Dáždnik
Dáždnik
Slnko neznesiteľne hrialo. Stál som pri otvorenom okne starého posprejovaného vlaku a zo všetkých strán na mňa doliehali hlasy neznámych ľudí čakajúcich na ten spasiteľný moment, odchod vlaku. Na malom stolíku sa hrdo pýšila gigantická bageta, ktorú som si kúpil za tridsaťsedem korún od milej predavačky v staničnom stánku. Nie, nezahryzol som do nej a chuť som potláčal myšlienkou, že si ten poriadny kus jedla vychutnám až keď sa vozne rozbehnú. Podarilo sa. Upokojený som si hrdo sadol na sedadlo a zmocnil sa ma krátky pocit únavy z rannej rýchlej chôdze. Vlastne ani neviem, čo je hlavná príčina odmietania mestskej dopravy, azda zdanie, že chodiť po vlastných je zdravé a človek sa potom cíti blažene, z prostého dôvodu. Doprial svojmu telu pôžitok zo spálenej energie. Vzápätí ma však napadlo, že som asi príliš šetrný a tých 8 korún za študentský lístok je hriech. Manželka Jana mi vždy vravievala: - „Bože, šak sa na to už nedá pozerať, nemôžeme ísť niekedy z mesta domov aj autobusom? Strašne ma bolia nohy, však nebuď taký snob a choď niekedy aj MHD-čkou.“ –
Neviem či má pravdu. Priznám sa, že využívam často mestskú dopravu ale moja nátura mi proste nedovolí úsek kratší ako 30 minúť peši absolvovať na kolesách dopravného prostriedku. Rozhodne sa však nemienim zmeniť. Aj do školy som chodieval nohami, hoci to trvalo takmer štyridsať minút a spolužiačky sa mi pravidelne smiali, keď mi afektovane mávali za autobusu. V meste však boli ráno nekonečné zápchy a stalo sa mi neraz, že som ich predbehol a a cítil som sa vtedy ako viacnásobný víťaz olympijských hier, pohŕdavo som pozeral na čmudiace autá, ktoré som prostou ľudskou chôdzou porazil.
Obrovský kolos plechu a kolies sa rútil krajinou (alebo by som to mal nazvať potĺkal?). Stál totiž pri každej vŕbe, ako by povedala moja babka. Začítal som sa do knihy, ktorú som deň predtým vylovil v knižnici ako rybár svoj najväčší úlovok. Prečítal som ju za hodinu, tak som sa z nej tešil. Aspoň trochu to ucelilo moju dušu. Totiž cestoval som na pohreb mojej starkej. Milujem to slovo. Každý hovorí svojej starej mame babka. Ja mám totiž jednu babku a jednu starkú. Totiž mal som (príde to logické po prečítaní dôvodu mojej cesty).
V Prievidzi som prestúpil na vlak do Hornej Štubne. Bol to opravený motorový tajtrlík a vyzeral rozhodne krajšie ako ten vlak predtým. Započúval som sa do hudby.
Na Hornej Štubni ma čakal môj posledný prípoj do Diviak. Vedel som, že ma čaká už len maximálne 15 minút jazdy. Zrazu sa nečakane zatiahlo. Akoby niekto tam hore (alebo dole?) tušil, že idem na pohreb. Začalo liať a blýskať sa. A to som bol oblečený v krátkych nohaviciach a vyťahanom tričku zo Škótska. Samozrejme, sviatočné veci som mal v igelitke, nemyslite si o mne, že si neviem úctiť poslednú rozlúčku so starkou. Vlastne máte pravdu. Mal som už sedieť vo vlaku v obleku. Tak sa to zvyčajne praktizuje. Uvedomil som si to až neskoro. Na stanici ma už čakal otec s bratrancom.
„ No serus“, pozdravil ma usmievavo starší muž s hustými fúzmi pod nosom, môj otec.
„ Ahoj“, odvetil som stroho, „nečakal som, že tu budete mať také škaredé počasie.“
„ Však to len pred chvíľkou prišlo, asi desať minút to môže byť. “
Aspoň mi potvrdil moju teóriu. Ani neviem prečo sme tam stále stáli, tak som sa ho nepatrne spýtal: „ No čo, ideme teda?“
„ Ešte čakáme rodinu z Mikuláša, hneď by mali prísť. “
Krátko nato nás umelohmotný hlas z veľkého staničného repráku upozornil, že vlak má meškanie 15 minút.
O tretej sa začínal pohreb. Pršalo. Celá rodina obklopovala dom smútku. Poznal som len zlomok z tých ľudí, ale rozprával som sa s nimi ako so starými kamarátmi.
Nepozrel som sa na ňu. Chcel som si ju pamätať zo spomienok z detstva. Nie takto.
Čakali sme na kňaza asi pätnásť minút a keď aj konečne prišiel, zdalo sa mi, že to už musí robiť po tisíci krát, aj kázeň mal napísanú na papieri a všetko rozprával veľmi necitlivo a nudne. Čakal som viac predstavenia od takej osoby.
Neplakal som. V mysli som sa obviňoval. Plač! Nešlo to. Skús to ešte! Ani teraz nič. Bolo by nevhodné rozprávať o tom, že sa dožila 82 rokov a zomrela bezbolestne. Na starobu.
Preniesli ju na cintorín. Stále veľmi pršalo. Dáždniky nad hlavami zúčastnených sa hemžili ako kolieska salámy na čerstvo natretom chlebe. Takmer každý mal svoj dáždnik a preto sme sa ledva pomestili okolo hrobu. Ja som však svoj samozrejme nemal. Schoval som sa na chvíľu pod ocinov. Pršalo viac a viac. Kňaz naďalej nudne rozprával a pozeral sa dohora, namiesto nám do tvárí.
„ Jurko, schovaj sa predsa. Hádam tu na mojom pohrebe nechceš moknúť?“ – ponúkla mi polovicu priestoru pod svojim dáždnikom stará mama.
„ Ďakujem starká, schovám sa teda pod tvoj a bude mi lepšie.“
Tak sme sa provizórne skryli pred dažďom.
Truhlu spúšťali do hrobu a starká sa so mnou po dáždnikom pozerala na svoj pohreb.
pekneee...
(janco, 16. 8. 2008 11:05)