S astrológom Františkom Šteffekom o zodpovednosti za svoj život 2
3. Nové učenie
Keď sa pozrieme na filozofiu a náboženstvo, tak zväčša na čele týchto smerov vždy stáli vysoko učené a vysoko mravné osobnosti. Týčili sa od vekov nad ostatnými ľuďmi ako katedrály. Boli budovateľmi a proklamátormi "právd" a tie predsa museli byť správne. Obidva smery, vrátane materializmu, sú predovšetkým filozofické a kládli si za cieľ urobiť človeka šťastným, lepším a vnútorne vyrovnaným. Žiaľ, veľa jednotlivcov si urobilo z týchto smerov "slúžku" svojich záujmov. Z pradávnych náuk boli povytrhávané vety, citáty, state a stali sa z nich bezduché ideologické heslá pre večne otročiace ľudstvo. Z ideálnych zásad bola urobená karikatúra filozofie. Jej reprezentanti viedli ľud, boli jeho učiteľmi a mravnými sudcami po dlhé stáročia. A práve z toho pramení vzájomné nepochopenie, podráždenosť, nevraživosť, osočovanie, a to neraz zámerne a umelo udržiavané polovzdelancami, ktorí mali a majú stále v rukách duchovnú i svetskú, politickú a vojenskú moc. Dokonca si na túto robia "dedičný" nárok, pričom k udržaniu tejto moci im slúži naviac ešte aj veda. Pyšná a poplatná k jednej strane (mocným) a nekompromisná voči druhej strane (duchovne orientovaným).
O Bohu, vesmíre a človeku nerozmýšľali len filozofi, vládcovia, politici, kňazi a cirkev, ale aj prostý ľud hľadal odpovede na otázky - odkiaľ pochádza, kam kráča. Aj ľud pozoroval veci okolo seba prostredníctvom niektorej z troch pozorovacích schopností (zmysly, rozum a pocity), z ktorých nutne vychádza aj každé filozofické učenie. Keby každý filozof používal tieto tri schopnosti súčasne a rovnako, vznikol by len jeden filozofický smer (systém). Avšak tieto pozorovacie schopnosti nie sú u každého človeka rovnako vyvinuté. Preto jeden filozof dával prednosť určitému pozorovaniu pred ostatnými a tak vznikali rôzne smery myslenia. Napriek tomu sústav nemôže byť viac, ako je pozorovacích schopností človeka.
V ľude boli a sú zastúpené všetky tri filozofické smery. Na spôsob myslenia mal vždy podstatný vplyv temperament národa, jeho vnútorné založenie, hmotný blahobyt, sociálne pomery a samozrejme dominantné náboženstvo. Z toho vyplýva, že ak hmotný alebo mravný útlak v niektorých historických dobách dosahoval svoj vrchol alebo ak náboženstvo strácalo svoj kredit, obracalo sa myslenie národa iným smerom. V histórii ľudstva môžeme pozorovať, že nové náuky a metódy dávali národu vždy nádej, že dôjde k novému uspokojeniu vnútorných potrieb a k lepšiemu usporiadaniu hlavne sociálnych pomerov. A tak je tomu až dodnes.
Preto v každom národe bol v prevahe vždy jeden filozofický smer, ktorý z uvedených dôvodov ustupoval tomu druhému - novému, keď už nedokázal plniť úlohy od neho vyžadované. Ani druhé dva smery však nikdy nezanikali a zostávali vždy v striehnucej, aktívnej opozícii. Filozofický smer nie je vynálezom jednej osoby, ale výsledkom celého radu neuvedomelého nazerania prevažnej väčšiny národa - časom je formulovaný a uvedený do systému. Avšak iba takého systému, ktorý zodpovedá názorom a mentalite národa, sa zmocňujú vlády a dávajú štátnym inštitúciám v správe určitú vonkajšiu aj vnútornú formu. Potom každá jednotlivá vec, ktorá je posúdená zo všetkých troch menovaných stanovísk, sa objaví zakaždým v inom svetle.
Filozofia, ktorá vznikla na základe pozorovacej schopnosti - zmyslovej (senzus) a má plnú dôveru, bola nazvaná materializmom (senzualizmom) a jej náboženstvom je antropomorfizmus, čiže pripisovanie ľudských vlastností prírodným javom, živlom, či predstavám bohov...
Filozofia, ktorá má výhradný pôvod v poznávaní rozumom sa nazýva spiritualizmus a jej náboženstvom je uctievanie Boha ako bytosti, ktorá nemá s ľudskou prirodzenosťou nič spoločné – (teda idealizmus).
Napokon máme dočinenia s filozofiou na podklade citových vzťahov, ktorá bola pomenovaná synkretizmom (spájaním rôznorodých myšlienok) a jej náboženstvom je panteizmus, čiže uctievanie Boha stotožneného s prírodou a so svetom.
Pri uvádzaní filozofických systémov sa vždy dotýkame náboženstva, pretože vždy boli úzko späté. V súčasnej dobe však dochádzame k tomu, že filozofia môže jestvovať aj bez náboženstva, avšak skôr alebo neskôr upadne do sofistiky (dvojzmyselných úsudkov a klamných dôkazov).
Ak chceme spoznať a pochopiť karmické vplyvy na súčasný život človeka, či jednotlivca alebo celých národov, musíme zájsť hlboko do prehistórie ľudstva - vrátiť sa späť k prírodným silám, zákonom vesmíru a k podstate Boha...
Mnohí ľudia sa domnievajú, že materializmus a spiritualizmus je vynálezom novej doby. Avšak obidva tieto systémy existovali už za dávnych dôb a vzájomne sa potierali, osočovali práve tak energicky, ako aj dnes. V každom národe boli od vekov vždy spory nábožensko-filozofických sústav, ktoré hlboko zasahovali do života prostého ľudu a sociálneho zriadenia. Pokúsme sa zamyslieť aspoň nad niektorými náboženstvami v starých civilizáciách a kultúrnych národoch.
Hinduizmus
Má svoje korene v čase "údajného" sťahovania národov (v tejto súvislosti treba však hovoriť o výbojnom rozširovaní území na úkor iných), kedy árijsky ľud s bielou pleťou prenikal zo severovýchodu do údolia Indu (dnešný Pakistan a India).
Najstaršie sväté spisy sú tzv. štyri védy (tiež názov súčasnej vedy), v ktorých boli vyjadrené náuky o sansáre (sťahovanie duší) a karmane (viere, že skutky minulého života sú príčinou terajšieho postavenia v živote).
Purány tvoria alegorické poviedky o bohoch. Najznámejší je epos Mahábhárata a Rámájana. Poučky Bhagavadgíty (pieseň najvyššieho) tvoria najvyšší stupeň náboženstva a mravnosti.
Upšanisády sú komentáre k nejasným védskym textom. Ich štúdium podnietilo zrod brahmanizmu (náboženstvo kňazov – brahmanov), a na začiatku nášho letopočtu, aj hinduizmu, čiže náboženstva hindov. Toto náboženstvo si z védskych čias zachovalo iba mená božstiev, filozofické koncepcie, pravidlá života a morálny kódex.
Ahinsá (nenásilnosť, nikomu neubližovať a nič nezabiť) tvorí základ hinduistickej filozofie, vegeteriánstva a lásky k zvieratám (preto sú v úcte napr. kravy, hady, opice). Pritom sa dodržiava prísny kastovnícky systém spoločnosti. Pojem karmy, ako je chápaný ubiedenou väčšinou, dáva sklon k fatalizmu. Hinduista si pod "kastovníckou ideológiou" uvedomuje svoje súčasné postavenie, že je dôsledkom predošlej inkarnácie a preto je zaslúžené. Pojem karmy je teda prastarý princíp príčiny a následku. Je platný nielen v čase nášho pozemského života, ale začína pôsobiť už dávno pred ním... Reinkarnácia (minulý život) a inkarnácia (prevtelenie do nového tela), sú záležitosti, o ktorých východné národy od dávnych čias nediskutujú, ale berú ich ako samozrejmosť a istotu. To všetko je založené na predpoklade nesmrteľnosti duše (viď Biblia - "...a vdechl v chřípě jeho dchnutí života a byl člověk s duši živou...").
Brahmizmus v Indii (synkretická filozofia, Brahma-stvoriteľ) so svojou neobmedzenou substanciou vo vesmíre, zvádzal boj s Kapilou (spiritualistom, ktorý zaviedol pojem Atma - jednota duše a Prakriti - látka, hmota). Táto filozofia zvíťazila aj preto, že mala za sebou veľké zástupy páriov (najnižšej kasty) a tí čakali na oslobodenie zo svojho postavenia. Spiritualizmus preto neobstál a podľahol materializmu, ktorý vyučovali Gautama a Kanada...
Budhizmus
Bol pre západný svet do 20. storočia okrem Ázie takmer neznámy. O Budhovom živote (asi 553 pred n. l.) vieme len zo svedectva kanonických textov, ktoré boli spísané asi 1000 rokov po jeho smrti (v 5. stor. n. l.). Známe sú jeho štyri ušľachtilé pravdy: 1) o utrpení, 2) o pôvode utrpenia, 3) o zničení utrpenia, 4) o ceste k zničeniu utrpenia.
Budha svojim učeníkom na smrteľnej posteli povedal: "Hľadajte záchranu jedine v pravde a nehľadajte pomoc u nikoho, iba v sebe" (osobným úsilím, rozvíjaním správneho myslenia a dobrých skutkov). Budhizmus ukazuje cestu k dokonalej dobrote a múdrosti bez osobného Boha... Hoci do istej miery "oslobodil" ľudí z pod jarma hinduizmu, ale učenie, že celé ľudstvo putuje zo života do života stále novými a novými inkarnáciami a trpí tak následkami minulých a prítomných činov (karmou), zostalo v platnosti naďalej. (viď Biblia - "...čokoľvek človek rozsieva, to bude žať").
Mazdeizmus
V Perzii sformuloval synkretizmus Zarathustra (známejší pod menom Zoroaster okolo roku 1000 pred n. l.) avšak bol nútený dať prednosť živému spiritualistickému cíteniu širokých vrstiev obyvateľstva a pripustiť dobrého boha Ormuzda (duch, svetlo) proti zlému bohovi Ahrimanovi (hmota, tma) do ezoterického náboženstva. Tým vzniklo dualistické učenie o boji dobra so zlom. Pri zachovaní náboženských obradov a morálnych zákonov dobro vždy zvíťazí. Súčasne s ním (synkretizmom) existoval v Perzii aj materializmus, ktorý mal tiež svojich stúpencov a symboly.
Judaizmus
U starých Hebrejcov bol nábožensko-filozofický názor hotovým "gordickým uzlom", ako si môže overiť každý sám, kto si pozorne prečíta Starý zákon. Kniha Genezis začína spiritualistickým dualizmom (Boh a hmota). V ďalších mojžišových knihách sú však už podchytené vplyvy synkretické a materialistické. Hebrejci (hamitská rasa) neboli jednoliatym národom - jednotlivé kmene žili v rôznych pomeroch (slobodne ako kupci, remeselníci, roľníci, pastieri i ako otroci). Ich mojžišovský monotheicko-spiritualistický názor bol neraz podrobený trpkým skúškam. Tento ich názor nebol vždy víťazný, ako sa o tom môžeme dočítať v Biblii...
Grécky panteón
Filozofickými premenami názorov prešiel aj grécky starovek. Od synkretizmu prešiel relatívne rýchle k spiritualizmu. Avšak nikdy celkom nezanikli ani synkretické zásady. Okolo roku 400 pred n. l. bola Leukippom a Démokritom formulovaná materialistická filozofia z toho dôvodu, že chrámy strácali svojich veriacich. Spiritualizmus dohrával svoju úlohu - iba živoril. Až Sokrates a Platón do neho vliali novú energiu takej sily a čistoty, že sa spiritualizmus udržal až do prvých rokov kresťanstva. Cez to všetko však musel zvádzať prudké polemiky s odvážnymi a vysoko vzdelanými zástancami materializmu a synkretizmu.
Rané kresťanstvo
Židovský prorok Izaiáš ohlásil v 8. stor. pred n. l. príchod mesiáša – Bohom zoslaného spasiteľa: „A spočinie na ňom Duch Pánov. Duch múdrosti a rozumu. Duch rady a sily, Duch poznania a bohabojnosti, a naplní ho bázeň Pánova“. (Izaiáš 11: 2).
Narodil sa Ježiš. O Jeho detstve a mladosti vieme veľmi málo. Po čase (asi okolo tridsiatky) začal kázať a zoskupil okolo seba žiakov. Bolo to v čase, keď sa vyhrocovala konfrontácia prísne monoteistického židovského náboženstva s náboženstvami rímskych a gréckych dobyvateľov. Hlásal, že je poslaný Bohom, ale neopieral sa pritom o tradičné chápanie židovských písomností, ale ponúkal nové – v mene Boha, ktorého volal svojim Otcom. Vystúpil so svojim novým ideálnym učením, ktoré bolo krajne spiritualistické. Preto niet divu, že musel nutne naraziť na materialistickú povahu židovského národa a zároveň sa stretnúť s formálnym dualizmom u prevažnej menšiny. Hlásal nadradenosť ducha nad literou: „Sabat je pre človeka a nie človek pre sabat“... U zástupov vzbudzoval veľké nadšenie, ale i sklamanie, keď odmietal spĺňať ich politické nádeje. Narážal na čoraz väčšie nepriateľstvo u náboženských vodcov národa, ktorí nechceli uznať, že ho poslal Boh.
Niekomu sa ešte aj dnes zdá, že o jeho učení nebolo potrebné filozofovať, lebo Jeho učenie bolo jednoduché a čisté ako horský krištáľ. Pravdou je však to, že Kristus neprišiel založiť nové náboženstvo - a na to by nemal nikto zabúdať - len uvádzal vtedy platné a zákonné názory do súladu s duchom a pravdou. Preto ani Jeho prví žiaci a vyznávači nemali náboženský ráz... Židia zostali židmi so svojim Starým Zákonom a len pohania menili svoj náboženský (synkretický) názor a odkladali bokom svoj dovtedajší polytheizmus (mnohobožstvo).
Evanjelisti: - Matúš, Marek a Lukáš uvádzajú, že Ježiš zomrel v prvý deň židovských slávností Pasach, teda v 15. nisane, hoci svätý Ján tvrdí, že to bolo v 14. nisane. Zdalo by sa teda, že celý problém je jednoduchý. Stačí zistiť, v ktorom roku uvedeného obdobia vlády Piláta pripadol piatok na 15. alebo 14. nisan. V skutočnosti je to však omnoho zložitejšie. Starý židovský kalendár bol lunisolárny a dosť nepravidelný. Napríklad aj 29 a 30 dňové mesiace sa v roku nepravidelne striedali. Mnohí učenci sa snažili tento problém vyriešiť, ale výsledky zvyčajne nesúhlasili s pozorovaním. Dokonca aj slávny astronóm J. Kepler považoval tento problém za neriešiteľný. Vedcom sa až v tomto storočí podarilo zostaviť zložité vzorce, ktoré umožňujú matematicky vypočítať začiatok mesiaca v starom židovskom kalendári. Ďalším problémom je však aj začiatok roka podľa starého židovského kalendára. Tento tiež nebol pravidelný. Riadil sa nielen astrologickými údajmi, ale aj meteorologickými. Keď vedci zohľadnili všetky tieto komplikujúce faktory, dospeli k tomu, že existuje šesť možných dátumov ukrižovania Ježiša Krista: 22. marca 26 roku 3. apríla 33 roku 27. apríla 27 roku 26. marca 34 roku 7. apríla 30 roku 23. apríla 34 roku.
Z týchto šiestich dátumov potom odborníci vylúčili tie, ktoré nezodpovedajú ostatným historickým údajom. Napríklad Ján Krstiteľ začal svoju činnosť podľa Lukáša v 15. roku vlády Tibéria. Znamená, že to bolo v rokoch 27 až 30, lebo nevieme, ktorý kalendár máme použiť. Väčšina historikov na základe ostatných chronologických údajov z biblie usudzuje, že roky pred rokom 30 a po roku 33 sa na ukrižovanie Krista nehodia... Potom teda zostávajú dva dátumy, 7. apríl 30 roku a 3. apríl 33 roku. Obidva tieto dátumy pripadajú na 14. nisan v súlade s evanjeliom Svätého Jána. Ukrižovanie teda nastalo v deň, keď sa tradične obetoval veľkonočný baránok. To by malo plne súhlasiť s výkladom viery, že Kristus (sa ?) bol obetovaný za hriechy ľudí!
V ktorý deň ho vlastne ukrižovali? Nie je to jednoduché určiť. Peter v preslove prednesenom sedem týždňov po ukrižovaní, cituje proroctvo Joelovo, že: „Slnko sa zmení na tmu a Mesiac na krv". Pri hlbokých mesačných zatmeniach má stmavnutý mesiac skutočne krvavočervené zafarbenie. Došlo práve v tom čase k zatmeniu mesiaca? Najnovšie astronomické výpočty hovoria, že áno, ale v Jeruzaleme toto zatmenie nemohlo byť viditeľné. Išlo snáď o lokálnu atmosferickú poruchu a nápadný meteorologický úkaz, čomu by nasvedčovali evanjeliá Matúša, Marka a Lukáša.
Horoskop ukrižovania - Ježiša Krista
18. Apríla 0027, 15: 00 (GMT + 2), Jeruzalem (31n46 35e14)
Pluto (koniec vývinu) v 3. dome hovorí nielen o vedomostiach a cieľavedomom používaní vlastnej moci, ale aj o tom, že k ľuďom zo svojho okolia sa správal otvorene a čestne, rovnako ako k svojim príbuzným a súrodencom.
Jupiter (náboženstvo) v 4. dome (koniec života...) má exaktnú astrologickú výpoveď.
Opozícia Jupiter-Bod šťastia poukazuje celkom zreteľne na nepriaznivé zásahy štátu (rímskej moci) a cirkvi (židovskej) do života tohto človeka.
Lilith v dome prezrádza nemanželského syna, ktorý nepoznal vlastného otca a po celý svoj život sa snažil zistiť, kto ním v skutočnosti bol.
Neptún v 4. dome umožňuje čerpať silu a odvahu z vnútorných zdrojov a zostať verný svojej duši.
Polokvadratúra Neptún-Pluto udeľuje svojrázne duševné vzťahy, vďačnosť Bohu za každú ranu osudu a podriadenie sa duchovnej moci druhých v záujme spásy.
Trigón Neptún-ASC prezrádza mysticky vyzerajúceho človeka s magnetickými očami, oddávajúceho sa ilúziám a zároveň Jeho duchovné spojenie s ľuďmi.
Seskvikvadratúra Dračí chvost-MC vypovedá, že Ježiš sa nemohol stať členom skupiny (náboženskej moci), ktorá umožňovala vzostup.
Mesiac v 5. dome stojí na stupni, ktorý podľa Charubela hovorí o človeku, ktorého vnútorné sily iba málokto chápe. V storočí, v ktorom žije nebude populárny. Zovňajškom je dieťa, ale vo vnútri obor, lebo Jeho je kráľovstvo nebeské.
Konjunkcia Mesiac-Dračí chvost a opozícia Mesiac-Dračia hlava dáva istú popularitu a obľúbenosť (davy ľudí ho v Jeruzaleme vítali zelenými ratolesťami a volali „Hosana“...!) a na druhej strane o disharmonických vzťahoch vtedajšej spoločnosti - veľradou pobúreného zástupu, ktorý kričal „Ukrižuj ho“ ! Hovorí o duševnej spojitosti a zameraní na iné osoby a tiež o prerušení duševných kontaktov.
Sextil Mesiac-Pluto poukazuje na veľkú intenzitu emócií, fanatické sledovanie určitých úmyslov, regeneračné schopnosti a silu, ktorá by ho chcela premeniť a transformovať.
Kvadratúra Mesiac-Mars určuje vzdorovitosť a tendencie brať veci príliš osobne.
Kvadratúra Mesiac-Saturn hovorí o ťažkostiach s nadriadenými (náboženskou mocou). Poukazuje na citového väzňa minulosti s komplexom mučeníka, ktorý je v istom zmysle sám sebe nepriateľom.
Venuša v 7. dome hovorí o Ježišovom prijímaní aj rozdávaní lásky ľuďom, ktorí mu pripadajú, že si zaslúžia krajší život a považuje všeobecne lásku za jedinú radosť na Zemi.
Kvadratúra Venuša-Jupiter to sú spory, nekorektné jednanie nepriaznivú kritiku davu, zlý priebeh nábožensko-politického procesu.
Opozícia Venuša-Bod smrti je v podstate útok davu (verejnosť, otvorení nepriatelia) na fyzické telo Ježiša, ktorý rozhodoval o živote a smrti – keď si Pilát pred zástupom umyl ruky a vyhlásil: „Nemám viny na krvi tohto spravodlivého. Vy sa budete za ňu zodpovedať“. A všetok ľud odpovedal: „Jeho krv na nás a naše deti“ !
Kvadratúra Venuša-Bod šťastia znamená zlo pobúreného davu útočiaceho na vážnosť, povesť a status quo Ježiša.
Merkúr v 8. dome poukazuje na cestu (krížovú) v súvislosti s úmrtím. Smrť nastáva zvyčajne pri plnom vedomí. Umožňuje mu hovoriť s ľuďmi, s ktorými je zviazaný hlbšími vzťahmi a zamyslieť sa nielen nad smrťou, ale aj posmrtnými vecami.
Trigón Merkúr-Jupiter naznačuje tolerantné myslenie, dôveru, aj nádej na rozšírenie duchovného obzoru.
Kvadratúra Merkúr-Urán prináša skríženie plánov, roztrieštenosť, nervozitu, unáhlenosť, nečakané zmeny, nechcené návštevy (Ježiš je predvedený k Annášovi, odtiaľ pred veľkňaza Kajfáša a napokon zviazaný pred Piláta...). Dáva tušiť budúce udalosti.
Kvinkunx Merkúr-Bod smrti znamená karmickú nevyhnutnosť.
Slnko v 8. dome stojí na stupni, ktorý podľa Charubela hovorí, že prostredníctvom Ježiša bude svetu daná nová myšlienka. Slnko v znamení Barana určuje symbol „obetného baránka“ a vedomie, že so všetkými ľuďmi ho spája bratstvo a láska.
Kvadratúra Slnko-Mesiac prezrádza nepriateľstvo, sklamanie, nespokojnosť vo verejnosti, sklon k duševným konfliktom, vážne ohrozenie života.
Konjunkcia Slnko-Merkúr poukazuje na myšlienkové skraty, ale aj na jasný rozum v jeho posledných slovách, keď umieral na kríži:
1) „Eli, Eli lamma sabaktani?“, čo vraj znamená „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Okolo stojací ľudia si hovorili: „Hľa, volá Eliáša...“ (podľa Matúša),
2) „Eloi, Eloi, lama sabachtani ?“ (detto podľa Marka),
3) „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha !“ (podľa Lukáša),
4) „Dokonané je !“ (podľa Jána).
Avšak nikto z prítomných pri poprave, ani neskôr evanjelisti nerozumeli posledným slovám Ježiša, ktoré povedal vo svojom materskom praslovanskom jazyku, keď sa lúčil s pozemským svetom. Ak by pred svojou smrťou nariekal tak, ako to uvádzajú evanjelisti, že ho Najvyšší opustil – tým by celé svoje učenie jednoznačne poprel. Jeho plynulo vyslovená posledná veta znela, ak ju rozdelíme správne na praslovanské slová takto:
5) „Ělíj – Ělíj – Lan – Asab – Aktá – Níj “, čo znamená „Veľký, Veľký, len prijmi činy naše„ (podľa veľkého znalca a lúštiteľa praslovanského jazyka - Antonína Horáka).
Polosextil Slnko-Venuša prezrádza menšie dary, dočasné a silné uvedomovanie si lásky, schopnosť milovať.
Trigón Slnko-Jupiter znamená duchovného otca a vieru, charitu, priateľstvo. Vypovedá, že Ježiš ešte aj na prahu smrti je dieťa šťasteny.
Konjunkcia Slnko-Saturn hovorí o smútku, bolesti, sklamaní, pesimizme, nútení k sebadisciplíne aj o predčasnom rozchode s najbližšími.
Kvadratúra Slnko-Urán vypovedá, že Ježiš ľahko vyvolával pohoršenie, lebo sa staval do opozície alebo nepriateľsky k verejnému životu Židov. Potvrdzuje nepokojný čas plný napätia, zlý priebeh procesu, nečakané kruté zážitky, zhanobenie (korunovanie tŕňovou korunou).
Kvadratúry Slnko-Dračia hlava a Dračí chvost vypovedajú o sťaženej spolupráci, rozlúčení, o disharmonických spoločenských podmienkach v bežnom živote židovského národa, ktoré mali nepriaznivý dopad na osud Ježiša.
Seskvikvadratúra Slnko-Bod karmy je vlastne osudovou skúškou osobnosti a jasnou výpoveďou, že Ježiš prišiel napraviť a doplniť to, čo v zákonodarstve Židov po minulé veky chýbalo.
Sextil Slnko-Bod šťastia znamená šťastné duchovné stretnutie Syna s Otcom po splnení misie lásky...
Saturn v 8. dome prezrádza príliš zodpovedný vzťah k smrti i to, že strach zo smrti znemožňoval Ježišovi väčšiu radosť zo života.
Seskvikvadratúra Saturn-ASC poukazuje na zlé až biedne pomery, stiesnené okolie, smútok s inými a konečné rozlúčenie.
Polokvadratúra Saturn-MC znamená duševné trápenie kvôli matke alebo manželke (...pri kríži Ježišovom stála Jeho matka, príbuzné ženy a Mária Magdaléna - podľa Jána)...
Kvadratúry Saturn-Dračia hlava a Dračí chvost podčiarkujú spoločné trápenie, utláčanie inými osobami (štátnou a náboženskou mocou), o rozluke a strate života.
Mars v 8. dome sľubuje náhlu a násilnú smrť, čo potvrdzuje aj seskvikvadratúra Mars-Bod smrti.
MC stojí na stupni, ktorý podľa Charubela hovorí o človeku, ktorý sa vždy zaoberal činnosťou pre prospech ľudstva. Je to mierumilovný podporovateľ všetkého dobrého.
Urán v 11. dome prezrádza neutíchajúcu túžbu po zbrataní všetkých ľudí.
Opozícia Urán-Neptún udeľuje vnútorné napätie a nejasnosti, mysticizmus a revolučné idee bez toho, aby sa musel Ježiš pripojiť k nejakému oslobodzovaciemu hnutiu, ktoré rovnako nesúhlasilo s oficiálnou politikou Ríma, či náboženskej dogmy. Evidentne sa tomu vyhýbal, ale angažoval sa a usiloval o väčšiu spravodlivosť pre najbiednejších a rovnoprávnosť žien. Aspekt potvrdzuje Jeho poškodenie cez iné osoby a podkopávanie dobrej povesti.
Kvadratúra Slnko-Bod ciest znamená symbolické ukončenie Ježišovej misie.
Polokvadratúra Mesiac-Saturn naznačuje nielen nedostatok dôvery, ktorá ho v poslednej chvíli prepadla, ale aj strach zo smrti.
Polosextil Mesiac-Urán poukazuje na vystupňovaný duševný zármutok a pociťovanú úzkosť, ktorá sa ho náhle zmocnila. Netajil sa tým ani pred učeníkmi, keď im povedal: „Smutná je moja duša až na smrť“.
Kvadratúra Mesiac-Neptún vypovedá, že Ježiš odchádzal z tohto sveta nepochopený a neuspokojený.
Sextil Mesiac-Bod smrti potvrdzuje slová Ježiša: „Vyšli ste ma zajať s mečmi a kyjmi ako zločinca. Každodenne som sedával u vás v chráme a učil, a nezajali ste ma“.
Polokvadratúra Mesiac-Bod spravodlivosti vypovedá, že spravodlivosti sa nedočká od tých, ktorým zvestoval Božie slovo, ani od držiteľov svetskej a náboženskej moci v Jeruzaleme.
Sextil Venuša-Bod ciest hovorí, že využil všetky príležitosti a možnosti k tomu, aby učil a šíril lásku medzi ľuďmi a vkladal do ich duší nádej na lepší a spravodlivejší život.
Kvinkunx Mars-Merkúr prezrádza, že Ježiš zostal bez sily brániť sa (aby sa tak naplnili písma prorokov).
Kvadratúra Mars-Bod karmy znamená nevedomé agresívne tendencie rímskej moci, ktoré sa prejavili hneď po vynesení rozsudku smrti.
Kvadratúra Mars-Bod kozmopolitizmu umocňuje nielen nenávistné a agresívne presadzovanie najvyššej židovskej rady pri odsúdení Ježiša na smrť, ale zároveň hovorí o vonkajšom aj vnútornom konflikte, cez ktorý musí prejsť, keď bude táto rada presadzovať svetoobčianstvo na Zemi.
Polokvadratúra Jupiter-Bod slávy vypovedá o zlyhaní svetskej spravodlivosti vďaka, ktorej je dočasne poškodená Jeho predurčená sláva.
Opozícia Saturn-Venuša podčiarkuje rozlúčenie sa, trýzeň a vlastnú obeť pre šírenie lásky a porozumenie medzi ľuďmi.
Trigón Urán-Saturn prezrádza cudzie nečakané zásahy do osudu, uväznenie, protirečenia, duševné napätie, nepriateľstvo, aj smútočné obdobie.
Seskvikvadratúra Urán-Bod smrti potvrdzuje náhly koniec života.
Kvinkunx Urán-Bod spravodlivosti predstavuje karmické spojenie dvoch oblastí, z ktorých si musí človek jednu vybrať (Urán v Raku – energia prerušuje kontakty s rodičmi a umožňuje kráčať vo svojom vývoji ďalej) a (Spravodlivosť v Strelcovi – dáva mravnú ideu, filozofiu, vieru aj bezprávie. Podčiarkuje vývoj jedinca v sociálnej oblasti, ale skôr na abstraktnej úrovni).
Sextil Neptún-Mars hovorí o zameraní na vyššie ciele, o volaní diaľok a duchovnom poznaní. Človek dostáva podnety a dáva iným podnety, pričom zožne sklamanie alebo vlastnú záhubu.
Konjunkcia Neptún-Bod šťastia je vlastne iluzórne spojenie, lebo Neptún nemá nič spoločné s normálnym svetom. Napriek tomu však Ježiš našiel svoje šťastie v duchovných zážitkoch, v túžbe po samote a v zduchovnení.
Kvinkunx Neptún-Bod lásky poukazuje na osudovosť lásky, ktorá je všade naokolo – mimo priestor a čas.
Sextil ASC-Mars hovorí o priamosti a otvorenosti v jednaní a príležitosti pre konštruktívne sebavyjadrenie Ježiša.
Kvadratúra ASC-Bod lásky znamená Jeho najvyššiu obeť, ktorú položil na oltár ľudskej lásky, za čo utŕžil posmech, pľuvance, bičovanie a veľmi potupnú smrť.
Seskvikvadratúra MC-Venuša hovorí o nestabilite, zmene a citovom neporozumení.
Polokvadratúra Dračia hlava-Slnko prezrádza sťaženú spoluprácu, nesúlad so spoločenskými podmienkami a odlúčenie.
Kvadratúra Dračia hlava-Venuša znamená odcudzenie a rozlúčenie s pozemským svetom.
A napokon štyri T-kvadratúry podčiarkujú všetko to, čo musel pretrpieť Syn človeka.