Ursiho príbeh,alebo ako sme sa našli
Ursiho príbeh, alebo ako sme sa našli
Asi pred 6 rokmi sa naša rodina rozhodla, že by sme si mohli obstarať psíka - no väčšieho psa, nakoľko psíka sme už mali – malú jazvečíčku Lady. Začali sme študovať rôzne časopisy a materiály, navštevovali sme výstavy, aby sme sa na vlastné oči presvedčili jak to ktoré plemeno vyzerá a chová sa.
Nakoniec sme sa rozhodli pre Hovawarta. Výchovou a výcvikom sa mal pôvodne zaoberať manžel.
A tak začalo druhé kolo, a to zháňanie psíka konkrétneho plemena. Nakoľko na Slovensku jedincov z tejto rasy nie je veľa, bolo to dosť problematické, navyše nám sa práve páčila varieta čierna so svetlými znakmi, prípadne čierna. Ak aj niekto náhodou ponúkal šteňa , tak bolo svetlé. Jednoducho Hovawart pre nás ako by sa prepadol .Viac krát sme rozprávali s jednou chovateľkou, aby nám teda poradila, čo ďalej. Až pri tretej, či štvrtej z týchto debát nám povedala, že síce šteniatka nemá / a my sme chceli pravdaže šteňa, o staršom psovi sme vôbec neuvažovali/, ale má doma psa, ktorý nemal šťastie na prvého majiteľa ,a preto mu ho musela odobrať. Avšak pes je tým trvale poznačený. Ani neviem prečo, povedala naša rodina bez rozmýšľania, že sa naňho pôjdeme pozrieť / manžel, syn, a ja /, že za pozretie nič nedáme a hneď sme aj vyrazili bez zisťovania akýchkoľvek ďalších faktov.
Pamätám si na to ako dnes, bol podvečer , a do jedného dvora vstúpil krásny pes, vek 1,3/4 roku. Bol však veľmi bojazlivý – bál sa aj vlastného tieňa. Vôbec sa nedal pohladkať, uťahoval sa do kúta i chovateľke dlhšie trvalo, kým vôbec k nej prišiel a dal sa jej pohladkať, pričom nás stále sledoval a keď sa nedajbože niekto pohol, tak sa už vzďaľoval do bezpečnej vzdialenosti a chytala ho triaška, nepozeral priamo ,ale zo spodu, cez oči ako vy mal prevesený závej a postoj mal prikrčený. A tie oči! Také smutné oči som už dávno nevidela. Toto všetko nás veľmi zaskočilo, nakoľko až takýto stav sme neočakávali. Neviem doteraz prečo, a ako, či práve preto že ten dojem bol taký emocionálne silný, ale od chovateľky sme odchádzali s tým že máme psa. S chovateľkou sme sa dohodli že bude v tomto prípade lepšie, keď psa dovezú oni k nám domov. A tak sa aj stalo. Hneď v piatok sme mali o jedného člena našej rodiny viac. Náš nový člen sa volal Ursi Biely Démon .
Začiatky spolunažívania boli ťažké , hneď sme zistili že psík sa bojí akéhokoľvek dotyku- ja tomu hovorím že zamrzne prípadne sa rozsype / roztrasie /, že sa bojí hluku, a predovšetkým všetkého, čo sa podobá na palicu. A tak sme začali pomaličky doslova milimeter po milimetri budovať svoju vzájomnú dôveru, pričom vzhľadom na skutočnosť že Ursi lepšie reagoval na ženy, začala som sa mu venovať ja. Bolo to veľmi ťažké a náročné, jak na dôveru, trpezlivosť, čas,... taktiež som sa musela naučiť fyzicky zvládnuť takého na mňa veľkého psa v každej situácii. Určite sme nie vždy postupovali podľa predstáv klasických psíčkarov, hľadali sme vždy nejaké nové možnosti, my sami sme sa museli vôbec naučiť pracovať zo psom. Tiež sme sa určite dopustili množstva chýb. Ale kto ich nerobí???
A tak hlavným barometrom bol v našom prípade cit, tempo sme sa vždy snažili prispôsobiť Ursovi a jeho momentálnemu stavu.
Paradoxom bolo , že aj napriek skutočnosti, že Ursi sa nás bál, - respektíve ne bol dôverčivý, hneď po príchode k nám domov prvé miesto kde sa zložil bola kuchyňa, hoci mal voľný prístup do záhrady / kde mal aj svoju búdu/ , kde by ho nikto nerušil. A tak miesto v kuchyni v kúte, pri radiátore bolo a dodnes deň je jednoducho jeho. Vždy keď sme prišli domov z práce tak sme ho pustili do domu, kde s nami pobudol minimálne3 –4 hodiny, ráno keď sme vstali bol znovu vpustený do domu , kde keď chcel, mohol zotrvať ,pokiaľ sme nešli do práce, / praktizujeme to tak i dnes / mal prístup všade, a on to postupne využíval a objavoval zase náš svet. Nesmierne nám v tom pomáhal náš malý syn Peter, ktorému Ursi veľmi veľa toleroval , a taktiež naša Lady, ktorá v ňom vždy rozprúdila záchvevy radosti.
Pomaličky si začal zvykať na naše dotyky, hlasy, na zvuky v domácnosti, pomocou metly sme odstraňovali- aspoň čiastočne strach z palice, nakoľko jeho strach bol až panický, pretože vždy keď niekoho uvidel na prechádzke s palicou a bol na voľno, tak sa otočil a utekal domov- nebolo toho, čo by ho zastavilo,( najskôr som mu ju nechala zopár krát očuchať keď bola opretá o stenu, neskôr som poverila syna aby zobral zopárkrát metlu do ruky a hneď ju zase položil ako by sa nič nedialo a ja som sledovala Ursove reakcie, ukľudňovala ho, veľa som naňho rozprávala .O nejaký čas neskôr som umývala dlážku vždy keď bol Ursi v kuchyni. Začínala som od najvzdialenejšieho miesta, ako náhle som zistila nejaké známky nervozity ešte som urobila jeden dva šmahy , pričom som na Ursa rozprávala, potom som prišla k nemu , pohladkala ho a pustila na záhradu ) Napredovali sme teda veľmi pomaly, bola aj kopa neúspechov, ale išlo to. Chodili sme s nim na vychádzky, do mesta, zvykali na ľudí a hlavne starých ľudí s palicou. Dokonca časom sme začali chodiť pravidelne na cvičák, samozrejme zameriavali sme sa hlavne na poslušnosť, avšak pracovať s nim bolo veľmi ťažké ,nakoľko Ursi mával často skraty. Vlastne som sa stala samoukom, pretože psovodovi s pokazeným psom je ochotný málokto pomôcť, a aj keď sa náhodou niekto našiel, Ursi veľmi zle znášal cudziu prítomnosť, nieto ešte aby s ním niekto druhý pracoval, alebo vypomáhal pri ňom.
Zažili sme s ním kopec príbehov, ktorým sa hovorí že pri nich nezostáva nič iné len sa smiať cez slzy. Chcelo by to veľa času a papieru aby sa to sem zmestilo, čo však nie je možné.
Ale jednu príhodu si predsa len neodpustím, pamätám si ju ako keby sa stala dnes:
Na prosbu chovateľky, ktorá nám povedala že ide o veľmi pekne stavaného psa a teda by bolo škoda, aby sme nechodili na výstavy , sme si povedali že to môžeme skúsiť.
Bola to prvá naša výstava, keď sme už boli presvedčený, že Ursi si na nás zvykol, a že už je v takej psychickej pohode, že ju zvládne. Aké však bolo moje nemilé prekvapenie, keď v kruhu zamrzol, bol strnulý a doslova sa rozsypal, poprípade cúval ešte aj predo mnou. Výrok rozhodcu znel, že pes je sa bojí vlastného majiteľa. Do dnešného dňa nikdy nezabudnem na to ako som sa hanbila, a brala som to osobne, ako zradu- uder pod pás od Ursa, nakoľko sme to boli práve my ktorí sme ho mali radi a nikdy, naozaj nikdy sme mu neublížili.
Až som skoro plakala od zlosti i ľútosti súčasne. Podstatné však čo týmto chcem povedať, je to ,že nás to neodradilo a rozhodli sme sa bojovať ďalej. V súčasnosti výstavy zvládame hravo. Dokonca sme dokázali zbonitovať.
Do dnešného dňa sa však Ursino nevie hrať, a už ho to ani nenaučím. Jednoducho tento pes stratil svoje šteňacie detstvo. Nič mu nehovorí loptička, handrička, nič sa do dnešného dňa ani nepokúsil si privlastniť- žiadnu hračku, ani žiadnu inú vec z nášho šatníku, čo bežne psy robia. Jednoducho nič nezobral, že by sa s tým hral .
Veľmi ľutujem skutočnosť, že sa mi nikdy nepodarilo zistiť, čo sa vlastne Ursovi u prvého majiteľa stalo, resp. čo sa tam dialo. Viem len toľko , že skoro ako 4 mesačný bol predaný / majiteľ požadoval najtemperamentnejšie zviera z vrhu / a ako 8 mesačný doslova psychicky zlomený pes sa vrátil k chovateľke , kde bol do 1 a 3/4 roku.
Ako som zistila od chovateľky, pred odchodom k prvému majiteľovi to bolo zdravé, temperamentné šteňa, s výbornou povahou ,výborne stavané, laby silné, rovné. O pár rokov som sa stretla s veterinárom, ktorého chovateľka navštevovala . Pamätal si na neho, ako na malého psíka, keď sa chovateľka prišla poradiť, čo robiť. Potvrdil mi jej slová, jasne mi povedal, že u neho ide o získané negat. skúsenosti, nejde o zdedené vlohy. On sám mu veľkú nadej , že sa z toho aspoň ako tak dostane nedával. Z krásneho temperamentného šteňaťa bola živá troska.
Dnes je z neho prekrásny, zdravý pes, dokonca šampión Slovenska. Je hrdým oteckom niekoľkých potomkov. Tu by som sa však chcela aj keď to priamo s príbehom nesúvisí na chvíľu pristaviť.
Ursi kryl u dvoch rôznych chovateliek - obidve sú moje kamarátky. Prvé krytie bolo v Čechách, bola zabezpečená výborná starostlivosť a socializácia. Sami sme sa boli na drobcov pozrieť. Všetky boli prekrásne a nádherne živé - hotoví nezmari. Boli sme šťastní. Dnes sú síce veľký ale úspešní a s výbornými povahami a exteriérom, čo potvrdzujú na skúškach z výkonu i na výstavách, či iba na kynologickom cvičisku, kde tomuto plemenu určite nerobia hanbu.
Druhé krytie bolo na Slovensku. Psíkovia sú exteriérovo prekrásni, bol predpoklad výborných šteniat, jak exteriérovo, tak povahovo, avšak.... Chovateľka ktorá nám nikdy neodmietla pomoc, keď sme ju potrebovali, je však veľmi pracovne zaneprázdnená a hoci sa o psíkov stará, je diametrálny rozdiel medzi socializáciou týchto šteniat, ich oboznámením so svetom okolo nich a šteniat z predchádzajúceho krytia / z pohľadu krycieho psa /, čo si vlastne ponesú zo sebou a veľmi ťažko sa to napráva. Potom padá zase zlé svetlo predovšetkým na krycieho psa, hoci to nie je pravda, ale je to najjednoduchšie a navyše u Ursa to zvádza, nakoľko veľmi málo ľudí obyčajne pozná dôvody, prečo sa tento pes chová a prejavuje tak a tak. A celý tento problém ešte viac vyskočí, ak noví majitelia nezabezpečia dôslednú socializáciu čo najskôr . Chcem týmto povedať, že ani ten najlepší krycí pes žiadne zázraky neurobí, pokiaľ sa chovateľ a následne aj majiteľ neodovzdá šteniatkam celý a so srdcom.
A teraz naspäť k nášmu príbehu a k Ursovi. Do dnešného dňa sa nám nepodarilo celkom odbúrať jeho nedôveru voči ľuďom . Je na ňom vidieť že nás má tým svojim spôsobom rád ,dokonca má aj záchvevy, kedy prejavuje radosť, náznaky hravosti a kdesi strateného temperamentu, avšak tie veľmi rýchlo pohasínajú. Aj tieto však dokáže prejaviť len keď sme spolu v rámci „ smečky“. Zriedka ich prejaví v blízkosti cudzích ľudí, kedy nesmierne zvážnie – uzavrie sa až je flegmatický, bez života. Ona prebudená iskra života sa zrazu stratí. V prejavoch radosti a hlavne keď žadoní je prekrásny, dokáže urobiť nádherný psí úsmev, pričom na nás pozerajú krásne čisté iskriace oči. A verte že to stojí za to!!!.
Napriek všetkému , čo tu bolo napísané je náš, je naším členom rodiny a sme radi, že to je práve on, kto vkročil k nám domov, ako prvý Hovawart a zatiaľ jediný. Určite si časom budeme chcieť rozšíriť našu smečku o ďalšieho štvornohého priateľa.