Stalo sa pred rokom, alebo boj so zvukmi s tragickým koncom
Čo bolo v noci, všetci dobre vieme. A ak náhodou nevieme, tak podotýkam, že jediná potrebná informácia je fakt, že noc pre mňa začala až o štvrtej ráno. Nech už boli dôvody akékoľvek, až dovtedy som netušila, že to, čo mám najradšej na svete, nie som ja sama, ale je to moja posteľ. Tešila som sa predstave minimálne desaťhodinového odpočinku nariadeného mojim svedomím, ktoré už nemieni mať výčitky z toho, že každučký jeden prázdninový deň trávim ničnerobením. Spánkom sa predsa len aktívne zabije dosť času...
No ale ako to už býva, spánok prichádzal len veľmi ťažko. A bol taký slabý, že som zareagovala aj na tiché skončenie momentálne najobľúbenejšieho CD-čka určeného len na azspávanie, familiárne nazývaného aj rušič nočného kľudu. Dohralo a ja som bola nútená otvoriť oči, natiahnuť ruku do tej zimy, vynaložiť silu potrebnú na stlačenie najväčšieho gombíka na rádiu a potom to isté zopakovať ešte raz ale s opačným priebehom. A navyše znovu zaspať, tentokrát však tak, aby som už nepočula žiadne konce pesničiek. Spánok dá človeku tak zabrať. Je to jeden z najťažších športov, ale pri troche každonočného tréningu to môžete dotiahnuť aj na majstrovstvá.
Teraz nastal v mojej mysli blok. Na základe skúseností predpokladám, ze konečne sa sem dotrepal tan vytúžený spánok, pretože naozaj netuším, čo sa dialo potom. Je celkom možné, že nás prišli vykradnúť, alebo, že na streche pristál vrtulník, ale, pochopiteľne, odborník na spánok to musí prehliadnuť, aj keby sa mu nechcelo.
Čo však nikdy nebolo, nie je a ani nebude v mojich kompetenciách, je prehliadanie múch. Tí malí, prepáčte za výraz, degeši! Teda gramaticky správne by bolo použiť toto slovo prispôsobené pre ženský rod, no ale uznajte – degešky – počul to už niekto niekedy? Samozrejme v tej chvíli, keď mi jedna tá potvora pristála priamo na čele, mi prichádzali na um naozaj rôzne kombinácie slov, ktoré však z bezpečnostných dôvodov teraz nepoužijem. Proti ľuďom sa brániť dokážem. Stačí si na dvere vylepiť akýkoľvek dlhánsky text, najlepšie by bolo každý večer ho meniť, aby nebol opozeraný. V podstate je úplne jedno, čo v tom texte bude. Hoci aj rozprávka o Jankovi a Marienke, alebo inej nezáživnej dvojici, hlavne nech to je čím dlhšie. A na koniec môžete napísať poďakovanie za predĺženie spánku o dobu čítania textu. Je to overené, funguje to. Len škoda, že tie malé čierne krídlaté zvieratá čítať nevedia. S tým som nepočítala. Do budúcej noci to premyslím.
Začala som hneď. Akurát som nepochopila, ako je možné, že ani môj nočný svetelný boj nebol úspešný. I napriek názvu, ako z komediálneho sci-fi seriálu, je to ten najmiernejší boj na svete a je prospešný pre obidve bojujúce strany. Potvory neprídu o život rozmliaždením na stene ani otrávením voňavými plynmi a ja budem pokojne spať, až kým ma nezobudí telefonát podstatne väčších protivníkov. Celá finta svetelného boja je v tom, že treba zhasnúť svetlo v miestnosti, kde mienite odpočívať (horšie je to v prípade, že idete spať, keď už začína svitať) a zasvietiť ho tam, kde odpočívať nejdete, čiže vo všetkých ostatných miestnostich domu. Pre väčšiu intenzitu svetla a zároveň vašej bezpečnosti odporúčam zasvietiť aj v kúpeľni a na záchode. No a potom treba čakať a tváriť sa, že vy tam vlastne ani nie ste a všetky muchy ba sa mali natrepať do toho malého záchodu a v prípade, že máte na záchode otvorené okienko, tak si tam spravia žúr aj so susedkami zvonku. Najosvedčenejší boj! Ale naozaj neviem, prečo neúčinkoval.
No tak rýchlo by som sa predsa nemohla vzdať a vlastne aj tak som nemala v pláne nič dôležitejšie (teda okrem toho spánku). Sugesciou som sa pokúsila navodiť si pocit pokoja a nerušeného spánku, lenže na sugesciu je potrebné sa sústrediť a jediné, na čo som sa (nútene) sústredila bol odpudivý pohybujúci sa zvuk. Asi takýto: „Bzzzzzzzzz...zzzzzzzz...bz...zzzzzz.“ A to vôbec, ale vôbec nebolo to najhoršie. Tento zvuk bol totiž monotónny a ako je o monotónnych zvukoch známe, človeka dokážu uspať. Veď napokon na základe monotónnych zvukov vznikli aj uspávanky. Horšie to však je, keď počujete: „BzzzzzzzzzzzzzzzZZZZZZZZZ...................,“ a následne už len tie vlastné nadávky. Keď si na vás mucha hovie, je to dosť nepríjemné. Len v tej chvíli nemyslite na to, kde ona už asi predtým sedela, lebo to by znamenalo dvakrát tak nepríjemné pocity. Tak či onak, bolo po spánku. Muchu, ktorá si zo mňa urobila prehliadkové mólo, v lepšom prípade stoličku, by som po čase dokázala tolerovať. Horší je však ten stres okolo toho. To potom človek počuje rôzne monotónne zvuky všade, dokonca aj tam, kde ich človek, ktorý v strese nie je, nepočuje. A v takom napätí sa spať nedá, to je jasné.
Boj som samozrejme nemienila vzdať. Ak je problém len so zvukom, prekonám sa a znovu vytiahnem tú ruku z príjemného tepla periny a nahmatám ten zázračný gombík, ktorý spustí vydávanie značne melodickejších tónov, familiárne nazývanych hudba. Celá, úplne celá som bola skrytá. Ani jasnovidec by ma nenašiel. A muchy, tie áno. Neviem, či ma zacítili, alebo uvideli. Neviem, nikdy som nebola v mušej koži, aby som dokázala pochopiť, na základe ktorých zmyslov sa orientujú. Každopádne to vyzeralo tak, že ani ony nemienia vzdať boj a tým prehrať celú vojnu. Práve naopak. Začala som sa obávať, aké zbrane majú ešte prichystané. A hlavne som začala premýšľať nad zbraňami, ktoré môžem použiť ja.
Keď ani nápad, ani spánok neprichádzali, vstala som z postele tak prudko, že muší dych na pár sekúnd úplne zastal. Záchod bol po neúspešnom svetelnom boji síce prázdny, ale nemala som v úmysle tam ísť. To by bolo, ako keby som ustúpila. A takisto som nemierila ani do kuchyne uvariť si kávu na prebudenie. Teda do kuchyne som mierila, ale za účelom nájdenia ozajstnej bojovej zbrane. Hrozivej zbrane! Ružovej, umelohmotnej, tenkej a dobre ohybnej zbrane okrúhleho tvaru pripojenáho na paličku tiež umelohmotnú a ohybnú. Mucholapka sa to volá. Už len tá farba by ma vydesila. Tak som sa tešila, že budem mať konečne pokoj. Po úbohom trojhodinovom spánku by sa mi však určite nechcelo hrať sa na naháňačku s lietajúcimi potvorami. Zvolila som taktiku pre lenivcov alebo intelektuálov. Taktiku číhania. Sedela som potichu a bez pohnutia a trpezlivo som vyčkávala, kým sa niektorá potvora opäť v domnienke, že spím (a v duchu som sa smiala, aké sú to len hlúpe potvory, keď nevedia, že po sediačky zásadne nespím), priblíži. A potom....Chňap, ťap, buch, plesk a muchy padali ako..., no o o takej nočnej hodine ma nenapadlo žiadne adekvátne a slušné prirovnanie, ale podstatné je, že padali. Jedna, druhá a mohla som si pokojne ľahnúť spať.
Tvárim sa, že už spím, ale nemôžem myslieť na nič iné, ako na úspešne ukončenú vojnu. Vyhrala som bitku, vyhrala som vojnu! Jedna proti trom! „Bzzzzzzzz.....“ Presne tak! Prekvapenie! Protivník, ešte nepadol ako sme si všetci naivne mysleli. Vojsko ešte malo pár múch. Jeden exemplár. Posledný zachránený. Plesk. Stačilo už len jedno plesk a nastalo ticho. Teda hrala stále tá otravná uspávanka ale žiadne monotónne zvuky bez familiárneho označenia tu už neboli, aby som vysvetlila slovo ticho. Tuším, si konečne pospím, keď som s nimi takto vybabrala. Zničiť celé vojsko – po takom výkone by zaspal aj Napoleon, keby sa mu takýto kúsok niekedy podaril.
Štik, štik – tak sme ako malí vydávali zvuk napodobňujúci odomykanie dverí, preto si ho dovolím použiť aj teraz. Nie, nebol to už spomínany zlodej. To sa len ďalší obyvateľ dobíjal domov, cez dve zámky zamknuté spolu na štyri západy (pre istotu, keby to predsa len chcel byť ten zlodej). No keďže týmto to ani zďaleka neskončilo a obyvateľ domu ešte otvoril ťažké škrípajúce dvere balkónu a následne vŕzgajúcu skrinu, radšej som si premyslela alová, ktoré by mohli nahradiť formulky „ahoj“ alebo „dobré ráno“ a začala som vydávať zvuky aj ja. Inými slovami – pochopila som, že vojnu môže pokojne vyhrať aj ten, ktorý padne. Urobila som si silnú kávu (tú ktorú nenávidím, lebo ak ju nepijete opatrne, dostanú sa vám medzi zuby zrnká chutiace ako piesok) a pustila som sa do písania príbehu s tragickým koncom.