Vzal si ma na výlet a keď sme sa z neho uzimení vracali,dali sme si dolu v kaviarni horúci čaj/pamätáš sa ako sa ti páčila tá blonďavá čašníčka?/.Ako sme tak sedeli a rozprávali,niečo mi preletelo hlavou a zamyslela som sa.Nie na dlho,ale tá maličká chvíľka stačila práve na to,aby sa mi spod viečka skotúľala neposlušná slza.Chcela som ju nebadane zotrieť,ale nestihla som. Potočil si sa ku mne a malíčkom opatrne zotrel ten malý kúsok môjho smutného ja. Prižmúril si oči,/ mimochodom sú na tebe dve veci ktoré by som nenašla u žiadneho iného muža,je to pohľad spod prižmúrených očí,keď sa chceš
niečo dozvedieť a úsmev, ach ten ti môžu
všetci závidieť/.
Stalo sa niečo?Potichu si sa ma spýtal,no nechcela som ukončiť tento deň so slzami,tak som len opatrne dotkla:"nič,neboj sa,všetko je ok len mi zostalo chladno ".
Vedel si že som nepovedala pravdu,ale akosi sa ti to nechcelo rozoberať.
V tom sa stalo to, čo si nečakal.
Tvoj mobil vo vrecku začal nástojčivo zvoniť.Nevedel si čo spraviť,zodvihol si ho až na môj úsmev a slová.."pokojne si ho vybav",lebo som vytušila kto ti volá.
To bola tá slza,tá myšlienka, ktorá mi blisla hlavou.Dovolal si a zamyslene si sklonil hlavu znovu ku šálke.
Zostal si však mĺkvy a tá pekná chvíľka bola nenávratne preč.
Na moju otázku "čo sa deje?" si neodpovedal,len si ďalej hľadel do tmavého moku.
Až po chvíli,si zdvihol na mňa pohľad
a potichu ,tak ako som ťa ešte nikdy nepočula šepkať si mi povedal: Nemôžem..ja už nemôžem ďalej.Vieš že som ťa mal veľmi rád,ale moja láska k tebe pomaly vyprchala.Odpusť prosím ale v tom telefóne bol hlas, ktorý teraz ovláda všetky moje zmysli.
Usmiala som sa a vrátila ti pohľad. Aj to sa stáva,vieš akosi som to cítila ale stále som čakala že ...snáď.
Pomaly som vstala.
Vôbec si sa ma nepokúsil zastaviť ,ani jedným slovíčkom.
Tak prečo máš ten ľútostivý pohľad na tvári?
Prečo ten smútok?
Á..čakal si plač,prúdy sĺz,prosenie...a predsa môj úsmev sa stal príčinou tvojho sklamania.
Ja mám ťa stále veľmi rada,prečo mi neveríš.
Vieš, tuším, že príde tá chvíľka, keď budeš sa chcieť vrátiť.
Vtedy ten úsmev pochopíš.
Čo si čakal?
16. 12. 2007
Aký krásny to bol deň,síce zimný mrazivý,ale krásny.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.