Pavol Horov
básnik, prekladateľ
(25. 5. 1914 Bánovce nad Ondavou – 29. 9. 1975 Bratislava)
Vlastným menom Pavol Horovčák. V r. 1926 – 34 študoval na gymnáziu v Michalovciach, 1934 –35 na učiteľskej akadémii v Bratislave. V r. 1935 – 38 pôsobil ako učiteľ na ľudovej škole v Čani, 1938 – 44 na meštianskej škole v Michalovciach, 1945 – 48 ako vedúci slovesného odboru a 1948 – 51 ako riaditeľ Čs. rozhlasu v Košiciach. Po presídlení do Bratislavy vykonával v r. 1951 – 52 funkciu šéfredaktora a 1954 – 63 riaditeľa vydavateľstva Sloven. spisovateľ, medzitým 1952 – 54 tajomník Zväzu sloven. spisovateľov, 1963 – 64 riaditeľ Sloven. ústredia knižnej kultúry, od r. 1964 spisovateľ v slobodnom povolaní.
Časopisecky publikuje od r. 1931 (Lúč, Svojeť, Elán, Sloven. smery, Sloven. pohľady a i.). V prvých básnických zbierkach Zradné vody spodné (1940) a Nioba, matka naša (1942) dominuje protivojnový motív. K tejto téme sa vracal aj v neskorších obdobiach svojej tvorby: Defilé (1947), Balada o sne (1960). V období 50. rokov sa aj on venoval oslavnej, budovateľskej tematike: Moje poludnie (1952), Slnce nad nami (1964). Najvýraznejší a najpresvedčivejší je v ďalšom tematickom okruhu, kde spracoval vlastenecko – občiansky motív lásky k rodnému kraju (Návraty, 1944) a kde Vysoké letné nebe (1960) a Zemplínske variácie (1964) tvoria akýsi hymnus na rodný Zemplín s jeho typickým koloritom. Poeticky nám priblížil aj dojmy z návštevy Talianska (Koráby z Janova, 1966). Jeho poeticky kulminovaný občiansky a intímne ladený lyrický prejav vyvrcholil v ostatnej zbierke, vydanej za jeho života, Ponorná rieka (1972). Vysokú úroveň majú i posmrtne vydané básnické súbory Asonancie (1976) a Z posledných (1977). Horov bol plodným prekladateľom. Prebásnil do slovenčiny významné diela z bulharskej, lužickosrbskej, perzskej, poľskej a tureckej poézie. Pokúsil sa aj o prozaickú tvorbu, je autorom fejtónov pre rozhlas a statí o literatúre.