Bol otupený, malátny a celkom nevládny...
„Neboj sa, postarám sa o teba,“ šepkal popri tom, ale odbehol do izby, keď začul zvuk premiestnenia. Usúdil, že to prišiel škriatok s elixírom od Kruma a mal pravdu. V okamihu sa však vrátil do kúpeľne a prinútil Scorpiusa vypiť celý obsah sklenenej ampulky. Potom mu pomohol vstať a uložil ho do postele. Obliekol mu i tričko a poriadne ho pozakrýval. Stále mal pokožku studenú ako ľad. Z prázdnej fľaštičky od elixíru vyčaroval lavór a položil ho k jeho posteli, ku ktorej si pritiahol kreslo, len čo si ho vyčaroval z drevenej stoličky.
„O-ostaň p-pri mne,“ zašepkal Scorpius a Albus ho chytil za ruku.
„Nikam nejdem. Som tu... s tebou,“ zašepkal, keď Scorpius ledva znateľne kývol hlavou a upadol do nepokojného spánku.
Ako tak pri ňom sedel a díval sa na jeho bledú tvár, azda ešte bledšiu ako zvyčajne, uvažoval, čo ho viedlo k tomu, aby sa dostal do takého stavu. Naozaj by sa mali pozhovárať. A najlepšie bude hneď ráno. Už sa odhodlal. Povie mu o tom, že je gay a bude len na Scorpiusovi, ako sa k tomu postaví. A ak ho zavrhne a odmietne i zajtra, potom dá naozaj šancu Matejovi. A možno to ani napokon z nich dvoch nebude Matej, kto sa bude musieť sťahovať. Ale len ak to nevyjde...
Komentáre
Prehľad komentárov
mna by zaujímalo, kto bola tá šunka blonďatá čo tak doriadila chudáčika blonďáčika
bojuji proti nadpisúm................
(MIREK, 3. 6. 2010 18:12)....taky už sem to přečet...
:-)
(ansus, 2. 6. 2010 23:40)A jéje, kalná jsou rána opilcova - chudák Scorp, Merlin mu pomáhej. Jsem pořádně napnutá, co z toho ještě bude - tiše tipuju, že mu ta holčina nesebrala oblečení jen tak...nepostrádá náhodou hůlku?? Ale jestli to poslouží k tomu, aby si mezi sebou udělali jasno, předpokládám, že ještě rád poběží k Olivanderovi pro novou. Díky za kapitolu, těším se na další.
:))
(nadin, 2. 6. 2010 22:13)
Naozaj luxusných 11 strán!! A patrične som si ich aj užila!!
Ach jaj! Komplikácie! Tak nech je čím skôr po nich!!
...
(Eressie, 2. 6. 2010 19:13)uff, teda tu sa toho udialo... chudák Scorpius, poriadne ho teda doriadila, ešte dobre, že ho našiel Al.. a pomohol mu, a zostal s ním pri jeho posteli :) dúfam, že si to ráno konečne vyriešia, i ked to asi nebude tak jednoduché, čo? no držím im palce ;-)
vážení, luxusných 11 strán
(Tessa, 2. 6. 2010 18:20)a info k obrázku: Je to akože Matej :) veeeeľmi sexi Matej - inak herec Taylor Kitsch, tiež z filmu The Covenant
hmmmm
(misa737, 4. 6. 2010 0:25)