Zamyslenie...
Toto nie je moja bežná poézia,
tento verš trochu viac do duše sa vpíja.
Bez kúsku irónie moment poznania,
že rany nikdy ťa tak ako reči nezrania.
Že život vždy nie je rozprávkovo biely,
že moje oči ešte všetko nevideli,
že čas nie vždy a nie všetko napraví
a že niekedy je treba sa hodiť do trávy
aby človek zistil či je pravý, a či nepravý...
Povieš čo vieš a čo v hlave tvojej vŕta
a je ti jedno, či pravda je a či nie je krutá,
svetu sa postavíš čelom a nie riťou,
skúšaš všetko šiť tou správnou niťou
a hoci nie vždy trafíš sa kam treba,
hoc si občas odkusneš aj z plesnivého chleba,
za chyby zaplatíš a ďalej kráčaš
a veríš, že nabudúce kusneš už len do koláča.