Od momentu, keď som sa prvýkrát dopočula o Camine do môjho odchodu naň uplynuli zhruba 2 roky. Pôvodne som chcela ísť severnou trasou, ale niekde som sa dočítala, že nie je celkom dobre značená. Preto, vzhľadom na môj dobrý "dezorientačný" zmysel, som sa rozhodla ísť po francúzskej trase.  

Ako a kedy to všetko začalo?

 Na návšteve u mojej priateľky Katky. Na moju otázku kedy plánujú rozšíriť svoju rodinku som dostala odpoveď, že najprv chcú ísť na jednu cestu do Španielska a až potom.  Oni odkladajú rodičovstvo kvôli nejakej ceste do Španielska?  Aká cesta? - prebudila sa moja zvedavosť. Katka mi ukázala knihu v maďarčine od Shirley McLaine . Len čo som ju otvorila a zbadala starú mapu nejakej cesty. srdce sa mi  rozbúchalo ako zvon a začala som mať veľmi jasný pocit – CHOĎ TAM, CHOĎ TAM! TVOJ ŽIVOT SA ZMENÍ! Nechápala som to, ale v tej chvíli som sa rozhodla, že pôjdem.

Márne som hľadala knihu od Shirley McLaine v jazykoch, ktorým rozumiem...hmm...nič.  Bola som z toho chvíľu smutná, tak som sa venovala iným veciam, ale ďalej som snívala o tom, že pôjdem na Camino..... Až raz, keď sme sa s Katkou po nejakej dlhej dobe zas stretli ostala som milo prekvapená keď som do daru dostala inú knihu...alo tiež o CAMINE...  Paolo Coellho, Mágov denník. Dychtivo som ju čítala a sledovala premenu pútnika Coellha. Čítanie ma znovu utvrdilo v mojom rozhodnutí ísť do Santiaga.   

Denník Camino de Santiago 2005

  6 týždňov do odchodu, ..5,4... zrazu mám 3 týždne do odchodu a cítim mierne ľahulinkú paniku.... Veľa času na prípravu mi neostáva. Ale čo vlastne pripravovať? Keď zájdem do relatívne ďalekej minulosti a spomínam si na moje spontánne rozhodnutia, týkajúce sa mojich dobrodružných ciest, tak tie najmenej plánované cesty boli tie najnezabudnuteľnejšie. Tak prečo sa báť?

Čo mám? Letenku tam aj späť, topánky – dnes mali „premiéru“.  Čo nemám? Všetko ostatné...počnúc ruksakom, cez  nejaké „vhodné“  oblečenie, končiac takými dôležitými vecami ako mapa, zoznam ubytovní, atď.,  atď.  Keď som čítala niekoľko stránok z denníkov od „vážnych “ cestovateľov, tak sa niektorí na Camino  pripravovali  celé roky, niektorí celé mesiace... A ja? Nejako to beriem na „ľahko“. Nemám žiaden tréning ani s ruksakom ani bez, len bežné chodenie, a trochu  bicyklujem.  Ale rozhodla som sa, teraz  je prioritou Camino, tak sa naň sústredím a aspoň sa rozumne pobalím. Batoh by mal mať tak desatinu vlastnej hmotnosti....  

4 dni, ktoré predchádzali kráčaniu, takpovediac začiatok môjho Camina:

1.deň, odchod z domu do Hlohovca  Lúčim sa s mojimi najdrahšími a prichádzam do Hlohovca. Zajtra si musím nejako premyslieť čo s batohom. Napriek tomu, že som sa snažila, dnes ráno mal (síce s vodou, ale) skoro 15kg!!!  To teda bude zábava..

2.deň, Hlohovec  Aj keď je august, náladu pred spaním mi podfarbuje Habera aj s Bílou vianočnými koledami , ktoré sú akurát poruke.....“...raz budú každý deň Vianoce....“ čo dodať?.  VIANOCE SI MôŽEME UROBIŤ KAŽDÝ DEŇ  (a raz ako povedala Danka budeme mať každý deň Vianoce). Skrátka môžeme sa cítiť dobre, ako na Vianoce, ak  budeme plní lásky k druhým a občas (alebo aj často) sa zastavíme a urobíme si čas....

3.deň, Hlohovec – Brno –Londýn Cestou zo stredného východu Slovenska (Košice), na západ Európy sa vždy cestou snažím navštíviť postupne priateľov po ceste. Po Danke a Martuške  v Hlohovci je to Maruš  jr. v Brne.  Cestou za Marií  ma vytrhne z myšlienok bezdomovec -  „Slečno, nemračte se, nebo za chvíli začne pršet“ – a naozaj prečo si kaziť deň nepríjemnými myšlienkami o niečom, čo pred chvíľou nevyšlo?   A tak sa usmejem, veď iní majú možno horšie problémy, ako ja ... nie je podstatné čo bolo pred chvíľou... a tak sa teším  na Londýnčanov – Jorka,  Bridget, Zuzku, Radka....

4.deň , Londýn – Biarritz – St. Jean Pied de Port Na letisku si uvedomujem, že koľkokrát som sa v posledných 3 týždňoch pred odchodom nevedela rozhodnúť  aký vak, aké sandále, koľko čoho - nechcela som urobiť chybu.  Ale moja nerozhodnosť ma stála veľa času a aj tak som sa v niektorých veciach nerozhodla najlepšie (ale to som zbadala až neskôr).  Poučením  pre mňa je, že väčšinou  to, čo naozaj potrebujem ku mne príde (a niekedy aj hneď).   Obracaním z každej strany  - a bude to dobré? a bude to to najlepšie? si to niekedy zbytočne komplikujeme.  Stačí dôverovať srdcu a nebáť sa rozhodnúť.   

Sedím na letisku a čakám na dlho očakávaný odlet do Pyrenejí. Mám ešte čas, tak mi prichádzajú do mysle otázky, ktoré v tejto chvíli života nemám zodpovedané. Na tomto Camine - na čo chcem nájsť odpoveď??  A tak to dávam na papier a je z toho celá  A5...

Končne check-in. V rade stojím za dievčinou s ruksakom. A aj keď sú tu desiatky ľudí s vakmi, napadne ma, že táto tiež ide do Santiaga. V tom momente sa otočí a prenikavo sa na mňa pozrie.  A možno len niekde v hĺbke tušíme, že asi obe ideme do Santiaga.  Náhoda. Znovu sa stretávame na letisku v Biarritz na zastávke MHD. S ňou aj s ďalším chalanom Balázsom. Obaja sú z Budapešti. Som rada, že aspoň nejakí „krajania“ – veď Budapešť je od Košíc na skok. Konečne prichádzame do San Jean, malej dedinky v Pyrenejách, odkiaľ zajtra oficiálne vyrážame.  Je skoro 6 hodín večer, nachádzame kanceláriu pre pútnikov,  dostávame základné informácie o zajtrajšom dni, zoznam ubytovní po ceste, Credenciál, ktorý nám umožní prespávať v ubytovniach pre pútnikov, nevedia však kde v St. Jean je ešte nejaké voľné miesto na prespanie.  Katica ostáva spať v miestnej ubytovni, ktorá je plná, ale ona chce spať pod širákom.... Balázs zmizol ani neviem kde, ja skúšam šťastie v ubytovni u Holanďanov.  Chvalabohu majú voľné miesto. Na izbe som s Kanaďankou  Jasmin  a so Sebastianom z Francúzska. Tieto dni mám v sebe trochu viac chaosu. Bude to treba celé utriasť. Aj vzťahy a aj batožinu.  No idem radšej spať. Zajtra začínam kráčať.

1.deň, St.Jean Pied de Port – Roncesvalless, 27km

Včera som si nevzala mušľu, a tak zatiaľ putujem bez a je mi to trochu ľúto pri pohľade na všetkých ostatných pútnikov, ktorí  tento symbol  majú. Spať som veľmi nespala, neviem či to ten včerajší chaos, veľa myšlienok, alebo vzrušenie z cesty?

Po chutných raňajkách u Holanďanov vyrážam na cestu. Pociťujem vzrušenie z cesty, trochu strachu, či to zvládnem, zvedavosť, nadšenie, ale cítim veľa sily a že mám veľmi veľa energie Začína sa prechod cez Pyreneje. Prvá tretina je najťažšia. Veľký stupák.  Aj v druhej tretine je stupák, ale človek si už z tej prvej tretiny zvykol, tak mu to tak nepríde. Od prvých krokov si uvedomujem všetkými zmyslami prírodu. Nepočuť žiadne autá, ale počuť ticho, spev vtákov, zvonce oviec, šum vetra.... vôňa stromov, kvetov... a oči sa nevedia nabažiť toľkých nádherných pohľadov naokolo.... Kráčam väčšinou sama, ale mám v dohľade aj iných pútnikov. Chvíľami kráčam  s Katicou, potom s Danielou z Brazílie. Raz predbehnem ja, inokedy predbehnú iní mňa. Odkiaľ sú ľudia, ktorých stretávam? Nový Zéland, Chorvátsko, Francúzsko, Brazília, Maďarsko, Kanada.  Stretávam  dve Kanaďanky z provinie Quebec – odkiaľ si? ááá Slovakia?  Peter Šťastný, že je good, že tam kde bývajú má veľký golfový klub.  Spolu zjeme pripravené desiaty, vymieňam  si ponožky, lepím prvú náplasť a ide sa ďalej.  Cesta je dobre označená, je jasné kadiaľ ísť, akurát neviem koľko som prešla a koľko mi ešte chýba dnes do cieľa. Na ceste je akurát  kameň, kde je vytesané, že do Santiago je skoro 800 km.   Okolo mňa prejde „motorizovaná“ pastierka, ktorá  ma rozosmeje, lebo zaháňa ovce tak, že zastaví svoju dodávku, otvára zadné dvere, odkiaľ  sa  rozštekajú  2 psy, zavrie dvere, prejde autom 300 metrov a znovu zastaví, otvorí dvere, psy štekajú, ovce utekajú... zaujímavý spôsob.  Okrem veľa oviec, po ceste vidno kravy, divoké kone .  Deň je krásny, bez mrakov, dovoľuje vidieť krásy Pyrenejí  doširoka ďaleka. Dnes  mi celkovo nejaké  problémy nepripadajú podstatné. Najpodstatnejšie je dôjsť do Roncesvalless. Podarilo sa. Neuveriteľné.  Po 8 hodinách chôdze..., ale som tu. Spanie?  včera diskrétne len traja na izbe, dnes tak okolo 90 ľudí, v budove podobnej kostolu ,ktorá je prebudovaná na albergue - ubytovňu.   S Danielou a s ostatnými pútnikmi ideme na omšu. Okrem iného sa dozvedáme, že dnes došli spolu so mnou na španielske územie ľudia z Poľska, Maďarska, Chorvátska, Rakúska, Dánska, Brazílie, Chile, USA, Kanady, Filipín, samozrejme Francúzi, Taliani, Španieli....Dostávame požehnanie, aby zhora bolo dohliadané na naše kroky...Pekné príjemné...ale už umyť zuby, dopísať denník, lebo o 22. zhasínajú  svetlo a zapália zas až o 6. ráno

2.deň, Roncesvalless – Larrasoaňa, 27km (spolu 54)

Počas cesty mi praskli už ďalšie pľuzgiere. Balázs s Katicou, ktorí ma dobehli mi dávajú náplaste, lebo na pľuzgiere  XXL som nebola pripravená a tak lepím náplasti, vymieňam topánky za sandále, lebo nohy sú už napuchnuté tak, že ich (aj s náplasťami ) nedokážem vtesnať do topánok a pokračujem spolu s nimi do Zubiri.  Som presvedčená,    že ďalej dnes nedokážem ísť,  ale po oddychu ma dokážu nahovoriť na ďalších 6 km

do Larrasoaňa.   Cestou Katica rozpráva ako sa V Budapešti stretla  na jednej besede s Paolom Coellhom, autorom knihy, ktorú čítala aj ona a na otázku, akú radu by jej dal na Cestu do Compostely jej odpovedal:

 1, že NETREBA MAŤ PRIVEĽKÉ OČAKÁVANIA - lebo Santiago je len jedno z miest na svete

2. že NECH MÁME STÁLE NA MYSLI CIEĽ, KAM SA CHCEME DOSTAŤ, ALE  MÁME PAMäTAŤ, ŽE K CIEĽU SA BUDEME PRIBLIŽOVAŤ KROK ZA KROKOM  

3,  že TREBA VERIŤ V CIEĽ a ešte že  TREBA MAŤ ČO NAJĽAHŠÍ BATOH.

 3.deň, Larrasoaňa – Cizar-Minor , 20km (spolu 74)

 Zaujímavý deň, zaujímaví ľudia. Kvôli pľuzgierom musím ísť v sandáloch. Pri  raňajkách však začína pršať a mám  hlavu v smútku. Sandále a dážď?  Ale Balázs má   dobrý nápad…. Jarka -  „plastik bags“ a tak idem obalená v ponču a nohy v sandáloch mám obalené v plastových  taškách z Teska. Stretávam  veľa zaujímavých ľudí. Okrem Katice a Balázsa  kráčam aj s Talianmi Antóniom a Nazzarenom, ktorých som stretla už v St. Jean v ubytovni u Holanďanov, ale kvôli mojej momentálnej miernej alergii na všetko spojené s taliančinou, som sa k nim neprihovorila. Ale hneď na druhý deň v sprche sme sa už skamarátili. Aká je chôdza v sandáloch? Chvíľami mi pripadá že korčuľujem, chvíľami  že lyžujem ... a pomalá, preto  „odháňam“ Talianov, lebo stále na mňa čakajú.    Som sústredená  pri tomto prechode horami  doslova na každý krok. Aby som došla. Prekvapuje ma,a je to aj zaujímavé, že keď človek ide pomalšie vníma veci, ktoré by si inak možno nevšimol.  Uvedomujem si svoju prvú chybu na Camine.  V  1.deň som mala toľko nadšenia, že som prehnala rýchlosť.  Oddychovala som minimálne, valila sa hore aj dole kopcami ako tank. Ale keď v závere 1. dňa ešte nikto nemal pľuzgiere, ja už som oblepovala obe nohy.  Prirýchla – či už z nadšenia, alebo netrpezlivosti - chyba, ktorú sa mi často predtým „podarilo“ urobiť pri nových začiatkoch či v práci, vo vzťahoch, alebo inde...  Preto poučenie pre mňa do života  NEPREPÁLIŤ  ZAČIATOK, NEBYŤ PRIRÝCHLA a NEPONÁHĽAŤ SA.

Spoznávam  ďalších zaujímavých ľudí . Jullian zo Španielska, s ktorým rozprávam  o tom či mať očakávania a ciele, alebo nemať ? S ním začínam trochu "hablar" (rozprávať) po španielsky, Kanaďanka Ghislaine z Quebecu, ktorá sa mi ponúkla, že mi rozmasíruje kolená. Pozvala som ju na automatovú kávu, a obe sme sa po tých pár dňoch  pobytu v prírode, bez TV, bez akýchkoľvek strojov,   pozerali na tú  blikajúcu mašinku, ktorá nám vypľula chutné kapučínko  ako na nejaký zázrak. Večer sa pripájam ku skupinke  poznaných aj nepoznaných pútnikov. Manželia z Filipín oslavujú. Ona, Feria mala pred pár rokmi nádor na mozgu. Dostala sa z toho a tak chodia každý rok na nejaké pútnické miesto Fatima, Santiago, Lurdy... a ďakujú....

 4.deň, autom do Puente della Reina – 20 minút autom

V noci som mala ľahký spánok, zobudilo ma každé obrátenie sa na posteli spoluspiacich.  Také polobdenie, polospanie...Človeku ale v noci napadne veľa vecí, a aj mňa napadlo pár odpovedí na moje otázky.   

Je nedeľa a ja mám nútenú pauzu. Toľko korčuľovania a lyžovania počas prechodu cez Pyreneje v sandáloch trochu v mokrom počasí, dva veľké pľuzgiere na pätách,  opuchnuté kolená, ktoré vyzerajú ako dve lopty... to znamená, že dnes pôjdem do Puente della Reina zberným autom. Som z toho trochu smutná, pretože ráno šli všetci, len ja som to vzdala. Ale pre moje nohy v tejto chvíli je to lepšie takto. Ale je to iné. Ak niečo dosiahneme vlastnými silami a prídeme k tomu pomaly, pomaly sa od toho oddialime, je to také prirodzené, príjemné, také iné, ako keď  si niečo skrátime, alebo zľahčíme, alebo to obídeme, alebo nás tam niekto dovezie skratkou. Vôbec to nemá tú chuť. Človek si to nevychutná. A aj napriek tomu, že si uvedomujem, že kvôli pľuzgierom a kolenám  je lepšie ísť autom, deň má úplne inú chuť ako predchádzajúce a rozhodujem sa, že tadiaľto cesta nevedie. Voziť sa teda nechcem.

5.deň, Puente la Reina  –  Estella-Lizzara, 22km (spolu 96km)  

Väčšinu dňa kráčam s Talianmi. A už nie som sama. Každému pribúdajú nejaké  pľuzgiere, a tak,  každý ošetruje, prepichuje, dezinfikuje, obväzuje kolená, atď. Tak sa zdá , že v tomto som „predbehla“  všetkých o 3 etapy. A v pľuzgieroch sa zo mňa stáva pomaly ale isto expert.   V Estella- Lizarra je príjemná ubytovňa, dokonca som tu stretla aj ďalšiu krajanku Poľku, ktorá tu robí hospitaleru – prihlásila sa cez internet ako dobrovoľníčka. 

Niektoré mestá majú 2 názvy napr.:  Pamplona-Iruňa,  Estella-Lizzara, to preto, lebo v Španielsku sú 4 oficiálne jazyky, Španielčina, Katalánčina, Galština, Baskičtina,  preto názvy v dvoch rečiach v Španielčine a napr. v Baskičtine. Podľa toho, akým územím sa práve prechádza. Baskovia pôvodne vládli na severe Španielska, je to veľmi hrdý národ.... o tomto aj inom som sa rozprávala s Xavierom, ktorý sa dnes, keď má voľno, a tak prišiel jeden deň stráviť na Camine. Povedal, že aj jeden deň na Camine ho vždy obohatí.  Na chvíľu kráčal aj so mnou a tak mi robil na chvíľku profesora španielčiny. Naučila som sa niektoré dôležité veci: 

tengo la hambre -  som hladná 

non veo la flecia amarila – nevidím žltú šípku 

quiero – chcem, puedo –môžem, intiendo, compriendo –rozumiem  atd... pochito hablo espaňol

6.deň, Estella–Lizarra  - Torres del Rio, 30km (spolu 126km)

Dnes som mala som namierené do Los Arcos, ale nakoniec ma Katica a Balázs  presviedčajú, že nech idem ešte do nasledujúcej dediny.  Vyrážame  okolo 4.  popoludní.  Je veľmi horúco, nohy bolia a tak prichádzame na miesto až po 6. večer.  Ale celodenné trápenie je vykúpené masážou nôh. Aj Katica, aj ja sme okamžite chňapli po možnosti dať si vymasírovať nohy. Ešte nikdy v živote tak dobre nepadla mazáž nôh, ako teraz.  A v malom albergue využívame teplú noc a spíme všetci traja na terase pod hviezdami.

7.deň, Torres del Rio – Logroňo, 21km(147km)  

Vyrážame zavčasu a vidím jeden z krásnych východov slnka. Katica aj Balázs majú iné tempo tak idem skoro celý deň sama, len na chvíľu kráčam s chalanom z Nemecka,  a s jedným Španielom, ktorý mi na otázku prečo ide po Camine už 3.  krát odpovedá jednoducho, lebo sa mu Camino veľmi páči. Ide sa mi lepšie keď spievam, nejako človek zabudne na drobné nepríjemnosti ako pľuzgiere, bolesti a pod. Oči si pomaly začínajú zvykať a sledujú žlté šípky bez toho, aby som sa na to nejako zvlášť  musela sústreďovať. Dnes idem hlavne cez lesy a lesíky a vychutnávam si hlasy lesa - lístie šumí, vtáci spievajú.... Samozrejme z duše sa vynárajú rôzne otvorené životné otázky, ktoré chcú byť zodpovedané, alebo vyliečené . Pri chôdzi a v takomto prostredí a s toľkým množstvom času sa mi na niektoré moje otázky dostáva odpovedí. 

8.deň, Logroňo – Najera, 30km (spolu 177km)

Včera som párkrát zablúdila popludní aj večer som chodila dosť veľa po meste, pretože Logroňo je veľké mesto a dnes som  sa zobudila pred 4. ráno a bolelo ma  úplne  všetko.  Prvá myšlienka bola  - budem musieť  ísť autobusom..., ale hneď ma napadla moja cesta autom do Puente la Reina a napadlo ma aj čo povedala Kanaďanka Ghislaine o zásade, ktorej sa držal Winston Churchill . Jeho recept na úspech – (po anglicko francúzsky je to) Never, never, never, never, never, never abbandonare! – NIKDY, NIKDY, NIKDY, NIKDY, NIKDY, NIKDY SA NEVZDÁVAJ!  a tak som sa rozhodla, že pôjdem aj napriek bolesti, ale som  si ešte na chvíľu ľahla. Vstávam  niečo po 6., celkom čerstvá, obúvam topánky a idem... čaká ma dnes 30 km.  Ale ktovie aké by to bolo  bez Churchila a bez môjho rozhodnutia... Počas cesty mám nutkanie a odbočujem z hlavnej trasy,    lebo sa mi nechce ísť popri hlučnej hlavnej ceste, a náhodou sa na tejto alternatívnej trase stretávam znovu s Talianmi Nazzarenom a Antoniom.  Je to zaujímavé ako sme sa našli - feeling. Urobíme si siestu a spolu potom pokračujeme.  Pár kilometrov pred Najerou mi dochádza dych, preto spomaľujem. Dobehnú ma dvaja Španieli a tí idú ako rýchliky. Hovoria, že oni denne prejdu 50-60 km.  Chvíľu  šlapem za nimi – ťahajú ma, ale to tempo... takí chlapi ako hory...  spomaľujem, ja teaz musím pekne   pomaličky s mojimi kolienkami a pätami.... Keď v Najere hospitalero Manolo vidí moje kolená, hovorí  zápal kolien – prikladať   ľad, ukazuje ako musím chodiť z kopca, ako našľapovať na prsty nie na päty, a mať nohu flexibilnú a paličky nech ma držia, nemať ich len na okrasu... viackrát vymenený ľad pomohol, kolená trochu odpuchli.  A spolu s Talianmi ideme do mäsiarstva  a konečne dnes mám večeru, na ktorú som mala chuť, steak, paradajkový šalát  a vino rosso.  No... jednoducho Krása. (pozn. telo jasne dávalo najavo, čo potrebuje – červené mäso) 

9.deň, Najera – Graňon, 28km (spolu 205km)

Dnes vyrážam niečo po 6.  Predtým,  na začiatku som si myslela, že nebudem vstávať  tak skoro, ale keď ráno sa tak dobré „mašíruje“. O 6. je ešte samozrejme v tejto časti sveta tma, preto sa ráno „občas“ pridám k niekomu, kto ma baterku, lebo baterku som  pri balení vylúčila ako vec, čo veľa váži....Tak isto som vylúčila nabíjačku na telefón, nabíjačku na baterky do fotoaparátu... Tú poslednú som si teda mala zobrať lebo fotím veľa a baterky,ktoré kupujem aj tak vážia... . Dnes ráno teda vyrážam s Pasqualom – Španielom zo Zaragozy.  Pasqual má rodičov na vidieku, ale radšej žije sám.   

A zas ma všetci predbiehajú – Mark z Londýna, s kamošom Adrianom z Oxfordu, ktorý mu je neustále v pätách. Tomu som včera postrapatila vlasy a dnes mi nastrčil hlavu a pýtal si „postrapatenie“ zas. Keď tak málom môžeme človeka potešiť, prečo  nie?  

Cestou do Graňonu sa na chvíľu zastavujem v Santo Domingo della Calzata – a viacerí ma presviedčajú nech tam ostanem – Adrian sa chce porozprávať, Pasqual ma chvíľu presviedča nech zostanem, cestou stretávam aj Antónia z Madridu, profesionálneho vojaka, ktorý bol na Camine aj minulého roku, ale prišiel zas.  Tesne pred Graňonom „pochodujem“ s Petrom, Angličanom, ktorý má Camino naplánované tak, že presne v Santiagu oslávi svoju 60-ku. Camino si dáva ako darček k narodeninám a do Santiaga priletia za ním manželka aj iní. Sú tu aj dve sestry z Nemecka, tiež tak 60-ničky, ktoré majú aj psa. Jeden deň pochoduje jedna a druhá ide so psom autom, a ďalší deň naopak. 

Graňon – herzlich wilkommen – srdečne ma víta dvojica hospitaleros z Nemecka .   Občerstvenie na privítanie a vraj bude aj večera, aj raňajky.  Stretávam tu aj Kanaďanku Ghislaine. Ghislaine prišla na Camino, lebo chce začať kvalitatívne iný život. So Ghislaine máme zaujímavý rozhovor – na moje vnútorné otázky ohľadne práce dostávam odpoveď - mám zhodnotiť v čom som dobrá, v čom som najlepšia, čo by som chcela robiť -  a mám veľa možností – napr. teraz sa môžem živiť tým, čo mi ide najlepšie napr. tlmočením a to čo ma najviac baví môžem rozvíjať ako hobby a potom neskôr v budúcnosti sa môžem  zaoberať tým čo je teraz len hobby.  Dnes sme sa s Ghislaine nasmiali na ceste, ako  bláznivé.... a ako vždy dnes som prezúvala „gumy“ (teda sandále)– ale dnes som vydržala v topánkach okolo 20 km (samozrejme min. 3x som sa zobúvala, umývala nohy v potoku, sušila, vetrala)... Ale do Santo Domingo sa už nedlo v topánach dôjsť – a tak opäť kráčam v sandalias (sandáloch).

A opäť po 2 dňoch stretávam Katy z Budapešti – je zaujímavé ako mi začína fungovať intuícia – bola som si skoro istá, že ju uvidím v Graňon.  Posledné dva dni stretávam  aj s dvojicu z Dánska, stretávam aj jedného Francúza, ktorý si kvôli bolestiam v kolenách  dal robiť akupunktúru a poradil mi, ako si dať „pľajstre“ za koleno, to pomôže šľachám. Musím zajtra kúpiť pľajstre.  

10.deň,Graňon – Belorado, 20km (spolu 225)  

Ráno začínam s plačom – ďalšie dva nové pľuzgiere. Kedy, prečo? Veď včera som ich nemala....Vyrážam skoro posledná, lebo sa musím postarať o nohy. Ale nemienim sa tomu poddať, tak si do uší púšťam muziku na full  volume... Křídla motýlí..Langerová...Elán...a na bolesť prestávam myslieť. Endorfíny robia svoje, nič ma nebolí, doslova letím, mám toľko energie a taký rytmus, že predbieham pútnikov jedného za druhým – a o 11. vchádzam medzi prvými do Belorado – 20km, za 3,5hod!  nechce sa mi ani veriť, ale je to fakt. Vyberám si albergue Quatro Cantones  a vchádzame tam spoločne s Miguel Angelom z Toleda, s ktorým si ešte večer na fieste „zakrepčím „ passo doble.   V Belorado je  fiesta, hraje  sa a  tancuje na námestí, až do rána bieleho. Nevydržala som sedieť pri stole s Američanmi a Angličanmi  a vstala a šla bailár (tancovať). Zabudla som  povedať, že chvíľu predtým som sa vrátila od lekárky,kde som bola ošetriť moju  pätu, lebo som sa bála, aby som nedostala infekciu. Vyčistili, zalepili a môžem  bailár. Potancovali sme spolu s Ghislaine, potom ma vykrútil Miguel Angel v passo doble....ešte sa chvíľu s Ghislaine a s Adrianom z Oxfordu túlame mestom, ale nohy sa už hlásia, chcú  vystieť a bezpodmienečne odpočívať. Nový deň camina pred nami, preto radšej nebudem nepreháňať.  Ale fiesta pokračuje ďalej...

11.deň ,Belorado – San Juan D´Ortega, 28km (spolu 253)

Asi o 5. ráno ma budí zo spánku pochod bubnujúcich a zabávajúcich sa ľudí mestom. Tie bubny zobudili určite všetkých.  Pútnici  ranostaji vstávajú a idú, ale ja ešte idem na chvíľu do „pelechu“.  A keď ráno vyrážame s Ghislaine neodoláme muzike,  ktorú je počuť z neďaleka – a tak ideme za ňou. Pred diskotékou si s plecniakmi na chrbtoch chvíľku zatrsáme" s tými čo oslavujú ešte od večera a vydávame sa na cestu.

  Dnes cesta ubieha nejako mimoriadne rýchlo,  asi preto, lebo počas cesty ešte veľakrát tancujem, len tak, lebo sa mi chce. Po príchode trochu dospím predchádzajúcu noc a potom trávim pokojné popoludnie s ostatnými, Antóniom z Madridu – plukovníkom a Ernestom z Brazílie,  ktorý začal Camino v Lurdách, poblúdil už tam.... Večer je omša tak idem. Po omši   „padre“ rozdáva pútnikom „šopa de acho“ (cesnakovú polievku). V San Juan d´Ortega je to taká tradícia, že tu všetci pútnici každý deň dostanú na večeru od kňaza cesnakovú polievku.  A ja hladoš si dávam  dvakrát. San Juan de Ortega je  možno zapadákov, ale padlo dobre posedieť si v kruhu blízkych.  Zajtra dúfam vyrazíme skoro, lebo nás čaká 30 km štreka do Burgosu.  Už  3. deň idem v sandáloch, čo nie je veľmi dobré na kolená , ale je to veľmi dobré na pľuzgiere - sú už skoro vyliečené.

12.deň , San Juan de Ortega  -  Burgos, 30km (spolu 283)

Náročný  deň, preto vyrážame s Ghislaine skoro. Nebo je ešte plné hviezd, dáme si  vynikajúce raňajky v bare v Atapuerca, kde sa našli viac ako milón rokov staré pozostatky človeka – najstaršie v západnej Európe.  Potom je už príbeh  cesty dnešného dňa menej poetický  - atmosféra  asfaltových ciest, priemyselných častí Burgosu a teda bolia ma celé nohy, ale hlavne lýtka... ale katedrála v Burgose, ktorá je vraj najkrajšia v Španielsku, stretnutia s priateľmi, ktorých som už pár etáp nevidela  zmažú pre dnešný deň všetky bolesti 

13.deň, Burgos – Hontanas, 30 km (spolu 313),

Ráno z Burgosu vychádzam s tými, s ktorými som do neho vošla, t.j, so Španielmi bratmi Luisom a Carlosom zo Santander .  Potom kráčam sama svojim tempom.  Neskôr sa pripojí Pasquale, ktorý je veľký sympaťák, ale je s ním ťažká debata. Hovorí veľmi  rýchlo, preto mu veľmi nerozumiem, ani on mne, lebo som len začiatočník v španielčine a tak kráčame často bez rečí.  Pasquale má svoj rytmus tak sa ho drží, ja spomaľujem. O nejakú chvíľu ma dohoní Iňaki – zaujímavý chlapík. Bask. Zaregistrovala som ho v San Juan de Ortega, ale viac som ho nevidela. Dnes sa  Iňaki zjavil pri mne na ceste ako blesk z jasného neba. Rozpráva mi o Baskoch, o ich 

starej kultúre a reči a o tom, že bol pred  9 rokmi na Camino.  Na moju otázku, či  sa  jeho život po Camine nejako zmenil spustí vodopád myšlienok, úvah, pohľadov. ..( hovoril aspoň 5 km, na čas to neviem odhadnúť J , lebo čas je relatívny ) Z toho čo som vyrozmela ja:  Jeho život sa nezmenil zo dňa na deň, ale postupne. Bola to akási iniciácia. Taký začiatok návratu k sebe, k prírode, lebo kedysi ľudia žili v úplnom kontakte s prírodou, prispôsobovali sa a plávali „s prúdom“. Dnes  práca, stresy, problémy vo vzťahoch, nezdravý spôsob života znamenajú, že sme sa úplne odklonili od svojej prirodzenosti.  Camino pre neho znamenalo, že vo chvíľach problémov a prekážok začal veci riešiť inak. Tým, že sa na Camine žije s prírodou, očisťujeme sa aj energeticky, t. z. odstraňujú sa určité energetické bloky a dokážu sa takto vyriešiť aj dedičné blokácie. Všetko na Camine nás privádza k  -„ plávať s prúdom“, nie proti prúdu. Privádza nás k prirodzenému zdravému spôsobu , lebo stresy, nezdravý spôsob stravovania, toto všetko nás zanáša. Camino nás akoby vyčistí. Tradičná medicína nepomáha, lebo nerieši problém celostne, len lokálne. Je veľa metód, ktorými sa ľudia zaoberajú, aby vyriešili svoje problémy a pomaly sa im ako puzzle začína skladať ich skladačka života. Znovu pripomína, Camino je ako keby iniciácia – že na Camine sa stávame tým, čím sme. Sme viac vnímaví, viac ochotní filozofovať....  A už sme zrazu boli v Hontanas, preto som Iňakiho prerušila, rozlúčila sa s ním, urobila fotku na pamiatku . On ide  ďalej, ja ostávam.  Albergue  v ktorom dnes spím bol ocenený cenou za funkčnosť. Naozaj je dobre riešený.  A večer ma prekvapili chlapci Španieli, Brazilčan a Francúz, s ktorými sa už pár dní stretávam na ceste. Pozývajú ma na večeru – varí „cocinero“ (kuchár) Ernesto z Brazílie. Pomocníci a jedáci: Pasquale, Daniele, Antonio, Salvatore, Miguel Angel a ja. Cestoviny, zeleninka, pečené mäsko, mňam, mňam, zas domáca večera...Aj telo si zdá sa už zvyklo na záťaž, lebo sa zdá v pohode a to robím denne okolo 30 km bez nejakých väčších problémov. 

14.deň, Hontanas – Boadilla del Camino, 28 km(spolu 341)

Ráno o piatej som už hore a čerstvá tak sa vychystám a idem. Využívam to, že   Miguel Angel má baterku (vlastne všetci majú baterku, len mne sa zdala pri balení ťažká) a vyrážam s ním. Slnko vyjde  tak okolo pol ôsmej, dovtedy sa okrem baterky môžem spoľahnúť aj na Mliečnu dráhu, lebo keď človek na Camine dvihne oči k hviezdnej oblohe, vidí Mliečnu dráhu a tá mu ukazuje smer do Santiaga.  Via Latea stále nad hlavou.   Zastavujeme sa na výborné cafe-lecce (káva s mliekom) a čerstvé pečivo – stretávame spolupútnikov a každý pokračuje svojim tempom.  Včera trochu pršalo, dnes je trochu blata, ale v podstate je príjemný deň .  Počas cesty však musím párkrat zastviť kvôli neznesiteľným kŕčom v lýtku.  Na spanie sa zastavujeme v príjemnom súkromnom albergue – s bazénom. Za 5 €. Aj keď chlapi majú veľa rečí o kúpaní, v skutočnosti skočím do vody len ja.  Dáme si neskorý obed, relax, večer ohník  a spať.

15.deň, Boadilla del Camino – Carrion de los Condes, 30km (spolu 371)

Hneď  od rána ma začína bolieť ľavé lýtko a ťažko hýbem chodidlom a tak prakticky celú cestu krívam. Ani muzika na plný plyn ma z toho nevie dostať. Prejsť 30 km mi trvá viac než 8 hodín.  Do Carrion len dokrivkám s plačom na krajíčku, lebo nechápem čo sa deje.  Lekár konštatuje „tendinitis“ – zápal šliach a odporúča 1 až 2 dni pauzu v chodení.  

 16.deň, Carrion de los Condes – Sahagun  (autom)

Etapa je namáhavá 41 km, ale ja ju idem celú v zbernom  aute. Je na nej úsek kde  cca 15 km nie je žiadna dedina, ani bar, ani možnosť nabrať si vodu. Pasqual má ten istý 

problém ako ja tendinitis, tak ma presviedča, že nech  ideme tých 41km zberným autom, oddýchneme si a ostatných uvidíme keď dorazia do Sahagúnu. Súhlasím. Po celej ceste sa zastavujeme pri každom pútnikovi: „Hola“ – ahoj – ako sa máš? nepotrebuješ vodu? Buen Camino.  Niekoľko pellegrinov  s podobnými problémami ako máme my sme cestou naložili a vyložili pri najbližšom albergue.  Ja mám potvrdenie od lekára, takže  ma zvezú až do Sahagúnu.  Po veľmi dlhom čase stretávam Balázsa z Budapešti, zdá sa mi iný, dospelejší, hovorí, že strávil deň v Sahagúne, lebo mal žalúdočne problémy.  Popoludní a večer už je poriadne zle aj mne – a ležím s horúčkou.  Večer mi je tak nanič, že si pomyslím, že najlepšie by bolo asi spať hneď pri WC.....  A ani vo sne by ma nenapadlo, že sa táto moja intenzívna myšlienka tak rýchlo vyplní.  Pred záverečnou ma pochytia problémy znovu, tak  schádzam na dolné poschodie albergue, kde je okrem divadelnej sály,  aj ďalšie WC. Hodnú chvíľu tam pobudnem a keď sa konečne chcem vrátiť na horné poschodie do ubytovne, tak zisťujem, že prechodové dvere sú zamknuté. Búcham, volám, ale nikto ma nepočuje.  A tak noc trávim na divadelných stoličkách prikrytá obrusom  - ale blízko WC.  A začínam si uvedomovať, že asi nastal čas si dávať  POZOR NA MYŠLIENKY!!!  Vyslobodzujú ma až  ráno prví pútnici, na ktorých búcham, odmontujú kľuku a vyslobodia ma... atak mám zážitok.  PRETO POZOR  NA MYŠLIENKY, SÚ SILNÉ. 

 17.deň, Sahagun,    

Celé dopoludnie dospávam predošlú noc strávenú na sedadlách v divadle. Mám malú horúčku, ale rýchlo sa zotavujem, a tak varím čajíčky s citrónom pre Katicu, ktorá  tiež ostala s horúčkou v Sahagúne.  Popoludní stretávam Manuela, ktorý mi poradí, že musím ovládať svoju myseľ, neísť však proti mysli, ale usmerňovať ju a plávať s ňou po prúde. Moja myseľ je veľmi silná, kontroluje, riadi, ale musím ju dostať pod kontrolu. Teda nie musím, ale je to lepšie. Aj keď je Manolo ekonóm, dušou je umelec. Chodí na koncerty, do divadla, učí maľovať, predým hral divadlo, teraz len amatérsky a každý rok robí hospitalera na Camine. Prečo? preto,lebo rád pomáha pútnikom. Rád robí veci čo chce.  A ja som namietla, že vlastne ja  často neviem presne čo chcem. – Ale vieš veľa malých vecí čo chceš. Veľa malých vecí čo chceš  to je veľká vec čo chceš. Tak ako veľa malých šťastíčok to je veľké šťastie.  

 18.deň, Sahagun – Leon, vlakom 30 minút

S Katicou  sme LTT stihli vlak do Leonu.  Necítime sa na to ísť peši, tak sme vzali vlak. Našli sme ubytovňu u Benediktínov, otvárajú ju až o cca 2 hodiny. Čakáme na slniečku, pomaly dochádzajú aj prví pútnici. Stretávam zas aj mojich spolupútnikov.  

León je ďalšie pekné Španielske mesto, ktoré stojí  za návštevu. Tak si ho idem pozrieť. V meste stretávam skupinku pútnikov cyklistov, všimla som si ich už v Sahagune, jeden sa mi prihovorí, či s nimi nepôjdem na pivo tak idem. Volá sa Isidor, ide na bycikli z Paríža, denne tak 100 až 150 km . Je z Alicante a robí požiarnika. Popritom ako hobby opravuje nábytok a chodí do nemocnice s červeným nosom robiť klauna pre choré detičky – lebo ho baví rozosmievať ľudí.  Má aj psa vycvičeného pre vyhľadávanie ľudí pri katastrofách a pomáha.  Je pre mňa zaujímavé poznanie, že ľudia sa môžu venovať toľkým veciam čo ich bavia.

19.deň, León – Villar de Mazarife, 24 km (spolu 395)

Ráno vyrážam z Leonu s Miguel Agelom, avšak rôzne popreškrtané šípky nás odklonia a tak vôbec nedorazíme tam, kam sme mali naplánované, lebo sme na inej trase. Kvôli prílišnému teplu sa  zastavujeme vo Villar v  Refugio Jesus. Tu je toľko izieb a tak málo pútnikov, že každý môžeme spať vo vlastnej izbe. Aký komfort. Miguel Angel pracuje v nemocnici  na oddelení ženskej chirurgie a asistuje pri pôrodoch. Rozpráva mi humorné historky, ako napr. jeden muž, ktorý bol pri pôrode svojej ženy, odpadol do rúk pôrodnej asistentky. Tá v jednej ruke držala dieťa, druhou sa snažila držať odpadnutého chlapa...  Nejaký čas robil aj riaditeľa menšieho divadla. Bol na Camine už minulý rok, prešiel cca 200km. Tento rok chce prejsť tiež asi toľko. Miguel Angel je také slniečko. Napriek vážnemu handicapu sa stále smeje a spieva si. Na Miguel Angela budem pamätať ako na môjho tanečníka na passo doble z fiesty v Belorado, ale aj ako cestou z Leonu ako si len tak  s plecniakmi na chrbtoch zatancujeme passo doble.  Človek denne spoznáva nových ľudí. Sydney z Brazílie, ktorý žije v Ríme a je študentom teológie. Nemec Manuel Boris. 

Na pomaľovaných stenách refuggia vo Villar som si našla veľmi zaujímavé slová:

„Je to  cieľ, čo ťa motivuje k ceste.

 Ak cieľ je jasný, tak aj cesta bude osvietená.    

 Netreba pochybovať, ani mať očakávania,

ale žiť s nadšením a veselo. 

A každý okamih bude krokom dopredu. 

 20.deň, Villar de Mazarife – Astorga, 22km (spolu 417)

Ráno vyrážame s Miguel Angelom  veľmi skoro, za tmy, a hneď na prvej križovatke  sa nevieme rozhodnúť kam odbočiť, lebo je tma a nevidieť žiadne šípky.  Jeho intuícia vraví odbočiť vpravo a moja odbočiť vľavo. Ale keď sa postavím do nesprávneho smeru, tak moje brucho vraví  jasné NIE!  A tak sa mi podarí presvedčit ho, aby sme sa vydali „mojim“ smerom. Po východe slnka samozrejme zisťujeme, že sme na správnej ceste, lebo vidíme šípky. Takže pre mňa poznanie dnešného dňa, vlastne len potvrdenie toho čo už viem – POČÚVAŤ INTUÍCIU.    Cesta je veľmi zaujímavá, a tak zabúdam písať  o ťažkostiach. Zápal šliach, o ktorom som si myslela, že prejde sa znovu zhoršil. Už ráno som vyrážala s bolesťami . Po vyše 20 km noha začína odmietať ísť ďalej. Napriek tomu, že robím  prestávky každých 200 – 300 metrov    už nedokážem kráčať.  Odovzdávam sa do rúk vyššej moci. Ak bude treba tak do Astorgy dôjdem pomaličičičičky s prestávkami.   Ale Miguel Angel po tom, čo ma so Sydnym nechali na jednej križovatke odpočívať a keď po kilometri ma stále ešte nevideli zavolali  pohotovostné vozidlo a „zachránili ma“ . Po príchode do ubytovne idem k lekárovi, ten opakuje to čo som už predtým počula – zápal šliach – a radí niekoľko dní nekráčať.  

Večer je fiesta. Miguel Angel tu v Astorge končí svoje tohoročné Camino a tak  pozýva všetkých na večeru. Zelenina, ryža, pasta, mäsko, sladkosti, víno, kola.... Cocinero Ernesto ako vždy varí výborne. Je čas rozpustiť skupinu, s ktorou som kráčala posledné dni, alebo lepšie povedané pre mňa nastal čas odísť od skupiny, lebo potrebujem byť sama.   Popoludnie trávim aj s Brazílčankou Ivanidou, ktorá cestuje po svete, Peru, Nepál, Čína, Austrália.....Rozpráva len po portugalsky , rozpráva pomaly, má otvorenú myseľ aj otvorené srdce a hovorí, že sa dokáže porozprávať s každým. 

21.deň ,  Astorga 

Rozhodla som sa, že:

- počúvnem lekára a 2 dni strávim v „posteli“ – teda, že budem odpočívať.
-vyhádžem z vaku veci, bez ktorých sa zaobídem, aby som mala čo najľahší batoh
-porozmýšľam prečo takéto nutné zastavenie?

Mám dosť času na premýšľanie. Začala som prirýchlo, ako sa mi to často krát v živote stáva. Hneď boli pľuzgiere. Potom som spomalila – OK, ale ozvali sa kolená, ale dávajúc pozor na seba a dobrou náladou a optimizmom som sa dostala do formy  a pripojila sa k skupinke španielsky hovoriacich a prispôsobila sa ich rytmu. Príchod do Burgosu bol doslova bolestivý, len preto lebo som skoro utekala za Carlosom a Luisom, aby mi uľahčili nájsť v tomto veľkomeste ubytovňu. Z Burgosu som pokračovala v rytme „Španielov“ denne 30 km, 28km, 30km.... a pravdupovediac nesledovala som svoje tempo, lebo mi bolo príjemne v skupinke. Lenže dobre viem, že aj MOJE ŽIVOTNé TEMPO JE ČASTO ODLIŠNÉ OD SKUPINKY... Dala som si ale cieľ Santiago a ďalej Finesterre,  a vidím, že ma dosť rozlaďujú moje nútené zdravotné prestávky. Dala som si na Camino 35 dní, a som celá nesvoja, keď musím odpočívať, lebo chcem kráčať. Mám spiatočnú letenku...   Vidím ale, že  dávať si cieľ  a aj na čas je trochu "príliš rozumné". Ale to človek vidí, až keď je tu na Camine. A čo by som robila inak? K tomu sa ešte vrátim.

22.deň, stále Astorga

Myseľ je silná. Počas Cesty som videla hospitalerov, dobrovoľníkov , ktorí sa o pútnikov starajú po ich príchode do ubytovní a zatúžila som robiť niekedy v živote „hospitaleru“.  A zas sa to naplnilo veľmi skoro. Tu v Astorge to už aj skúšam. Vítam pútnikov, zapisujem, pečiatkujem pasy, pečiatky síce dávam nakrivo, ale som na 4 dni hospitalera v Astorge. Ubytovňa je veľká, pútnikov veľa, tak hospitalero Alfredo mi umožnil mu pomáhať. Mám dosť času na premýšľanie. Keď mi to bude dopriate , tak budem pokračovať v ceste. Veľmi po tom túžim. A keď budem môcť ísť, tak pôjdem pomaly, svojim tempom, budem si vychutnávať prírodu koľko potrebujem, započúvam sa do zvukov, do hudby prírody, aby sa potom vynorila hudba z vnútra (nepamätám si ako to presne povedal Miguel Angel). Idem sa na chvíľu prejsť  do mesta. Astorga je krásne mestečko so stavbami od Gaudího a majú tu dokonca aj Múzeum čokolády. A ja som "čokoládová".   „Náhodne“ stretávam Antónia a Nazzarena z Talianska. Nazzareno omladol a António je citlivejší. Každý z nich sa mi zdá prirodzenejším – takým akým v skutočnosti naozaj je. Je zaujímavé, že najsilnejšie putá sú s ľuďmi, s ktorými som začala pochodovať a s ktorými sme si pripravovali spoločné jedlo a sedeli spolu za spoločným stolom t. z. že BYŤ  SPOLU S BÍZKYMI ĽUĎMI,možno PRÍPRAVA SPOLOČNEJ STRAVY A JESŤ SPOLU PRI SPOLOČNOM STOLE JE VEĽMI DôLEŽITÉ, VEĽMI TO ZBLIŽUJE.  Strávime spolu pár hodín, rozprávajú mi o svojich zážitkoch, ja im o svojich a pýtajú sa ma kedy idem  ďalej a kde sa uvidíme. Dnes im tieto veci neviem povedať. Tak sa dohodneme, že sa uvidíme 26. septembra večer o 6 pred katedrálou v Santiagu. J  ( keďze mám letenku zo Santiaga späť domov na 27. septembra , 13 dní do odchodu, cca 250 km do Santiaga , tak predpokladám, že by to mohlo vyjsť) . Dúfam.

 23.deň,  Astorga

 Noha sa nezlepšila, alebo zlepšila len málo, tak na radu domáceho hospitalera, ktorému pomáham, zostávam ďalej. Včera večer počas môjho hospitalerstva zomrel jeden pútnik. Večer, keď som sedela na recepcii pribehol ku mne jeden Francúz, ktorý ma ešte popoludní učil počítať po francúzsky - madam, madam, rýchle, s bratom je zle. Napriek okamžitej masáži srdca, umelému dýchaniu, rýchlemu príchodu záchranky nebolo pomoci. Pred očami nám zomrel jeden z nás.  Francúz Paul – jeden zo skupinky francúzskych pútnikov zomrel. Na Camine boli spolu s ním manželka, brat aj najbližší priatelia...popoludní ešte takí veselí, a večer pre nich  toto Camino skončilo. A tu sa hovorí, že kto zomrie na Camine, tak je to vraj „morte santa“  (svätá smrť)    

 V noci sa mi nedarí zaspať a rozmýšľam aké je pravdivé, že NEVIEME ANI DŇA ANI HODINY KEDY ODÍDEME, ALEBO KEDY ODÍDU NAŠI NAJBLIŽŠÍ. A častokrát odkladáme byť šťastný -  že budem šťastný neskôr... potom, keď.... Ale čo, keď sa situácia zmení tak, že už to nebude nikdy také ako predtým? A čo mi vlastne v tejto tejto chvíli chýba ku šťastiu? 

24.deň, Astorga  

Tieto dni robím hospitaleru na full time. Od upratovania ubytovne po odchode  pútnikov, až po záverečné zatváranie večer, keď všetci zaľahnú. Tento posledný deň je celkom príjemný. Prišla skupinka Čechov a Slovákov. Konečne ozajstní rodáci.  Dokonca jeden chlapec z Hýľova, t. z. skoro sused spoza kopca a tak sa môžem s niekým do sýtosti porozprávať rodnou rečou.  

V týchto dňoch sme sa tu postupne tu v Astorge stretli viacerí s diagnózou tendinitis. Poľka Joanna, bývajúca vo Švédsku, Kanaďanka Sarah, ktorá nepočúvla doktora a kráčala napriek zápalu a dostala sa do stavu, že tu musela skončiť  inak by riskovala odtrhnutie šľachy  a vracia sa  krívajúca s barlami  späť domov do Kanady. Táto Sarah je pre mňa výstrahou – preto ostávam v Astorge už 4. deň.  Počúvam rady hospitalera  Alfréda, musím som jesť veľké porcie mäsa, rýb, zeleniny, šunky a syra.  Lebo vraj zápal šliach je aj od nedostatočnej výživy ale aj od nedostatočného pitia tekutín. Na 10 km je treba vypiť aspoň 1 liter tekutín. Hospitaleto Alfredo má sen – chce ísť na cestu do Jeruzalema, potom chce mať svoj vlastný alberque, kde by sa pomohlo každému, kto potrebuje. A chcel by spolu s Amigos del Camino očistiť Camino od prílišného turizmu, od príliš veľa vecí dookola.  

A ešte rada od Alfreda, čo mám robiť, keď mi bude nanič, alebo smutno, alebo nebudem vedieť ako ďalej atď.?  Takže:  MÁM ROBIŤ TO ČO POTREBUJEM, ALEBO TO ČO MUSÍM.  To ma potom z toho vyvedie.