Komplexný prierez históriou Slovenského štátu 2.časť
2.6 Kultúra
Ideové zameranie slovenskej kultúry v rokoch 1939 – 1945 nadväzovalo na výsledky dlhého predchádzajúceho vývoja od počiatkov národného obrodenia, opieralo sa o národné tradície, čerpalo podnety zo svetovej kultúry a dominovala v ňom kresťanská duchovná orientácia.
Po salzburských rokovaniach (28. júl 1940), kedy došlo k zmene vo vláde, bolo politicky žiadúce v rámci vonkajších, formálnych prejavov lojality k Nemeckej ríši aspoň navonok zdôrazňovať uplatňovanie slovenského národného socializmu v našej kultúre. O jeho úlohe Štefan Polakovič v januári 1941 napísal:
„...slovenský národný socializmus rešpektuje život a ostatné hodnoty iných národov, nemá dobyvačných úmyslov, lež všetku svoju energiu ide venovať tvorbe hospodárskeho a sociálneho blahobytu a potom kultúrnemu rozvoju slovenského národného spoločenstva. Bez ujmy na právach iných národov (Slovák len na svojom orie, cudzieho nežiada) ideme tvoriť nielen sociálny štát, ... ale i štát kultúrny, a to zo svojich prostriedkov, na svojej pôde, z vlastných tradičných fondov.“
V školstve sa kultúrna politika prvého slovenského štátu prejavila najvýraznejšie. Usmerňovaná bola Ministerstvom školstva a národnej osvety Slovenskej krajiny, zriadenom po vyhlásení autonómie. Jeho prvým problémom bolo umiestnenie 863 učiteľov, ktorí boli Maďarmi vyhnaní aj s rodinami po viedenskej arbitráži z okupovaného územia južného Slovenska. Nastupovali väčšinou na miesta uvoľnené po odchode českých učiteľov, čím sa tiež posilňovala školská výchova v slovenskom štátotvornom duchu.
Cirkevné školy boli zriaďované v obciach s rôznymi konfesiami, ak deti určitého náboženstva prekročili štyri pätiny z celkového počtu.
Od roku 1939 do roku 1943 zaznamenala štatistika Ministerstva školstva a národnej osvety (MšaNO) vznik 10 nových stredných škôl, jednej učiteľskej akadémie, 8 obchodných učilíšť, 4 odborných škôl pre ženské povolania a 3 priemyselných škôl. Tento kvantitatívny rozvoj stredného školstva a nárast počtu študentov sa uskutočnil aj napriek odchodu časti českých profesorov. V roku 1938 bolo na území Slovenska z celkového počtu stredoškolských profesorov 345 Slovákov a 523 Čechov. Koncom školského roku 1942 – 1943 bolo už 700 Slovákov a len 26 Čechov. Podobne sa zmenil v prospech Slovákov aj pomer profesorov na vysokých školách. (Bobák J.: Slovenská republika..., s. 145)
Vysoké školstvo dosiahlo za šesť rokov štátnej samostatnosti azda najväčší rozmach. Už v roku 1939 bol schválený zákon č. 188 o Slovenskej vysokej škole technickej, na ktorej sa potom postupne počas vojny zriadili odbory inžinierskeho staviteľstva, inžinierstva lesníckeho, poľnohospodárskeho, chemického, technologického, strojného, elektrotechnického a baníckeho. Slovenská univerzita v Bratislave sa rozšírila zriadením Prírodovedeckej fakulty zákonom č. 168/1940 Sl. z. a včlenením samostatných bohosloveckých fakúlt katolíckej a evanjelickej. Od základov bola vybudovaná aj Vysoká škola obchodná, zriadená zákonom č. 248/1940 Sl. z. ako súkromná vysoká škola s právom verejnosti. Už od roku 1939 do roku 1942 vzrástol počet poslucháčov slovenských vysokých škôl z 2034 na 5432 študentov. V tom istom čase vyplatilo ministerstvo školstva len na štipendiách 5 800 571,- Ks. (Bobák J.: Slovenská republika..., s. 145)
Rozvoj vedy a umenia zabezpečovali viaceré štátne ústavy a inštitúcie, ktoré spolu so školstvom patrili pod správu MŠaNO. Systematickému vedeckému výskumu slúžili: Slovenská akadémia vied a umení (1942), Knižnica Slovenskej univerzity (1919), Štátny archeologický ústav (1942), Štátna hvezdáreň na Skalnatom plese (1943), Štátny ústav pre ľudovú pieseň (1942). (Bobák J.: Slovenská republika..., s. 145)
Slovenská akadémia vied a umení (SAVU) vznikla 2. júla 1942 pod protektorstvom prezidenta Jozefa Tisa. Pri tejto príležitosti Emil Boleslav Lukáč v Slovenskom sneme vyhlásil, že poslaním SAVU je
„...stmeliť, syntetizovať ochrannú autoritatívnosť so slobodou ducha, disciplinovanosť s pravým pokrokom, ľudský univerzalizmus so slovenským nacionalizmom.“
V rámci SAVU boli vytvorené malé pracoviská venujúce sa vedeckému výskumu v oblasti jazyka, literatúry, hudby, histórie a zemepisu.
Štátna hvezdáreň na Skalnatom plese (postavená za ťažkých podmienok), bola v roku 1943 uvedená do užívania ako vedecké pracovisko vybavené knižnicou a potrebnou pozorovacou a prístrojovou technikou na pozorovanie meteorov, ale aj pre meteorológiu a geofyziku.
Štátny ústav pre ľudovú pieseň bol zriadený v januári
Vydávanie slovenských kníh a časopisov zaznamenalo aj napriek vojnovým rokom v prvej SR kvantitatívny i kvalitatívny rozvoj, aký nemal predtým na Slovensku obdobu. Podľa počtu vydaných kníh do roku 1944 patrili k najväčším inštitučným nakladateľstvám Spolok svätého Vojtecha (417 kníh), Matica slovenská (414 kníh) a Tranoscius (246 kníh). V rade nakladateľstiev sa vydávali popri dielach domácich autorov preklady zo svetovej literatúry a ruských klasikov, ktoré sa v Nemecku i Sovietskom zväze vyraďovali z knižníc. Na výstave Slovenskej duchovnej tvorby, usporiadanej osvetovým ústredím MŠaNO a kultúrnym oddelením HSĽS v marci 1944, bola predstavená kompletná slovenská spisba za uplynulé 5-ročné obdobie štátnej samostatnosti. Predstavovala celkový počet 3 927 knižných vydaní, z ktorých bolo 3 286 pôvodných kníh a 641 prekladov. Znamenalo to, že v priemere vychádzali v prvej SR viac než dve knihy denne. V priebehu 5 rokov vychádzalo 221 slovenských časopisov, z toho politických denníkov 5, týždenníkov 36, dvojtýždenníkov 33, mesačníkov
Literárna tvorba jednotlivých umeleckých druhov bola ideovo vo formálnom výraze veľmi pestrá, vyrastajúca z národných tradícií, ale otvorená príjmaniu ideových podnetov z európskeho umenia. V období Slovenského štátu sa uplatňovali takmer všetky literárne smery. Od všetkých autorov sa vyžadovala len lojalita k Slovenskej republike.
Slovenský rozhlas vznikol 15. 6. 1939 ako spoločnosť s.r.o. pre tvorbu rozhlasových programov so sídlom v Bratislave. Stal sa aj členom Medzinárodnej rozhlasovej únie. Okrem sprostredkovania informácií a zábavy plnil aj významné politické, osvetové a výchovné poslanie. Veľký význam malo vysielanie školského rozhlasu, zamerané podľa učebných osnov na vzdelávanie, výchovu, ale aj upevňovanie národnej, kresťanskej a štátnej myšlienky. Týždenník Slovenský rozhlas prinášal popri programe Slovenského rozhlasu aj množstvo hodnotných článkov z oblasti vedy, politiky, hospodárstva a kultúry. V roku 1944 bolo na Slovensku zhruba 125 000 majiteľov rozhlasových príjmačov.
Slovenský film začal vystupovať z tieňa českej kinematografie až po vzniku slovenskej štátnosti. Už 7. februára 1939 vznikla filmová spoločnosť Nástup. Slovenský zvukový týždenník Nástup každý týždeň prinášal pôvodné reportáže zo slovenského kultúrneho a politického života (v spolupráci s Deutsche Wochenschau prinášal aj reportáže zo zahraničia). Rok na to sa Slovensko stalo členom medzinárodnej filmovej komory vo všetkých jej sekciách. V roku 1943 vznikol slovenský zvukový mesačník Lúč, ktorý prinášal filmové reportáže z dejín slovenského národa, z kultúrnej, hospodárskej a priemyselnej výstavby Slovenska a bol tribúnou mladých filmových pracovníkov.
Na Slovensku sa v tom čase ešte nevyrábali celovečerné filmy, preto Slovenská filmová spoločnosť Nástup dovážala filmy zo zahraničia. Výnimku tvoril prvý slovenský celovečerný dokumentárny film Od Tatier po Azovské more, venovaný vojnovému ťaženiu na východnom fronte. Vznikol v roku 1942 v réžii Ivana J. Kovačoviča. (Bobák J.: Slovenská republika..., s. 152)
Keďže Slovensko sa v rokoch 1939 – 1945 ocitlo pod mocenským vplyvom národno-socialistického Nemecka, bolo možné očakávať, že jeho charakter sa premietne aj v ideovom usmernení slovenskej kultúry. Výsledky výskumu a žijúci pamätníci svedčia, že sa tak nestalo ani po Salzburgu, keď si Hitler presadil zmeny vo vláde.
2.7 Povstanie
Hodnotenie charakteru „povstania“, partizánov a povstalcov je veľmi zložité. Ľudia do povstania išli z rôznych príčin a sledovali tým rôzne ciele.
Vznik Slovenského štátu s jasotom privítala prevažná časť slovenského obyvateľstva, avšak ostala malá skupinka ľudí (podzemné komunistické hnutie), ktorá nesúhlasila s rozsiahlym klerikálnym vplyvom, s nacionalistickým charakterom štátu a s pomerne silným vplyvom Nemcov v štáte. Časť týchto komunistov sa prikláňala k myšlienke sovietskeho Slovenska, ktorej nešlo o obnovu ČSR, ani o primárnu likvidáciu štátu, ale len o zmenu politického systému.
Iným ľuďom, zmýšľajúcim do istej miery panslavisticky, vadil len silný vplyv germánstva v štáte a vojna, kde Slovensko stálo na nemeckej strane a bojovalo proti ZSSR, skladajúceho sa v prvom rade z ruského národa.
Partizáni sa skladali prevažne z frontových prebehlíkov na východnom fronte, kde následne pod priamym sovietskym vplyvom boli vycvičení k činnosti, ktorú neskôr predviedli na území Slovenska.
Začínalo byť jasné, že Nemecko vojnu nevyhrá. U obyvateľstva a v prvom rade v armádnych kruhoch sa začala vynárať otázka: „Čo ak prídu Rusi?“ Táto časť ľudí sa pridávala k partizánom často len zo strachu a z karieristických úmyslov.
Generál Čatloš vypracoval pre sovietske orgány vlastné memorandum, v ktorom ponúkol spoluprácu sovietskej armáde s tým, že slovenská armáda vo vhodný čas otvorí v Karpatoch Sovietom cestu a slovenské vojenské vedenie uskutoční na Slovensku štátny prevrat. Moc by predbežne ostala v rukách slovenskej vojenskej diktatúry. Touto snahou chcel docieliť, aby Slovensko bolo ušetrené od vojnových hrôz postupujúceho východného frontu, aby sa nepotopilo spolu s Nemeckou ríšou a aby Slovenský štát a jeho ideologický systém fungoval aj po vojne. Členovia ÚV KSS však zaujali k jeho memorandu odmietavé stanovisko, dôvodili najmä tým, že Čatlošova osoba sa už veľmi skompromitovala spoluprácou so slovenskými a nemeckými fašistami a že s ním pre vojnový odboj nerátali a ani v budúcnosti nerátajú.
„Partizánske hnutie na Slovensku už od júla, najmä však v auguste 1944, posilňoval príchod partizánskych organizátorov zo Sovietskeho zväzu. Viacerí prichádzali ako leteckí výsadkári do horských oblastí Slovenska, druhí prekračovali hranice pešími pochodmi z Ukrajiny a Poľska.“ (Kropilák, 1974, s. 90)
Minister vnútra Mach 12. augusta odkázal po gen. Malárovi jednému z vedúcich Benešových ľudí na Slovensku Jánovi Ursínymu (o ktorom vedel, že sa tajne schádza aj s komunistami), aby sa vyvarovali predčasných akcií, ktoré by mohli vyvolať tvrdú reakciu Nemeckej ríše.
„V posledných dvoch augustových týždňoch partizáni zintenzívnili činnosť natoľko, že na Slovensku vzbĺkla otvorená partizánska vojna.“ (Kropilák, 1974, s. 94)
„24. augusta nemecký vyslanec v Bratislave Hans E. Ludin hlásil do Berlína, že treba rýchlo a energicky zamedziť a zlikvidovať partizánske hnutie, lebo slovenská armáda a slovenské bezpečnostné orgány nie sú to ochotné urobiť. Žiadal účinné opatrenia nemeckých jednotiek na ochranu slovenského a nemeckého obyvateľstva na Slovensku.“ (Kropilák, 1974, s. 97)
Partizáni si uvedomili Tisovu neohraničenú popularitu v národe a tak v styku so slovenským ľudom hovorili, že oni nie sú proti Tisovi, ani proti Slovenskému štátu, ale len proti Nemcom, (po vypuknutí puču prichádzalo do Bratislavy od nich stovky listov s takýmto obsahom) a keďže na Slovensku v tom čase veľa Nemcov nebolo, nemali ani veľa roboty a svoju činnosť nasmerovali inam.
Partizánske organizačné skupiny prepadali dopravu, sklady materiálu – vyvíjali intenzívnu záškodnícku činnosť a popritom vraždili obyvateľstvo často pre náboženskú aktivitu, stranícku príslušnosť, nemecký pôvod, ale často aj obyčajných slovenských ľudí, vrátane žien.
24. augusta zničili tunely pri Strečne a Kraľovanoch (čím prerušili dopravné spojenie na trati Žilina – Košice), prepadli železničný uzol Margecany, pričom zavraždili sedem osôb (z toho jednu ženu), úplne zničili železničnú stanicu, mínami rozbili šesť lokomotív, zapálili približne 300 nákladných vagónov plných slovenského dreva (všetky zhoreli).
27. augusta partizáni a vojaci, ktorí sa k nim pridali, obsadili Ružomberok, napadli nemeckú vojenskú jednotku a malý oddiel SS, pričom zabili asi sto nemeckých vojakov a zajali 67 členov Nemeckej strany (vrátane 4 žien), na druhý deň ráno spolu s ďalšími (asi 24) uväznenými ružomberskými civilmi ich všetkých povraždili a ich byty vyrabovali. Partizáni z jednotky „Za slobodu Slovanov“ zavraždili štyroch vedúcich Slovákov: primátora mesta Brezno, poslanca HSĽS Františka Slameňa, vedúceho notára Bothára, obchodníka Valentínyho, roľníka Dolňana. Toho istého dňa v Martine na železničnej stanici partizáni v spolupráci so železničnými úradníkmi zajali z medzinárodného rýchlika dvadsaťosemčlennú (z toho 3 ženy) nemeckú vojenskú misiu, vracajúcu sa z Rumunska do ríše. Pri pokuse o ich odzbrojenie, zavčas rána nasledujúceho dňa, na rozkaz sovietskeho partizánskeho veliteľa P. A. Velička ich všetkých povraždili. Podobné výčiny Hitler vždy pomstil tvrdými represáliami, ako napríklad desaťnásobnou decimáciou obyvateľstva, alebo zrovnaním so zemou celej obce, v ktorej sa to stalo.
„Hans E. Ludin po návšteve u prezidenta Jozefa Tisa hlásil výsledky svojho rokovania do Berlína a oznámil, že vývoj partizánstva na Slovensku nedovoľuje, aby nemecká strana ďalej vyčkávala, že je nevyhnutné nasadiť vojsko proti partizánom a demobilizovať nespoľahlivé jednotky slovenskej armády.“ (Kropilák, 1974, s. 99 – 100)
Jozef Tiso sa bál, že keď pozve nemecké vojenské jednotky na Slovensko, už nebudú chcieť odísť, ale nemal inú možnosť a formálne požiadal Nemcov o pomoc pri likvidácii partizánskeho puču.
Generál Augustín Malár sa 30. augusta v rozhlasovom prejave obrátil na príslušníkov slovenskej armády so slovami:
„Keď vám môžem úprimne radiť, tak vám volám: Stáť! Čelom späť! Pochod do materských posádok k svojim jednotkám! Všetko je prenáhlené, nedomyslené a môže to naše pekné, dosiaľ vojnovou zhubou len málo dotknuté drahé Slovensko priviesť ta, kde ho nechceme mať, to je do vojnovej vravy. (...) Keď sa rozbijeme, keď zničíme svoje ťažko nadobudnuté hodnoty, či už mravné alebo materiálne, stratíme vážnosť, stratíme cenu, nebudeme znamenať vôbec nič. (...) Načo nám revolúcia, mládenci? Kto nám čo robí? Myslíte, že nám môže byť lepšie? Boli ste doposiaľ sami pánmi v svojom dome, máme však istotu, že v budúcnosti tiež tak bude? Prečo teda nečakať, až veci samy dozrejú, a potom jednotne, okolnostiam primerane, všetci za jeden povraz ťahať. Tak káže zdravý pud sebazáchovy malého národa.“
Táto reč síce nenapravila vojakov na strednom Slovensku, ktorí už boli pod silným sovietskym vplyvom, ale zachránila väčšinu príslušníkov východoslovenských divízií, ktorí sa nechali odzbrojiť Nemcami a nezúčastnili sa na povstaní. To veľmi poškodilo povstanie, lebo tieto divízie tvorili najlepšie vyzbrojenú zložku slovenskej armády (oficiálne nazývanú východoslovenská armáda).
Heinrich Himmler (šéf nemeckej tajnej polície – Gestapo, minister vnútra a hlavný veliteľ náhradného vojska Ríše) 31. augusta vymenoval za hlavného veliteľa celej operácie na Slovensku generála zbraní SS Bergera, ktorý ihneď prišiel do Bratislavy a predstavil sa prezidentovi Tisovi ako z poverenia Führera odteraz jediný reprezentant Ríše na Slovensku. K dispozícií mal 2800 členný narýchlo zložený regiment mužov (väčšinou chlapcov predvojenského veku).
***
Počas „povstania“ a počas vojnových operácii súvisiacich s postupujúcim východným frontom sa udiali zverstvá, ktoré nemali na Slovensku obdobu. Ako príklad uvádzam len niektoré z nich.
Začiatkom septembra 1944 povstalci v Liptovskom Sv. Jáne v noci vyvliekli 46-ročného katolíckeho farára Rudolfa Schedu z jeho fary a vo svätojánskej doline ho mučili. Sťahovali mu kožu zo živého tela, údy mu dokaličili a trýznili ho, kým v strašných bolestiach neskonal. Katolíckeho farára Martina Martinku povstalci výstrelmi z automatov priamo „prepílili“.
Podobným spôsobom v prvom týždni povstania partizáni a povstalci zavraždili katolíckych kňazov: Antona Šaláta, farára v Hájnikoch, Jána Nemca, farára v Lieskovci pri Humennom, Imricha Teplana, študenta 5. ročníka bohoslovia. Ba pomstili sa aj na blízkych príbuzných kňazov. Tak v obci Kšinnej zastrelili mladého stolára, ktorý mal brata kňaza. Na vrchu Zápač nad obcou Omastiná partizáni zastrelili robotníka, ktorý mal syna v Reholi. Musel si najprv sám vykopať hrob a potom ho zavraždili strelou do tyla. Dvoch bratov Magútovcov zavraždili v lese, keď im najprv odsekli ruky i nohy. Obidvaja boli učiteľmi na katolíckych školách v Malatinej a v Kalamenoch. Učiteľa Schüllera zo Zázrivej zavraždili výstrelmi z automatu pred očami jeho matky. V Hruštíne zastrelili pred školou učiteľa, ktorý sa volal Nemec. (Ďurica, 1996, s. 187)
Podľa nemeckých tajných hlásení z 29. septembra 1944:
„Česko-boľševické hordy bombardovali oslobodené mesto Ružomberok. Dve bomby padli na mauzóleum slovenského bojovníka za slobodu Andreja Hlinku a ťažko ho poškodili. Toto bombardovanie sa udialo na 80. narodeniny zomrelého vodcu Slovákov.“
10. novembra 1944 v masovom hrobe pri Kováčovej našli 20 mŕtvol. Pri Hornej Miečinej objavili masový hrob s 82 telami, medzi nimi aj ženy a jedno desaťročné dievčatko, zavraždené ranou do tyla. Na telách niesli viditeľné znaky týrania. Pri Sklabini boli objavené dva masové hroby, jeden so
V nočných hodinách z 16. na 17. novembra sa partizáni vlámali do farskej budovy v Lieskovci pri Humennom a prepadli mladého farára Jána Nemca, ktorého týrali, potom uviazali za koňom a v blate vliekli cez polia a lesy štyroch chotárov až do Žalobína. Potom ho dvoma strelami a rozsekaním lebky zavraždili. Mŕtvolu vyzlečenú zo šiat hodili do rieky Oľky.
Nemecké jednotky SS za spolupráce POHG (Pohotovostné oddiely HG) 4. – 9. januára 1945 povraždili niekoľko sto zatknutých partizánov a Židov, ktorých následne spálili v peci na pálenie vápna pri Nemeckej.
Maďarskí vojaci v Košiciach 5. januára popravili 12 komunistov.
21. januára Nemecké vojenské jednotky a príslušníci zbraní SS „Edelweis“ vypálili partizánske obce Ostrý Grúň a Kľak. Zároveň zavraždili 149 občanov. (O pravosti týchto činov a pripísaní viny prebiehajú historicko-súdne spory.)
Povyše Kšinnej pod Okrúhlym vrchom ešte bojujúce zvyšky povstalcov 22. januára zajali 50 (podľa iných prameňov 70) členov protipartizánskych oddielov HG a všetkých ich postrieľali.
V bunkri pri Ľutove vo februári partizáni orabovali a zavraždili 9 skrývajúcich sa Židov z okolia Nového Mesta nad Váhom.
„Veliteľ partizánskej brigády Boženko Snežinskij dal v Novej Lehote zastreliť asi 13 zbehov zo slovenskej armády, ktorí sa pridali k jeho brigáde, a to pre podozrenie, že mohli byť nemeckými agentmi.“ (Ďurica, 1996, s. 202)
***
Spolok slovenských spisovateľov 2. októbra 1944 vydal „Ohlas“, ktorým zaujal stanovisko k povstaniu:
„Prejavujeme nezlomnú vieru v život a budúcnosť slovenského národa, vyznávame jeho osobitnosť, a tým i jeho prirodzené právo na vlastný štát. Nijaké násilné zásahy nemôžu nič meniť na tejto našej prirodzenej základni. Každý národ má právo na svoj štát, má ho teda i náš národ slovenský, a to na území svojho etnického celku. Voláme národ, aby sa spamätal. Voláme rozvážnych a spravodlivých kormidelníkov národa, aby ho vyviedli z terajších osudových úskalí k jednote a pokoju.“
Pod ohlas sa podpísali tieto osobnosti, slovenského kultúrneho života: Valentín Beniak, Mikuláš Gacek, Ľudo Zúbek, Dobroslav Chrobák, Ján Poničan, Andrej Žarnov, Rudolf Dilong, Dr. Heinrich Bartek, Ján Smrek, Emil Boleslav Lukáč, Ján Kostra, Karol Strmeň, Dr. Jozef Ambruš, Jozef Antošík.
V polovici októbra začali nemecké vojenské jednotky rozhodujúci útok na oblasti, ktoré boli ešte v rukách povstalcov a partizánov a koncom októbra bolo povstanie zlikvidované.
30. októbra 1944 v Banskej Bystrici veliteľ nemeckých vojenských jednotiek SS-Obergruppenführer H. Höffle organizoval oslavy víťazstva nad nepriateľom, na ktoré pozval aj prezidenta Tisa a členov vlády SR. Tiso na námestí povedal prejav k vojakom i k obecenstvu:
„Ťažko hovoriť ústami vtedy, keď je obťažené srdce citmi hlbokého bôľu nad tým, čo sa na Slovensku odohralo, citmi hlbokého zármutku nad všetkými mŕtvymi, ktorí padli za obeť zákerného útoku na našu štátnu samostatnosť. Večný Boh nech je odmenou týmto padlým slovenským obetiam a naša spomienka nech je len malou splátkou vďačnosti za veľký útok smrti, ktorý oni podstúpili len preto, že položili život za svoje verné, vytrvanlivé vyznávanie sa a priznávanie sa k slovenskému národu a štátu. (...)
Najväčší nepriateľ slovenského národa a samozrejme aj slovenského štátu – Beneš – vedel, že sa tu dva štáty nepomestia. Vytisnúť slovenský štát zdalo sa mu hračkou. Naštvať ale Slovákov proti vlastnému štátu vedel, že je absurdum. Za päť rokov skúsil každý Slovák, čo znamená pre Slováka slovenský štát. Od robotníka počnúc, až po najvyššieho inteligenta všetci Slováci vedeli, že len slovenskému štátu môžu ďakovať za svoj chlieb a existenciu. Beneš dobre vedel, že to nepôjde, takto presvedčených Slovákov chcieť dostať proti slovenskému štátu. Preto nemohol vydať heslo: Do boja proti slovenskému štátu! Heslo, ktoré vydal, bolo práve argumentom za slovenský štát. Preto dal heslo: Slováci, do boja, lebo Nemci vám zavraždili prezidenta! Hľa, tu je dôkaz, keď hovorím k vám, ako ma zavraždili! (...)
Mali sme nielen rozum, ale aj pocit zodpovednosti voči slovenskému štátu, keď sme vo vedomí, že proti cudzincom tu nazhadzovaným sami nestačíme, požiadali Veľkonemeckú ríšu, aby nás chránila. A česť nášmu ochrancovi Adolfovi Hitlerovi, sláva jeho armáde, jeho všetkým spolupracovníkom, zbraniam SS, sláva tu prítomnému pánu generálovi a ostatným veliteľom divízií, že nám prišli pomôcť a ako ste počuli z úst pána generála, prišli nám znova nastoliť samostatný slovenský štát. Slovenský štát nie je likvidovaný a nie je pochovaný ani slovenský národ.
Keď sa nám vytýka zo strany nepriateľa, že sa tak stalo vďaka cudzej pomoci, vtedy sa ja pýtam: Vy ste čiou pomocou išli na slovenský národ? Keď sem prišli Česi, Francúzi, Srbi a príslušníci rozličných kmeňov z celého Ruska, to nebol nápor cudzích proti slovenskému štátu? Je ale jeden rozdiel, že kým my sme sa starali o záchranu svoju, vy ste išli za korisťou, ktorá mala byť krvavou a pre Slovákov smrteľnou. V tom je veľký rozdiel“
Po prehliadke víťazného vojska udelil Tiso vojenské vyznamenania nemeckým dôstojníkom a vojakom, tento akt býva často prezentovaný ako dôkaz Tisovej „kolaborácie“ s nacizmom.
Na povstaní sa zúčastnilo asi 70 – 80 000 osôb vyše 27 národností. Preto si myslím, že to nemôžeme nazývať „Slovenským národným povstaním“. Popri Sovietoch, Čechoch a Slovákoch, tu boli zastúpení Ukrajinci, Maďari, Juhoslovania, Francúzi, Poliaci,... a v neposlednom rade aj Židia. Zástupcom pri Ukrajinskom partizánskom štábe, neskôr politický komisár Hlavného štábu partizánov na Slovensku, bol český Žid, komunista (v päťdesiatych rokoch obvinený zo zločinov sionizmu) Rudolf Salzmann – Slánsky. Heinrich Himmler (Reichsführer-SS) koncom septembra navštívil Bratislavu a vyčítal Tisovi jeho nedôslednosť vo vzťahu k Židom. Ukázal mu jeho prezidentské výnimky, ktoré nemeckí vojaci našli u zabitých a zajatých povstalcov – Židov: „Toto všetko ste si mohli ušetriť, keby ste sa ich boli včas zbavili!“
Na potlačenie povstania Nemci nasadili 34 000 vojakov, ich reakcia na partizánske výčiny bolo rovnaké násilie, vypaľovali dediny, vraždili partizánov i civilov. Podľa nekontrolovaných údajov z komunistických zdrojov, od začiatku povstania, až do úplného obsadenia Slovenska Sovietskou armádou, nemecké vojenské jednotky, na niektorých miestach podporované POHG povraždili 3 723 osôb (partizánov, vojakov, Židov a iných občanov) a zanechali 176 masových hrobov. Celkové obete na životoch sa nedajú presne vyčísliť (odhady sa pohybujú okolo 20 – 80 000), v každom prípade toto relatívne krátke obdobie pustošenia Slovenska si vyžiadalo mnohonásobne väčší počet obetí, než dovtedy padlo Slovákov v celej vojne.
Boli zničené mosty a tunely, železničná doprava bola paralyzovaná. Na celom Slovensku ostalo iba 22 funkčných rušňov. Straty spôsobené bojmi boli vyčíslené minimálne na 63,5 miliardy korún. V archívnych dokumentoch sa zachovala suma vojnových škôd spôsobených Slovensku vo výške 114,461 miliárd korún. Slovensko doposiaľ ušetrené vojnou, sa zrazu stalo okupovanou krajinou nemeckými vojskami, Slovenský štát silne stratil na suverenite.
S odstupom času môžeme augustové povstanie hodnotiť ako strategický ťah svetom hýbucich záujmov. Slovenský štát, aj napriek tomu, že Európa bola zmietaná vojnou, bol schopný dosiahnuť neobyčajného pokroku, popri svojich susedoch vynikal v životnej úrovni a v celkovej slobode. Po skončení vojny by sa národno-kresťanský charakter štátu stal tŕňom v oku zvyšku sveta, či už východného sovietskeho, alebo západného demokratického bloku. Preto túto slobodu bolo potrebné zničiť a to najlepšie v cudzom mene. Činy a spôsoby partizánov (odmietnutie Čatlošovho memoranda, ignorovanie upozornenia ministra vnútra Alexandra Macha) jednoznačne poukazujú na to, že ich zámerom nebolo zničiť nemecký vplyv, ale naopak, vyvolať okupáciu nemeckých vojenských síl. Potom bolo už jednoduché oprávnene vyzvať národ na odboj proti nacistickému okupantovi.
3.1 Zánik slovenskej štátnosti
Sovietske vojská postupne začali prenikať z východu územím Slovenska. K obyvateľstvu sa chovali často brutálne hrubo (známe sú krádeže najmä hodiniek, znásilnenia žien...) a tým aj začala samotná likvidácia štátu. 20. januára obsadili Košice (od novembra 1938 okupované Maďarskom), v marci prekonávajúc nemecký odpor postupne obsadzovali Banskú Štiavnicu, Zvolen, Banskú Bystricu (25. marec), Komárno a Nové Zámky. 4. apríla už dosiahli Bratislavu, a 3. mája Sovietska armáda
Koncom marca a začiatkom apríla pred záplavou boľševizmu odišlo zo Slovenska na západ okolo 5000 ľudí slovenskej národnosti. Medzi nimi boli mnohí predstavitelia slovenského kultúrneho života. Po vojne v zahraničí mnohí z nich šírili myšlienku slovenskej štátnosti, zakladali a viedli v zahraničí slovenské národné spolky. Prezident Jozef Tiso so svojimi spolupracovníkmi opustil Bratislavu, 3. apríla sa dočasne ubytoval v kláštore Kremmünster v Rakúsku a neskôr v kláštore Svätého Konráda v Altöttingu v Bavorsku, kde ho 6. júna zatkli americké vojenské orgány. Počas internovania z Altöttingu do Garmischpartenkirchanu na nádvorí tamojšej kasárne, vyrazil mu z ruky akýsi mladý rumunský žid v službách zaisťovacieho komanda pelendrekom kufrík, ktorý sa nárazom roztvoril a povypadávali z neho osobné dokumenty. Neskôr z okna Dr. Murín videl, ako americkí vojaci na nádvorí pálili pravdepodobne tieto dokumenty. Časť písomnej dokumentácie sa dostala aj do rúk partizánov v okolí Horných Motešíc, tí ju odovzdali gen. Asmolovovi a ten ich dal exponovať do Historicko-Diplomatického archívu ministerstva zahraničných vecí v Moskve.
Od októbra 1944 do júna 1945 za pomoci jednotiek NKVD odvliekli boľševici 40 až 60 tisíc slovenských občanov, tých čo prežili útrapy vyšetrovaní a neľudských transportov, umiestnili v trestaneckých, prípadne pracovných táboroch, kde znášali osudy boľševických gulagov. Pre politických protivníkov začali na Slovensku zriaďovať takzvané „zaisťovacie tábory“ a „pracovné útvary“. V táboroch sa s väzňami zachádzalo často veľmi neľudským spôsobom. Iba v „zaisťovacom tábore“ v Novákoch od jari do 16. novembra 1945 zahynulo 188 osôb, z toho 113 detí pod 7 rokov. V roku 1945 vzniklo na Slovensku 63 podobných táborov, v ktorých bolo umiestnených 26 296 ľudí. Vláda Slovenského štátu v exile v rakúskom kláštore Kremmünster 8. mája podpísala dokument, ktorým sa bezvýhradne podrobila veliteľovi XX. Korpusu III. Americkej armády, generálovi Waltonovi Walkerovi. Tento dokument je považovaný za formálny zánik Slovenského štátu z hľadiska medzinárodného práva.
Bola obnovená Československá republika. Propaganda Slovenského štátu znamenala trestný čin. Počet politických strán sa zredukoval najprv na dve a neskôr na štyri (KSS, DS, Strana práce a Strana slobody). Ostatné predvojnové strany, vrátane dvoch najvplyvnejších strán na Slovensku – Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) a Agrárnej strany – boli zakázané.
V prvých povojnových voľbách, ktoré sa konali v máji 1946 do ÚNZ vyšla víťazne DS (Demokratická strana) s 62,00 % hlasov. Komunistická strana Slovenska získala 30,37 %. V týchto obmedzených voľbách odovzdalo len 0,79 % voličov biele lístky. Tento fakt svedčí o tom, že odporcovia nového režimu nedemonštrovali svoje negatívne stanovisko odovzdaním prázdnych hlasovacích lístkov, ale volili „menšie zlo“. V Česku vyšla víťazne Komunistická strana Československa so 40, 17 %. V niektorých domácich a zahraničných novinách a v tlači DS sa objavili titulky:
„Slováci volili demokraciu. Česi komunizmus“
3.2 Súdy a tresty
Súd s predstaviteľmi Slovenského štátu mal všetky sprievodné javy politických procesov. Niesol so sebou nasledujúce javy:
Rozsudok je vopred určený. Víťazom je ten, kto má policajnú moc v rukách. Obžalovaný si nesmie vybrať obhajcu, ale je mu pridelený. Obžalovaný nemá možnosť dostať sa k spisom a prameňom, ktoré by dokázali jeho nevinu. Svedkov obhajoby súd nepripúšťa. Obžaloba narába falošnými svedkami i falošným materiálom a okrem toho podplácaním na jednej strane a na druhej zastrašovaním. Verejnú mienku robia tí, čo súdia a robia ju proti obžalovanému. Proti obžalovanému je dovolené všetko, v jeho prospech nič, lebo je to „ovplyvňovanie súdu“.
V súdení predstaviteľov Slovenského štátu sa v prvom rade poponáhľali odstrániť hlavného svedka Vojtecha Tuku. Boli veci, ktoré len Tuka mohol osvetliť, lebo len on ich robil.
Predsedníctvo SNR oznámilo 3. augusta 1946 vláde ČSR v Prahe, že proces proti Dr. Tukovi sa chýli ku koncu a bude odsúdený k trestu smrti. SNR sa obávala, že poprava fyzicky chorého človeka môže vyvolať nepriaznivý ohlas a kritiku doma i v zahraničí, preto žiadala vládu, aby rozhodla, či má byť Tuka popravený, alebo nie. O 6 dní na to vláda rozhodla, že Dr. Tuka má byť po rozsudku popravený obesením, nie zastrelením a 14. augusta 1946 bol Dr. Vojtech Tuka odsúdený na trest smrti povrazom.
28. augusta 1946 bol vykonaný rozsudok aj napriek tomu, že po štvornásobnej mozgovej porážke bol neschopný akéhokoľvek pohybu a museli ho na vozíku priviezť pod šibenicu a priamo z vozíka obesiť.
„Britská vláda bola proti vydaniu Tisa, ale napokon vo Washingtone rozhodli, aby bol Tiso vydaný českej vláde. V Prahe prevzal Dr. Tisa Dr. Bohumil Ečer, ten istý Ečer, ktorý mu v októbri r. 1938 v mene brnenského obyvateľstva ďakoval za žilinské rozhodnutie a na rozkaz Dr. Beneša, ktorý Tisovi r. 1935 ďakoval za svoje zvolenie, dal Tisa i všetkých členov vlády sputnať do želiez. ‚Tady máme spoutané samostatné Slovensko‘ – povedal Dr. Ečer.“ (Čulen K.: Po Svätoplukovi..., str. 270 – 271)
29. októbra 1946 doviezli z Prahy v putách do Bratislavy Jozefa Tisa a uväznili ho.
Súd s Jozefom Tisom bol úplne niečím iným. Jozef Tiso nebol Vojtech Tuka, ktorý otvorene zavádzal na Slovensku národno-socialistickú ideológiu, prispôsobenú na slovenské pomery a iniciačne riadil pronacistickú zahraničnú politiku. Navyše súd s Jozefom Tisom narážal na odpor širokých vrstiev obyvateľstva. Kým malá časť obyvateľov – marxistov ho považovala za zradcu a vojnového zločinca, väčšina národa Tisa považovala za záchrancu národa a ten zvyšok takmer za svätca. Na druhej strane však Tiso ako najvyšší predstaviteľ štátu niesol hlavnú zodpovednosť za zahraničnú politiku.
Beneš sa viackrát pri viacerých príležitostiach vyjadril, čo plánuje s Tisom urobiť:
„Tiso musí byť obesený!“, „Nie som krvilačný, ale bezpodmienečne Tiso musí byť popravený!“, „Dvaja prezidenti nemôžu žiť na území jedného štátu. Jeden musí padnúť. Tiso padne!“
Úlohu sudcu dostal Dr. Igor Daxner (ironicky, potomok významného slovenského nacionalistu Štefana Marka Daxnera) a na súde sa netajil zaujatosťou voči Tisovi a jeho obhajcom.
Prísediacimi sudcami „z ľudu“ boli výlučne komunisti: Pavol Polák, Andrej Pátek, Ľudovít Benada, Jozef Štaudinger, Šimon Struhárik a Ján Demjan.
Žalobu zastupoval čechoslovák Dr. Jiří Šujan, pplk. Dr. Rašla (bol vojenským sudcom v armáde a bol jedným z tých dôstojníkov, ktorý pobyt na Ukrajine využil k svojmu obohateniu, pre tieto čierne obchody sa dostal pred vojenský súd a len amnestia prezidenta Tisa ho zachránila pred žalárom a degradáciou) a napokon šéfom obžaloby bol neznámy advokát zo Žiliny, židovského pôvodu, Dr. Rigan.
Obhajcov menovali úrady. Tisov prvý obhajca Dr. Lojek po návšteve tajnej polície sa musel obhajoby vzdať. Potom úrady menovali Dr. Martina Greču a Dr. Ernesta Žabkaya. Alexandra Macha bránil Dr. Július Kšiňan a neprítomného Dr. Ďurčanského zastupoval Dr. Štefan Kráľ.
„Dr. Daxner pri vypočúvaní Dr. Murína pokúsil sa v celej šírke rozvinúť všetky udalosti, ktoré súviseli s Tisovým žalárovaním v koncentračnom tábore. Daxner chcel vyprovokovať Tisa, aby rozpovedal do podrobností všetko to, čo sa s ním v americkom koncentračnom tábore robilo. Už aj pri predbežnom vyšetrovaní Dr. Tisa sa pokúšal Daxner vytvoriť z Tisovho utrpenia veľkú protiamerickú senzáciu, chcel poukázať, že ani Rusi nezachádzali so žiadnym katolíckym kňazom tak, ako vraj Američania. Tiso aj počas vyšetrovania odmietal s Daxnerom i inými úradníkmi o tejto veci hovoriť. To, čo sa Daxner dozvedel o Tisovom bití, fliaskaní a kopaní i o tom, že mu chceli v pivnici vytlačiť oči, dozvedel sa od iných a Tiso ani nepoprel, ani nepotvrdil tieto veci. Hovoril, to neboli Američania, to boli maďarskí židia povypúšťaní z nemeckých koncentračných táborov.“ (Čulen K.: Po Svätoplukovi druhá naša hlava, str. 267)
Národný súd 18. novembra 1946 rozhodol, že súdne rokovanie s Jozefom Tisom, Alexandrom Machom a Ferdinandom Ďurčanským (v jeho neprítomnosti) začne 2. decembra. Súd trval 138 dní (po odrátaní prestávok to bolo 71 dní). Obžalovaní boli obvinení hlavne z rozbitia republiky, z kolaborácie s Hitlerovými vojnovými plánmi, z potlačenia povstania, z nehumánneho zachádzania s povstalcami, Židmi, Čechmi a politickými nepriateľmi.
Ferdinand Ďurčanský sa súdu nezúčastnil, lebo z evakuačného strediska slovenskej vlády v Kremsmünsteri odišiel (so svojou ženou a dvoma ďeťmi) do Ríma a neskôr, keď mu hrozilo nebezpečenstvo, odcestoval do Argentíny. V predvojnovej HSĽS patril medzi radikálov. Po vzniku Slovenského štátu sa stal prvým ministrom zahraničných vecí, čoskoro sa však dostal do nemilosti Nemcov a na ich nátlak musel po salzburských rokovaniach v júli 1940 odstúpiť. Stiahol sa do ústrania a venoval sa práci na právnickej fakulte Slovenskej univerzity ako profesor medzinárodného práva, ale o politický život nestratil záujem. Svoju politickú činnosť obnovil na sklonku vojny. Uvedomoval si, že Nemecko vojnu nevyhrá, ale bol si vedomý aj toho, že s porážkou Nemecka je ohrozená aj existencia Slovenského štátu, čo ho najviac trápilo. Jeho politická aktivita bola zameraná predovšetkým na záchranu Slovenského štátu a tomuto cieľu podriaďoval všetko ostatné. (Detaily o jeho činnosti v emigrácii sú nad rámec tejto práce.)
Počas súdneho procesu sa najviac angažovali dva krajné póly politických síl: ilegálne skupiny odporcov Československej republiky a politická emigrácia, najmä Ďurčanského skupina na strane jednej a odbojové organizácie, najmä bývalí partizáni, na strane druhej. Podzemné skupiny zintenzívnili letákovú činnosť v Tisov prospech, aby ovplyvnili výrok súdu a dali najavo, že v prípade jeho popravy budú na Slovensku vzbury. Ferdinand Ďurčanský vydal už v decembri 1946 Ohlas na svetovú verejnosť o vojnových zločincoch, v ktorom dokazoval, že Slováci sa nedopustili žiadneho trestného činu.
„Keďže nebola Československá republika, nemohlo byť ani kolaborantov.“
V januári napísal list pápežovi v Tisovej záležitosti, vo februári 1947 v mene Slovenského akčného výboru žiadal OSN, aby dr. Tisa a jeho vládu súdil nepredpojatý medzinárodný súd, nie tzv. slovenský národný súd. Ilegálny vysielač Hlas Slovenskej republiky umiestnený v Taliansku vyzýval organizovať akcie na záchranu Jozefa Tisa. Hoci jeho výzvy a činnosť ilegálnych skupín nenašli väčší ohlas, na niektorých miestach predsa len došlo k verejným prejavom sympatií k bývalému prezidentovi a k demonštráciám. V dňoch 19. – 20. marca 1947 sa konali v Piešťanoch, Novom Meste nad Váhom a v Chynoranoch demonštrácie za prepustenie Jozefa Tisa z väzenia. (Barnovský M: Na ceste..., s. 125 – 126)
Po otvorení súdu sa k slovu prihlásil Tisov obhajca so žiadosťou, aby sudca Daxner bol vymenený, lebo je osobne zaujatý voči Tisovi. O tejto námietke podľa zákona mal rozhodnúť iný sudca. Túto žiadosť však súd ihneď zamietol. Daxner rozhodol, že Daxner nie je nepriateľský zaujatý.
Pri vypočúvaní Jozefa Tisa, na otázku, či sa cíti byť vinný odpovedal jasne: „Nie!“
Alexander Mach mal inú taktiku, priznával sa ku všetkému, načo sa ho Daxner spýtal i k takým veciam, s ktorými nemal nič spoločného a často o nich ani nevedel.
Šaňo Mach sa priatelil a stretával s významnými osobnosťami slovenského kultúrneho života. Aj napríklad s vodcom komunistického hnutia na Slovensku s Ladislavom Novomeským (chodievali spolu na vínko i večere), ktorý svedčil v jeho prospech. Spisovateľ Ján Smrek (aktívne sa zúčastnil pri presadzovaní národného socializmu na Slovensku), úprimný priateľ Šaňa Macha, na súde tiež svedčil v jeho prospech. Vypovedal, že Mach nebránil umeleckým prejavom demokratického smeru, pomáhal, komu mohol, dalo sa s Machom debatovať i o verejných veciach a pred Machom nikto sa nemusel báť vysloviť svoje politické presvedčenie a to ani vtedy nie, keď Mach s ním nesúhlasil. Svedok hovoril, že Mach zaslepoval zrak Nemcom rečami, mal vždy priateľský pomer k slovenským spisovateľom a umelcom vôbec. Chránil Slovákov protinemeckej orientácie proti nemeckým zásahom a zabránil „šibeničnej politike“, čo potvrdil aj Novomeský.
Ostatní svedkovia vypovedali o tom, ako Mach chránil povstalcov pred odvlečením do Nemecka. Ako zachránil poľských utečencov (hrozila im smrť, ak by ich Nemci chytili – Mach im vydal slovenské pasy, ba dokonca ich umiestnil aj v štátnych službách). Ako na Machov zákrok sa prekazilo, aby dievčence, ktoré si slovenskí vojaci priviezli z Ukrajiny a s ktorými sa poženili, neboli odtransportované, ako si to Nemci želali.
Mnohí svedkovia hovorili, ako na Tisovu, alebo Machovu intervenciu bolo zachránené množstvo ľudí pred popravou, alebo boli prepustení z väzenia.
Posledný nemecký vyslanec v Bratislave Hans Elard Ludin (vystriedal von Killingera) mal záujem o slovenské veci a v Berlíne sa mu často vytýkalo, že bráni viac slovenské, než nemecké záujmy. Hovoril, že dobre vie, že Mach a ostatní, ktorí boli označovaní za germanofilov, ich filstvo nevychádzalo z presvedčenia, ale bolo len taktikou.
Hovorilo sa aj o Tisovom vzťahu k Hitlerovi. Tiso tvrdil, „mňa neoklamal, ja mu verím“ , spomenul aj, že maďarofilskí Nemci ho nemali radi.
Významným svedectvom v Tisovom procese bola výpoveď arcibiskupa Dr. Karola Kmeťku, ktorý realisticky hodnotil Tisa, ako kňaza, politika a štátnika a vtedajšie pomery na Slovensku. Dosvedčil, že Tisova politika bola v súlade s kresťanskými mravmi. Tiso po jeho výpovedi vyhlásil, že považuje súd za skončený, lebo dostal svedectvo ako v kňazskej, tak aj v národnej veci.
Daxner zakazoval hovoriť na tému: úroveň slovenského ľudu v Slovenskom štáte.
Súd sa blížil ku koncu.
Tisova reč trvala deväť hodín. Vyzdvihol v nej národný význam katolíckeho kňažstva a činy amerických Slovákov. Niektoré radikálne počínania, ospravedlnil nemeckým tlakom:
„Nemci sa odvolávali obyčajne na tri momenty pri svojich agresiách: 1. Zakročujeme proti tej, alebo onej krajine, lebo sa tam krivdí nemeckej menšine, 2. zakročujeme a musíme tam urobiť poriadok, lebo je tam komunizmus, a 3. musíme tam urobiť poriadok, lebo hlavné slovo tam majú Židia a Žid, to je náš nepriateľ. Preto sme čoskoro po 6. októbri 1938 upokojili svojich Nemcov štátnym sekretariátom a kultúrnou samosprávou, rozpustili sme komunistickú stranu a pokúsili sme sa riešiť židovskú otázku podľa svojho spôsobu.“
Po Tisovej reči ihneď dostal slovo obžalovaný Mach, ktorý hovoril pokojne asi 4 hodiny. Hovoril o 14. marci ako o najšťastnejšom dni svojho života.
15. marca 1947 Daxner otvoriac pojednávanie oznámil, že obžalovaný Mach je v nemocnici, trpí obojstrannou tuberkulózou pľúc. Jeho stav je taký, že podľa predloženého vysvedčenia nemôže sa osobne zúčastniť vyhlásenia rozsudku a preto rozsudok nad Machom bude vyhlásený až sa jeho zdravotný stav zlepší.
Potom Daxner vyzval prítomných, aby povstali a vypočuli si rozsudok „v mene Republiky a slovenského národa“:
„Národný súd odsudzuje obžalovaného Dr. Jozefa Tisa na základe §
Obžalovaného Dr. Ferdinanda Ďurčanského odsudzuje na základe §
O mesiac na to bol vynesený rozsudok aj nad Alexanderom Machom, dostal 30 rokov väzenia. O „miernosti“ jeho trestu sú dohady, keďže na rozdiel od Tisa patril medzi radikálov a stúpencov národno-socialistickej ideológie. Najpravdepodobnejším dôvodom bude fakt, že zachránil život nielen samotnému svojmu sudcovi a pomohol dostať na slobodu manželku jeho brata, ale aj svojou tolerantnosťou a slabými represívnymi opatreniami mu boli celkovo komunisti osobne zaviazaní.
V októbri 1947 Národný súd odsúdil aj Karola Sidora (v neprítomnosti) na 20 rokov väzenia.
Necelých desať hodín pred Tisovou popravou sa prišli niektorí najbližší členovia jeho rodiny s ním rozlúčiť. Po odchode rodiny sa prišli rozlúčiť jeho dvaja obhajcovia, ktorí s ním boli až do 22. hodiny. Potom prišiel kapucínsky páter, jeho spovedník, modlili sa spolu až do rána. Ráno zanecháva svoj politický testament:
„V duchu tejto obety, ktorú prinášam, odkazujem slovenskému národu, aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady: za Boha a za národ a to vždy a v každom ohľade. Je to nielen jednoznačný zmysel slovenských dejín, ale aj výslovný príkaz Boží, ktorý ako prirodzený zákon on stvoril a do duše národa a každého jedného príslušníka vštepil. Tomuto zákonu slúžil som po celý život a preto považujem sa v prvom rade za mučeníka zákona Božieho. V druhom rade cítim sa byť mučeníkom obrany kresťanstva proti boľševizmu, ktorého sa musí národ nielen v duchu svojho kresťanského charakteru, ale i v záujme svojej ďalšej budúcnosti všemožne chrániť.
Ako si prosím od vás, aby ste v modlitbách svojich spomenuli si na mňa, tak sľubujem, že i ja budem za vás prosiť svetovládneho Boha, aby národu slovenskému a jeho životnej borbe „za Boha a za národ“ žehnal, aby slovenský národ bol vždy verným synom cirkvi Kristovej.
Svornosť národa nech je pokrstená mojou obeťou. Cítim sa byť mučeníkom prirodzených práv slovenského národa a protiboľševického stanoviska.“ (V Bratislave, 18. apríla o 3. hodine v noci 1947)
18. apríla 1947 v piatok o piatej hodine prišla stráž a odviedla Jozefa Tisa na dvor. Tam mu znova prečítali rozsudok a správu o tom, že milosť mu bola odmietnutá. „Dušu svoju porúčam Bohu, srdce národu“ – povedal Tiso kráčajúc pod šibenicu. Bolo 5 hodín a 30 minúť, Tiso pozrel na nebo a povedal: „Bože, odpusť im, nevedia, čo činia!“ Nato český kat odsunul podporu, dlážka padla, povraz sa natiahol. Len kapucín kľačal na zemi modliac sa pred šibenicou. Po siedmich minútach lekári konštatujú smrť.
Použitá literatúra: Baka I.: Židovský tábor v Novákoch, Zing Print, Bratislava, 2001Barnovský M.: Na ceste k monopolu moci, Archa, Bratislava, 1993Bobák J.: Slovenská republika (1939 – 1945), Matica slovenská, Bratislava, 2000Čulen K.: Po Svätoplukovi druhá naša hlava, Garmond, Partizánske, 1992Ďurica M. S.: Dejiny Slovenska a Slovákov, SPN, Bratislava, 1996Ďurica M. S.: Katolícka cirkev na Slovensku 1938 – 1945, Spolok sv. Vojtecha, Trnava, 2001Furet F. a Nolte E.: Fašizmus a komunizmus, AGORA, Bratislava, 2001Hoensch, J. K.: Slovensko a Hitlerova východná politika, VEDA, Bratislava, 2001Kolektív autorov, Svedectvá pravdy o Slovensku I. diel, Reprint, Sereď, 1997Kolektív autorov, Svedectvá pravdy o Slovensku III. diel, Optima, Trnava, 1999Kropilák M.: Slovenské národné povstanie, Obzor, Bratislava, 1974Lipstadtová D. E.: Popírání holokaustu, Paseka, Praha, 2001Lipták Ľ.: Politické strany na Slovensku, Archa, Bratislava, 1992Nižňanský E.: Holokaust na Slovensku, Klemo, Zvolen, 2001Petrík J.: Spišská tragédia, Matica slovenská, Martin, 1999Pool J.: Kdo financoval nástup Hitlera k moci, PRÁH, Praha, 1998Pool J.: Tajní spojenci Adolfa Hitlera, PRÁH, Praha, 1999Průcha V. a kol.: Hospodárske dějiny Československa, Svoboda, Praha, 1974Sokol L. a Vasiľková Ľ.: Proces s dr. Jozefom Tisom, Tatrapress, Bratislava, 1990Šalgovič V.: Kapitán Repkin odchádza, OBZOR, Bratislava, 1968
Jozef Tiso
18. apríla 1947 v bratislavskom Justičnom paláci popravili prezidenta prvého Slovenského
štátu, Jozefa Tisu. Narodil sa 13. októbra 1887 v Bytči. Študovať začal v Teologickom seminári v Nitre. Neskôr ho odporučili vďaka nadaniu doštudovať odbor na viedenskej univerzite. V roku 1910 ho košický biskup Augustín Fischer-Colbrie vysvätil za kňaza. Potom pracoval ako kaplán v Oščadnici, Rajci a Bánovciach nad Bebravou. V roku 1915 sa stal rektorom Teologického seminára v Nitre. Vyučoval na piaristickom gymnáziu v Nitre a neskôr sa stal profesorom teológie. Na začiatku prvej svetovej vojny slúžil ako vojenský kňaz a duchovný pastier v slovinskom Maribore. V roku 1921 získal nižšiu hodnosť "tajného pápežského komorníka" s titulom monsignore. Už počas služby cirkvi sa aktívne zapájal do politického života. V roku 1918 sa stal členom Slovenskej ľudovej strany, neskôr Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a bol jednou z jej najvýraznejších osobností. Bol poslancom česko-slovenského parlamentu a členom česko-slovenskej vlády. V októbri 1938 sa stal predsedom slovenskej autonómnej vlády v rámci Československa. 1. októbra 1939 sa Jozef Tiso oficiálne postavil do čela Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. A už 26. októbra toho roku nastúpil do funkcie prezidenta prvého Slovenského štátu. O moc prišiel po oslobodení Slovenska sovietskou armádou v apríli 1945. Ušiel z krajiny a skrýval sa v nemeckom kláštore v Altöttingu. Tu ho objavila vojenská polícia USA a spojenci ho vydali česko-slovenskej vláde. Keďže vystupoval ako nemecký spojenec - aj počas vypuknutia SNP-, v politickom procese ho odsúdili za zradu na trest smrti obesením. Tento proces vzbudil protesty nielen u veľkej časti slovenskej verejnosti, ale aj u zahraničných Slovákov. Aj keď prišli stovky žiadostí o milosť, zamietli sa a Jozefa Tisa popravili v skorých ranných hodinách 18. apríla 1947.
Kde skončil náš prvý prezident
Ani rok po exhumácii pozostatkov prezidenta vojnovej Slovenskej republiky Jozefa Tisa nie je jasné, či v hrobe na Martinskom cintoríne v Bratislave je naozaj pochovaný.
Výsledky DNA, ktoré by mali potvrdiť alebo aj vyvrátiť domnienku o pozostatkoch kontroverzného farára a prezidenta slovenského štátu, totiž stále nie sú na svete. Stanislav Májek zo Spoločnosti Andreja Hlinku, ktorá údajný hrob Jozefa Tisa otvorila pravdepodobne nezákonne (bez vedomia nájomcu) a vzorky DNA odoslala na expertízu neznámemu ústavu, tvrdí, aby si Slováci ešte počkali na výsledky. A veľavýznamne pritom žmurká. "Len sa nechajte prekvapiť."
Predseda Slovenskej národnej jednoty Stanislav Pánis, ktorý je už šesť rokov nájomcom hrobu na Martinskom cintoríne, neklame, alebo len čiastočne. Tento muž, ktorý sa pred niekoľkými rokmi snažil preraziť aj do veľkej politiky však nečaká na výsledky skúmania. On jednoducho verí, že v hrobe sú pozostatky Jozefa Tisa a vo svojich činoch nevidí žiadnu protištátnu ideológiu.
"Pre mňa nebolo potrebné vykonať žiadnu exhumáciu, som presvedčený, že v hrobe sú prezidentove pozostatky, som predsa kresťan-katolík a vyberať pozostatky mŕtveho z hrobu, to nie je môj štýl," tvrdí rok po otvorení hrobu šéf Slovenskej národnej jednoty. "Ja verím, kto neverí, to je jeho problém. V tomto som čistý." Stanislava Pánisa požiadala pred rokom o vykonanie úprav na údajnom hrobe Jozefa Tisa Spoločnosti Andreja Hlinku. "Dal som súhlas len na úpravy, nie na exhumáciu," dušuje sa. Hlinkovci ho údajne oklamali.
Pri obhliadke Tisovho hrobu sa vraj našli aj krčné stavce. Aspoň tak to tvrdí Stanislav Májek, ďalší Tisov prívrženec, ktorý sa už rok vďaka nemu zviditeľňuje a spolupracuje so spoločnosťami, ktoré výdatne velebia Tisa a Hlinku. Podľa neho neboli krčné stavce zlomené, čo iba potvrdzuje, že v hrobe naozaj spočívajú pozostatky ich idolu. Podľa záznamu Tisovho advokáta Ernesta Žabkaya totiž prezidenta neobesili, jeho kat ho musel vlastnoručne uškrtiť. Tiso mal totiž mohutnú šiju a jeho krk aj krčné stavce povrazu odolali. Pri otváraní hrobu bol údajne prítomný aj biskup nitrianskej diecézy Viliam Judák. Chýbal už len lekár patológ, ktorý by Májkovu teóriou aj potvrdil.
Kamarátske spolky
Prečo Pánis svojvoľné počínanie kamarátov doteraz nezažaloval, zostáva aj po roku otvorenou otázkou. Možno preto, že Spoločnosť Andreja Hlinku, ktorá zariadila exhumáciu, nechala pri údajnom hrobe Tisa postaviť za takmer štvrť milióna korún pomník z čiernej žuly. Peniaze pochádzali pravdepodobne z prostriedkov belgických Slovákov. Spoločnosť zrejme z podobných prostriedkov financuje aj skúmanie vzoriek DNA. Pravda, ak vôbec vzorky odobrali a nechali si urobiť analýzu. Spomínaná spoločnosť je síce riadne zaevidovaná na ministerstve vnútra, nemá však svoju stránku na internete, trvalé sídlo ani telefonický kontakt, ba ani osobu oprávnenú konať v mene združenia na verejnosti. Takisto ako sesterská Spoločnosť Jozefa Tisa. Svoje aktivity financujú z neznámych zdrojov, pravdepodobne ich však podporujú zahraniční Slováci. Za hranice totiž emigrovali aj slovenskí gardisti, ktorí radi spolufinancujú podobné podujatia či vydávanie oslavných kníh o Tisovi. Odpoveď na otázku, prečo hlinkovcov nezažaloval, je jednoduchá. So Spoločnosťou Andreja Hlinku, výrazne sa angažujúcej v kriesení Jozefa Tisa, šéf Slovenskej národnej jednoty Stanislav Pánis úzko spolupracuje. Paradoxom však je, že v mene tejto spoločnosti vystupuje aj bratislavský katolícky duchovný.
Farár Štefan Herényi, donedávna administrátor blumentálskej farnosti a jeden z najhorlivejších obdivovateľov Tisa, sa teší dokonca z ocenenia od poslancov mestskej časti Bratislava-Nové Mesto. Cenu dostal ako osobnosť roka. Údajne za svoju činnosť s deťmi. Faktom je, že tento muž sa ešte donedávna angažoval predovšetkým vo veci exhumácie bývalého prezidenta a na jeho fare a v kostole sa schádzalo veľa osôb pôsobiacich v oboch spolkoch. Farár Herényi dokonca osobne rokoval s riaditeľom pohrebnej služby Miloslavom Hrádekom. Nezastavilo ho ani vystríhanie šéfa pohrebnej služby, ktorý kňaza upozorňoval na možné následky exhumácie.
Tisov rodný dom na Ulici 1. mája v Bytči momentálne nenavštevuje skoro nikto. Bývalý správca domu zo Svätého Jura, ktorý v dome sprevádzal občasné návštevy a zároveň pôsobil ako redaktor novín Nástup, zomrel priamo v dome pred štyrmi rokmi. "Noviny vydávala Spoločnosť Dr. Jozefa Tisa údajne za peniaze kanadských Slovákov," hovorí staršia žena zo susedného domu. Svoje meno pre istotu odmieta prezradiť. "V dome sa stretávajú holohlaví a potetovaní muži, mohli by mi ublížiť," strachuje sa. Od smrti posledného správcu rodný dom prezidenta nemá pána. Príležitostne však doň chodí šéf národniarov Ján Slota, Pánis, Májek so suitami a zopár mladíkov zo Žiliny. V dome je zriadená pracovňa, knihovňa, údajne je tam tiež prezidentova busta. Prívrženci Tisa ich doniesli z Nemecka. O tom, že sa v tomto dome narodil budúci kňaz a prezident, informuje len zaprášená pamätná tabuľa. Mimochodom, tabuľa je jediná pamiatka v meste, ktorá Tisa pripomína.
Príbuzní odmietajú, cirkev čaká
O Tisa sa nezaujímajú dokonca ani jeho príbuzní. Dodnes žijú Tisovi synovci v okolí Partizánskeho, aj v Bratislave. Väčšina príbuzných pochádza z vetvy Tisovej sestry a jej manžela Rudolfa Dobiáša. O Tisovi nechcú ani počuť, odmietajú poskytnúť na porovnanie vzorky DNA a tiež spoluprácu s nacionalistami. Cirkev má však o svojho oltárneho brata čulý záujem. Občas za popraveného farára v kostoloch slúžia zádušné omše. A nielen to. Dušan Argaláš, hovorca nitrianskej diecézy, do ktorej patril aj kňaz Jozef Tiso, hovorí:
"Čakáme na to, či sa potvrdí, že pozostatky, ktoré sa našli v hrobe, sú identické s osobou Jozefa Tisa." Podľa Argaláša sa identita skúša podľa zachovaných osobných vecí prezidenta. A hneď podotýka, že cirkev objednávku na preskúmanie vzoriek DNA nezadávala. Na otázku kto, odpovedá, že asi spoločnosť, ktorá vykonala exhumáciu. Až po dlhej chvíľke uvažovania si spomenie, že ide o Spoločnosť Andreja Hlinku. Ani tento duchovný však nevie, kde by sa mala expertíza vykonať. Nitrianske biskupstvo jednoducho objednávku nezadalo, nevie, kde sa vzorky overujú, iba čaká na ich výsledky. Rok čakania je však už aj pre farársku trpezlivosť, ako sa zdá, pridlho.
Pred Tisovým výročím je riaditeľ Mestskej pohrebnej spoločnosti Marianum Miloslav Hrádek z toho smutný. Pripravuje sa na každoročný pochod nacionalistov na Martinskom cintoríne pri hrobe v cintorínskom sektore číslo 19. Holohlavcom a ich vodcom je jedno, či v hrobe ležia pozostatky ich idolu alebo nie. Potrebujú pietne miesto. Pánis, Májek i farár Herényi im ho ponúkli. Hrádek je však na holohlavcov pripravený. Tak, ako každý rok, aj teraz budú náckom na cintoríne a v jeho okolí robiť spoločnosť kordóny po zuby ozbrojených policajtov. Hrádek je prekvapený skôr z toho, že exhumáciu telesných pozostatkov nepovolil nájomca hrobu Stanislav Pánis. Z jeho pohľadu ide teda o trestný čin a čuduje sa, prečo Pánis svojich kamarátov nezažaloval. Podľa svedectiev, ktoré sa podarilo riaditeľovi zhromaždiť, Tisove pozostatky z hrobu vybrala štátna polícia a spopolnila ich v brnianskom krematóriu. Ako to urobili v mnohých podobných prípadoch pred Tisom aj po Tisovi. "Už by malo byť v tejto veci konečne jasno," tvrdí s hnevom. "Dokedy sa chcú vyhovárať jeden na druhého a klamať verejnosť. Treba už jasne povedať, kto za touto aktivitou stojí." Podľa Hrádeka Slovensko nie je vyrovnané so svojou minulosťou a podobné kriesenie duchov neveští nič dobré...
Jeden prezident
Jozef Tiso ušiel tesne pred koncom vojny zo Slovenska cez Rakúsko do Bavorska. Tam ho chytili americké vojenské orgány a vydali Československu. Tisa obvinili z mnohých zločinov, okrem iného zo zrady, prenasledovania Židov a potlačenia protifašistického povstania. Rozsudok vyhlásili 15. apríla 1947. Tiso neprejavil žiadnu ľútosť, o tri dni neskôr, po rozbrieždení, nasledovalo vykonanie rozsudku: trest smrti povrazom. Tisovi obhajcovia podali žiadosť o milosť, hlasovanie päťčlenného predsedníctva však bolo nerozhodné - dvaja boli za, dvaja proti a jeden sa zdržal - a zodpovednosť padla na pražskú vládu. Aj keď prezident Edvard Beneš z humanitných dôvodov uvažoval o milosti, napokon sa priklonil k názoru vlády, ktorá bola proti. Poprava sa konala na dvore väznice Krajského súdu v Bratislave. Kat v obleku a v žltých semišových rukaviciach zviazal exprezidentovi ruky i nohy, jeho pomocníci mu navliekli na krk slučku a na povel ho pustili. Aj pri svojej viditeľnej obezite nebol Tiso podľa svedkov hneď mŕtvy, preto sa mu kat snažil pomôcť trhnutým slučky, aby mu zlomil väzy a potom ho údajne zaškrtil vlastnými rukami. Následne lekári prokurátorovi potvrdili, že rozsudok bol vykonaný .
História Židov na Slovensku
Prví Židia na Slovensku
Židia na Slovensku sa objavili okolo roku 70 nl., keď si ich sem rímski legionári doviedli ako otrokov. Neskôr rímske légie sprevádzali na slovenské územie už nie ako otroci, ale ako obchodníci.
Prvý historický záznam o stykoch našich predkov zo židmi možno nájsť v cyrilo-metodských legendách. V Žití Klementovom čítame, ako Svätopluk vyhnal Metoda a jeho učeníkov (ktorí boli Svätoplukovými poddanými) predal do otroctva Židom.
Židovský historik Robert Büchler píše: „Tí heretici [Wiching a jeho nemeckí kňazi] mučili mnohých a druhých predali Židom do otroctva a tí ich odviedli do Benátok.“
Ďalšia skupina Židov sa na území dnešného Slovenska objavila spolu so starými Maďarmi – išlo o kmene Karaitov, ktorí sa zúčastnili na bojových výpravách v Európe spolu so starými Maďarmi. Je zaznamenané, že často bojovali v prvých radách.
Stredovek a novovek
Ekonomické aktivity
Židia, ktorí žili v tom období na Slovensku, sa zaoberali rôznymi formami obchodu, najmä však obchodom s otrokmi a bol to obzvlášť výnosný obchod – mnoho Slovanov a Slovaniek bolo vyvezených na juh. Ženy končili v háremoch okolo Stredomoria a mladí chlapci boli vykastrovaní a používaní ako eunusi. Český historik Lubor Niederle o tom píše: „(Židia) Obchodovali so všetkým, ale v prvom rade dostali do svojich rúk obchod s otrokmi. To bola ich špecialita – obchod s ľuďmi.“
Obchod so slovanskými otrokmi bol taký rozsiahly, že podľa niektorých zdrojov dal základ slovu „slave“ – otrok, podľa Slovanov – Slav.
Ďalšia špecializácia Židov počas celého ich pôsobenia na Slovensku (ale aj na iných miestach, kde sa vyskytli), bola úžera. Kresťanom ich Sväté písmo nepovoľuje požičiavať peniaze na úrok, no Židom ich sväté knihy áno, ak nepožičiavajú svojim „bratom“ – Židom. [1]„Je isté, že Židia na Slovensku zdierajú, až to do neba volá.“ Napríklad u kráľa Žigmunda si vymohli 104-percentný úrok. Ten však v skutočnosti podľa ľubovôle ešte ďalej zvyšovali. Podľa K. Kálala na začiatku 20. storočia, hoci bol v Uhorsku povolený úrok len 8%, Židia využívali nevedomosť ľudu a dokonca brali úrok 120%.
Pokusy o obmedzenie židovského vplyvu
Mnohí európski panovníci sa snažili obmedziť pôsobenie Židov najmä v ekonomickej sfére z hospodárskych dôvodov. Ich ekonomická aktivita síce bola stimulom rozvoja spoločnosti, ale často ju začali využívať vo svoj prospech a na úkor ostatného obyvateľstva. V Uhorsku kráľ Ondrej II. vo svojej Zlatej bule zakázal Židom zastávať významné funkcie v štátnej správe a vrátil ich rozsiahle majetky späť do uhorských rúk (Židia a izmaeliti – moslimskí kupci ovládli dôležité odvetvia uhorského hospodárstva, najmä soľný monopol a mincovníctvo).
V roku 1232 ostrihomský arcibiskup Róbert postihol cirkevnou kliatbou celé Uhorské kráľovstvo, lebo vraj „Židia opanovali krajinu, utláčali kresťanov, kresťanky si brali za manželky, kupovali kresťanských otrokov, na ktorých páchali svoju ľubovôľu.“
Neskorší uhorskí panovníci šli ešte ďalej a čoskoro sa zaviedla rozsiahla segregácia. Židia nemohli chodiť do školy s kresťanskými deťmi, nemohli sa usadzovať v mestách, pričom do banských miest vôbec nesmeli chodiť, nemohli vykonávať remeslo, zastávať úrady ani nadobúdať meštianske práva. V čase obliehania Bratislavy Turkami ju Židia odmietli brániť a masovo utiekli na druhú stranu Dunaja. [2]
Počas tureckej okupácie časti Uhorska sa mnohí Židia radšej spojili s dobyvateľmi a pomáhali im uskutočňovať obchod s otrokmi (podobne kolaborovali s Maurami v Španielsku). Podľa dobových prameňov Židia sprostredkovali predaj zajatých kresťanov (dokumenty generálnych kongregácií, 17. stor.). Takéto správanie naďalej odcudzovalo domáce a židovské obyvateľstvo.
Počas vlády Jozefa II. sa postavenie Židov o niečo zlepšilo, no po jeho smrti v roku 1790 boli obmedzenia obnovené. Veľký prílev Židov do Uhorska však nastal po roku 1849. Nachádzali tu vhodné podmienky na podnikanie a vcelku tolerantné prostredie. Prúdili sem najmä z Haliče. Francúzsky historik Ernest Denis: „Židia prichádzali na stá z Haliče, vábení ľahkým vykorisťovaním pôdy, podporovaní byrokraciou... Dostávali výhradné právo na krčmy a obchody, pijanom dávali veľký úver, do zálohy berúc ich gazdovstvá.“ V decembri 1867 bol prijatý emancipačný zákon, ktorým sa Židom otvorili dvere do verejného života. Kým na začiatku 19. storočia žilo v Uhorsku asi 90 000 Židov, v roku 1869 ich bolo už
Hospodársky vplyv
Liberalizácia ekonomického pôsobenia a zrušenie mnohých obmedzení pre Židov opäť spôsobili, že získali v hospodárstve disproporčný vplyv. Židia koncom 18. storočia a neskôr takmer úplne ovládli uhorský priemysel, ba celé Uhorsko:
„(Židia) Majú hostince po dedinách, mestách i kúpeľoch, majú statky, píly, vodné i parné mlyny, paliarne, veľké továrne, ohromný obchod drevársky a veľkoobchod vôbec je bezmála celý v rukách židovských. (...) V Uhorsku vychádza 1 000 novín, z ktorých 835 je Židovských. (...) Židia držia v Uhorsku 70 percent všetkej pôdy, a to buď vlastnej alebo najatej. (...) Obchod s drevom majú Židia. (...) Vôbec všetok obchod a veľký priemysel akoby bol výsadou Židov. (...) Na Slovensku je 21 peňažných ústavov slovenských a 133 židovsko-maďarských, ktoré Slováci nazývajú všeobecne židovskými, pretože ich najviac riadia Židia (...) ...takže Židia sú pánmi Uhorska...“ (K. Kálal, Slovákofilské spisy)
Židia v tom čase predstavovali necelých 5% obyvateľstva Uhorska. Podľa iných štatistík bola držba pôdy poväčšine maďarská. Táto skutočnosť je spôsobená tým, že vyše 70% Židov sa hlásilo k maďarskej národnosti.
Na konci 19. stor. v liste K. A. Medveckému Andrej Kmeť píše:
„Žid je pánom v sklepe, žid je pánom v krčme, žid je pánom vo veľkých dielňach, žid je pánom v palácoch, v kráľovských dvoroch, žid je pánom v súdnej stolici, vo dvoranách zákonodarných, a žid je pánom v chalupe roľníkovej, v rodine, v škole, ba i v kostoloch a v súkromnosti sŕdc, poneváč je pánom v novinách, a pánom groša, chleba, odevu a celého nášho bytia a hnitia.“ [5]
Slovenské povstanie
Mnohí Židia zaujali k Slovenskému povstaniu v rokoch 1848 – 1849 kladný postoj. Často nechávali slovenských dobrovoľníkov prespať vo svojich domoch, hoci im za to hrozili sankcie. Viacerí sa pridali do dobrovoľníckych oddielov. E. Klementis zaznamenal prípad žida z Turca, ktorý sa povstania zúčastnil na strane Slovákov, za čo bol Maďarmi zastrelený:[6]
„Ignác Grossman, turiansky Žid, bol medzi prvými, ktorí sa prihlásili do sboru slovenských dobrovoľníkov v Turci. Ako dobrovoľník veľké zásluhy si získal najmä pri útočení na oravské gardy a pri útoku ružomberskom. Bol veľmi smelým, chrabrým, nebojazlivým bojovníkom. Svoju životnú dráhu dokonal v Aggteleku, kde padol do maďarského zajatia. Tam ho Maďari zastrelili.“
Maďarizácia
Mnohí Židia sa zúčastňovali na maďarizácii slovenského národa. „Židia slúžia maďarizácii obrovským kapitálom aj dôvtipom. (...) A na každom mieste Židia slúžia maďarizácii, samozrejme za veľkú cenu: za takmer neobmedzenú slobodu, s ktorou nepoctivým spôsobom bohatnú, ožobračujúc rodiny i celé obce.“ (K. Kálal, Slovákofilské spisy)
Historik František Vnuk píše: „Židia sa tak extaticky vžili do úlohy misionárov maďarizácie, že svojím šovinizmom často prevýšili aj samých Maďarov. (...) Stačí prelistovať martinské Národnie noviny, Hodžov Slovenský týždenník, ľudácke Katolícke noviny a inú súčasnú tlač, aby sa videlo, ako bezcitne a z pozície privilegovanej triedy sa židia správali k slovenskému ľudu.“ [7]
Historik Jozef Škultéty zaznamenal: „Na dedinách slovenských notári, poštári boli napospol Židia – a preto Židia, že stáli v službe maďarizácie.“
Béla Grünwald, minister školstva, dal odhlasovať zrušenie 3 slovenských gymnázií. Bol tiež predsedom Hornouhorského vzdelávacieho spolku (FEMKE), ktorý vyviezol stovky slovenských detí na maďarizáciu do Dolnej zeme. V roku 1878 Grünwald vo svojom diele A Felvidék písal, že v Hornom Uhorsku stredné školy sú ani stroje, do ktorých na jednom konci vsádzajú slovenských chlapcov, aby na druhom konci vyšli z nich už ako hotoví Maďari. Tak to išlo bezmála 60 rokov. V tej istej publikácii tiež uvádza, že Uhorsko má síce po slovensky hovoriacich obyvateľov, ale slovenského národa v ňom nieto. Maďarský premiér Kálman Tisza bol blízkym príbuzným Bélu Grünwalda.
Poslanec Visontai (Weinberger) hlásil v budapeštianskom parlamente 29. marca 1895:
Štatistiky dokazujú, že v stoliciach obývaných nemaďarskými národnosťami, židia konajú pravidelnú misionársku činnosť v prospech maďarstva. Štatistiky ďalej ukazujú, že tam, kde na široko-ďaleko maďarského slova ani nepočuť – v rumunských, slovenských alebo nemeckých stoliciach – je to práve židovská rodina, žijúca v skromných podmienkach, ktorá nielen že pestuje maďarskú reč v rodinnom kruhu, ale aj vynakladá vrcholné úsilie, aby svojim deťom vštepila lásku k maďarskej reči a kultúre. Vidíme tiež, že v nemaďarských stoliciach, ak rodičia detí chcú, aby sa ich deti naučili rozprávať po maďarsky, posielajú ich do židovskej školy.
Židia ako usilovní vykonávatelia maďarizačnej politiky vtedajšej vlády len ťažko znášali zánik monarchie. Po konci vojny v roku 1919 vyčíňali maďarsko-židovské gardy, ktoré umučili a zavraždili stovky ľudí. Tieto zločiny neboli dodnes dôkladne zosumarizované.
Z tohto obdobia pochádza tiež článok v New Yorskom Denníku, prezentujúci pohľad amerických Slovákov na činnosť Židov:
Jeden z najťažších problémov, ktorý budeme musieť riešiť v blízkej budúcnosti, je záplava židovstva. Nehovorím, pred židmi, ale židovstva, tj. pred skazonosným a rozvratným nemravom, zachvátivším široké vrstvy tohto národa a ľahkoverného robotníctva vo forme nezriadeného hmotárstva, krvilačného, žíznivého a bláznivého boľševictva. Národ náš, ktorý nepozná a nepoznal intolerancie náboženskej, alebo rasovej a ktorý práve túto svoju zhovievavosť mnoho trpel v minulosti, je do duše urazený a zarmútený nad chovaním sa židov, nenávidí ich a rád by sa ich striasol, rád by im staval zlaté mosty do Palestíny. To, čo sa deje v Rusku a v Maďarsku pod vodcovstvom židov, je tak nemravné, neľudské, neprirodzené, hlúpe, že človek filozoficky mysliaci hľadá vysvetlenie nie v dákejsi dekandencii spoločenskej a etickej, ale v akejsi duševnej epidémii, ktorá zachvátila vinných i nevinných a ničí židov i nežidov po spôsobe aziatického moru.
V roku 1910 na území 15 hornouhorských žúp (polovica územia piatich z nich pripadla dnešnému Maďarsku) bol pomer medzi počtom Slovákov a Maďarov 61 ku 39 percent. V kategórii štátnych a verejných zamestnancov i v slobodných povolaniach však Slováci predstavovali nepatrné percentá: štátni zamestnanci - 1,4 %, zamestnanci župných úradov - 2,2 %, učitelia ľudových škôl - 7,1 %, profesori stredných škôl -1,6 %, lekári - 3,5 %. Slováci pred rozpadom Uhorska nemali jedinú slovenskú strednú školu a počet ľudových škôl s vyučovacím jazykom slovenským od vydania národnostného zákona do roku 1918, čiže za 50 rokov, klesol z 2 000 na 160. [8]
20. storočie
Spoločenský vplyv
Začiatkom 20. storočia Židia tvorili 4,42 % obyvateľstva Uhorska, ale medzi lekármi bolo 49 % Židov, medzi pravotármi 45 %, medzi novinármi 42 %, medzi spisovateľmi 26 %, medzi obchodníkmi 55 – 60 %. Podľa uhorských štatistík v roku 1910 žilo v Uhorsku 542 000 židov, z ktorých 0,63 % sa hlásilo k slovenskej národnosti.
Po rozpade Rakúsko-Uhorska v novovznikntutej ČSR ostalo asi 140 000 Židov.
Krčmárstvo
Jeden z najznámejších stereotypov o slovenských Židoch „žid – krčmár“, vychádza z reality. Túto skutočnosť vo svojom románe Krčmársky kráľ vykresľuje aj Martin Rázus. Svojho času mali Židia v Budapešti také vysoké kontakty, že si dokonca vymohli zakázanie spolkov miernosti, ktoré bojovali proti alkoholickej pliage. Novinár Ambro Pietor zaznamenal: „Na ponosu židovských krčmárov, že oni nemôžu daň platiť, lebo že sú krčmy prázdne, dňa 12. nov. 1875 zrušil minister Tisza v Trenčianskej stolici blahodárne účinkujúci Spolok miernosti Sv. Ruženca, zo ,štátnych záujmov‘. Spolok tento mal vyše 40 000 údov.“
K 14. marcu 1939 Židia vlastnili takmer 100 % priemyselných liehovarov na Slovensku.
Dokonca aj Tomáš Garrigue Masaryk, inak prožidovsky naklonený (podľa niektorých je sám židovského pôvodu), hovoril o škodlivej úlohe židov pri šírení alkoholického moru a maďarizácie: „Rakúsko-uhorská vláda dávala krčmárske licencie vždy len židom. Za tento veľmi výnosný podnik židia horlivo pomáhali vláde v jej odnárodňovacej politike.“Čechoslovakista Vavro Šrobár, ktorý Masaryka dobre poznal, k tomu poznamenal: „[Masaryk] Vyčítal Židom, že sa nevedia v kresťanskom svete oslobodiť od zákona Talmudu a od geta. Izolujú sa od všetkých ujarmených národov a držia podľa príkazu náboženského s vládnucimi národmi. U nás to znamená, že sa nemčia a maďarizujú. (...) Židia z geta sú nám cudzí svojou vierou, svojimi náhľadmi, filozofiou i sociológiou; izolujú sa tak, že im nerozumieme a že sa ich obávame a nemáme ich radi. (...) Uznával, že boj proti židovskej pažravosti, úžere, materializmu, proti ich spojenectvu s našimi nepriateľmi je oprávnený najmä na Morave a na Slovensku, kde sa na dedinách stali pohromou naivného a dôverčivého ľudu. Tu by sa im mali odňať privilégiá krčmárskej živnosti, alebo by sa mal vyniesť zákon, ktorý by chránil ľud proti pokušeniu alkoholu a proti židovskej úžere.“
Šrobár ďalej vykladá, ako po tom, čo sa dostal k moci ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska, naložil so Židmi:
10. decembra 1918 zasadil som sa o vynesenie splnomocňovacieho zákona, dľa ktorého sa zakazuje výčap liehovín na Slovensku. Zmysel tohto zákona je tento: všetky licencie krčmárske a trafikantské boli od prevratu na Slovensku v rukách Židov. (...) Oslobodiť slovenský národ od tejto úžerníckej triedy bolo mojou prvou a hlavnou povinnosťou. Pomery boli také v jednotlivých župách, že ku príkladu v Trenčianskej župe mali Židia 97 % všetkých licencií vo svojich rukách. Dnes je pravý opak: 97 % majú kresťania a 3 % Židia. (...) Keď chodili židovské deputácie ku mne s ponosou, že sú pripravené úradmi o existenciu stá a stá rodín židovských, povedal som im toto: židovsta na Slovensku je len 3,5 % z celého obyvateľstva. A licencií a trafík máte vyše 80 %. To je krivda na slovenskom ľude, páchaná maďarským režimom. To musí prestať a prestane.
V roku 1933 priniesli Národné noviny nasledovnú správu:
Pred prevratom Židia boli najoddanejším a najúčinnejším nástrojom maďarizácie a po prevrate ich vidíme vo všetkých zložkách protinárodných. Po slovenských mestách najviac maďarčia Židia ešte i dnes, najoddanejšími odberateľmi maďarských časopisov sú Židia a socialisticko-komunistická politika má najväčšiu oporu v nich. Čokoľvek rozkladného a škodlivého hrozí slovenskému národu, Židov pri tom vidíme húfne.
Československá obec sokolská navrhovala v polovici septembra 1938 riešiť židovskú otázku „návratom židovských prisťahovalcov po roku 1914 do ich pôvodnej vlasti.“
Najrozšírenejší denník v ČSR, Národná politika, v októbri 1938 uviedol článok „Židia medzi nami“, v ktorom ich okrem iného obvinil, že „vykorisťujú iné rasy, sú bezohľadní a bažia po moci.“, ba dokonca že „všade, kde sa vyskytnú, šíria okolo seba nekľud a odpor.“
Rozbíjačstvo republiky
V októbri 1938, po Mníchovskej arbitráži, podpísalo 15 000 bratislavských Židov petíciu za pripojenie Bratislavy k Maďarskému kráľovstvu a masovo za túto požiadavku demonštrovali v uliciach mesta. O tejto udalosti americký diplomat George F. Kennan zaznamenal: „O tomto ich kroku sa hneď dozvedeli Slováci, ktorí to pokladali za mimoriadne nevraživý dôkaz toho, čo vždy tvrdili o nelojálnosti Židov voči Slovensku.“
Ako reakciu na to priniesli Národné noviny 20.10.1938 článok Akútne riešenie židovského problému na Slovensku:
Živorenie slovenského obchodu a priemyslu, brzdenie rozvoja slovenskej inteligencie, ktorej mnohé miesta sú obsadené Židmi, je dostatočným argumentom, ktorý i zdanlivo ťažkú ranu na Židov 100-percentne ospravedlňuje. (...) Nedaj Bože, aby takíto lojálni občania mali eventuelne rozhodovať o hraniciach Slovenska. Táto vec vedľa hospodárskeho argumentu je druhým veľmi dôležitým argumentom nútiacim k rýchlemu a radikálnemu riešeniu židovskej otázky na Slovensku. (...) Tretím rovnako akútneho riešenia vyžadujúcim zjavom je otázka prílevu Židov na Slovensko z Nemecka a bývalého Rakúska, z tých štátom, kde už predtým so Židmi ako parazitným elementom zúčtovali. (...) Z týchto troch príčin, hospodárskej, zahranično-politickej a z otázky prisťahovaleckej, aspoň u nás na Slovensku problém Židov sa dostáva do akútneho štádia, vyžadujúceho čo najširšej radikálnej nápravy.
Politika Slovenského štátu voči Židom
Počas Slovenského štátu boli Židia na Slovensku postupne obmedzovaní vo svojich aktivitách a nakoniec po dohode s Nemeckou ríšou boli deportovaní na jej územie (asi 60 000). Deportácie začali v marci
Ak aj prebiehalo vyvražďovanie v koncentračných táboroch (pozrite Polemika o holokauste), slovenská vláda o ňom nemala informácie. Zo strany predstaviteľov Nemeckej ríše jej bolo povedané, že so Židmi sa bude zaobchádzať humánne, ako to prisľúbil Reynhard Heydrich v Bratislave 10.4.1942 a po ňom 24.5.1942 aj Adolf Eichmann. Šírili sa klebety o vyvražďovaní Židov, tie však počas vojny aj Spojenci považovali za vojnovú propagandu. Minister vnútra Alexander Mach sa vyjadril, že len čo sa slovenská vláda dozvedela o tom, že v koncentračných táboroch sú vraj Židia vyvražďovaní, deportácie boli ihneď zastavené. Nemecká strana bola požiadaná o to, aby umožnila návštevu slovenskej komisie do táborov, kde malo prebiehať vyvražďovanie, no nevyhovela tejto požiadavke, preto Mach nedal transporty obnoviť.
V slovenských koncentračných táboroch (Nováky, Sereď, Vyhne...) mali Židia veľkú slobodu pohybu a zdravotnícku starostlivosť. Židia v nich internovaní, ktorí neboli vyvezení do Nemecka a Nemeckom okupovaných území, skončili oveľa lepšie ako tí, čo vyvezení boli.
V 20. mája 1942 z poverenia generálneho presbytéria evanjelickej cirkvi na Slovensku biskupi Štefan Samuel Osuský a Vladimír P. Čobrda vydali pastiersky list v židovskej otázke, v ktorom uviedli:
ev. cirkev nespúšťa zo zreteľa, že mnohí Židia sa často a ťažko prehrešili proti slovenskému ľudu a národu – v ohľade národnopolitickom ako húževnatí odporníci a nepriatelia všetkých slovenských národných snáh a vždy na všetko hotové nástroje násilnej maďarizácie a v ohľade hmotnom, hospodárskom a sociálnom ako temer výluční majitelia krčiem a hostincov, prefíkaní každého druhu priekupníci, obchodníci a priemyselníci, v ktorých rukách najmä na východnom Slovensku bol temer všetok obchod a veľkopriemysel – a je presvedčená, že lepšia, krajšia a šťastnejšia budúcnosť slovenského ľudu a národa závisí v mnohom i od múdreho riešenia židovskej otázky aj v slovenskom štáte, lebo nie je možné, aby jedna väčšia čiastka obyvateľstva, slovenskí roľníci a robotníci museli celý život krvopotne mozoliť a druhí žili si ľahko vo všetkom pohodlí a prebytku, koristiac zo slovenskej chudoby a žijúc-tyjúc z mozoľov slovenského ľudu.“
Pre určité skupiny Židov (napr. „hospodársky dôležitých“) existovali výnimky, udeľované prezidentom, ktoré zachránili pomerne veľký počet Židov (rôzne zdroje uvádzajú od 1 000 do 35 000). Dnes ich počet nemožno kompletne vyčísliť, pretože nie sú k dispozícii všetky relevantné dokumenty. Archívy sú nekompletné a zrejme manipulované.
Odstraňovanie Židov z verejného života sa stretávalo prevažne s priaznivým ohlasom slovenského obyvateľstva, čo potvrdzuje aj jedna zo správ určených pre Benešovu „exilovú vládu“ v Londýne:
Židia na Slovensku majú špatnú povesť – boli odpornými stĺpmi maďarizácie, najmä na východnom Slovensku, kde predstavovali skutočnú sociálnu pliagu – zruinovali celé oblasti bezohľadným využívaním (...) Hoci tvorili iba 4 percentá obyvateľstva, držali v rukách všetok obchod a väčšinu priemyslu a bankovníctva. Odhaduje sa, že im patrilo 38 percent národného majetku na Slovensku. Počas Česko-Slovenskej republiky väčšina židov na Slovensku sa hlásila k sionistom. Hoci slovenský dedinský ľud je veľmi dobrosrdečný a znášanlivý, je v jeho povahe mnoho protižidovského cítenia, najmä pokiaľ ide o hospodársku a národnostnú stránku problému. (...) Ale pravdepodobne každý Slovák víta skutočnosť, že sa z verejného života odstraňuje nadmierny židovský vplyv, i keď sa neschvaľujú tvrdé spôsoby, akými sa to robí.
Tí Židia, ktorí ostali na Slovensku, v značnej miere brojili proti Slovenskej republike. Výrazne sa angažovali v ilegálnej KSS, ako píše V. Plevza v knihe Prehľad dejín KSČ na Slovensku: „Kým v rokoch 1939 – 1942 sa angažovalo v ilegálnej KSS pomerne veľa komunistov židovského pôvodu, po deportáciách nastal úbytok.“ Vo výraznej miere sa taktiež podieľali na príprave povstania v roku 1944. Židia na Slovensku mali spojenie s pripravovaným povstaním. Mnohí z tých, čo sa skrývali, boli v táboroch, ale aj tí, ktorí mali tzv. výnimky, sa hromadne pridávali k povstalcom (pozri Povstanie v roku 1944 – účasť Židov).
Bartl, J.: Národné dejiny. Bratislava Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2002. (súčasť učebnice pre prvý ročník gymnázia) Ďurica, Milan Stanislav: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava: Lúč, 2003. Ďurica, Milan Stanislav: Jozef Tiso: Životopisný profil. Bratislava: Lúč, 2006. Ferko, Jerguš: Maďarské (seba)klamy. Martin: Matica slovenská, 2004. Kálal, Karol: Karla Kálala spisy slovákofilské, zv. 5, Praha: L. Mazáč, 1928 Kružliak, I. – Okáľ, J. (zostavovatelia): Svedectvo jednej generácie. Cambridge, Ontario: Dobrá kniha, 1990. Ratkoš, P. a kol.: Pramene našich dejín. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1974. 67-220-74 Niederle, Lubor: Život starých Slovanov, 2.diel. Praha: Nákladom Bursíka a Kohouta, 1924. Škultéty, J.: Ešte raz o bývalom Hornom Uhorsku. Turčiansky Sv. Martin, 1931. Škultéty, J.: Za slovenský život. Brezno: Matica slovenská, 1998. 412 s. (viaz.) Špiesz, Anton: Ilustrované dejiny Slovenska. Bratislava: Perfekt, 2002. Vnuk, František: Mať svoj štát znamená život. Bratislava: Odkaz, 1991. Historická revue, 12/2004; 4/2005
Poznámkový aparát
-
^ Starý zákon. Tretia kniha Mojžišova 25:35 – 37.
-
^ Ferko, Jerguš: Maďarské (seba)klamy. Martin: Matica slovenská, 2004. str. 141.
-
^ Vnuk, František: Mať svoj štát znamená život. Bratislava: Odkaz, 1991. str. 280.
-
^ Tamtiež.
-
^ Medvecký, Karol Anton: Cirkevné pomery katolickych Slovakov v niekdajšom Uhorsku. Ružomberok, 1920. str. 118.
Citované podľa: Vnuk, František: Mať svoj štát znamená život. Bratislava: Odkaz, 1991. str. 282.
-
^ Ormis, Ján V.: Zo života slovenského. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 1933. str. 113.
-
^ Vnuk, František: Mať svoj štát znamená život. Bratislava: Odkaz, 1991. str. 281 – 282.
-
^ Revúca – história (odkaz k 26.12.2008)