Slnečná láska
Mala ho veľmi rada. Najradšej zo všetkých ľudí. No väčšmi než ľudí milovala jeseň, listy, farby, slnko a vzduch, a sny, a prach. A jeho milovala najmä preto, že dokázal udržať jesennú náladu ešte aj v marci, po celý rok. Milovala jeho dlhé svetlé vlasy, ktoré jej pripomínali slnečné lúče presvitajúce cez malé pivničné okno. Rozvírený prach v nich vánok zavial až do jej snov. Už nikdy sa týchto pocitov nechcela vzdať. Už nikdy sa nechcela vzdať jeho.
Na konci ulice, tam kde za letných večerov vonia orgován a počuť cinkať električku, zvykla na neho čakať vždy s úsmevom. Taký sladký úsmev nad horkou kávou nemal ešte nik. A on vždy prišiel včas. Miloval ju snáď ešte viac ako ona jeho. Plánoval, ako budú kráčať zlatistými poliami so spletenými vlasmi v ústrety slnku. Chcel jej ukázať všetko krásne. Často sa o tom zhovárali. Vedel naozaj nádherne rozprávať. Dlhé hodiny spolu sedávali na terase malej kaviarničky na rohu ulice. Ona vždy oproti zapadajúcemu slnku. A s nadšením ho počúvala. Tak nadšene nedokázal počúvať ešte nik. Dlhé hodiny.
Bola to úprimná a hlboká láska. A čistá. Ale nikdy ju nevzal do náručia. Nikdy jej nepošepkal svoje city a ani nevymenoval to, čo má na nej rád, ako zvyknú milenci. Miloval ju a dúfal, že ona to vie. A ona vedela a milovala ho tiež. A nikdy sa nepobozkali. Milovali svoju budúcnosť.