10. Spomienky
,,Raphael?...Raphael." Počula ako niekto volá jej meno. Obzrela sa. Videla rozmazane. Hustá hmla bránila jej zraku a tak tú očividne ženskú postavu videla len matne. Srdce jej rýchlo tĺklo. Postava sa k nej čím dalej viac približovala. Jej bosé nohy začala prepadať zima. Striasla sa a začala si šúchať jednu nohu o druhú aby sa aspoň trošku zahriala. Ruky zopla ako keby k modlitbe a robila nimi to isté ako s nohami. Dýchala na ne svojim teplím dychom a cítila ako sa jej postupne zohrievajú. Postava prestala utekať a zastala predňou. Vydychovala. Raphael jej nevidela do tváre, teda videla ale videla rozmazane, ako keby postava bola vybehla z nepodarenej fotografie. ,,Raphael...Toto nám už viac nerob..." Povedala žena a objala ju. Musela sa zohýbať, teda skôr čupnúť, pretože Raffi bola ovela menšia ako ona. Silno ju pritiskla k sebe dokonca až tak že Raffi cítila ako rýchlo jej búcha srdce. Tá žena musela byť velmi vystrašená. ,,Dcérenka moja..." Povedala zena potichu. Žena hovorila aj niečo ďalšie, ale to Raffi už nepočula pretože ju niečo stadial vytrhloa ona sa ocitla v šere miestnosti. Len čo zazrela ten známy strop obmotaný pavučinami opäť zavrela oči. Počula niekoho kroky. Tie kroky už počula, dokonca mnohokrat. Shyame. Pomyslela si, no oči nechala stále zavreté. V pameti jej stále dookola behala ta spomienka. Dcérka...Čo tým len tá žena myslela? Možno to bola moja mama... Pomyslela si. Zacítila ako ju niečia ruka chytila za predlaktie. Bola studená, ako keby jej chýbal život. ,,Raffi..." Počula tlmený hlas. Z hlasu pocítila takú silnú úzkosť a smútok že jej srdce nedovolilo neodpovedať. ,,Shyame?" V hrdle ju škrabalo. Hovorila zachrípnuto. Pokúsila sa zakašlať. Ruka ju zovrela o niečo silnejšie ako keby sa bála že ujde. ,,Raphael?" Smútok zo Shyameho hlasu sa pomali vytrácal a nahrádzala ho radosť. Pustil jej predlaktie a síce mala zavreté oči cítila ako keby sa nad ňou niekto skláňal. Pootvorila jedno oko a zistila že je to pravda. Znova ho zavrela. ,,Som unavená Shyame, prosím ťa odnes ma stadialto." Povedala potichu a utrápene. Ako keby jej niečo sposobovalo obrovsku bolesť. Cítila sa vyčerpaná. Zdvihol ju s postele a hneď nato pocítila ten známy pocit ako keby sa rútila strmhlav dole na húsenkovej dráhe. Hlava sa jej zatočila spolu zo žalúdkom.
Pridal som trochu do kroku aby som Raffi mohol zaniesť čo najrýchlejšie do postele. Dom bol už hotový a vizeral ako keby sa mu nikdy nič nestalo. Položil ju a odstúpil dozadu. Tvár mala ovela bledšiu ako kedykolvek predtím. Ako keby nikdy nevidela slnko. Striaslo ma. Zakril som ju paplónom. Jej čierne vlasi ktoré inokedy bývali perfektne rovné dnes boli strapaté a vlnité zároveň. Oči bez zvičajných liniek skoro ani neboli ako tie jej. Pokrútil som hlavou. Ako som len mohol byt taký hlupák a zaniesť ju tam? Chuderka Raphael. Presiel som vonkajsou stranou prstou po jej vlasoch. Znova zaspala? ,,Raffi?" Spítal som sa ticho. Neodpovedala mi. ,,Raffi?" Spítal som sa znova a podvedome som pridal do hlasu tón strachu. Znova neodpovedala. Sadol som si na postel. Čakal som. Nič sa nedialo. ,,Odpusť mi to prosím." Povedal som potichúčku, tak aby to skoro nebolo ani počuť, no aj tak som dúfal, že to počula, že sa preberie a povie mi: ,,Nič sa nestalo, Shyame." No nič sa nestalo. Raphael sa neprebrala nepovedala mi to, len oddychovala. Vzdychol som si. Prešiel som na druhú stranu miestnosti a tam som sa opriel o stenu. Prekrížil som ruky na hrudy. Nespúšťal som z nej pohlad. O nejakú tu chvílu pootvorila oči. ,,Nič sa nestalo...trdielko." Potichu mi odpovedala. Zarazilo ma to. Myslel som že to nepočula. Zaskočení odpoveďou som mlčal. ,,Je ti dobre?" Keď som sa jej spítal mala znova zavreté oči. ,,Nič mi nieje neboj sa." Na dôkaz toho si sadla a prinútila sa znova otvoriť oči. Oprela sa chrbtom o stenu a obtočila okolo seba paplón. Skúmala ma pohladom. Neuhol som tým svojim a sledoval som jej pohlad. Pekne odhora dolu, potom pohlad presunula na moje oči, no akonáhle si uvedomila že sa na ňu taktiež pozerám zaryla som pohlad do steny vedla. Pousmial som sa. Strčil som ruky do vačkov na bunde a odišiel som z miestnosti skorej než sa stihla spítať kam idem. Prebehol som dolu po schodoch priečmo cez chodbu a rovno do kuchyne. Vytiahol som šálku a nalial do nej vodu. Nasipal som čaj a cukor. Ja viem že sa to má naopak ale ja som si takto navykol. Pomocou jednoduchého kúzla som nechal zovrieť vodu v šálke. Položil som ju na tácku. Vedla som dal malú lyžičku. Po prehrabaný dalších skriniek som pridal na tácku ešte nejaké keksy a ovocie čo som našiel. Schmatol som, avšak jemne, tácku a už pomalšie som išiel naspäť. Dával som pozor aby som nerozlial. Pomocou lakta som otvoril dvere ktoré som pri odchode z jej izby zavrel a bacúval som dnu. Bez slova som jej tácku položil na stolík vedla postele. Pohlad na to čo robí ma mierne zrazil. Dievča prespalo 2 dni a namiesto toho aby sa slo napiť alebo najesť sa začalo malovať. Pozrela na mňa ako keby sa pítala že čo sa deje. Pokrútil som hlavou. Vrátila svoj pohlad zrkadlu a začala si malovať svoje druhé oko čiernou ceruzkou. Až potom čo sa domalovala konečne sa pustila do jedla. V duchu som sa zasmial. Ah tie ženy.