Meno: Antonio Princesse Espino
Sovia pošta: antonio.espino@centrum.sk
Povolanie: Profesor elixírov, vedúci fakulte Bystrohlav
Vek: 24
Výzor postavy: Antonio je vysoký, štíhly, hnedovlasý muž. Má zelené oči ako tráva a pekné plné pery. Má trochu krivý nos lebo nabúral na metle. Na dlhom krku mal veľmi škaredú jazvu keď sa oblial elixírom živej smrti. Na tom by nič nebolo len elixír ešte nebol hotový a nebola tam Erfendera krátkolistá takže si musel prikladať listy z tejto rastliny aby sa mu rana zahojila. Momentálne to už skoro ani nevidno. Má peknú bledohnedú pokožku. Hnedšiu ako ostatný, lebo má rodičov španielov. V detstve mu muklovská lekárka hrozila okuliarmi no mama mu podávala odvar na zlepšenie zraku. Zásadne nosieva do práce ale aj von čierny habit.
Povaha postavy: Antonio je prhký človek. Jeho rozhodnutia sú nepremyslené. Rád rozpráva no záleží od témy. Je tvrdohlavý. Na škole sa dobre učil a veľmi mu pomohla jeho dobrá pamäť. Vždy bol snaživý a všetko chcel dosiahnuť do konca. Bol ambiciózny a cieľavedomý. Keď si raz niečo zaumienil veľmi ťažko menil rozhodnutie. Nie je žiadny Cassanova ale ani človek ktorý neokúsil čaro lásky. Keď sa nahnevá hneď je na plafóne no rýchlo sa upokojí a je znovu normálny. Je mierumilovný a rád pomôže keď môže.
História postavy: „Koľko kociek cukru drahá?“ Pýtala sa vysokým tónom staršia pôvabná pani obvešaná zlatými retiazkami a prsteňmi. Mladá žena, zrejme z nižších kruhov poďakovala za jej ochotu a kocky si zobrala sama. Žena pravým okom pozrela na manžela a výrazom sa ho pýtala, či si môže hocičo zobrať zo stola. Nikdy nevidela takú hostinu. Nevedela čo si má zobrať. Keď natiahla ruku za veľkou lyžicou zaborenou vo veľkom hrnci s ryžou stará žena jej tľapla po ruke. „Melody! O pár dní rodíš! Mala by si jesť hlavne ovocie a zeleninu.“ Žena trochu očervenela a zobrala si veľký strapec hrozna. Jej manžel pozeral z jednej strany na druhú. Nevedel sa rozhodnúť akým životným štýlom bude žiť. Jeho manželka je zvyknutá na poľnohospodársky život a on s matkou doteraz vždy žil vo vysokých kruhoch, stretával sa s diplomatickými rodinami a nikdy nemusel zametať svoju izbu.
„Čo som vám povedala?!“ Rozkrikovala sa stará žena v najkrajšej Barcelonskej nemocnici. „Zaplatila som predsa cisársky rez bez najmenšej bolesti!“ Liečitelia sa jej uklonili a hneď bežali do skladu kde zobrali najsilnejšiu anestéziu a hneď ju žene podali. O chvíľu už nervózny otecko bežal z čakárne do pôrodnej sále pozrieť sa na svoje narodené dieťatko. „Je to chlapček“ Naradostene hovorila mladá žena svojmu manželovi a popritom jej tiekli slzy radosti. „Už som mu vybrala aj meno. Budem ho volať Antonio.“ Manžel sa na súhlas usmial práve vo chvíli keď sa dvere rozleteli a stará žena s velikánskym úsmevom niesla žltý kočík a velikánskeho plyšového medveďa. „Tu je tvoja babička. Áno ona ťa má najradšej a už má pre teba aj meno.“ Manželia na seba pozreli. „Áno, budeš sa volať Princesse. Si predsa taký zlatý ako princ.“ Žena škaredo pozrela na starenu a tá jej pohľad rovnako opätovala. Kebyže zlosť je viditeľná tak by medzi očami žien pravdepodobne trieskali blesky. Túto dilemu vyriešil manžel ktorý sa postavil a povedal. „Bude sa volať Antonio Princesse Espino!“ Žena sa na manžela usmiala zatiaľ čo starena si odfrkla a popod nos si šomrala čosi ako „Antonio! Aké povrchné meno. Hanba. Čo si len pomyslí vrchná dáma od vedľa.“
Pár dní po narodení sa manželia rozhodli presťahovať na pobrežie severozápadného Francúzska. Keď a to dozvedela starena vznikla veľká hádka no nakoniec z nej dobre vyšli manželia a starena sa nahnevane odvliekla do svojej izby. Manželia si kúpili malý domček na severozápade Francúzska. Blízko mestečka Le Havre. Bolo to tam nádherné. Život tu bola jedna z najkrajších Antoniových etáp. Okolo bola len príroda. More, lúky, lesy. Niekde tu sa nachádzala malá muklovská dedinka. Espinovci bývali v malej čarodejníckej dedinke La Charmeur. Sotva sa to dalo nazvať dedinkou. Bolo to päť domčekov na pobreží obklopené lesom. Keď mal Antonio 5 rokov jeho mama znova porodila. Keď jeho malý braček Francesko vyrástol, hrávali sa spolu na záhrade, bláznili sa v mori, hrali schovávačku na začiatku lesa a chodievali aj s rodičmi do najbližšieho mesta Le Havre navštevovať SČR /spolok čarodejníckych rodín/. Raz boli s rodičmi na dovolenke v Paríži. To bol teda zážitok. Fotili sa pod Eiffelovou vežou, obzerali najslávnejší muklovský obraz Mona Lisu a nevedeli pochopiť čo je na ňom také zaujímavé keď sa ani nehýbe a neobjavila ani 12 využití dračej krvi alebo kameň mudrcov. Mestský ruch a ovzdušie sa im vôbec nepozdávalo. Francesco dostal chorobu a tak sa vrátili späť do dedinky.
Antonio oslavoval svoje jedenáste narodeniny. Dostal pár darčekov od rodičov, oslintanú, otvorenú a napoly zjedenú maxičokoládu od Francesca a malý model nimbusu 2000 od susedky. V noci bolo celkom teplo a tak si Antonio nechal otvorené okno. Ráno keď sa prebudil, lenivo vstal a ani si nevšimol že s perinou zhodil na zem list. Keď Antonio raňajkoval mama mu bola uložiť posteľ. Zrovna pil čaj keď do kuchyne vošla mama celá červená a usmiata od šťastia. Antonio a Francesco na seba pozreli. Otec si ničoho nevšimol. Keď bolo ticho mama prehovorila vzrušeným hlasom. „Náš Antonio poputuje na čarodejnícku školu. Nie je to úžasné? Náš malý Antonio“ Rozplývala sa a otcovi od úasu spadli na zem noviny. „A kam?“ Mama prečítala úhľadné žiarivo belasé písmo „Na Beauxbatons“ Antonio sa veľmi potešil. „Takže ideme nakupovať?“ No mama ho nepočúvala. „A viete kde tá škola je? V Le Havre. To máme 5 minút rytierskym autobusom. Môžeme ho navštevovať. A Áno Antonio. Dnes ideme na nákupy.“ Dojedli chlieb s marmeládou a prešli ku kozubu. Každý si nabral zelený prášok do hrsti a zhodil ho v ohni. O chvíľu už boli v nákupnej uličke. Na jednej strane predávali kotlíky, prútiky a zvieratká, zatiaš čo na druhej elixíry, veštecké gule, čarodejnícke knihy a cukráreň. Antonio aj Francesco sa obzerali z jednej strany na druhú ako keby sledovali tenis. Nechceli aby im niečo ušlo. Ako prechádzali uličkou zistili že je tam toho o veľa viac. Kúpili chlapčenské habity, jeden slávnostný, knihy pre prvákov, ryšavú tučnú mačku ktorá hneď zaspala, kotlík, pergameny, brká a na koniec prútik. Prútik si nevedel vynachváliť. S Francescom si ho obzerali snáď z každého uhlu. Zastavili sa ešte na zmrzlinu a vrátili sa domov.
Prvého septembra Antonio s rodinou už čakali na vlakovej stanici pri škole. Keďže to mali blízko do školy išli rytierským autobusom zatiaľ čo ostatné deti prišli okolo siedmej večer, to boli tie čo išli z Paríža a tie čo išli z Marseilles prišli až okolo pol dvanástej večer. Antonio sa rozlúčil z rodičmi aj keď zo slzami v očiach a pobral sa do velikánskeho koča pre prvákov. Zmestili sa tam všetci. Antonia zatriedili do fakulty pre tých najmúdrejších a najšikovnejších. Roky ubiehali ako voda. Keď bol Antonio piatak robil veľké skúšky. Najlepšie dopadol z elixírov, čarovania, sozt, astronomie, opčm a herbológie. Z transfigurácie dostal D a z aritmancie P. V šiestom ročníku došiel do školy aj Francesco. Bol v rovnakej fakulte. Rok znovu ubeholo a aj ten ďalší a Antonio nemohol uveriť že jedna etapa jeho života práve končí. Rozhodol sa že pôjde spoznávať svet. Chvílu študoval v Grécku elixíry ktoré mu išli najlepšie a nakoniec sa vybral do Británie kde sa aj usídlil. Spoznal ďalšiu čarodejnícku školu a tak sa rozhodol že sa pôjde porozprávať z riaditeľom. Bol to milý chlapík ktorý mu dal miesto učiteľa elixírov.