Spoveď- venované hlavne tým ktorí ma poznajú
Večery bývajú zvláštne a pre človeka, ktorý je sám to platí dvojnásobne. Ležať v izbe 3,40X3,40 pri svetle monitora, jediné čo zohrieva okrem periny je notebook na kolenách. Možno to znie depresívne ale to je práve moja momentálna situácia.
Zapnem fejsbuk, 40 ľudí online. Pozriem si mená. Všetkých ich poznám a vídam, niektorých mám fakt celkom rada ale čo z toho? Nemám chuť napísať ani jednému z nich. Keď mi niekto napíše prvý, budiž, ozvem sa späť, ale nechápem. Prečo sa tvárim, že tí ľudia sú moji priatelia keď sú mi v podstate, až na svetlé výnimky spočítateľné na prstoch povedzme že obch rúk, úplne ukradnutí?
Ľudia, na ktorých mi naozaj záleží si to kupodivu, opäť až na výnímky, vôbec nezaslúžia. Pohadzujú si ma ako horúci zemiak a tvária sa, že všetci mi chcú len to najlepšíe. Ale keď príde na lámanie chleba, vždy zo všetkého vyjdem ja ako ten idiot. Všetci hovoria to, čo im práve najviac vyhovuje a nikto nemyslí na to, čo mi tým spôsobujú. Vážne, keď tak toto píšem a rozmýšľam, či si niekto z mojich takzvaných priateľov na mňa aspoň spomenie, prichádzam k záveru, že som vlastne celkom zbytočná. Okej, mám rodičov ale tých má predsa takmer každý. Aby ste ma nechápali zle, som za nich vďačná, vážne, ale načo sú mi keď vlastne nikam nepatrím?
Nemám nikoho, vôbec nikoho komu by som mohla teraz zavolať /je jedenásť hodín večer/ a kto by ma neposlal doriti s tým, že ho budím. Dokonca aj vrátane tých mojich rodičov .
Myslíte si, že na také niečo sa dá zvyknúť? Aj ja si to nahováram, a cez deň to aj funguje, ale potom príde večer a všetko to je zase rovnako čierne ako obloha vonku.
Komu mám veriť? Všetci sa tvárite ako mi strašne pomáhate a pritom mi viac ubližujete. Spamätajte sa, okolie moje, ja nie som jasnovidec. Neviem, čo chcete povedať tým čo mi hovoríte, neviem, ako mám pochopiť vaše správanie a naozaj nepotrebujem aby ste mi to komplikovali utajenými nejednoznačnými šifrovanými správami.
Myslím, že ešte nenadišiel čas na to, aby som všetko vyklopila a netuším, či niekedy príde. Vy, čo ma poznáte viac či menej viete čím prechádzam. Skúste mi to preto prosím nekomplikovať radami typu: jedna pani povedala...
Tento článok som písala pod vplyvom strašného rozpoloženia. Neberte ma príliš vážne.
Tento článok je venovaný niekoľkým ľuďom, ktorých sa bytostne dotýka. Pochybujem, že sa v ňom nájdu a pochybujem, že niečo zmenia ale jediný, komu môžem v nedeľu o jedenástej vyklopiť svoj problém bez toho, aby ho ešte zhoršil je tento blog. Preto ak ste prečítali moju sťažnosť dokonca, máte môj hlboký obdiv.
Nemôžem na rovinu vysvetliť celý môj problém, lebo by som tým ublížila mnohým ľuďom. Ikeď niektrí si to možno aj zaslúžia.
Neviem čo si mám myslieť. Najhoršie je, že teraz nenávidím aj tých, ktorí mi vážne chceli pomôcť.
Som cvok. Smer pezinok, psychiatria...