Cesta
Uvedomil som si, že môj život je prázdny.
Veci, ktoré mi celé roky dokázali vykúzliť úsmev na tvári, ten vznešený pocit, sa náhle strácali kdesi v diaľke, na pokraji všetkej prázdnoty. Ľudská bytosť mi akosi začala unikať z telesnej schránky a jedného dňa mi to už prišlo neznesiteľné. Rozhodol som sa (po dlhom dumaní a presviedčaní sa), že si splním svoj dosiaľ nesplnený sen, že prišiel ten okamih, ktorý som takú dlhú dobu očakával. Možno si myslíte, takých už bolo, no ja som sa pevne odhodlal vydať sa na dlhú cestu a dosiahnuť to, čo som si mnohé roky v snoch vysníval, čo sa stalo tou najdôležitejšou túžbou v celej podstate žitia, môjho osobného žitia.
Každý boží deň som si predstavoval aké to bude, každý jeden najmenší detail som videl v jasných farbách, mal som to už premyslené do bodky a aj tak som sa niečoho obával. Človek má akosi v sebe vrytý pocit strachu aj keď nemá pádny dôvod pochybovať o svojom zlyhaní. A ten deň, deň, keď sa naplnia všetky moje túžby, deň, na ktorý budem spomínať ešte veky, ten deň, ten pravý okamih, nastal práve teraz. Vedel som, bol som si istý, že už je tu, už som sa dlho pripravoval na túto nekonečne vzdialenú chvíľu, až ma prekvapilo, že nastala. Bol som o tom skalopevne presvedčený, nič ma nemohlo zastaviť, všetky tajné predstavy sa mi mali splniť, a tak som neváhal a odhodlal sa čeliť realite. Vedel som, že ma tam čaká. Ona. Vedel som to preto, lebo takéto veci človek proste vie, nemá najmenší dôvod pochybovať. Akýsi vnútorný pocit mi napovedal, že teraz to určite vyjde, veď už nastala tá pravá doba.
Človek čakaním pretrpí aj celú večnosť. Vraví si, mňa sa to netýka, povie si, ja som bytosť zrelá, nič ma nemôže prekvapiť, avšak sú to len slová, slová, ktoré silnou zbraňou v rukách môžu byť, ba vyriešia aj mnoho sporov, no sú len prázdne, klamú a ťažko sa hľadajú vtedy, keď ich najviac potrebujeme nájsť. Zavše aj vyroním slzu, keď ma náhle pohltí splín. Na čo sú mi však slzy? Tie uschnú. Uschnú, ako dažďové kvapky vždy uschnú, ako keď sa ich akokoľvek snažíte opočítať na okne, no predsa jedna po jednej miznú a strácajú sa, ako keď vyplavíte aj celé more sĺz a aj tak sa nepriplavia tam, kam by ste chceli alebo skončia ako najmenšia vlnka uprostred šíreho oceánu. Prečo potom človek plače, prečo mrhá tým, čo si môže uchovať pre niekoho, kto si to naozaj zaslúži, kto ich utrie a pohladí náhle. Po celý tento neznesiteľne dlhý okamih som si ich tam kdesi vnútri schovával i ja.
Bol som si istý, že ona tam na mňa čaká. Viem, považujete ma za blázna (aj ním som), veď niet toľkého dúfania, ktoré sa aj naplní. Ale môj príbeh sa mal začať odznova. Kráčal som pomaly, dych mi natoľko sťažoval cestu, že som sa nevdojak musel zastaviť. Och, aké pochybenie! Čakať na túto cestu už roky a tak rýchlo sa vzdať. Nie, nepripustím takýto scenár, musím pokračovať ďalej. Pred sebou som mal ešte dlhú cestu, no nepozeral som sa vpred, hľadel som na kamenistý chodník, ktorý mi spôsoboval stále väčšie a väčšie bolesti. Áno, ak sa vydáme napospas osudu, musíme zákonite veľa obetovať. Nuž čo je to bolesť? Nemal som chuť zamýšľať sa nad podobnými otázkami, tušil som, čo všetko ma ešte čaká. Čas od času som sa obzrel cez plece a videl som, že napredujem vcelku rýchlo, no nepomyslel som ani na sekundu, čo všetko ma ešte postretne, keby som na to čo i len kútikom duše obetoval myšlienku, nikdy by som neprišiel do cieľa.
Cesta sa začala náhle dvíhať, ako keby mi to niekto tam hore chcel ešte viac znechutiť. Nie, neprestávaj, kráčaj ďalej, vravel som si placho, no od únavy sa mi podlomili kolená a spadol som o pár metrov nižšie. Márna snaha, toto nezvládnem, je to nad sily nielen moje, ale aj toho najsilnejšieho a najvytrvalejšieho, ktorý sa o to mohol kedy pokúsiť.
Oddýchnem si, naberiem energiu a potom sa s vypätím pustím ďalej. Mal som pred sebou len jediný cieľ. Stretnúť sa s ňou. Bola taká jemná, zbytočné sú všetky vety, ani básnik neopíše toľkú krásu, nech sa snaží akokoľvek. My, prázdne duše, často nevšimneme si aj tú najdokonalejšiu krásu. Ona ju mala, musela ju mať, predsa ma tam niekde v diaľke čakala.
Nebudete mi veriť, vyznie to ako výmysel, ale stretol som cestou starčeka. Takého starčeka, akých denne stretnete desiatky, no nezastavíte sa na kus slova (ktovie prečo?). Už prvým dojmom som vycítil nádheru jeho duše. Povedal mi že ide akurát odtiaľ. Nestačila by mi ani celá zásoba slov na svete, ani cela paleta slovných spojení, tak som sa ho o dušu pýtal či tam je a aká je, povedzte mi starček, všetko, naozaj všetko do detailov. Starček ma ubezpečil že ju videl, videl ju však z diaľky, a k tomu nemá okuliare aby sa mu naskytla príležitosť lepšie si ju obzrieť. To ma natoľko povzbudilo v ďalšom putovaní, že som neváhal, rozlúčil sa a vydal som sa na posledný úsek cesty.
Bolo neznesiteľné teplo. Kiež by spŕchlo, aspoň pár kvapiek, len nech sa kráča lepšie. Videl som už vrchol kopca, ku ktorému som sa blížil, bol každým krokom bližšie a moja túžba viac a viac silnela. Už už som sa tam videl, už som sa z diaľky dotýkal končekmi prstov posledných centimetrov strmých skalnatých výbežkov, totiž tie ma čakali a pýšili sa svojou strmosťou, akú si milý čitateľ ani nedokážeš vymyslieť a predstaviť. Tých pár metrov, tých pár strmých metrov, pri ktorých som sa zubami-nechtami pridržiaval, len aby som tam už konečne bol, sa mi zdalo neuveriteľne namáhavých. Ale tá námaha predsa stojí za to, veď nekráčam tam len tak pre radosť, idem si splniť tak dlho vysnívaný sen, to na čo som čakal celú večnosť, čo večnosť, viac ako večnosť. Pery sa mi chveli od vzrušenia, že o chvíľu budem najšťastnejší človek na zemi. Takmer som ju cítil, cítil takú, akú cítite len raz za život. Len raz. Už len pár metrov a som tam. Až teraz som si uvedomil, že kráčam už niekoľko mesiacov, že som obetoval celý úsek života, len aby som ju videl a spoznal. Ruky mi od tej námahy vypovedali službu, malé prúdiky krvi sa mi zmiešavali s odporne pálivými úlomkami kamienkov. Už som ju mal na dosah. Posledné vypätie síl a vyhupol som sa na vrchol, na vrchol kopca, na vrchol celého trápenia, ktoré mi toto putovanie prinieslo.
Nikto tam nebol.
Otočil som sa a vydal som sa na tu strastiplnú cestu späť.